Najčastejšou príčinou zlyhania šéfa je jeho neochota, resp. neschopnosť adaptovať sa na nové podmienky.

Krátke časové úseky, aj keď ich je veľký počet, sú nanič, pretože sa neustále začína od začiatku.

Ak sa zistí, že ľudia schôdzujú viac ako štvrtinu pracovného času, je to príznakom toho, že ide o organizáciu, v ktorej sa schôdzovanie stalo cieľom.

Len somár sa snaží o to, na čo nemá, bežať ako kôň.

Najväčším nebezpečím pre človeka je jeho márnivosť.

Ľahšie je zmeniť výzor sto ľudí ako povahu jedného z nich.

Zo štatistiky vyplýva, že najčastejšou príčinou, pre ktorú branci nemôžu ísť na vojnu, vôbec nie je náhle úmrtie dotyčného. Podľa našich zistení s takouto diagnózou ešte nikoho neodviedli. Regrúti sa, ktovie prečo, chytajú diagnóz s oveľa nižšou šancou na úspech. Takýmito sú predovšetkým slepota a hluchota. Hluchotu neodporúčame – mohli by vás odviesť k čističom prúdových motorov. Slepota je o niečo lepšia, ale tiež to nie je bohviečo...

Stretli sa dvaja židia v zákopoch a začali si rozprávať, ako sa dostali na vojnu. Vyšlo najavo, že sa obaja dali na vojnu dobrovoľne. Ja som slobodný, nikoho nemám, vojna sa mi páči... A tak som teda tu. A čo ty? – Čo ti budem rozprávať? Ja som ženatý a mám rád svätý pokoj, tak som tu.

Prebieha zákopová vojna. Priateľský vojak Kohn každé ráno vystrčí zo zákopu na palici svoju prilbu a nepriateľský vojak zo zákopu naproti do nej celý deň strieľa. Aj dnes Kohn vystrčí prilbu – a nič – streľba žiadna. – Hej, prečo nestrieľaš – kričí na nepriateľa vojak Kohn. – Minuli sa mi náboje, - kričí naspäť nepriateľský vojak. – Predám za dolár kus. Ak vezmeš celú tisícku, dám ti päť percent zľavu, - ponúka vojak Kohn.