O klebetení platí dvojnásobne, že zručnosť sa získava cvičením.

Ta istá klebeta jedného pochová, iného vynesie do výšin

Čas, potrebný na to, aby ste späť získali povesť zničenú klebetou, je nepriamo úmerný k času, potrebnému na stratu povesti.

Keď sa veci nedaria, každá snaha o ich zlepšenie vedie len k horšiemu.

Súčiastky, ktoré nie je možné namontovať opačne, sa pri kontrole ukážu byť namontované opačne.

Geniálne riešenie človeka napadne vždy až potom, ako s ním prišiel niekto iný.

Dôstojník, aby povzbudil vo vojakoch bojového ducha, zápalisto reční: - Vojaci! Teraz nadišiel veľký a slávny okamih. Dnes pôjde muž proti mužovi! Tu sa opatrne ozve vojak Ábeles: - S dovolením, nemohli by ste mi ukázať toho môjho? Ja by som sa s ním hádam aj dohodol...!

Poznanie je poklad, ale kľúčom k nemu je prax. (Fuller)

Stretli sa dvaja židia v zákopoch a začali si rozprávať, ako sa dostali na vojnu. Vyšlo najavo, že sa obaja dali na vojnu dobrovoľne. Ja som slobodný, nikoho nemám, vojna sa mi páči... A tak som teda tu. A čo ty? – Čo ti budem rozprávať? Ja som ženatý a mám rád svätý pokoj, tak som tu.

Z každého pravidla existuje aspoň jedna výnimka. Platí to aj pre Kohnovo pravidlo zdravého rozumu: „Nad všetkým rozmýšľať!“ Niekedy totiž prílišné rozumovanie môže človeka pripraviť o rozum.

Ľudí delíme na chudobných a bohatých, múdrych a hlúpych. Mať okolo seba samých chudobných je často deprimujúce. Ale mať okolo seba len samých hlupákov, to už radšej ísť do pekla. Je to síce miesto, kde neustále horí oheň, vo vzduchu je cítiť síru a ostanú sa tam všetci tí, ktorí zhrešili – cudzoložníci, modloslužobníci, pokrytci, nadutci a nehanebnice. Ale všimnite si, že o žiadnych hlupákoch v pekle sa nikto nezmieňuje...

Nikto ti neporadí tak dobre ako ty sám. (Cicero)