Všetko na svete má, zrejme kvôli zachovaniu rovnováhy, svoj protiklad. Ku hmote dnes máme antihmotu, k peniazom dieru vo vrecku, k ilúziám hrču na hlave, no a k dôvtipu máme ľudskú závisť...

Pri nádhernom mauzóleu Rotschildovcov na frankfurtskom cintoríne sa zastaví chudobný Kohn. Dlho stavbu bez slova obdivuje. Potom si potichu pre seba závistlivo povzdychne: „Tí si ale žijú!“

Zvykne sa hovoriť: „Pomôž si človeče a aj boh ti pomôže“. Tí opatrnejší ešte dodávajú „ak si to zaslúžiš“.

Príroda vždy fandí skrytým vadám a k človeku sa chová ako cudzí pes.

Skúsenosť je čosi, čo človek získa zásadne až chvíľu po tom, ako to práve potreboval.

História ľudstva je skladišťom hlúpostí, kde sa sem – tam v kúte nachádzajú úbohé zvyšky zdravého rozumu.

Riešenie ľubovoľného jednoduchého problému možno efektívne znemožniť tým, že sa o ňom bude dostatočne dlho schôdzovať.

Odkladanie vylučuje nudu. Ten, kto všetko odkladá, nemá nikdy pocit, že nemá čo robiť.

Fakt je, že posledné slovo má ten, kto najviac vykrikuje.

Úspešný človek je ten, kto dokáže o ostatných vymyslieť viac klebiet ako oni o ňom.

Žiadna klebeta nie je natoľko malá, aby nedokázala zničiť veľkú lásku.

Ohňom a mečom ničia nepriateľa barbari. V civilizovanej spoločnosti na to stačí jedovatý jazyk.