Sľuby sa sľubujú a blázni nosia husi pod pazuchou.

Na Slovensku nové Murphyho zákony znejú: Čo sa dá stransformovať, to sa stransformuje. Čo sa nedá stransformovať, to sa sprivatizuje. Čo sa nedá sprivatizovať, to sa vytuneluje. Čo sa nedá vytunelovať, to nestojí za reč. Čo nestojí za reč, to patrí do Fondu národného majetku.

Vernosť si za prachy nekúpiš. Ale poslušnosť áno.

V prvom kole vždy vyhráva krása tela. Občas dôjde aj na druhé kolo a tam jednoznačne vyhráva krása ducha. Problém je len v tom, že dnes sa nikomu nechce čakať na druhé kolo.

Ľahšie je zmeniť výzor sto ľudí ako povahu jedného z nich.

Len somár sa snaží o to, na čo nemá, bežať ako kôň.

Ak ste stratili tvár, nič sa nedeje – môžete si vybrať masku podľa svojho výberu.

Ak nemáte na to, aby ste v tíme hrali prím, určite máte na to, aby ste ich deprimovali.

Ak niekto nevie nič o ničom, nič to! Ide o jedinca, ktorý je univerzálne použiteľný.

Storočného slovenského slorda sa pýtajú na jeho záľuby. „Ženy a poľovačky.“ „A na čo najradšej poľujete?“ „No predsa na ženy.“

Mladá slady vysvetľuje pokladníčke v banke: „Ja viem, že podpis môjho muža na šeku je trochu roztrasený, ale vôbec som netušila, že sa tak roztrasie, keď naňho namierim revolver.

Starý lord príde neskoro večer domov. Verný služobník Ďuro mu pomáha vyzliecť si kabát a pritom si potichu mrmle: „Tak čo ty starý krokodíl, už zasa si bol v bare nasávať a obchytávať mladé dievčatá, čo?“ Slord, inokedy hluchý ako poleno, naraz odpovie: „Nie, môj milý, nie. Dnes som si bol kúpiť naslúchací strojček.“