Najhoršie je, keď vypukne panika a všetci sa tlačia von. Vtedy žiadne argumenty nezaberajú, ak len za argument nepovažujeme poriadne zaucho.

Napriek neodškriepiteľnému pokroku v emancipácii žien, vďaka ktorému už ženy vedia fajčiť ako muži, piť ako muži i nadávať ako muži, sa v jednom pokrok nepohol ani o krok dopredu: mladé dievča treba vydať, zatiaľ čo mladého muža vydávať netreba...

Pani Kohnová vstúpi do nočného baru a pýta sa čašníka: „Prosím vás, nie je tu môj manžel?“ „Nie je, madam,“ úslužne odpovedá čašník. „Ale veď ani neviete, ako sa volá a hneď mi odpovedáte, že tu nie je!“ „Tu nikdy nie je žiadny manžel, madam“ odpovedá sucho čašník.

Jedným z paradoxov našej doby je skutočnosť, že najviac sa dá zarobiť a biede iných. Pravda, nie vždy sa možnosť zmení na skutočnosť.

Keď je dobre, nerozoznáte príslušníka jedného národa od druhého. Až keď je zle, poznáte Slováka podľa nadávania, Čecha podľa frflania, Nemca podľa disciplíny a Žida podľa toho, že mu nikdy nie je zle, vie sa totiž vynájsť v každej situácii.

Pýtajú sa žobráka: „Čo sa nosí najťažšie?“ „Prázdny mešec“, odpovedá žobrák bez váhania.

Mladá slady vysvetľuje pokladníčke v banke: „Ja viem, že podpis môjho muža na šeku je trochu roztrasený, ale vôbec som netušila, že sa tak roztrasie, keď naňho namierim revolver.

Raz po preflámovanej noci sa slord pýta svojho služobníka Ďura: „Ďuro, povedzte mi, má náš záchod dvojkrídlové dvere?“. „Nie, pane.“ „Dofrasa, tak potom som včera použil skriňu.“

„Ďuro, slady nepríde ku stolu?“ „Nie pane, dnes ráno ste ju ráčili zastreliť.“ „Ach áno, už si spomínam. Akurát som netušil, že preto bude tak dlho naštvaná.“