V živote existujú len dve istoty: to, že človek raz zomrie, a to, že dokiaľ nezomrie, musí platiť dane. Aj keď o tom všetci vedia, každý sa tomu bráni – smrti aj plateniu.

Do staroby som sa staral, aby som dobre žil, v starobe o to, aby som dobre umrel.

Kým človek chodí po matičke zemi, robí hlúposti a tára hlúposti. Keď zomrie, píšu mu zasa príbuzní hlúposti na náhrobný kameň. Možno preto, aby nebožtíka trochu pobavili.

Ľahšie je zmeniť výzor sto ľudí ako povahu jedného z nich.

Najväčším nebezpečím pre človeka je jeho márnivosť.

Nakoniec aj z dobrého jedna človeka rozbolí brucho.

Keď je dobre, nerozoznáte príslušníka jedného národa od druhého. Až keď je zle, poznáte Slováka podľa nadávania, Čecha podľa frflania, Nemca podľa disciplíny a Žida podľa toho, že mu nikdy nie je zle, vie sa totiž vynájsť v každej situácii.

Aj logické uvažovanie môže byť niekedy životu nebezpečné.

Pýtajú sa žobráka: „Čo sa nosí najťažšie?“ „Prázdny mešec“, odpovedá žobrák bez váhania.

Prebieha zákopová vojna. Priateľský vojak Kohn každé ráno vystrčí zo zákopu na palici svoju prilbu a nepriateľský vojak zo zákopu naproti do nej celý deň strieľa. Aj dnes Kohn vystrčí prilbu – a nič – streľba žiadna. – Hej, prečo nestrieľaš – kričí na nepriateľa vojak Kohn. – Minuli sa mi náboje, - kričí naspäť nepriateľský vojak. – Predám za dolár kus. Ak vezmeš celú tisícku, dám ti päť percent zľavu, - ponúka vojak Kohn.

Poznanie je poklad, ale kľúčom k nemu je prax. (Fuller)

Zo štatistiky vyplýva, že najčastejšou príčinou, pre ktorú branci nemôžu ísť na vojnu, vôbec nie je náhle úmrtie dotyčného. Podľa našich zistení s takouto diagnózou ešte nikoho neodviedli. Regrúti sa, ktovie prečo, chytajú diagnóz s oveľa nižšou šancou na úspech. Takýmito sú predovšetkým slepota a hluchota. Hluchotu neodporúčame – mohli by vás odviesť k čističom prúdových motorov. Slepota je o niečo lepšia, ale tiež to nie je bohviečo...