Akonáhle s niečím začneme, ukáže sa, že čosi iné bolo treba urobiť predtým.

Ak na tom nezáleží, tak na tom naozaj nezáleží.

Čo chodí okolo, príde raz aj k tebe, a to tým skôr, čím je to horšie.

A čo to, pán Kohn, že vaša pani tak náhle zomrela? Čo jej bolo? Ale, ja ani sám neviem. Takto v noci ma zobudí a vraví: „Ty, Max, mne akosi nie je dobre.“ No a ja som jej povedal: „Ale, Sára, a komu je dnes dobre?!“

Keď si ťava rohy pýta, obyčajne príde o ucho. (Židovské príslovie)

Narieka chorý Kohn: Cítim, že sa blíži moja posledná hodina! Sára, daj mi ešte pohár vody! Vody? Ale veď ty si vodu nikdy nemohol zniesť! No áno, ale na smrteľnej posteli sa teba pomeriť aj s úhlavným nepriateľom!

V boji s klebetou sa nedá zvíťaziť, nanajvýš prežiť.

Ak ste sa už dostali do rečí, tak najlepšie je nerobiť nič a chystať sa na najhoršie.

Klebety sú podobné ohnivkám reťaze. Keď ich okolo obete správne pospájate, nemá šancu uniknúť.

Človek počas svojej pozemskej púte narobí svojim blízkym často starosti. A zo zotrvačnosti v tejto zábave pokračuje aj po smrti.

Kým človek chodí po matičke zemi, robí hlúposti a tára hlúposti. Keď zomrie, píšu mu zasa príbuzní hlúposti na náhrobný kameň. Možno preto, aby nebožtíka trochu pobavili.

V živote existujú len dve istoty: to, že človek raz zomrie, a to, že dokiaľ nezomrie, musí platiť dane. Aj keď o tom všetci vedia, každý sa tomu bráni – smrti aj plateniu.