Prílišná iniciatíva je škodlivejšia ako neschopnosť.

Každý v organizácii stúpa dovtedy po rebríčku hierarchie, kým sa nevyškriabe na post, na ktorý sa nehodí.

Organizácia sa po čase nápadne podobá žumple: najväčšie kusy plávajú na povrchu.

Geniálne riešenie človeka napadne vždy až potom, ako s ním prišiel niekto iný.

Môžete stokrát dokázať nepravdivosť lživého výroku, aj tak sa vždy nájde niekto, kto mu uverí.

Všetko sa dá robiť ľahšie.

Hranice možností sa dajú vyskúšať len tak, že sa cez ne prehupnemu do nezmyselnosti.

Odborník sa čím ďalej tým viac špecializuje, až nakoniec ovláda všetko o ničom.

Každý zákon je len napodobením skutočnosti.

Prebieha zákopová vojna. Priateľský vojak Kohn každé ráno vystrčí zo zákopu na palici svoju prilbu a nepriateľský vojak zo zákopu naproti do nej celý deň strieľa. Aj dnes Kohn vystrčí prilbu – a nič – streľba žiadna. – Hej, prečo nestrieľaš – kričí na nepriateľa vojak Kohn. – Minuli sa mi náboje, - kričí naspäť nepriateľský vojak. – Predám za dolár kus. Ak vezmeš celú tisícku, dám ti päť percent zľavu, - ponúka vojak Kohn.

Zo štatistiky vyplýva, že najčastejšou príčinou, pre ktorú branci nemôžu ísť na vojnu, vôbec nie je náhle úmrtie dotyčného. Podľa našich zistení s takouto diagnózou ešte nikoho neodviedli. Regrúti sa, ktovie prečo, chytajú diagnóz s oveľa nižšou šancou na úspech. Takýmito sú predovšetkým slepota a hluchota. Hluchotu neodporúčame – mohli by vás odviesť k čističom prúdových motorov. Slepota je o niečo lepšia, ale tiež to nie je bohviečo...

Stretli sa dvaja židia v zákopoch a začali si rozprávať, ako sa dostali na vojnu. Vyšlo najavo, že sa obaja dali na vojnu dobrovoľne. Ja som slobodný, nikoho nemám, vojna sa mi páči... A tak som teda tu. A čo ty? – Čo ti budem rozprávať? Ja som ženatý a mám rád svätý pokoj, tak som tu.