Jedným z paradoxov našej doby je skutočnosť, že najviac sa dá zarobiť a biede iných. Pravda, nie vždy sa možnosť zmení na skutočnosť.

Ľudí delíme na chudobných a bohatých, múdrych a hlúpych. Mať okolo seba samých chudobných je často deprimujúce. Ale mať okolo seba len samých hlupákov, to už radšej ísť do pekla. Je to síce miesto, kde neustále horí oheň, vo vzduchu je cítiť síru a ostanú sa tam všetci tí, ktorí zhrešili – cudzoložníci, modloslužobníci, pokrytci, nadutci a nehanebnice. Ale všimnite si, že o žiadnych hlupákoch v pekle sa nikto nezmieňuje...

Pýtajú sa žobráka: „Čo sa nosí najťažšie?“ „Prázdny mešec“, odpovedá žobrák bez váhania.

To, že ste vyhrali, ešte nezaručí, že budete šťastní.

Tam, kde je hlúposť dostatočným vysvetlením, netreba hľadať iné vysvetlenia.

Hlúposť je nevyliečiteľná choroba.

Keď sme konečne pochopili všetky výnimky, stratili sme poňatie o tom, o akom zákone bola pôvodne reč.

Ľahko pochopiteľný a dobre fungujúci omyl je užitočnejší, ako zložitá a nepochopiteľná pravda.

Nič nie je natoľko jednoduché, aby sa to nedalo sfušovať.

Nikto nie je múdry natoľko, aby odolal lichoteniu.

Ak sa veci majú pokaziť, tak sa pokazia nezávisle od miesta, kam ich schováme.

Ak sa človek prestane mať na pozore, môže prísť nielen o živobytie, ale i o život.