Starý lord príde neskoro večer domov. Verný služobník Ďuro mu pomáha vyzliecť si kabát a pritom si potichu mrmle: „Tak čo ty starý krokodíl, už zasa si bol v bare nasávať a obchytávať mladé dievčatá, čo?“ Slord, inokedy hluchý ako poleno, naraz odpovie: „Nie, môj milý, nie. Dnes som si bol kúpiť naslúchací strojček.“

Mladá slady vysvetľuje pokladníčke v banke: „Ja viem, že podpis môjho muža na šeku je trochu roztrasený, ale vôbec som netušila, že sa tak roztrasie, keď naňho namierim revolver.

Slovenský slord sa rozčuľuje: „A berte na vedomie, doktorko, že len čo sa postavím na nohy, nájdem si iného osobného lekára!“ „Ale prečo, vaše slordstvo_“ „Môjmu sluhovi Ďurovi ste na angínu predpísali tie isté lieky ako mne!“

Človek neustále čaká na svoj ideál a tak strávi celý život v čakárni.

Peniaze sú guľaté, ale rýchlosť, akou sa kotúľajú, je určovaná smerom ich pohybu.

Žiadna činnosť nie je taká jednoduchá, aby sa pri nej nedalo zlyhať.

V dnešnom svete si každý môže demokraticky vybrať – alebo byť nespokojným boháčom, alebo byť spokojným bláznom.

Reči sa hovoria a chlieb sa je, alebo inými slovami, informácia, ktorú krvopotne získate, sa netýka toho, čím sa práve zaoberáte.

Peniaze môžu k človeku prísť samé, ale k múdrosti už musí prísť človek sám.