Čas je tým, čo bráni, aby sa všetko stalo ešte raz.

Čas je ako cirkus - vždy sa zbalí a odíde inam.

Raz musí prísť aj to najhoršie. A potom bude už iba zle.

Človek počas svojej pozemskej púte narobí svojim blízkym často starosti. A zo zotrvačnosti v tejto zábave pokračuje aj po smrti.

Pán Winterstein stretne pohrebný sprievod. Zastane a naraz vidí, že za pohrebným vozom kráča Kohn. Nenápadne sa k nemu pridá a šeptom sa pýta: - Čože Kohn? Manželka? – Nie, svokra, - informuje Kohn. Winterstein pokýva uznanlio hlavou: - Svokra? No – tiež dobré!

Kým človek chodí po matičke zemi, robí hlúposti a tára hlúposti. Keď zomrie, píšu mu zasa príbuzní hlúposti na náhrobný kameň. Možno preto, aby nebožtíka trochu pobavili.

Najdôležitejšou úlohou civilizácie je naučiť politikov myslieť.

Demokracia je zriadenie zabezpečujúce, aby sme nemali lepšiu vládu, ako si zasluhujeme.

V politike prostriedy svätia prostriedky.

Dobrá rada stojí groš. Dve dobré rady stoja za dva groše. A tri dobré rady? Za figu borovú.

Ortodoxní veriaci nachytali nového rabína, ako sa na ulici rozpráva s krásnym mladých dievčaťom: - Takého rabína, čo má pletky s dievčatami, tu nepotrebujeme! – hovoria mu pobúrene. – Ale priatelia, - tíši ich rabín. – Je predsa lepšie rozprávať sa s dievčaťom a myslieť na Všemohúceho, ako modliť sa k Všemohúcemu a myslieť pritom na dievča!

Pýta sa mladý študent učeného profesora Kohna na rôzne náboženské záhady a nechápe hlavne jednu vec: - Ako to, že rabín má aj deti? Veď on nerobí nič iné, len študuje, vzdeláva sa a rozjíma. – To ti môžem vysvetliť. Večer, keď študuje a je už veľmi unavený, pristúpi k nemu štyridsaťtisíc anjelov. Dvetisíc anjelov ho vezme za hlavu, dvetisíc za nohy, dvetisíc za ruky a potom ho odnesú do postele k jeho manželke. – A čo robí tých ostatných tridsaťštyritisíc anjelov? – Tí sú na to, aby ho dotiahli z postele znovu ku knihe.