Ľudí delíme na chudobných a bohatých, múdrych a hlúpych. Mať okolo seba samých chudobných je často deprimujúce. Ale mať okolo seba len samých hlupákov, to už radšej ísť do pekla. Je to síce miesto, kde neustále horí oheň, vo vzduchu je cítiť síru a ostanú sa tam všetci tí, ktorí zhrešili – cudzoložníci, modloslužobníci, pokrytci, nadutci a nehanebnice. Ale všimnite si, že o žiadnych hlupákoch v pekle sa nikto nezmieňuje...

Jedným z paradoxov našej doby je skutočnosť, že najviac sa dá zarobiť a biede iných. Pravda, nie vždy sa možnosť zmení na skutočnosť.

Pýtajú sa žobráka: „Čo sa nosí najťažšie?“ „Prázdny mešec“, odpovedá žobrák bez váhania.

Ak vrtochy pomáhajú pracovníkovi dosahovať špičkové výkony, tak sa šéf musí vedieť s nimi vyrovnať.

Ak päť minút pred poradou neviete, na čo ste ju zvolali, tak je lepšie ju vôbec nezačínať.

Ak sa pokúšate angažovať "univerzálne schopných ľudí", tak veľmi rýchlo zistíte, že ste paradoxne obklopený priemernými.

Veci nikdy nie sú také príjemné, ako sa na prvý pohľad zdajú, a tak jednoduché, ako si predstavujeme.

Pekné prázdne hlavy často využijú tie chytrejšie hlavy.

Veľké oči vedú k prázdnemu žalúdku.

Napriek tomu, že svet ide neustále dopredu, každý musí vždy začínať od začiatku.

Úspech, práve tak ako neúspech, je vecou náhody.

Prakticky nikto nedokáže dopredu rozpoznať svoje budúce úspechy od svojich budúcich omylov.