„Pán advokát, rozprávali ste sa mojou manželkou?“ „Áno. Všetky vaše návrhy však odmieta. Odkazuje, že ak dohodnutú čiastku do týždňa nepošlete, vráti sa späť.

„Uveďte príklad na neproduktívne uloženie kapitálu!“ „Pozvať na koňak do baru vlastnú manželku.“

Sudca: „Slečna, takže vy tvrdíte, že ste prišli do iného stavu na sústredení vášho tanečného suboru a futbalového mužstva. Ďalej tvrdíte, že neviete, kto je otcom. Nechápem, ako je to možné?!“ „Vaša ctihodnosť, keď sa porežete pílou, tak tiež neviete, ktorý zub to bol.“

Kto čaká, ten sa dočká (ale to je bez záruky).

Keď tlačíte na pílu, reže nakrivo. Zato, keď ju necháte na pokoji, tak potvora jedna, nereže vôbec.

Ľudská predstavivosť má svoje hranice oveľa nižšie, ako sú hranice možností vecí kaziť sa.

Veta, utrúsená v správnom čase pred správnym človekom je účinnejšia ako krabica semtexu.

V boji s klebetou sa nedá zvíťaziť, nanajvýš prežiť.

Ohňom a mečom ničia nepriateľa barbari. V civilizovanej spoločnosti na to stačí jedovatý jazyk.

Stretli sa dvaja židia v zákopoch a začali si rozprávať, ako sa dostali na vojnu. Vyšlo najavo, že sa obaja dali na vojnu dobrovoľne. Ja som slobodný, nikoho nemám, vojna sa mi páči... A tak som teda tu. A čo ty? – Čo ti budem rozprávať? Ja som ženatý a mám rád svätý pokoj, tak som tu.

Poznanie je poklad, ale kľúčom k nemu je prax. (Fuller)

Prebieha zákopová vojna. Priateľský vojak Kohn každé ráno vystrčí zo zákopu na palici svoju prilbu a nepriateľský vojak zo zákopu naproti do nej celý deň strieľa. Aj dnes Kohn vystrčí prilbu – a nič – streľba žiadna. – Hej, prečo nestrieľaš – kričí na nepriateľa vojak Kohn. – Minuli sa mi náboje, - kričí naspäť nepriateľský vojak. – Predám za dolár kus. Ak vezmeš celú tisícku, dám ti päť percent zľavu, - ponúka vojak Kohn.