č. 10/2012

2.5.2012

• PRACOVNÉ CESTY
• Výdavky na pracovné cesty
• Cestovné náhrady pri služobných cestách
• Komu patria cestovné náhrady?
• ČITATELIA SA PÝTAJÚ, ODBORNÍCI ODPOVEDAJÚ
• Požičané motorové vozidlo
• Podmienky pracovnej cesty
• Výdavky na stravné pri zahraničnej pracovnej ceste
• Nárok na preplácanie cestovných náhrad
• Výdavky na ubytovanie a stravné
• Predmet dane
• P6 aktual v legislatíve
• Vedúci pracovník
• Chybiť znamená platiť
• Ekonomika
• Najviac čítané témy a publikácie
• Pripravujeme
• Horúce témy

• výdavky zamestnávateľa na pracovné cesty, na ktoré vysiela svojho zamestnanca
• výdavky na vlastné „pracovné cesty“ podnikateľa

• výdavky na strane zamestnávateľa
  Daňovými výdavkami, ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v zákone o dani z príjmov, sú aj výdavky ustanovené v § 19 ods. 2 písm. d) ZDP na pracovné cesty, na ktoré vzniká nárok podľa osobitných predpisov. Takýmto osobitným predpisom je zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov.
  Podľa § 4 zákona o cestovných náhradách zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu patrí
  a)  náhrada preukázaných cestovných výdavkov,
  b)  náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie,
  c)  stravné,
  d)  náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov,
  e)  náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu jeho rodiny do miesta pobytu alebo medzi zamestnávateľom a zamestnancom vopred dohodnutého miesta pobytu rodi-
       ny na území Slovenskej republiky, ak podľa určených podmienok pracovná cesta trvá viac ako sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní a to každý týždeň, ak nie je v kolektívnej
       zmluve, prípadne v pracovnej zmluve alebo v inej písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá táto náhrada za dlhší čas, najdlhšie však za jeden mesiac.
  a)  náhrada preukázaných cestovných výdavkov
  V tomto prípade ide o výdavky na cestovné mestskou hromadnou dopravou, resp. diaľkovou hromadnou dopravou alebo v prípade dohody zamestnanca so zamestnávateľom aj náhrada za použitie motorového vozidla zamestnanca na vykonanie pracovnej cesty, na ktorú ho vysiela zamestnávateľ.
  Výdavkami vynaloženými na dopravu hromadnými prostriedkami diaľkovej dopravy sú výdavky na zakúpenie cestovného lístku na vlak, autobus, lietadlo, ďalej výdavkami na cestovné môže byť aj výdavok za zaplatenie taxislužby alebo v prípade, ak ide o dopravu miestnou hromadnou dopravou ide o náhradu za lístky na autobus, električku, trolejbus, metro.
  Takéto výdavky musia byť preukazné, t.j. musia byť doložené zakúpeným cestovným lístkom. Podľa § 7 zákona o cestovných náhradách, ak sa zamestnanec písomne dohodne so zamestnávateľom, že pri pracovnej ceste použije cestné motorové vozidlo okrem cestného motorového vozidla zamestnávateľa, patrí mu základná náhrada za každý 1 km jazdy (základná náhrada) a náhrada za spotrebované pohonné látky. Sumu základnej náhrady pre jednostopové vozidlá a trojkolky a pre osobné cestné motorové vozidlá ustanovuje opatrenie MPSVR SR č. 632/2008 Z. z., ktorá je pre osobné cestné motorové vozidlá vo výške 0,183 eur za 1 km jazdy. Sumu základnej náhrady pri nákladných automobiloch a autobusoch dohodne zamestnávateľ so zamestnancom.
  Ďalej v ustanovení § 7 ods. 4 (ak je činnosť vykonávaná v zahraničí aj § 15) zákona o cestovných náhradách je vymedzený spôsob určenia náhrady za spotrebované pohonné látky. Náhrada za spotrebované pohonné látky sa podľa cit. ustanovenia zákona o cestovných náhradách do daňových výdavkoch uplatňuje v závislosti od
  
  • počtu najazdených kilometrov
  • ceny pohonnej látky platnej v čase použitia vozidla
  • spotreby pohonnej látky uvedenej v technickom preukaze.
  b)  náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie
  Zákon o cestovných náhradách, ani zákon o dani z príjmov výšku výdavkov na ubytovanie nelimituje. Do daňových výdavkov je možné zahrnúť len taký výdavok na ubytovanie, ktorý je preukázaný dokladom z ubytovacieho zariadenia v tuzemsku alebo v zahraničí, pričom prevádzkovateľ takéhoto ubytovacieho zariadenia je držiteľom živnostenského oprávnenia alebo obdobného oprávnenia s predmetom podnikania poskytovanie ubytovacích služieb. Povinnosť preukázať výdavok (náklad) vyplýva zo zákona o cestovných náhradách a aj zo zákona dani z príjmov.
  c)  stravné
  Výdavky (náklady) na stravovanie je možné zahrnúť do daňových výdavkov najviac vo výške, ktorá je ustanovená:
  
  • v § 5 zákona o cestovných náhradách, ak ide o činnosť vykonávanú v tuzemsku. Výška stravného je v súčasnosti určená Opatrením MPSVR č. 533/2010 Z. z. zo dňa 29. 12. 2010,
  • v § 13 zákona o cestovných náhradách, ak ide o činnosť vykonávanú v zahraničí. Základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene sú ustanovené Opatrením MF SR č. 472/2011 Z. z.
  V nadväznosti na cit. ustanovenia zákona o cestovných náhradách, výška výdavkov (nákladov) na stravovanie závisí od doby trvania výkonu činnosti v inom mieste, pričom do tejto doby sa započítava aj čas strávený cestovaním z miesta pravidelného vykonávania činnosti do iného miesta výkonu činnosti a späť.
  Výdavky na stravovanie daňovník nie je povinný preukázať dokladom o nákupe stravy.
  Nárok na stravné podľa § 13 ods. 4 zákona o cestovných náhradách sa vypočíta v závislosti od doby trvania výkonu činnosti v zahraničí
  
  • ak zahraničná pracovná cesta mimo územia SR trvá v kalendárnom dni do 6 hodín vrátane, patrí zamestnancovi stravné vo výške 25 % zo základnej sadzby stravného,
  • ak zahraničná pracovná cesta mimo územia SR trvá v kalendárnom dni nad 6 až 12 hodín, patrí zamestnancovi stravné vo výške 50 % zo základnej sadzby stravného,
  • ak zahraničná pracovná cesta mimo územia SR trvá v kalendárnom dni nad 12 hodín, patrí zamestnancovi stravné v sume základnej sadzby stravného.
  d)  vreckové
  V súvislosti s činnosťou, ktorá je vykonávaná v zahraničí je možné ako výdavok zamestnávateľa uplatniť aj výdavok podľa § 14 zákona o cestovných náhradách - vreckové. Tento výdavok má charakter paušálnych náhrad u zamestnanca a zamestnávateľ ho pri úhrade zamestnancovi nemusí preukazovať do daňových výdavkov. Do daňových výdavkov je možné zahrnúť sumu do výšky 40 % nároku na stravné, ktoré je ustanovené v § 13 ods. 4 zákona o cestovných náhradách. S účinnosťou od 1. 1. 2011 došlo zákonom č. 548/2010 Z. z. k viacerým úpravám v zákone o dani z príjmov týkajúcich sa uplatňovania vreckového do daňových výdavkov a zdaňovania prijatého vreckového u zamestnancov ale aj v úprave ustanovení zákona o cestovných náhradách. V zákone o cestovných náhradách sa zrušila minimálna hranica (do 31. 12. 2010 sa poskytovala vreckové vo výške od 5 % do 40 % z hodnoty určeného stravného, čo znamenalo aj, že zamestnanec mal na takto poskytnuté vreckové zákonný nárok) pre poskytnutie vreckového zamestnávateľom zamestnancovi, t.j. vreckové zamestnávateľ môže poskytnúť do výšky 40 %, čím sa zákonom nárokovateľné vreckové poskytnuté zamestnancovi vyslanému na zahraničnú pracovnú cestu zmenilo na nenárokovateľné. V tejto súvislosti sa upravilo aj znenie § 19 ods. 2 písm. c) šiesty bod a § 19 ods. 2 písm. d) ZDP, podľa ktorých sa spresňuje uplatňovanie daňových výdavkov poskytovaných ako cestovné náhrady zamestnancov, a to len do výšky, na ktorú vzniká zamestnancom nárok podľa zákona o cestovných náhradách. Cestovné náhrady poskytované zamestnancom nad nárokovú výšku nie sú považované za daňový výdavok s výnimkou vreckového, ktoré ak poskytuje zamestnávateľ vo výške upravenej v § 14 zákona o cestovných náhradách, aj keď nie je už od 1. 1. 2011 nárokovateľným plnením, môže si ho zamestnávateľ uplatniť v daňových výdavkoch.
  e)  náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov
  Ide napr. o výdavky vynaložené na úschovu batožiny, na vstupenku na veľtrh alebo výstavu, letiskový poplatok, diaľničné poplatky, poplatky za parkovanie, poplatky za použitie tunela alebo mosta, poplatky za použitie garáže, a pod. Výdavky (náklady) musia byť preukázané. Za nevyhnutné výdavky nie je možné považovať výdavky osobného charakteru (napr. poplatok za používanie toalety, sprchy a pod.), úhrada pokút za dopravný priestupok a pod.
  V zákone o cestovných náhradách sú v § 9 definované aj ďalšie náhrady súvisiace s pracovnou cestou, s dočasným pridelením, so vznikom pracovného pomeru a s výkonom práce v zahraničí a vyššie ako ustanovuje tento zákon. Tieto fakultatívne náhrady nebudú uznané ako daňové výdavky. Do daňových výdavkov budú uznané len výdavky v súlade s § 4 zákona o cestovných náhradách, pričom poskytnuté stravné je uznané do daňových výdavkov len v rozsahu, ktorý vyplýva priamo zo zákona o cestovných náhradách, t.j. vo výške vyplývajúcej z ustanovenia § 5 ods. 2 zákona o cestovných náhradách úmerne krátené podľa § 5 ods. 6 tohto zákona resp. ak pôjde o zahraničnú pracovnú cestu vyplývajúce z § 13 zákona o cestovných náhradách.
• výdavky na strane zamestnanca
  Podľa § 5 ods. 5 písm. a) ZDP, predmetom dane u zamestnanca nie je cestovná náhrada poskytovaná v súvislosti s výkonom závislej činnosti do výšky, na ktorú vznikne zamestnancovi nárok podľa zákona o cestovných náhradách. S účinnosťou od 1. 1. 2011 sa spomedzi týchto príjmov vypúšťa vyplácané vreckové poskytované pri zahraničných služobných cestách podľa zákona o cestovných náhradách, pričom tieto sa už budú považovať za zdaniteľný príjem z príjmov zo závislej činnosti bez ohľadu na jeho výšku.
  V súlade s § 52j ods. 1 ZDP sa uvedené použije pri zahraničnej pracovnej ceste, na ktorú bol zamestnanec vyslaný po 31. 12. 2010. Pracovná cesta je podľa § 2 ods. 1 zákona o cestovných náhradách čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko a teda dňom vyslania na pracovnú cestu podľa tohto zákona nie je deň, kedy bol podpísaný cestovný príkaz, ale deň, v ktorom zamestnanec nastúpil na pracovnú cestu. Ak teda bol vyslaný zamestnanec 22. 12. 2010 (podpísaný cestovný príkaz) na zahraničnú pracovnú cestu, na ktorú však nastúpil až 5. 1. 2011, vreckové vyplatené tomuto zamestnancovi už bude jeho zdaniteľným príjmom.
  
  Výdavky na pracovné cesty podnikateľa
  Zákonom č. 539/2004 Z. z. sa s účinnosťou od 1. 11. 2004 doplnilo ustanovenie § 19 ods. 2 písm. e) ZDP, ktoré určilo že daňovými výdavkami sú aj výdavky (náklady) daňovníka s príjmami z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP vynaložené v súvislosti s činnosťou vykonávanou v inom mieste (v tuzemsku alebo v zahraničí), ako je miesto, v ktorom daňovník činnosť pravidelne vykonáva.
  Takýmito daňovými výdavkami sú výdavky (náklady)
  
  • na stravovanie,
  • na ubytovanie,
  • na cestovné dopravnými prostriedkami,
  • nevyhnutné výdavky spojené s pobytom v inom mieste vykonávania činnosti, ako je miesto, v ktorom sa činnosť pravidelne vykonáva
  • výdavky (náklady) do výšky náhrady za spotrebované pohonné látky a základnej náhrady za každý jeden kilometer jazdy podľa zákona o cestovných náhradách, ak daňovník na cestovanie využije vlastné osobné motorové vozidlo nezahrnuté do obchodného majetku.
  S účinnosťou od 1. 1. 2011 sa zákonom č. 548/2010 Z. z. spomedzi týchto výdavkov vypúšťa možnosť uplatnenia si sumy do výšky 40 % nároku na stravné podľa zákona o cestovných náhradách, ak je činnosť vykonávaná v zahraničí.
  Všetky úpravy v zákone o dani z príjmov platné od 1. 1. 2011 vychádzajú z požiadavky vlády eliminovať existujúce výnimky v zákone o dani z príjmov s cieľom konsolidácie verejných financií a udržania efektívneho, jednoduchého a neutrálneho daňového systému v oblasti dane z príjmov. Možnosť uplatnenia vreckového u daňovníka s príjmami z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti ako daňového výdavku súvisiaceho s vykonávanou činnosťou tohto daňovníka mimo miesto pravidelného vykonávania činnosti nie je možné stotožňovať s vysielaním zamestnancov na pracovné cesty zamestnávateľom, kde vreckové spĺňa funkciu zvýšených nákladov na prácu vykonávanú pre zamestnávateľa mimo zvyčajného miesta výkonu práce, s výkonom činnosti vykonávanej v inom mieste, ako je miesto, v ktorom činnosť pravidelne vykonáva daňovník s príjmami podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP, kde vreckové má skôr charakter výdavku na zvýšenie osobných potrieb tohto daňovníka, ktorý nie je daňovým výdavkom podľa § 21 ZDP.
  Výdavky vymedzené v § 19 ods. 2 písm. e) ZDP je možné zahrnúť do daňových výdavkov, ak sú vynaložené na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov podľa § 6 ods. 1 a 2 ZDP. Na ustanovenie § 19 ods. 2 písm. e) nadväzuje ustanovenie § 21 ods. 1 písm. i) ZDP, ktoré vymedzuje že daňovými výdavkami nie sú výdavky na osobnú potrebu daňovníka pričom do týchto osobných výdavkov nepatria výdavky definované v § 19 ods. 2 písm. e) ZDP.
  
  Miesto pravidelného vykonávania činnosti nie je v zákone o dani z príjmov špecifikovaný. Takýmto miestom môže byť napr. miesto podnikania uvedené v živnostenskom oprávnení, koncesnej listine alebo v inom oprávnení na výkon činnosti, miesto, v ktorom má daňovník zriadenú prevádzkareň, kanceláriu, ambulanciu, predajňu, ateliér a pod.
  U daňovníkov, u ktorých je vzhľadom na charakter vykonávanej činnosti obtiažne vymedziť miesto pravidelného vykonávania činnosti (maliar, natierač, kominár, pilčík, geodet a pod.), je možné za miesto pravidelného vykonávania činnosti považovať miesto podnikania uvedené v oprávnení na vykonávanie takejto činnosti, a to aj vtedy, ak je ako miesto podnikania v oprávnení uvedené miesto trvalého pobytu daňovníka. Uvedené sa rovnako vzťahuje aj na činnosti napr. audítora, daňového poradcu, účtovníka, ktorí tiež vykonávajú prácu u viacerých klientov a činnosť vykonávajú pravidelne v mieste trvalého bydliska.
  Ak má daňovník v oprávnení na vykonávanie činnosti uvedené ako miesto podnikania miesto trvalého pobytu, ale činnosť vykonáva v prevádzke (predajni, ambulancii, kancelárii a pod.), ktorú má zriadenú na výkon činnosti a jej sídlo nie je totožné s miestom trvalého pobytu daňovníka potom je miestom pravidelného vykonávania činnosti miesto, v ktorom je zriadená prevádzka.

• ak daňovník s príjmami z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti využije na cestovanie vlastné (nie prenajaté, a ani vypožičané) osobné (nie nákladné) motorové vozidlo nezahrnuté do obchodného majetku môže si do daňových výdavkov uplatniť
  
  • náhradu za spotrebované pohonné látky a
  • základnú náhradu za každý jeden kilometer jazdy (vo výške 0,183 eura) najviac do výšky ustanovenej v zákone o cestovných náhradách.
  Uvedené platí aj vtedy, ak daňovník na cestovanie využije vlastné osobné motorové vozidlo, ktoré vyradil z obchodného majetku z dôvodu jeho preradenia do osobného užívania, za podmienky, že aj po vyradení z obchodného majetku (preradení do osobného užívania) ho používa na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti, t.j. v čase vykonania cesty už nemá osobné motorové vozidlo v obchodnom majetku.
  Náhrada za spotrebované pohonné látky sa v nadväznosti na ustanovenia zákona o cestovných náhradách uplatňuje v závislosti od počtu najazdených kilometrov, ceny pohonnej látky platnej v čase použitia vozidla a spotreby pohonnej látky uvedenej v technickom preukaze.
• ak daňovník s príjmami z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti
  využije na cestovanie iné ako vlastné osobné motorové vozidlo nezahrnuté do obchodného majetku, t.j. ak na cestovanie využije napr. prenajaté alebo vypožičané motorové vozidlo alebo využije vlastné nákladné motorové vozidlo, postupuje pri uplatňovaní výdavkov (nákladov) na spotrebované pohonné látky podľa § 19 ods. 2 písm. l) ZDP. V tomto ustanovení sú uvedené spôsoby preukazovania spotreby PHL do daňových výdavkov, a to pre daňovníkov, fyzické osoby, ktoré si neuplatňujú spotrebu podľa § 19 ods. 2 písm. e) ZDP a pre daňovníkov právnické osoby. Podľa prvého bodu sú výdavky na spotrebované pohonné látky, daňovými výdavkami vo výške stanovenej podľa cien platných v čase ich nákupu, prepočítané podľa spotreby uvedenej v osvedčení o evidencii alebo v technickom preukaze.
  Ak sa táto spotreba v osvedčení o evidencii alebo v technickom preukaze nezhoduje so skutočnou spotrebou pohonných látok alebo sa tam neuvádza, vychádza sa zo spotreby preukázanej
  
  • dokladom vydaným špecializovanou organizáciou alebo osobou oprávnenou na vydávanie osvedčenia o spotrebe pohonných látok alebo
  • doplňujúcimi údajmi výrobcu alebo predajcu preukazujúcimi inú spotrebu pohonných látok ak ide o nákladné automobily alebo pracovné mechanizmy, pri ktorých sa táto spotreba v osvedčení o evidencii alebo v technickom preukaze nezhoduje so skutočnou spotrebou pohonných látok alebo sa tam neuvádza
  • podľa preukázanej spotreby vrátane
  • spotreby preukázanej vlastným vnútorným aktom riadenia (napr. Oznámenie MF SR č. 8029/2000-72 o spôsobe stanovenia výšky daňového výdavku na spotrebu pohonných látok motorového vozidla určeného na prepravu desať a viac osôb, motorového vozidla určeného na nákladnú dopravu a motorového vozidla určeného na špeciálne použitie uverejnené vo FS č. 12/2000), ktorý preukázateľným spôsobom určuje a odôvodňuje spôsob výpočtu spotreby pohonných látok.
  Podľa druhého a tretieho bodu sa preukazovanie spotreby pohonných látok môže uplatniť aj
  
  • na základe dokladov o nákupe pohonných látok najviac do výšky vykázanej z prístrojov satelitného systému sledovania prevádzky vozidiel, alebo
  • vo forme paušálnych výdavkov do výšky 80 % z celkového preukázateľného nákupu pohonných látok za príslušné zdaňovacie obdobie primeraného počtu najazdených kilometrov podľa stavu tachometra na začiatku a na konci príslušného zdaňovacieho obdobia pre každé motorové vozidlo samostatne.
  Daňovník, právnická osoba alebo fyzická osoba, si môže sám určiť, akým spôsobom bude uplatňovať preukázateľne vynaložené daňové výdavky na spotrebované pohonné látky.
  Daňovník, ktorý používa vozidlo vybavené jednotkou satelitného sledovania pohybu vozidla a táto zaznamenáva všetky vykonávané jazdy, môže si ako daňové výdavky uplatniť nákup pohonných látok, ktoré spotreboval. Zároveň evidencia jázd podľa tohto zariadenia slúži ako podklad, na aké cesty bolo vozidlo použité. V tomto prípade daňovník nebude prepočítavať spotrebu pohonných látok podľa osvedčenia alebo podľa technického preukazu, ale uplatní preukázané výdavky na ich nákup. Aby bolo možné uznať celú spotrebu pohonných látok týmto spôsobom daňovník musí mať satelitnú jednotku schopnú sledovať ich spotrebu a vykonané jazdy. V prípade, že jednotka satelitného sledovania pohybu nie je schopná sledovať aj spotrebu pohonných látok, daňovník nemôže uplatňovať tento spôsob uplatňovania výdavkov na spotrebované pohonné látky ale musí použiť spôsob uvedený v bode 1 a 3 tohto ustanovenia. Daňovník môže uplatniť paušálne výdavky na spotrebu pohonných látok do výšky 80 % z celkového preukázateľného nákupu pohonných látok za príslušné zdaňovacie obdobie.
  Uplatňovanie výdavkov týmto spôsobom, t.j. v paušálnej výške 80 % z preukázateľne nakúpených pohonných hmôt, nemá vplyv na ostatné ustanovenia ZDP týkajúce sa uplatňovania výdavkov na odpisovanie auta alebo výdavkov vynaložených v súvislosti s týmto obchodným majetkom, t.j. ak daňovník využíva auto len v súvislosti s príjmami z podnikania a účtuje o ňom výlučne ako o obchodnom majetku (100 % využíva len ako obchodný majetok), neznamená to, že uplatnením 80 % paušálnych výdavkov na pohonné hmoty deklaruje, že celkovo využíva auto na podnikanie len na 80 %. Tento spôsob uplatňovania výdavkov na pohonné látky má zabezpečiť len väčší komfort a zjednodušenie pre podnikateľské prostredie.
  Z dikcie tohto ustanovenia vyplýva, že daňovník má možnosť uplatniť si výdavky (náklady) na spotrebované pohonné látky vo forme paušálnych výdavkov do výšky 80 % z celkového preukázateľného nákupu pohonných látok za príslušné zdaňovacie obdobie primeraného počtu najazdených kilometrov podľa stavu tachometra na začiatku a na konci príslušného zdaňovacieho obdobia pre každé motorové vozidlo samostatne. Pri uplatňovaní spotreby pohonných látok týmto spôsobom je teda veľmi dôležité pre daňovníka vedieť preukázať, či motorové vozidlo využíva len na účely svojho podnikania alebo aj na osobné účely, a preto je potrebné rozlíšiť prípady – daňovníka a to bez ohľadu či ide o fyzickú osobu alebo právnickú osobu, ktorý motorové vozidlo využíva výlučne len v súvislosti s podnikaním, do daňových výdavkov si tento môže zahrnúť výdavky (náklady)m na spotrebované pohonné látky vo forme paušálnych výdavkov v plnej zákonom stanovenej výške paušálnej náhrady, t.j. vo výške 80 % z celkového preukázateľného nákupu pohonných látok za príslušné zdaňovacie obdobie,
• špecificky daňovníka, fyzickú osobu, ktorý motorové vozidlo nevyužíva výlučne v súvislosti s výkonom svojej podnikateľskej činnosti, ale využíva ho aj na súkromné účely, v takom prípade môže uplatniť aj výdavky na spotrebované pohonné látky vo forme paušálnych výdavkov len v takej výške v akom pomere využíva motorové vozidlo na podnikanie a na súkromné účely a to až do výšky 80 % z celkového preukázateľného nákupu pohonných látok, t.j. napr. ak motorové vozidlo využíva daňovník v pomere 60 % na podnikanie a 40 % na súkromné účely, potom aj výdavky na spotrebu pohonných látok vo forme paušálnych výdavkov si môže uplatniť do daňových výdavkov len vo výške 60 % z celkového preukázateľného nákupu pohonných látok, pričom naďalej platí, že daňovník nemusí viesť evidenciu jázd.
  Takýmto spôsobom sa postupuje aj v prípadoch, ak daňovník poskytne motorové vozidlo svojmu zamestnancovi, t.j.
  
  • ak je motorové vozidlo daňovníka
  • zamestnávateľa využívané zamestnancom výlučne v súvislosti s podnikaním zamestnávateľa, v tom prípade, si môže zamestnávateľ uplatniť výdavky na spotrebované pohonné látky vo forme paušálnych výdavkov vo výške 80 %
  • ak je využívané zamestnancom aj na súkromné účely, v tom prípade si môže zamestnávateľ uplatniť výdavok na spotrebu pohonných látok len v pomernej výške v akej zamestnanec využíva poskytnuté motorové vozidlo zamestnávateľom v súvislosti s podnikaním tohto zamestnávateľa a to až do výšky 80 % z celkového preukázateľného nákupu pohonných látok za príslušné zdaňovacie obdobie.
  Ak motorové vozidlo daňovníka – zamestnávateľa používa zamestnanec aj na súkromné účely, okrem daňového výdavku u zamestnávateľa podľa 19 ods. 2 písm. l) tretieho bodu sa podľa § 5 ods. 3 písm. a) ZDP tomuto zamestnancovi zdaňuje suma vo výške 1 % zo vstupnej ceny vozidla za každý aj začatý kalendárny mesiac poskytnutia motorového vozidla zamestnávateľa na používanie na služobné a súkromné účely. Z dikcie ZDP na účely uplatňovania § 5 ods. 3 písm. a) v nadväznosti na § 19 ods. 2 písm. l) tretieho bodu nevplýva vedenie evidencie jázd zamestnancom. Ak by mal daňovník v obchodnom majetku zaradených viacero automobilov využívaných na podnikanie, môže na každé auto použiť iný spôsob preukazovania PHL upravených v ustanovení § 19 ods. 2písm. l) ZDP.

• pracovných cestách,
• dočasnom pridelení na výkon práce k inej právnickej osobe (PO) alebo fyzickej osobe (FO),
• vzniku pracovného pomeru, štátnozamestnaneckého pomeru alebo obdobného pracovného vzťahu,
• výkone práce v zahraničí.

• miesto jej nástupu,
• miesto výkonu práce,
• čas trvania,
• spôsob dopravy,
• miesto skončenia pracovnej cesty.

• zamestnancom v pracovnom pomere, štátnozamestnaneckom pomere alebo v obdobnom pracovnom vzťahu, ak osobitný predpis neustanovuje inak,
• členom družstiev, ak podľa stanov podmienkou členstva je aj pracovný vzťah,
• FO činným na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, ak je to v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru dohodnuté, osobám, ktoré sú vymenované alebo zvolené do orgánov PO a nie sú k PO v pracovnoprávnom vzťahu,
• osobám, ktoré plnia pre PO alebo FO úlohy a nie sú k PO alebo FO v pracovnoprávnom vzťahu ani v inom právnom vzťahu a nespadajú do žiadnej z vyššie uvedených skupín oprávnených osôb,
• ďalším zákonom určeným osobám.

• o 25 % za bezplatne poskytnuté raňajky,
• o 40 % za bezplatne poskytnutý obed,
• o 35 % za bezplatne poskytnutú večeru, a to z ustanovenej sumy stravného pre časové pásmo nad 18 hodín alebo z najvyššej dohodnutej sumy. Preukázanie zabezpečeného jedla alebo poskytnutých raňajok sa môže nahradiť vyhlásením zamestnanca vo vyúčtovaní náhrad. Suma stravného takto určená sa zaokrúhli na najbližší eurocent nahor. Ustanovenie o krátení sa uplatní aj v prípade, že zamestnanec má na pracovnej ceste v rámci ubytovacích služieb poskytnuté raňajky. Zamestnávateľ stravné nekráti, ak zamestnanec bez vlastného zavinenia nemohol využiť zabezpečené jedlo alebo poskytnuté raňajky.

• 0,050 € pre jednostopové vozidlá a trojkolky,
• 0,183 € pre osobné cestné motorové vozidlo.

• podnikateľskú etiku – ako výraz vzťahu podnikateľských zámerov a spôsobu realizovania cieľov k záujmom zákazníkov, kooperujúcich podnikov a celej spoločnosti, vrátane životného prostredia,
• podnikovú etiku – ako ustálený model správania sa podniku k zamestnancom a k verejnosti,
• etiku manažéra (manažérsku etiku v užšom zmysle) – ako podoba myslenia a vystupovanie manažéra v korešpondencii s etickým štandardami, ako výraz jeho schopnosti zosúladiť svoje profesionálne záujmy a záujmy a ciele podniku so všeobecnými záujmami širšieho sociálneho prostredia.

• súkromným vlastníctvom
• maximalizáciou zisku
• trhovou koordináciou cenového systému a hospodárskych aktivít.

• aktivity ako súčasť kolektívneho riadenia
• bezprostredná komunikácia s vedením a spolupracovníkmi na horizontálnej i na vertikálnej úrovni.

• Zákon o cestnej doprave s komentárom

• Určenie miesta zdaniteľného plnenia
• Odpisy majetku

• Prerušenie odpisovania automobilu
• Novela zákona o účtovníctve
• Určenie dane podľa pomôcok

• Zákon o inšpekcii práce
• Zamestnávanie absolventov
• Zákon o dôchodkovom sporení

• Novela zákona o DPH
• Dane v praxi
• Účtovníctvo

• Zákon o konkurze a reštrukturalizácii s komentárom

• Zisk a strata obchodných spoločností

• Zdaňovanie nehnuteľnosti

• Dovolenka v roku 2012
• Daňový bonus

• Odpisy majetku
• Pracovnoprávne vzťahy
• Dane v praxi

• Tieto e-mailové noviny Vám boli doručené výlučne na základe žiadosti o zasielanie e-mailových novín.
• Obsah novín je chránený autorskými právami. Zákazník je oprávnený používať príspevky novín len pre vlastné účely, nesmú býť bez súhlasu vydavateľstva Poradca s.r.o. upravované, ani rozširované!