Riadiť vlastný čas znamená snažiť sa sledovať, na čo venujete to málo času, o ktorom môžete sám rozhodovať.

Transformovať krízu na rutinu sa dá tak, že krok za krokom zaznamenáme činnosť šéfa pri prekonávaní pôvodnej krízy a spracujeme ho do pracovného postupu.

Čas sa nedá skladovať - včerajší čas je nenávratne za horami a už nikdy sa nevráti. Najhoršie však je, že všetko chce svoj čas.

To, že je dnes najhoršie, ešte nezaručuje, že zajtra nebude ešte horšie. Dokonca je to skoro isté.

Človek tým, že sa narodí, sa automaticky stáva hráčom v hre o život bez nádeje na víťazstvo či aspoň remízu.

Pred začiatkom hry sa vždy zdá, že je tu šanca na víťazstvo. Buďme radi, že je tomu tak a nie naopak.

História ľudstva je oceánom omylov, v ktorom sem - tam plávajú úbohé zvyšky rozumu.

Raz musí prísť aj to najhoršie. A potom bude už iba zle.

História sa opakuje. To je jediná zlá vec na histórii.

Starý lord príde neskoro večer domov. Verný služobník Ďuro mu pomáha vyzliecť si kabát a pritom si potichu mrmle: „Tak čo ty starý krokodíl, už zasa si bol v bare nasávať a obchytávať mladé dievčatá, čo?“ Slord, inokedy hluchý ako poleno, naraz odpovie: „Nie, môj milý, nie. Dnes som si bol kúpiť naslúchací strojček.“

Slovenský slord sa rozčuľuje: „A berte na vedomie, doktorko, že len čo sa postavím na nohy, nájdem si iného osobného lekára!“ „Ale prečo, vaše slordstvo_“ „Môjmu sluhovi Ďurovi ste na angínu predpísali tie isté lieky ako mne!“

Raz po preflámovanej noci sa slord pýta svojho služobníka Ďura: „Ďuro, povedzte mi, má náš záchod dvojkrídlové dvere?“. „Nie, pane.“ „Dofrasa, tak potom som včera použil skriňu.“