Všetko na svete má, zrejme kvôli zachovaniu rovnováhy, svoj protiklad. Ku hmote dnes máme antihmotu, k peniazom dieru vo vrecku, k ilúziám hrču na hlave, no a k dôvtipu máme ľudskú závisť...

Pri nádhernom mauzóleu Rotschildovcov na frankfurtskom cintoríne sa zastaví chudobný Kohn. Dlho stavbu bez slova obdivuje. Potom si potichu pre seba závistlivo povzdychne: „Tí si ale žijú!“

Zvykne sa hovoriť: „Pomôž si človeče a aj boh ti pomôže“. Tí opatrnejší ešte dodávajú „ak si to zaslúžiš“.

Pred začiatkom hry sa vždy zdá, že je tu šanca na víťazstvo. Buďme radi, že je tomu tak a nie naopak.

Občas treba veciam trochu pomôcť a postrčiť ich, aby sa kazili rýchlejšie.

Keď tlačíte na pílu, reže nakrivo. Zato, keď ju necháte na pokoji, tak potvora jedna, nereže vôbec.

Príroda vždy fandí skrytým vadám a k človeku sa chová ako cudzí pes.

Kto nerozumie veciam a ani ich nevie riadiť, ten vymýšľa zákony.

Proti hlúposti niet účinnej obrany – hlupáci sú vždy v ofenzíve.

Ten, kto má o veci málo informácií, sa spravidla zle rozhodne.

Omyl je jednou z ciest ako postupovať k cieľu. A vôbec to nemusí byť cesta najdlhšia.

Ak jedno chýbajúce písmeno urobí celú správu nečitateľnou, tak sa to písmeno určite stratí.