Murphy radí
Svetlá budúcnosť
Starý lord príde neskoro večer domov. Verný služobník Ďuro mu pomáha vyzliecť si kabát a pritom si potichu mrmle: „Tak čo ty starý krokodíl, už zasa si bol v bare nasávať a obchytávať mladé dievčatá, čo?“ Slord, inokedy hluchý ako poleno, naraz odpovie: „Nie, môj milý, nie. Dnes som si bol kúpiť naslúchací strojček.“
Storočného slovenského slorda sa pýtajú na jeho záľuby. „Ženy a poľovačky.“ „A na čo najradšej poľujete?“ „No predsa na ženy.“
Štyria slordi pravidelne kažý štvrtok hrávajú v klube bridž. Až raz namiesto slorda Cesnacka príde jeho sluha Ďuro s odkazom: „Jeho slordstvo má dámsku návštevu. Odkazuje vám, že ak bude môcť, tak nepríde, a ak nebude môcť, tak príde.“
(Myšlienky bez cla)
Murphyho múdre pravdy
Každé vyriešenie známeho problému v sebe skrýva nové problémy.
Kto veciam nerozumie, toho je nebezpečné pustiť medzi veci.
Najvýhodnejšia príležitosť prichádza vždy v najnevhodnejšej chvíli.
(Murphyho Zbierka zákonov)
Hlúposti sa medze nekladú
Najľahšie sa daruje to, čo ti nepatrí. Ide o pradávnu obyčaj, ktorá dnes prežíva renesanciu, a ktorú niektorí dokonca zlepšili tak, že predávajú, čo im nepatrí.
Nič tak neškodí zdraviu, ako hlúpe nápady.
Veci, ktorých sa vzdáš, môžu byť použité proti tebe.
(Murphyho zákony v bájkach)
Prečo máme radi informáciu?
Kto chce prežiť, musí sa správať ako rímske husi – vedieť, kedy zagágať a kedy držať zobák.
Užitočné informácie treba z človeka vytĺkať, neužitočné ho utlčú.
Cena informácie sa mení podľa toho, na ktorej strane kontajnera sa nachádzate.
(Murphyho zákony – novela pre XXI. storočie)
Kde končí pozemská púť
V živote existujú len dve istoty: to, že človek raz zomrie, a to, že dokiaľ nezomrie, musí platiť dane. Aj keď o tom všetci vedia, každý sa tomu bráni – smrti aj plateniu.
Pán Winterstein stretne pohrebný sprievod. Zastane a naraz vidí, že za pohrebným vozom kráča Kohn. Nenápadne sa k nemu pridá a šeptom sa pýta: - Čože Kohn? Manželka? – Nie, svokra, - informuje Kohn. Winterstein pokýva uznanlio hlavou: - Svokra? No – tiež dobré!
Kým človek chodí po matičke zemi, robí hlúposti a tára hlúposti. Keď zomrie, píšu mu zasa príbuzní hlúposti na náhrobný kameň. Možno preto, aby nebožtíka trochu pobavili.
(Zrnká úsmevu)