Stretli sa dvaja židia v zákopoch a začali si rozprávať, ako sa dostali na vojnu. Vyšlo najavo, že sa obaja dali na vojnu dobrovoľne. Ja som slobodný, nikoho nemám, vojna sa mi páči... A tak som teda tu. A čo ty? – Čo ti budem rozprávať? Ja som ženatý a mám rád svätý pokoj, tak som tu.

Poznanie je poklad, ale kľúčom k nemu je prax. (Fuller)

Prebieha zákopová vojna. Priateľský vojak Kohn každé ráno vystrčí zo zákopu na palici svoju prilbu a nepriateľský vojak zo zákopu naproti do nej celý deň strieľa. Aj dnes Kohn vystrčí prilbu – a nič – streľba žiadna. – Hej, prečo nestrieľaš – kričí na nepriateľa vojak Kohn. – Minuli sa mi náboje, - kričí naspäť nepriateľský vojak. – Predám za dolár kus. Ak vezmeš celú tisícku, dám ti päť percent zľavu, - ponúka vojak Kohn.

Každá informácia sa dá interpretovať minimálne tromi spôsobmi: mojím, tvojím a pravdivým.

Keď dvaja dostanú tú istú informáciu, nikdy z nej nevyvodia ten istý záver.

Doba čakania na doplňujúcu informáciu sa predlžuje v závislosti od toho, ako urgentne musí byť rozhodnutie prijaté.

Raz musí prísť aj to najhoršie. A potom bude už iba zle.

Čas je najlepší učiteľ. Bohužial, nikto z jeho žiakov to neprežije.

Čas je ako cirkus - vždy sa zbalí a odíde inam.