Kde pijú, pi. Kde jedia, jedz. Kde pracujú, radšej nezavadzaj.

Problém zajtrajška: „Čo človek má z toho, že zajtra bude lepšie, keď vždy, keď sa zobudí, je ešte iba dnes...“.

Práca nie je nákazlivá choroba. To, že pracujú iní, ešte neznamená, že musíš pracovať aj ty.

Narieka chorý Kohn: Cítim, že sa blíži moja posledná hodina! Sára, daj mi ešte pohár vody! Vody? Ale veď ty si vodu nikdy nemohol zniesť! No áno, ale na smrteľnej posteli sa teba pomeriť aj s úhlavným nepriateľom!

A čo to, pán Kohn, že vaša pani tak náhle zomrela? Čo jej bolo? Ale, ja ani sám neviem. Takto v noci ma zobudí a vraví: „Ty, Max, mne akosi nie je dobre.“ No a ja som jej povedal: „Ale, Sára, a komu je dnes dobre?!“

Keď si ťava rohy pýta, obyčajne príde o ucho. (Židovské príslovie)

Ak si myslíš, že už máš dosť peňazí, poraď sa o tom s advokátom.

Ak vás niekto upozorní, že sa určitá vec kazí, nemá zmysel meniť vec. Treba sa zbaviť donášača. Vymeniť ľudí je predsa oveľa ľahšie, ako vymeniť vec.

Ten, koho považujeme za blbca my, považuje za blbca nás. Ide o to nevyvraždiť sa.

Ak sa niekomu nechce pracovať, je lenivec. Na pomenovanie tvora, ktorému sa veľmi chce pracovať, slovenčina nemá – ak vylúčime výraz hlupák – dostatočne expresívne označenie. Musíme si, tak ako sa to stáva tradíciou, požičať od Američanov. Tí namiesto hlupák hovoria workaholic...

Pani Kohnová vstúpi do nočného baru a pýta sa čašníka: „Prosím vás, nie je tu môj manžel?“ „Nie je, madam,“ úslužne odpovedá čašník. „Ale veď ani neviete, ako sa volá a hneď mi odpovedáte, že tu nie je!“ „Tu nikdy nie je žiadny manžel, madam“ odpovedá sucho čašník.

Pred svadbou maj oči otvorené, po svadbe ich privri. (Fuller)