Zodpovednosť za škodu spôsobenú pri výkone verejnej moci

Zákon č. 514/­2003 Z. z. v znení neskorších predpisov upravuje nielen zodpovednosť štátu za činnosť orgánov verejnej moci, ale i zodpovednosť územnej samosprávy pri výkone samosprávnych funkcií v jej pôsobnosti. Zároveň v rámci spoločných ustanovení obsahuje pre všetky orgány verejnej moci spoločnú právnu úpravu v prípadoch, keď je možná a žiaduca.

Porušovanie zákonnosti pri výkone verejnej moci

je nežiaducim a spoločensky neprijateľným javom. Orgány verejnej moci v právnom štáte musia mať také právne postavenie, ktoré bez pochybností umožní uplatnenie ich zodpovednosti za každé porušenie zákona, alebo za ich každý nesprávny úradný postup. Osobám sa táto možnosť zaručuje Čl. 46 ods. 3 Ústavy Slovenskej republiky a priznávajú sa im dve príbuzné, navzájom nezávislé práva: právo na náhradu škody spôsobenej nezákonným rozhodnutím orgánu verejnej moci a právo na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom orgánu verejnej moci.

Z uvedeného dôvodu sa preto vo vyššie uvedenom zákone upravujú podmienky a spôsob náhrady škody, ktorá vznikla pri výkone verejnej moci. V úvode citovaná právna norma rozlišuje medzi zodpovednosťou štátu a zodpovednosťou územnej samosprávy, pričom zodpovednosť štátu sa vzťahuje tak na prípady, keď bola škoda spôsobená orgánmi štátu pri výkone verejnej moci, ako aj na prípady, keď bola škoda spôsobená orgánmi územnej samosprávy pri výkone verejnej moci, na ktoré bol prenesený výkon pôsobnosti štátnej správy.

Subjekty zodpovednosti môžu túto škodu spôsobiť protiprávnym rozhodnutím, nesprávnym úradným postupom, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste, ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe.

Nezákonným rozhodnutím je

rozhodnutie orgánu verejnej moci, ktoré je v rozpore s právnym poriadkom Slovenskej republiky alebo záväzkami Slovenskej republiky vyplývajúcimi z platnej medzinárodnej zmluvy, ktorou je Slovenská republika viazaná a bolo z dôvodu nezákonnosti zrušené alebo zmenené príslušným orgánom. Toto rozhodnutie môže byť vydané najmä v občianskom, v správnom alebo trestnom konaní.

Nesprávnym úradným postupom je

porušovanie povinností pri uskutočňovaní úkonov v konaní, najmä jeho nesprávne vykonanie alebo vykonanie bez splnenia zákonných podmienok. Nesprávnym úradným postupom je aj opomenutie urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie v zákonom stanovenej lehote.

Zodpovednosť štátu

Rozsah zodpovednosti

Legislatívne sa zakotvuje absolútna objektívna zodpovednosť štátu za škodu spôsobenú orgánmi verejnej moci pri výkone verejnej moci. Princíp absolútnej objektívnej zodpovednosti je nevyhnutný, preto je potrebné, aby sa vo vzťahu k poškodenému napravili všetky dôsledky porušenia zákona.

Zákon rozlišuje medzi zodpovednosťou za škodu spôsobenú nezákonným rozhodnutím, nezákonným zatknutím, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody, rozhodnutím o treste alebo ochrannom opatrení alebo rozhodnutím o väzbe a nesprávnym úradným postupom.

Keďže subjektom zodpovednosti je štát, zákon stanovuje okruh orgánov, ktoré budú oprávnené za štát v zodpovednostných vzťahoch vystupovať. Pri ich určovaní sa prihliada k vzťahom, ktoré vznikajú medzi rôznymi nositeľmi zodpovednosti, napríklad medzi štátom a územnými samosprávami. Zákonodarca vychádza z kompetenčného zákona, v rámci ktorého sú dané základné princípy deľby kompetencií v rámci ústredných orgánov štátnej správy. Samostatne je upravené postavenie Najvyššieho kontrolného orgánu SR a Národnej banky Slovenska ako orgánov sui generis. Rovnako je zákonom určený subjekt, ktorý je oprávnený konať v mene štátu, či sa už jedná o orgán verejnoprávnej inštitúcie, orgán záujmovej samosprávy alebo právnickú osobu, ktorým zákon zveril možnosť rozhodovať o právach, právom chránených záujmoch a povinnostiach fyzických a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Tieto orgány sú príslušné na konanie i vo veciach regresného nároku

Ak bude nárok na náhradu škody uplatnený u nepríslušného orgánu, vznikne jeho povinnosť postúpiť žiadosť poškodeného príslušnému orgánu a upovedomiť o tom poškodeného. Účinky uplatnenia nároku však zostávajú zachované.

V praxi sa však môžu vyskytnúť prípady, keď nebude možné určiť príslušný orgán, ktorý by mal konať za štát. Z uvedeného dôvodu zákonná úprava za takýto orgán poveruje Ministerstvo spravodlivosti Slovenskej republiky, ktoré ako garant zákonnosti bude v takýchto prípadoch konať za štát.

Podmienky uplatnenia nároku na náhradu škody

V texte uvádzaná právna norma upravuje podmienky, pri splnení ktorých možno uplatniť nárok na náhradu škody spôsobenej protiprávnym rozhodnutím:

•    nezákonnosť rozhodnutia,

•    právoplatnosť rozhodnutia a 

•    vyčerpanie všetkých riadnych opravných prostriedkov.

Nezákonnosť rozhodnutia nie je možné a ani účelné zisťovať

v rámci konania o náhrade škody. Táto už musí byť konštatovaná príslušným orgánom, ktorý je podľa procesných predpisov oprávnený zrušiť nezákonné rozhodnutie pre jeho nezákonnosť. Otázku nezákonnosti rozhodnutia nie je možné riešiť ako otázku predbežnú. Podmienkou priznania nároku je teda to, že nezákonné rozhodnutie príslušný orgán zmenil alebo zrušil. Tým sa zabezpečuje, že otázku, či je v danom prípade právoplatné rozhodnutie nezákonné, zodpovedne zvážil už pred začatím konania o náhradu škody kvalifikovaný orgán.

Zodpovednosť štátu je daná iba v prípade, ak poškodený využil všetky riadne opravné prostriedky na dosiahnutie nápravy. Iná právna konštrukcia by viedla k obchádzaniu základného procesného inštitútu, ktorým riadne opravné prostriedky nepochybne sú.

Z tejto všeobecnej zásady sa však pripúšťa výnimka v troch prípadoch:

•    ak ide o prípady hodné osobitného zreteľa,

•    ďalšou výnimkou, ktorú zákon ustanovil, je možnosť uplatniť nárok na náhradu škody v prípade, keď je rozhodnutie vykonateľné bez ohľadu na jeho právoplatnosť. V týchto prípadoch je nevyhnutné pripustiť možnosť, že dôjde k škode ešte skôr ako sa stane rozhodnutie právoplatným,

•    poslednou výnimkou zo všeobecnej zásady je tzv. ničotné rozhodnutie, čiže také rozhodnutie, ktoré je vydané orgánom nad rámec jeho určených právomocí.

Rozhodnutie o väzbe a treste

Právo na odškodnenie za väzbu podľa platného zákona o zodpovednosti za škodu sa vo viacerých smeroch nekryje s právom na odškodnenie podľa čl. 5 ods. 5 Európskeho dohovoru.

Zákon rozlišuje medzi škodou spôsobenou rozhodnutím o väzbe, rozhodnutím o treste, rozhodnutím o ochrannom opatrení a samostatne rieši otázky protiprávneho zatknutia, zadržania alebo iného pozbavenia osobnej slobody.

Právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o zatknutí, zadržaním alebo iným pozbavením osobnej slobody má ten, na kom bolo vykonané, ak bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo pri ňom došlo k nesprávnemu úradnému postupu.

Právo na náhradu škody spôsobenej rozhodnutím o treste má ten, na kom bol úplne alebo sčasti vykonaný trest, ak

a)  v ďalšom konaní bolo rozhodnutie zrušené ako nezákonné alebo

b)  v ďalšom konaní bol spod obžaloby oslobodený alebo bolo trestné stíhanie zastavené preto, že v konaní vyšli najavo skutočnosti alebo dôkazy, ktoré neboli súdu predtým známe alebo bola vec postúpená inému orgánu; to neplatí, ak sa preukáže, že k včasnému odhaleniu neznámej skutočnosti nedošlo úplne alebo čiastočne vinou osoby, na ktorej bol trest vykonaný.

Nesprávny úradný postup

V rámci ustanovení zákona č. 514/­2003 Z. z. v platnom znení sa riešia tiež prípady škôd, ktoré vznikli inou ako rozhodovacou činnosťou. Rozhodovanie o náhrade škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom je závislé i na posúdení príčinnej súvislosti medzi týmto postupom a vzniknutou škodou ako jedným z rozhodujúcich predpokladov pre jej vznik. Ide teda o objasnenie príčin, ktoré viedli k určitému výsledku a o starostlivé zváženie všetkých príčinných súvislostí.

Nesprávny úradný postup má značný význam i pri vzniku škody účastníkovi konania v príčinnej súvislosti s prieťahmi v konaní. Zavedenie ustanovení o prieťahoch v konaní ako dôsledkov nesprávneho úradného postupu umožní riešenie mnohých sporov už na vnútroštátnej úrovni a nie pred Európskym súdom pre ľudské práva (ESĽP). Závery vyjadrené zástupcom Slovenskej republiky pred ESĽP v „Stanovisku k prieťahom v konaní“ obsahujú konštatovanie, že naozaj vznikli prieťahy v konaní, ktoré nezavinil sťažovateľ ani právna zložitosť veci.

Vyčkávať na to, že to isté potvrdí Ústavný súd Slovenskej republiky alebo dokonca ESĽP, je rovnako zbytočné ako i nevýhodné pre Slovenskú republiku. Vec by mohol efektívne vyriešiť dotknutý súd tým, že urýchli vybavenie veci a poskytne navrhovateľovi primerané zadosťučinenie podľa okolností veci a zásad existujúceho precedenčného práva (tzv. case law) ESĽP.

Judikatúra ESĽP spája otázku vyčerpania vnútroštátnych prostriedkov s osobou sťažovateľa, teda či sťažovateľ vyčerpal všetky právne prostriedky vnútroštátnej nápravy.

Z dôvodu nárastu podaných sťažností na prieťahy v konaní na ESĽP, resp. začatých konaní, v ktorých Slovenskú republiku zastupuje zástupca Slovenskej republiky pred ESĽP, je najdôležitejšie vytvoriť dostatočné právne podmienky na zníženie počtu sťažností podaných na ESĽP do Štrasburgu, v ktorých sťažovatelia namietajú neprimeranú dĺžku konania pred vnútroštátnymi súdmi Slovenskej republiky.

Rýchlosť a účinnosť súdneho konania je objektívne podmienená charakterom

ako aj právnou a faktickou zložitosťou prejednávanej veci, správaním účastníkov súdneho konania, ale aj činnosťou, resp. súčinnosťou štátnych a iných orgánov, ktoré sa zúčastňujú na súdnom konaní.

Prvoradou povinnosťou súdu a sudcu je však organizovať procesný postup v súdnom konaní tak, aby sa čo najskôr odstránil ten stav právnej neistoty, kvôli ktorému sa osoba obrátila na súd so žiadosťou o jeho rozhodnutie.

Z pohľadu komunitárneho práva zmluva o založení Európskeho spoločenstva neobsahuje ustanovenia o zodpovednosti štátu za škodu spôsobenú porušením komunitárneho práva, ale Európsky súdny dvor vo svojich rozhodnutiach stanovil, že členský štát má nielen povinnosť ukončiť porušovania práva ES, ale aj povinnosť nahradiť tým spôsobenú škodu.

Štát je zodpovedný za nevykonanie riadnej transpozície smernice v určenej lehote. Ak členský štát nesplní povinnosť, ktorú má v zmysle čl. 249 odsek 3 zmluvy o EHS, prijať všetky potrebné opatrenia potrebné na dosiahnutie výsledku predpísaného jej znením, plná účinnosť tejto normy vyžaduje pre vznik práva na náhradu splnenie troch podmienok:

•    výsledok predpísaný smernicou obsahuje priznanie práv jednotlivcom, bez ohľadu na bezprostredný účinok smernice,

•    obsah týchto práv je možné identifikovať na základe ustanovení smernice,

•    existencia príčinného vzťahu medzi nesplnením povinnosti štátu a škodou, ktorú utrpeli poškodené osoby.

Netranspozícia (neprenesenie) smernice v riadnej transpozičnej lehote sa teda tiež dá považovať za nesprávny úradný postup, pretože ide o nečinnosť orgánu verejnej moci.

Zodpovednosť územnej samosprávy

Rozsah zodpovednosti

Verejná správa je zabezpečovaná „dvojkoľajnosťou“ verejnej správy – štátnou správou a územnou samosprávou. Niektoré kompetencie sú rozdelené medzi štátnu správu a samosprávu a výlučné kompetencie naďalej vykonáva štátna správa. Územná samospráva existuje v súlade s Ústavou SR v dvoch formách. Prvú formu predstavuje miestna samospráva (obce a mestá) a druhú formu samospráva vyššieho územného celku (regionálna samospráva).

Pri výkone samosprávy obce alebo vyššieho územného celku v originálnej pôsobnosti a pri výkone iných funkcií samosprávy samosprávny územný celok nesie sám zodpovednosť za škodu, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom jeho orgánov.

Obdobne ako pri zodpovednosti štátu za škodu, aj pri zodpovednosti územných celkov za škodu spôsobenú pri výkone samosprávy sa určili osoby, ktoré sú oprávnené konať za územnú samosprávu pri nárokoch o náhrade škody.

Orgánmi, oprávnenými konať v mene samosprávneho územného celku pri výkone samosprávnych funkcií sú

predseda samosprávneho kraja, ak bola škoda a nemajetková ujma spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánu samosprávneho kraja pri výkone samosprávnych funkcií a starosta obce (primátor mesta), ak bola škoda a nemajetková ujma spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom orgánu obce pri výkone samosprávnych funkcií.

Rovnako je upravený aj okruh poškodených, ktorí majú právo domáhať sa náhrady škody, ktorá bola spôsobená nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom.

Za nesprávny úradný postup sa považuje aj porušenie povinnosti urobiť úkon alebo vydať rozhodnutie o zákonom ustanovenej lehote, nečinnosť orgánu verejnej moci pri výkone verejnej moci, zbytočné prieťahy v konaní alebo iný nezákonný zásah do práv, právom chránených záujmov fyzických osôb a právnických osôb.

Predbežné prerokovanie nároku

V snahe zabrániť zbytočným súdnym sporom sa v zákone stanovuje inštitút predbežného prerokovania nároku. Zákon určuje obligatórne prejednanie nároku na náhradu škody na základe písomnej žiadosti v prípadoch, keď k škode došlo protiprávnym rozhodnutím, rozhodnutím o väzbe, treste alebo ochrannom opatrení, ako aj nárok na náhradu škody spôsobenej nesprávnym úradným postupom.

Zo žiadosti musí byť zrejmé, kto náhradu škody žiada, ktorej veci sa týka, titul, z ktorého sa nároku na náhradu škody domáha, akým spôsobom škoda vznikla a čoho sa poškodený domáha. V žiadosti a pri uplatnení nároku na náhradu škody na súde je poškodený povinný uviesť požadovanú výšku náhrady škody a označiť orgán verejnej moci, ktorý mu škodu spôsobil.

Z praxe súdov vyplýva, že sa poškodený spravidla obracajú na súd s nárokom na náhradu škody iba vtedy, ak príslušný orgán v zákonom stanovenej lehote ich nárok celkom alebo sčasti neuspokojil. Iba výnimočne sa stáva, že bol podaný návrh na začatie konania bez predbežného prerokovania nároku, hoci je toto predbežné prerokovanie potrebné.

Zmyslom predbežného prejednania nároku je

využitie zákonných možností na to, aby k náprave narušených vzťahov došlo jednaním medzi poškodenými a orgánmi oprávnenými konať za štát, resp. územnú samosprávu a aby sa v týchto prípadoch, pokiaľ možno predišlo súdnemu konaniu.

Poškodený sa obracia na súd až vtedy, ak predbežné prerokovanie nároku neviedlo k uspokojeniu nároku na náhradu škody. Toto prerokovanie by malo prispieť k objasneniu veci a vytvoriť tak podmienky pre uzavretie mimosúdnej dohody o uspokojení nároku. Iba vtedy, ak by sa účastníci nedohodli, malo by nasledovať súdne konanie.

Daná podmienka musí byť splnená, aby tento nárok mohol byť prerokovaný v súdnom konaní. V prípade, že poškodený uplatní nárok na súde bez predchádzajúceho predbežného prerokovania, nemôže súd návrh zamietnuť, ani bez ďalšieho konania zastaviť, ale má poškodeného vyzvať na odstránenie nedostatku tejto podmienky so stanovením primeranej lehoty. V prípade, ak by napriek tomu nebol odstránený nedostatok uvedenej podmienky, ktorý treba hodnotiť ako obdobu nedostatku procesnej podmienky, mal by súd postupovať podľa úpravy Civilného sporového poriadku o zastavení konania.

Orgán príslušný na predbežné prerokovanie nároku tento nerieši a nevydáva o ňom rozhodnutie, ale v stanovenej lehote nárok buď uspokojí alebo neuspokojí.

Spôsob a rozsah náhrady škody

V tomto príspevku je však potrebné vysvetliť súčasné chápanie práva na náhradu škody ako práva na náhradu skutočnej majetkovej ujmy i na chápanie náhrady škody ako „spravodlivého zadosťučinenia“. Zákon č. 514/­2003 Z. z. v znení neskorších predpisov uvádza nielen možnosti uplatnenia nároku na náhradu škody ako náhradu skutočnej majetkovej škody, ale aj ako náhradu nemajetkovej ujmy.

Náhrada škody by mala predstavovať „spravodlivé zadosťučinenie“ a zahŕňať napr. peňažnú náhradu nemajetkovej ujmy (morálnu ujmu), ako i iné formy zadosťučinenia (napr. verejné ospravedlnenie, uverejnenie zrušujúceho rozsudku a stručného znenia odôvodnenia a pod.).

Tá by mala zahŕňať ujmu spôsobenú poškodením občianskej cti, spôsobenú poškodením dobrej povesti, v dôsledku morálneho utrpenia v prípade zadržania, väzby, výkonu trestu odňatia slobody alebo ochranného opatrenia, v dôsledku sťaženia spoločenského uplatnenia, či inú preukázateľnú (a tiež preukázanú) nemajetkovú ujmu.

Uvádzaná právna norma obsahuje podrobnú úpravu týkajúcu sa odškodňovania trov konania, ktoré boli vynaložené v rámci konania, pri ktorom došlo k vydaniu protiprávneho rozhodnutia alebo k nesprávnemu úradnému postupu.

Náhrada trov konania je v zákone výslovne zahrnutá do náhrady škody

V zmysle jeho znenia budú trovy konania, ktoré poškodenému vznikli v konaní, v ktorom bolo vydané protiprávne rozhodnutie alebo rozhodnutie o zadržaní, väzbe, treste alebo ochrannom opatrení a v konaní, v ktorom bolo protiprávne rozhodnutie zrušené alebo bolo trestné konanie zastavené, alebo v ktorom bola vec postúpená inému orgánu, súčasťou náhrady škody.

Súčasťou trov konania sú aj trovy právneho zastúpenia, ktoré zahŕňajú účelne vynaložené hotové výdavky a odmenu za zastupovanie, ktorá sa určí ako tarifná odmena advokáta. Súčasťou trov konania nie sú však náklady na predbežné prerokovanie nároku na náhradu škody pred príslušným orgánom.

Náhrada trov konania, v ktorom došlo k nesprávnemu úradnému postupu, sa bude uhrádzať len v prípade, ak tieto trovy konania priamo súviseli s nesprávnym úradným postupom. Nesprávny úradný postup sa totiž môže týkať iba časti konania a nemusí mať za dôsledok vadnosť celého konania.

Právo na náhradu škody sa premlčí za tri roky odo dňa, keď sa poškodený dozvedel o škode. Ak je podmienkou uplatnenia práva na náhradu škody zrušenie alebo zmena právoplatného rozhodnutia, plynie premlčacia lehota odo dňa doručenia (oznámenia) rozhodnutia, ktorým bolo zmenené alebo zrušené právoplatné rozhodnutie.

Najneskôr sa právo na náhradu škody premlčí za desať rokov odo dňa, keď bolo poškodenému doručené (oznámené) rozhodnutie, ktorým mu bola spôsobená škoda.

Regresná náhrada

Zákon zakotvuje plnú a osobnú zodpovednosť subjektov, ktoré svojím nezákonným rozhodnutím alebo nesprávnym úradným postupom pri výkone verejnej moci škodu spôsobili. Štát bude podľa právnej úpravy povinný požadovať regresnú náhradu od tých subjektov, za rozhodnutie alebo nesprávny úradný postup ktorých uhradil škodu v celej výške nasledovne:

a)  od verejnoprávnej inštitúcie, záujmovej samosprávy alebo štátneho orgánu, ktorý vydal nezákonné rozhodnutie alebo sa podieľal na nesprávnom úradnom postupe,

b)  od právnickej osoby, ktorá vydala nezákonné rozhodnutie alebo sa podieľala na nesprávnom úradnom postupe ako osoby na to oprávnenej pri výkone verejnej moci, ktorá jej bola zverená zákonom,

c)  od fyzickej osoby, ktorá vydala nezákonné rozhodnutie alebo sa podieľala na nesprávnom úradnom postupe ako osoby na to oprávnenej pri výkone verejnej moci, ktorá jej bola zverená zákonom alebo,

d)  od územnej samosprávy, ak škodu spôsobili orgány územnej samosprávy pri výkone verejnej moci v oblasti prenesenej štátnej správy na územné samosprávy.

Štát upustí od vymáhania regresnej náhrady alebo jej časti

od osoby alebo uvádzaného orgánu, len ak škoda nebola spôsobená svojvoľným rozhodnutím, ktoré zjavne nemá oporu v právnom poriadku alebo ak regresnú náhradu nie je možné vymôcť.

Za regresnú náhradu, ktorú nie je možné vymôcť podľa uvádzaného zákona, sa považuje štátom uhradená náhrada škody,

a)  ktorá je premlčaná a osoba alebo daný orgán vzniesol námietku premlčania,

b)  pri ktorej je pravdepodobné, že výťažok, ktorý by sa pri jej vymáhaní dosiahol, nepostačí ani na krytie nákladov spojených s jej vymáhaním,

c)  pri ktorej je zrejmé, že majetok osoby alebo spomínaného orgánu nepostačí ani na jej čiastočné uspokojenie,

d)  pri ktorej vymáhanie je spojené s nadmernými ťažkosťami, pričom je zrejmé, že ďalšie vymáhanie nebude viesť k uspokojeniu,

e)  pri ktorej nemôže dôjsť k uspokojeniu pohľadávky ani vymáhaním od dediča alebo právneho nástupcu tejto osoby.

Fyzické osoby, právnické osoby, verejnoprávne inštitúcie, záujmová samospráva, štátne orgány, obce a vyššie územné celky, voči ktorým si štát uplatnil regresnú po jej uhradení sú

a)  povinné uplatniť voči zodpovedným zamestnancom nárok na náhradu škody, ak škoda bola spôsobená úmyselným konaním,

b)  oprávnené uplatniť voči zodpovedným zamestnancom nárok na náhradu škody, ak škoda bola spôsobená z nedbanlivosti.

RADA!

Právo štátu alebo územnej samosprávy na regresnú náhradu sa premlčí za rok odo dňa, keď bola uhradená celá náhrada škody, nie však skôr, ako za rok odo dňa, keď nadobudol právoplatnosť trestný rozsudok alebo disciplinárne opatrenie voči osobe, ktorá sa dopustila trestného činu alebo disciplinárneho previnenia nesprávnym úradným postupom alebo v príčinnej súvislosti s ním alebo sa dopustila trestného činu alebo disciplinárneho previnenia, v dôsledku ktorého alebo v príčinnej súvislosti s ním vydala nezákonné rozhodnutie.

JUDr. Miroslav Tichý