Ak sa dnes už nedá spoľahnúť na veci, ako sa potom spoliehať na ľudí?!

Ak niečo funguje, je to pasca. Pravdaže len za predpokladu, že ide o pascu na človeka.

Keď sa vám vidí, že najhoršie máte už za sebou, ste obrátený na opačnú stranu.

Stretli sa dvaja židia v zákopoch a začali si rozprávať, ako sa dostali na vojnu. Vyšlo najavo, že sa obaja dali na vojnu dobrovoľne. Ja som slobodný, nikoho nemám, vojna sa mi páči... A tak som teda tu. A čo ty? – Čo ti budem rozprávať? Ja som ženatý a mám rád svätý pokoj, tak som tu.

Poznanie je poklad, ale kľúčom k nemu je prax. (Fuller)

Zo štatistiky vyplýva, že najčastejšou príčinou, pre ktorú branci nemôžu ísť na vojnu, vôbec nie je náhle úmrtie dotyčného. Podľa našich zistení s takouto diagnózou ešte nikoho neodviedli. Regrúti sa, ktovie prečo, chytajú diagnóz s oveľa nižšou šancou na úspech. Takýmito sú predovšetkým slepota a hluchota. Hluchotu neodporúčame – mohli by vás odviesť k čističom prúdových motorov. Slepota je o niečo lepšia, ale tiež to nie je bohviečo...

Najlepšie je nerobiť nič a pripravovať sa na to, že bude ešte horšie.

To, že viete, na koho zvalíte vinu, problém nevyrieši, ale človeku to náramne pomôže.

Každý má toľko, koľko si zaslúži.