Vyložiť na činnosť naraz menej času ako je minimum, je bohapustým mrhaním času.

Čas sa nedá skladovať - včerajší čas je nenávratne za horami a už nikdy sa nevráti. Najhoršie však je, že všetko chce svoj čas.

Najčastejšou príčinou zlyhania šéfa je jeho neochota, resp. neschopnosť adaptovať sa na nové podmienky.

Storočného slovenského slorda sa pýtajú na jeho záľuby. „Ženy a poľovačky.“ „A na čo najradšej poľujete?“ „No predsa na ženy.“

Mladá slady vysvetľuje pokladníčke v banke: „Ja viem, že podpis môjho muža na šeku je trochu roztrasený, ale vôbec som netušila, že sa tak roztrasie, keď naňho namierim revolver.

Starý lord príde neskoro večer domov. Verný služobník Ďuro mu pomáha vyzliecť si kabát a pritom si potichu mrmle: „Tak čo ty starý krokodíl, už zasa si bol v bare nasávať a obchytávať mladé dievčatá, čo?“ Slord, inokedy hluchý ako poleno, naraz odpovie: „Nie, môj milý, nie. Dnes som si bol kúpiť naslúchací strojček.“

Plat vám zvýšia práve v deň, keď si súd vyžiada potvrdenie o výške príjmov.

Ak necháme veciam voľný priebeh, dočkáme sa iba trapasu.

Zajtra bude ešte horšie ako je dnes!

Čím drahšia je realizácia projektu, tým menšia je šanca ho zastaviť – a to hlavne potom, ako vyjde najavo, že je nepotrebný.

Čím nezmyselnejšia aktivita, tým nemožnejšie je ju zastaviť.

Ľahko pochopiteľný a dobre fungujúci omyl je užitočnejší, ako zložitá a nepochopiteľná pravda.