Murphy radí
Aj koniec má svoj čas - posledný večer
Najčastejšou príčinou zlyhania šéfa je jeho neochota, resp. neschopnosť adaptovať sa na nové podmienky.
Krátke časové úseky, aj keď ich je veľký počet, sú nanič, pretože sa neustále začína od začiatku.
Vyložiť na činnosť naraz menej času ako je minimum, je bohapustým mrhaním času.
(Murphyho zákony po poslednej novele)
Informácie pre šéfa
Najväčším umením je správne sa mýliť.
Najprekvapivejšou informáciou je tá, ktorá hovorí, že veci sú také, ako majú byť.
Ak jedno chýbajúce písmeno urobí celú správu nečitateľnou, tak sa to písmeno určite stratí.
(Murphyho zákony – novela pre XXI. storočie)
Človek a spoločnosť
Pozor na ľudí - ani im nič ľudské nie je cudzie.
Ťažko môže byť šťastný ten, kto už chodí po tejto zemi.
Dobré úmysly robia správanie človeka nepredvídateľným.
(Murphyho zákony - úplné znenie s komentárom)
Ja nič, to Murphy
Keď sa konečne podarí všetko úplne popísať, objaví sa niečo, čo to všetko úplne zmení.
Najlepšie je nerobiť nič a pripravovať sa na to, že bude ešte horšie.
O vašom mieste pod Slnkom bude rozhodovať len a len to, akú veľkú informáciu budete mať. V živote prestane platiť: „Nie je dôležité zvíťaziť, ale zúčastniť sa“ a začne platiť nové: „Nie je dôležité zvíťaziť, ale byť prvý!
(Murphyho zákony – novela pre XXI. storočie)
Oheň a voda
Dôstojník, aby povzbudil vo vojakoch bojového ducha, zápalisto reční: - Vojaci! Teraz nadišiel veľký a slávny okamih. Dnes pôjde muž proti mužovi! Tu sa opatrne ozve vojak Ábeles: - S dovolením, nemohli by ste mi ukázať toho môjho? Ja by som sa s ním hádam aj dohodol...!
Zo štatistiky vyplýva, že najčastejšou príčinou, pre ktorú branci nemôžu ísť na vojnu, vôbec nie je náhle úmrtie dotyčného. Podľa našich zistení s takouto diagnózou ešte nikoho neodviedli. Regrúti sa, ktovie prečo, chytajú diagnóz s oveľa nižšou šancou na úspech. Takýmito sú predovšetkým slepota a hluchota. Hluchotu neodporúčame – mohli by vás odviesť k čističom prúdových motorov. Slepota je o niečo lepšia, ale tiež to nie je bohviečo...
Stretli sa dvaja židia v zákopoch a začali si rozprávať, ako sa dostali na vojnu. Vyšlo najavo, že sa obaja dali na vojnu dobrovoľne. Ja som slobodný, nikoho nemám, vojna sa mi páči... A tak som teda tu. A čo ty? – Čo ti budem rozprávať? Ja som ženatý a mám rád svätý pokoj, tak som tu.
(Zrnká úsmevu)