Neživé veci sa pohybujú len natoľko, aby sa vám priplietli do cesty.

Keď sa pokúsite pohnúť jednou vecou, zistíte, že je viazaná na celý vesmír.

Vec, ktorá je v pokoji, je určite na zlom mieste.

Slovenský slord sa rozčuľuje: „A berte na vedomie, doktorko, že len čo sa postavím na nohy, nájdem si iného osobného lekára!“ „Ale prečo, vaše slordstvo_“ „Môjmu sluhovi Ďurovi ste na angínu predpísali tie isté lieky ako mne!“

Raz po preflámovanej noci sa slord pýta svojho služobníka Ďura: „Ďuro, povedzte mi, má náš záchod dvojkrídlové dvere?“. „Nie, pane.“ „Dofrasa, tak potom som včera použil skriňu.“

„Ďuro, slady nepríde ku stolu?“ „Nie pane, dnes ráno ste ju ráčili zastreliť.“ „Ach áno, už si spomínam. Akurát som netušil, že preto bude tak dlho naštvaná.“

Aby argument mohol byť akceptovaný, musí byť vyjadrený holou vetou a už na prvý pohľad musí byť jasné, že je nevyvrátiteľný.

Prázdny stôl prináša pocit úľavy a tušenie, že sa blíži katastrofa.

Tuctový človiečik si zaslúži tuctovú metódu obsluhy.

Ľudí delíme na chudobných a bohatých, múdrych a hlúpych. Mať okolo seba samých chudobných je často deprimujúce. Ale mať okolo seba len samých hlupákov, to už radšej ísť do pekla. Je to síce miesto, kde neustále horí oheň, vo vzduchu je cítiť síru a ostanú sa tam všetci tí, ktorí zhrešili – cudzoložníci, modloslužobníci, pokrytci, nadutci a nehanebnice. Ale všimnite si, že o žiadnych hlupákoch v pekle sa nikto nezmieňuje...

Z každého pravidla existuje aspoň jedna výnimka. Platí to aj pre Kohnovo pravidlo zdravého rozumu: „Nad všetkým rozmýšľať!“ Niekedy totiž prílišné rozumovanie môže človeka pripraviť o rozum.

Byť chudobným nie je žiadna hanba, ale to je jediná pozitívna vec, ktorá sa dá o tom povedať. (Židovské príslovie)