Ak sa dnes už nedá spoľahnúť na veci, ako sa potom spoliehať na ľudí?!

Človek tým, že sa narodí, sa automaticky stáva hráčom v hre o život bez nádeje na víťazstvo či aspoň remízu.

Človek sa dostane len na chvíľočku na výslnie slávy a do konca života má z toho pripečený mozog.

Starý lord príde neskoro večer domov. Verný služobník Ďuro mu pomáha vyzliecť si kabát a pritom si potichu mrmle: „Tak čo ty starý krokodíl, už zasa si bol v bare nasávať a obchytávať mladé dievčatá, čo?“ Slord, inokedy hluchý ako poleno, naraz odpovie: „Nie, môj milý, nie. Dnes som si bol kúpiť naslúchací strojček.“

Mladá slady vysvetľuje pokladníčke v banke: „Ja viem, že podpis môjho muža na šeku je trochu roztrasený, ale vôbec som netušila, že sa tak roztrasie, keď naňho namierim revolver.

Štyria slordi pravidelne kažý štvrtok hrávajú v klube bridž. Až raz namiesto slorda Cesnacka príde jeho sluha Ďuro s odkazom: „Jeho slordstvo má dámsku návštevu. Odkazuje vám, že ak bude môcť, tak nepríde, a ak nebude môcť, tak príde.“

Keď nemáš nič, zle je, keď máš priveľa, je ešte horšie.

Nič tak neškodí zdraviu, ako hlúpe nápady.

Ak sa veci majú pokaziť, tak sa pokazia nezávisle od miesta, kam ich schováme.

Ak sa môže niečo pobabrať, tak sa to pobabre.

Ak sa veci môžu pokaziť, tak sa aj pokazia.

Z malej chybičky vyrastie aj bez polievania chyba veľká. Z veľkej chyby sa zrodí chybisko.