Spoza dostatočne veľkého oltára nevidieť somára. Preto nikdy nevieš, komu sa práve klaniaš.

Keď nemáš nič, zle je, keď máš priveľa, je ešte horšie.

Najľahšie sa daruje to, čo ti nepatrí. Ide o pradávnu obyčaj, ktorá dnes prežíva renesanciu, a ktorú niektorí dokonca zlepšili tak, že predávajú, čo im nepatrí.

Skryté závady nikdy nezostávajú dlho skryté.

Ak na tom nezáleží, tak na tom naozaj nezáleží.

Čas potrebný na uvedenie vecí do pôvodného stavu je nepriamo úmerný času, potrebnému na jej poškodenie.

Človek počas svojej pozemskej púte narobí svojim blízkym často starosti. A zo zotrvačnosti v tejto zábave pokračuje aj po smrti.

Pán Winterstein stretne pohrebný sprievod. Zastane a naraz vidí, že za pohrebným vozom kráča Kohn. Nenápadne sa k nemu pridá a šeptom sa pýta: - Čože Kohn? Manželka? – Nie, svokra, - informuje Kohn. Winterstein pokýva uznanlio hlavou: - Svokra? No – tiež dobré!

Kým človek chodí po matičke zemi, robí hlúposti a tára hlúposti. Keď zomrie, píšu mu zasa príbuzní hlúposti na náhrobný kameň. Možno preto, aby nebožtíka trochu pobavili.

Poznanie je poklad, ale kľúčom k nemu je prax. (Fuller)

Stretli sa dvaja židia v zákopoch a začali si rozprávať, ako sa dostali na vojnu. Vyšlo najavo, že sa obaja dali na vojnu dobrovoľne. Ja som slobodný, nikoho nemám, vojna sa mi páči... A tak som teda tu. A čo ty? – Čo ti budem rozprávať? Ja som ženatý a mám rád svätý pokoj, tak som tu.

Prebieha zákopová vojna. Priateľský vojak Kohn každé ráno vystrčí zo zákopu na palici svoju prilbu a nepriateľský vojak zo zákopu naproti do nej celý deň strieľa. Aj dnes Kohn vystrčí prilbu – a nič – streľba žiadna. – Hej, prečo nestrieľaš – kričí na nepriateľa vojak Kohn. – Minuli sa mi náboje, - kričí naspäť nepriateľský vojak. – Predám za dolár kus. Ak vezmeš celú tisícku, dám ti päť percent zľavu, - ponúka vojak Kohn.