Murphy radí
Kde končí pozemská púť
Kým človek chodí po matičke zemi, robí hlúposti a tára hlúposti. Keď zomrie, píšu mu zasa príbuzní hlúposti na náhrobný kameň. Možno preto, aby nebožtíka trochu pobavili.
Pán Winterstein stretne pohrebný sprievod. Zastane a naraz vidí, že za pohrebným vozom kráča Kohn. Nenápadne sa k nemu pridá a šeptom sa pýta: - Čože Kohn? Manželka? – Nie, svokra, - informuje Kohn. Winterstein pokýva uznanlio hlavou: - Svokra? No – tiež dobré!
Smrť sa neriadi našim plánmi. (Moliére)
(Zrnká úsmevu)
Deti naše poklady
Ak sa človek chce dožiť vysokého veku, musí sa v mladosti šetriť a nesmie sa umývať. Prečo sa nesmie umývať? Preto, lebo ľudová múdrosť hovorí, že čistota je pol života. Kto teda chce život celý, nesmie byť čistý, ergo – nesmie sa umývať...
Prvú polovicu nášho života nás ruinujú naši rodičia, druhú naše deti. (Darrow)
Katechéta na hodine náboženstva vysvetľuje deťom, že Boh je prítomný všade. Tu sa prihlási Móric: A naozaj všade? Áno všade – prízvukuje katechéta. Aj v našej pivnici? Pochopiteľne, že aj tam. Tak to klamete, my pivnicu totiž nemáme!
(Zrnká úsmevu)
Život treba žiť
Všetko na svete má, zrejme kvôli zachovaniu rovnováhy, svoj protiklad. Ku hmote dnes máme antihmotu, k peniazom dieru vo vrecku, k ilúziám hrču na hlave, no a k dôvtipu máme ľudskú závisť...
Aké je smutné utešovať sa myšlienkou, že iní sú na tom horšie (Wilde)
Pri nádhernom mauzóleu Rotschildovcov na frankfurtskom cintoríne sa zastaví chudobný Kohn. Dlho stavbu bez slova obdivuje. Potom si potichu pre seba závistlivo povzdychne: „Tí si ale žijú!“
(Zrnká úsmevu)