Ak sa človek prestane mať na pozore, môže prísť nielen o živobytie, ale i o život.

Ak sa veci majú pokaziť, tak sa pokazia nezávisle od miesta, kam ich schováme.

Najľahšie sa daruje to, čo ti nepatrí. Ide o pradávnu obyčaj, ktorá dnes prežíva renesanciu, a ktorú niektorí dokonca zlepšili tak, že predávajú, čo im nepatrí.

Nešťastie chodí po horách, pomedzi ľudí, čaká na teba za rohom, chodí ti oproti a práve teraz sa ti ide prihodiť.

Nešťastie nechodí po horách ale medzi ľuďmi.

Nešťastie nečaká za rohom, nešťastie ti ide oproti.

Čo nebije priamo do očí, zostane nepovšimnuté.

Nezáleží na tom, aká je skutočnosť, ale ako sa javí ostatným.

Veci nikdy nie sú také príjemné, ako sa na prvý pohľad zdajú, a tak jednoduché, ako si predstavujeme.

Storočného slovenského slorda sa pýtajú na jeho záľuby. „Ženy a poľovačky.“ „A na čo najradšej poľujete?“ „No predsa na ženy.“

Slovenský slord sa rozčuľuje: „A berte na vedomie, doktorko, že len čo sa postavím na nohy, nájdem si iného osobného lekára!“ „Ale prečo, vaše slordstvo_“ „Môjmu sluhovi Ďurovi ste na angínu predpísali tie isté lieky ako mne!“

Starý lord príde neskoro večer domov. Verný služobník Ďuro mu pomáha vyzliecť si kabát a pritom si potichu mrmle: „Tak čo ty starý krokodíl, už zasa si bol v bare nasávať a obchytávať mladé dievčatá, čo?“ Slord, inokedy hluchý ako poleno, naraz odpovie: „Nie, môj milý, nie. Dnes som si bol kúpiť naslúchací strojček.“