Kým človek chodí po matičke zemi, robí hlúposti a tára hlúposti. Keď zomrie, píšu mu zasa príbuzní hlúposti na náhrobný kameň. Možno preto, aby nebožtíka trochu pobavili.

V živote existujú len dve istoty: to, že človek raz zomrie, a to, že dokiaľ nezomrie, musí platiť dane. Aj keď o tom všetci vedia, každý sa tomu bráni – smrti aj plateniu.

Pán Winterstein stretne pohrebný sprievod. Zastane a naraz vidí, že za pohrebným vozom kráča Kohn. Nenápadne sa k nemu pridá a šeptom sa pýta: - Čože Kohn? Manželka? – Nie, svokra, - informuje Kohn. Winterstein pokýva uznanlio hlavou: - Svokra? No – tiež dobré!

Množstvo získaných skúseností je v tom najlepšom prípade priamo úmerné množstvu pokazených vecí.

Ak má prísť niečo dobré, tak toho bude málo.

Aj keď sa to už dávno pokazilo, ešte sa to môže zdať byť v poriadku.

Čo bolo zmyslom potopy sveta? Ochrániť know-how na stvorenie – zároveň to bol najdrahší pokus o likvidáciu konkurencie.

Platí ešte: „Pomaly najďalej zájdeš“? Ale áno. Ibaže komu sa chce dnes ďaleko chodiť?

Čo to je manna nebeská? Niečo, čo vám padne do huby bezpohnutia prstom, podobne, ako štátny podnik privatizérovi.

Optimista si myslí, že žijeme v jednom z najlepších svetov. Pesimista sa bojí toho, že naozaj v ňom žijeme.

Mýliť sa je ľudské, ale na vojne to spravidla stojí život.

Bohovia síce medzi sebou vedú vojny, ale sami v nich nebojujú – na to majú ľudí.