Ak sa dnes už nedá spoľahnúť na veci, ako sa potom spoliehať na ľudí?!

Človek sa dostane len na chvíľočku na výslnie slávy a do konca života má z toho pripečený mozog.

Človek tým, že sa narodí, sa automaticky stáva hráčom v hre o život bez nádeje na víťazstvo či aspoň remízu.

Prvému kresťanovi sa vždy ujde najhladnejší lev.

Ten, kto si myslí, že v každom človeku je niečo dobré, chodí málo medzi ľudí.

Aby človek dokázal, že je dobrý, musí urobiť celý rad dobrých skutkov. Na to, aby dokázal, že je zlý, stačí jeden zlý skutok.

Keď je dobre, nerozoznáte príslušníka jedného národa od druhého. Až keď je zle, poznáte Slováka podľa nadávania, Čecha podľa frflania, Nemca podľa disciplíny a Žida podľa toho, že mu nikdy nie je zle, vie sa totiž vynájsť v každej situácii.

Ľudí delíme na chudobných a bohatých, múdrych a hlúpych. Mať okolo seba samých chudobných je často deprimujúce. Ale mať okolo seba len samých hlupákov, to už radšej ísť do pekla. Je to síce miesto, kde neustále horí oheň, vo vzduchu je cítiť síru a ostanú sa tam všetci tí, ktorí zhrešili – cudzoložníci, modloslužobníci, pokrytci, nadutci a nehanebnice. Ale všimnite si, že o žiadnych hlupákoch v pekle sa nikto nezmieňuje...

Byť chudobným nie je žiadna hanba, ale to je jediná pozitívna vec, ktorá sa dá o tom povedať. (Židovské príslovie)