Čo je tvoje, to je moje, a čo je moje, do toho ťa nič.

Dve za sebou idúce rany osudu sú vždy len predzvesťou začiatku.

Ak sa už raz niečo pokazilo, všetky pokusy o opravu to ešte viac pokazia.

Ak sa veci pokazia, svet sa ešte preto nezrúti – práve naopak, tá kopa pokazených harabúrd mu nedovolí padnúť.

Ak sa celý život driapete po rebríčku kariéry a na konci života ste stále len na prvom šteblíku, nemajte komplexy – aspoň nedostanete závrat.

Ak myslíte, nebojte sa, z inej stránky môžete byť preto ešte celkom normálny.

O Bohu je známe, že je všemohúci a vševediaci. Napriek tomu sa nikdy nemieša do obchodov, ktoré robia medzi sebou smrteľníci. Zlé jazyky tvrdia, že preto, lebo raz sa už popálil.

Narieka chorý Kohn: Cítim, že sa blíži moja posledná hodina! Sára, daj mi ešte pohár vody! Vody? Ale veď ty si vodu nikdy nemohol zniesť! No áno, ale na smrteľnej posteli sa teba pomeriť aj s úhlavným nepriateľom!

A čo to, pán Kohn, že vaša pani tak náhle zomrela? Čo jej bolo? Ale, ja ani sám neviem. Takto v noci ma zobudí a vraví: „Ty, Max, mne akosi nie je dobre.“ No a ja som jej povedal: „Ale, Sára, a komu je dnes dobre?!“

Často je lepšie nič nevedieť a vždy je rozumnejšie nič nehovoriť.

Dnes je toľko informácií o všetkom, že už ničomu nerozumieme.

Ak sa v živote poriadne seknete, aspoň nebudú môcť povedať, že ste v živote nikdy nič poriadne neurobili.