Lož má ešte kratšie nohy ako krtko.

Umenie nie je upútať na seba pozornosť, ale vyhnúť sa následkom.

Ani tá najlepšia lesť nefunguje naveky.

Život je ako rebrík do kurína – krátky, celý posratý, a navyše na jeho konci čaká drevená krabica.

Príroda fandí skrytým chybám.

Dve za sebou idúce rany osudu sú vždy len predzvesťou začiatku.

Ak sa súdiš, zver svoj prípad len bohatému právnikovi.

Hnuteľné veci sa časom rozmnožia tak, že bez zvyšku zaplnia všetky skladovacie priestory.

Očakávaná užitočnosť vecí je nepriamoúmerná jej skutočnej užitočnosti.

Dôstojník, aby povzbudil vo vojakoch bojového ducha, zápalisto reční: - Vojaci! Teraz nadišiel veľký a slávny okamih. Dnes pôjde muž proti mužovi! Tu sa opatrne ozve vojak Ábeles: - S dovolením, nemohli by ste mi ukázať toho môjho? Ja by som sa s ním hádam aj dohodol...!

Zo štatistiky vyplýva, že najčastejšou príčinou, pre ktorú branci nemôžu ísť na vojnu, vôbec nie je náhle úmrtie dotyčného. Podľa našich zistení s takouto diagnózou ešte nikoho neodviedli. Regrúti sa, ktovie prečo, chytajú diagnóz s oveľa nižšou šancou na úspech. Takýmito sú predovšetkým slepota a hluchota. Hluchotu neodporúčame – mohli by vás odviesť k čističom prúdových motorov. Slepota je o niečo lepšia, ale tiež to nie je bohviečo...

Prebieha zákopová vojna. Priateľský vojak Kohn každé ráno vystrčí zo zákopu na palici svoju prilbu a nepriateľský vojak zo zákopu naproti do nej celý deň strieľa. Aj dnes Kohn vystrčí prilbu – a nič – streľba žiadna. – Hej, prečo nestrieľaš – kričí na nepriateľa vojak Kohn. – Minuli sa mi náboje, - kričí naspäť nepriateľský vojak. – Predám za dolár kus. Ak vezmeš celú tisícku, dám ti päť percent zľavu, - ponúka vojak Kohn.