Murphy radí
                
        
            Zákony sexu
            Je výhodnejšie byť krásna ako rozumná, pretože priemernému mužovi to lepšie vidí, ako myslí.
Jediný spôsob, ako si udržať muža, je držať ho v náručí.
Jediný spôsob, ako si udržať ženu, je nedať jej všetky peniaze.
            (Murphyho Zbierka zákonov)
                 
                
        
            Kde končí pozemská púť
            Človek počas svojej pozemskej púte narobí svojim blízkym často starosti. A zo zotrvačnosti v tejto zábave pokračuje aj po smrti.
Kým človek chodí po matičke zemi, robí hlúposti a tára hlúposti. Keď zomrie, píšu mu zasa príbuzní hlúposti na náhrobný kameň. Možno preto, aby nebožtíka trochu pobavili.
V živote existujú len dve istoty: to, že človek raz zomrie, a to, že dokiaľ nezomrie, musí platiť dane. Aj keď o tom všetci vedia, každý sa tomu bráni – smrti aj plateniu.
            (Zrnká úsmevu)
                 
                
        
            Kapitola: Murphyho desatoro
            1.      Nič nie je v živote také dobré, ako sa to zdá na prvý pohľad.
2.      Nič nejde tak ľahko, ako si človek predstavuje.
9.      V 90 % prípadov sa veci ukážu byť horšie, ako ste očakávali. Vo zvyšných 10 % sa ukážu byť aké zlé, že ste to ani nemohli očakávať.
            (Murphyho Zbierka zákonov)
                 
                
        
            Murphyho inzeráty
            Stratila sa mi žena. Zn.: Kto ju nájde a privedie mi ju, tomu rozbijem hubu.
Vymením muža za staré husle.: Zn.: Drevo ako drevo.
Výhodne vymením falošnú päťstokorunáčku za dve pravé dvestokorunáčky. Zn.: Berte, kým je v akcii!
            (Murphyho zrnká II)
                 
                
        
            Život treba žiť
            Zvykne sa hovoriť: „Pomôž si človeče a aj boh ti pomôže“. Tí opatrnejší ešte dodávajú „ak si to zaslúžiš“.
Všetko na svete má, zrejme kvôli zachovaniu rovnováhy, svoj protiklad. Ku hmote dnes máme antihmotu, k peniazom dieru vo vrecku, k ilúziám hrču na hlave, no a k dôvtipu máme ľudskú závisť...
Pri nádhernom mauzóleu Rotschildovcov na frankfurtskom cintoríne sa zastaví chudobný Kohn. Dlho stavbu bez slova obdivuje. Potom si potichu pre seba závistlivo povzdychne: „Tí si ale žijú!“
            (Zrnká úsmevu)