Zákon o cestovných náhradách

Zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách
s komentárom (Ing. Daniela Ivanáková)

Zamestnancovi vyslanému na tuzemskú pracovnú cestu patria nárokové cestovné náhrady, medzi ktoré patrí náhrada preukázaných cestovných výdavkov, náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie, stravné, náhrada preukázaných potrebných vedľajších výdavkov a náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu rodiny. Cestovné výdavky sú všetky výdavky zamestnanca, ktoré vynaložil
v súvislosti s uskutočnenou tuzemskou pracovnou cestou na dopravu. Pri uznávaní cestovných výdavkov treba vždy vychádzať z toho, aký spôsob a druh dopravy bol pred vyslaním zamestnanca na tuzemskú pracovnú cestu určený zamestnávateľom v podmienkach tuzemskej pracovnej cesty. Cestovné výdavky preukazuje zamestnanec dokladom z konkrétne určeného druhu a spôsobu dopravy.

Úvod

Cestovné náhrady upravuje zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov.

Cestovné náhrady sú zároveň aj predmetom dane. Predmetom dane nie je ale cestovná náhrada poskytovaná v súvislosti s výkonom závislej činnosti do výšky, na ktorú vzniká zamestnancovi nárok podľa osobitných predpisov, okrem vreckového poskytovaného pri zahraničnej pracovnej ceste. Predmetom dane u zamestnanca nie je len tá cestovná náhrada, ktorej povinnosť poskytnutia zo strany zamestnávateľa vyplýva priamo z ustanovení zákona o cestovných náhradách, všetky ostatné plnenia sú u zamestnanca zdaniteľným príjmom, t. j. suma vo výške rozdielu medzi sumou nároku vyplývajúceho zo zákona o cestovných náhradách a poskytnutou sumou dohodnutou napr. v pracovnej zmluve (kolektívnej zmluve, vnútornom predpise). Všetky fakultatívne (nenárokové, dobrovoľné) náhrady, ktoré zamestnávateľ poskytne zamestnancovi, aj napriek tomu, že sú upravené v pracovnej zmluve, či už v kolektívnej zmluve alebo vnútornom predpise, sú pre neho zdaniteľným príjmom, ktorý sa zdaňuje v úhrne zdaniteľných príjmov v čase vyplatenia predmetného plnenia.

Zmeny zákona o cestovných náhradách

Zmeny k 1. 11. 2004

V súvislosti so vstupom Slovenskej republiky do Európskej únie bolo potrebné zabezpečiť efektívnu účasť Slovenskej republiky v Eurojuste, orgáne Európskej únie vytvorenom na účely zlepšovania koordinácie a spolupráce orgánov justície členských štátov pri vyšetrovaní a trestnom stíhaní najzávažnejšej trestnej činnosti, ako aj prípravy týchto štátov na prechod k niektorým minimálnym spoločným úpravám v oblasti trestného práva hmotného aj procesného a na podporu vytvárania inštitucionálnych prvkov presadzovania uvedených noriem.

Z týchto dôvodov bolo nevyhnutné prijať zákonnú úpravu, ktorá implementovala a zabezpečovala dôsledné plnenie úloh a záväzkov Slovenskej republiky vyplývajúcich z Rozhodnutia Rady, ktorým sa zriaďuje Eurojust za účelom posilnenia boja proti závažnej trestnej činnosti.

Potrebná bola najmä úprava otázok vymenovania, vyslania a pôsobenia národného člena Slovenskej republiky v Eurojuste, ďalej určenia jeho mandátu a dĺžky jeho trvania, vrátane ukončenia jeho činnosti v Eurojuste, ako aj jeho práv a povinností. Potrebná bola tiež vnútroštátna úprava týkajúca sa vymenovania asistenta národného člena, určenia národných spravodajcov a zástupcu Spoločného dozorného orgánu, ako aj rozsahu ich činností.

Zmeny k 1. 4. 2005

Novela zákona reagovala aj na požiadavky Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky, na základe ktorých sa prehodnotili a nadväzne spresnili podmienky poskytovania náhrad, ktoré sa poskytovali štátnym zamestnancom, ktorí boli dočasne vyslaní na vykonávanie štátnej služby v cudzine alebo zamestnancom, ktorí vykonávali práce vo verejnom záujme podľa pracovnej zmluvy v zahraničí.

V zákone o platových pomeroch niektorých ústavných činiteľov Slovenskej republiky bol upravený nárok prezidenta Slovenskej republiky na náhradu výdavkov pri zahraničnej ceste, ktorá súvisela s výkonom funkcie.

Zmeny k 15. 7. 2005

Novela zákona súvisela s podnikaním agentúr dočasného zamestnávania, nakoľko zamestnanci týchto agentúr nemali nárok na cestovné náhrady, a to napríklad pri pridelení zamestnanca na prácu do Českej republiky. Ustanovilo sa, aby pri dočasnom pridelení agentúrou dočasného zamestnávania na výkon práce v cudzine patrili zamestnancom náhrady ako pri zahraničnej pracovnej ceste.

Zmeny k 1. 9. 2007

Potreba novelizácie Zákonníka práce vyplynula z viacerých dôvodov. V popredí boli najmä zmeny, ktoré priniesla nová európska legislatíva
v oblasti smerníc, nariadení Rady a rozhodnutí Európskeho súdneho dvora. Bolo potrebné neustále harmonizovať oblasť pracovného práva s právom Európskej únie. Aj postupne sa vyvíjajúce ekonomické, hospodárske a spoločenské vzťahy predpokladali úpravu v oblasti pracovného práva. Tiež bolo potrebné zosúladiť právny poriadok a prispôsobiť alebo odstrániť z právnej úpravy Zákonníka práce ustanovenia, ktoré neboli kompatibilné s inými právnymi normami.

V právnej úprave sa predpokladalo prehĺbenie zmluvnej slobody, pokiaľ išlo o dohodnutie pracovných podmienok. Novela Zákonníka práce mala zabezpečiť vyvážené právne postavenie medzi účastníkmi pracovnoprávneho vzťahu.

Z toho dôvodu sa zaviedla úprava ustanovení, ktoré v aplikačnej praxi preukázali znevýhodnenie buď zamestnávateľa alebo zamestnanca v pracovnoprávnom vzťahu. Novela Zákonníka práce predpokladala prehĺbenie sociálneho dialógu medzi zamestnávateľom a zamestnancami a ich zástupcami.

Za tým účelom sa precizovalo aj právne postavenie zástupcov zamestnancov.

Novela Zákonníka práce priniesla predovšetkým úpravu:

– vymedzenia možnosti zmluvnej úpravy pracovných podmienok pri výkone práce medzi zamestnávateľom a zamestnancom,

– závislej práce, tak aby nedošlo k vylúčeniu zamestnanca z pracovnoprávnej ochrany, ak jeho právny vzťah nenapĺňal znaky samostatného podnikania, napr. podľa živnostenského zákona,

– právneho postavenia vysielaných a agentúrnych zamestnancov - harmonizácia s právom EÚ a Dohovorom MOP č. 181/1997,

– platobnej neschopnosti zamestnávateľa v súlade so smernicou 2002/74/EÚ,

– prechodu práv a povinností pri nájme v súlade so smernicou 2001/23/EÚ,

– definície zamestnanca so zdravotným postihnutím pre účely Zákonníka práce v súlade so zákonom č. 461/2003 a zákonom č. 576/2004 o zdravotnej starostlivosti, napr. na účely preloženia zamestnanca, skončenia pracovného pomeru zo zdravotných dôvodov, atď.,

– pracovných pomerov na určitú dobu a na kratší pracovný čas, obmedzenie reťazovitých uzatváraní pracovných pomerov,

– právneho postavenia zamestnanca, ktorý vykonával domácku prácu a teleprácu,

– povinnosti zamestnanca uhradiť škodu zamestnávateľovi vo výške priemerného mesačného zárobku, ak počas výpovednej doby nezotrval u zamestnávateľa,

– súbežného poskytnutia odstupného a plynutia výpovednej doby pri skončení pracovného pomeru výpoveďou a pri skončení pracovného pomeru z dôvodu pracovného úrazu, choroby z povolania, alebo naplnenia najvyššej prípustnej expozície poskytnutia odstupného vo výške desať násobku priemerného zárobku zamestnanca,

– pracovnej pohotovosti - súlad s európskou súdnou judikatúrou, podľa ktorej sa neaktívna časť pracovnej pohotovosti vykonávanej na pracovisku považovala za výkon práce,

– zúženie okruhu zamestnancov, s ktorými bolo možné dohodnúť v pracovnej zmluve, že nadčasová práca bola zohľadnená v mzde zamestnanca,

– možnosti preplatenia nevyčerpanej dovolenky, presahujúcej základnú výmeru, ak si zamestnanec nevyčerpal dovolenku ani v nasledujúcom kalendárnom roku, v súlade so smernicou č. 88/2004 /EÚ,

– ustanovení o mzde, ktoré sa zosúladili so zásadou mzdy za rovnakú prácu a za prácu rovnakej hodnoty,

– minimálnych mzdových nárokov,

– normovania práce,

– prekážok v práci, najmä precizovanie prekážok pri výkone verejnej funkcie, pri vlastnej svadbe a zmenu výšky náhrady vynaložených nákladov pri prehlbovaní kvalifikácie, ak zamestnanec nezotrval v pracovnom pomere u zamestnávateľa, ktorý zamestnával menej ako 20 zamestnancov,

– kompetencií odborových orgánov pri zistení nedostatkov, ktoré bezprostredne ohrozovali životy a zdravie zamestnancov,

– stravovania zamestnancov, najmä precizovanie úpravy, ktorá sa dotýkala hodnoty stravovacej poukážky a podmienok, za ktorých sa poskytla aj iným osobám ako zamestnancom zamestnávateľa,

– náhrady škody, ktorú spôsobil zamestnanec zamestnávateľovi z nedbanlivosti a náhrady škody v prípade vedomého neupozornenia na hroziacu škodu alebo nezakročenia proti hroziacej škode na štvornásobok jeho priemerného mesačného zárobku,

– dohôd o pracovnej činnosti, ktorú zamestnávateľ mohol uzavrieť na práce nepresahujúce 10 hodín týždenne,

– právneho postavenia zástupcov zamestnancov a osobitne odborových orgánov pri vstupe na pracoviská zamestnávateľa, za účelom kontroly,

– pôsobnosti odborových orgánov a zamestnaneckých rád na pracovisku.

Súčasne sa novelizoval

– zákon o štátnej,

– zákon o cestovných náhradách,

– zákon o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme,

– zákon o štátnej službe profesionálnych vojakov ozbrojených síl Slovenskej republiky.

Zmeny v uvedených zákonoch súviseli so zmenou ustanovení Zákonníka práce o pracovnej pohotovosti a dočasnom pridelení zamestnancov. Z dôvodu vylúčenia diskriminácie bolo potrebné upraviť nadväzne tieto inštitúty aj v uvedených zákonoch.

Zmeny k 1. 1. 2009

Účelom novely zákona bolo spresniť a upraviť po vecnej stránke niektoré ustanovenia s cieľom odstrániť aplikačné problémy pri poskytovaní náhrad výdavkov a iných plnení

– pri pracovných cestách,

– pri vzniku pracovného pomeru,

– pri výkone práce v zahraničí,

– pri dočasnom vyslaní zamestnanca na výkon práce do cudziny,

– náhrad výdavkov za používanie vozidiel pri pracovných cestách.

Novela zákona zakladala nárok na cestovné výdavky za cesty v súvislosti s mimoriadnym výkonom práce mimo rozvrhu pracovných zmien do miesta pravidelného pracoviska, umožnila dohodnúť sa na prerušení pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca, ustanovila nový spôsob úpravy súm stravného a súm základnej náhrady za používanie vozidiel a pod.

Účelom novely zákona bolo aj zosúladenie niektorých ustanovení zákona o cestovných náhradách s novelou zákona o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a s novelou zákona o štátnej službe.

Novela zákona reagovala aj na prechod na menu euro vo väzbe na prepočet súm ako aj na zaokrúhľovanie súm.

Úpravy jednotlivých ustanovení boli spracované v súlade s ustanoveniami zákona č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro v Slovenskej republike a o zmene a doplnení niektorých zákonov (generálny zákon), pokiaľ išlo o spôsob zaokrúhľovania prepočítaných súm vyjadrovaných v slovenských korunách, ako aj zaokrúhľovanie súm.

Nový spôsob zaokrúhľovania jednotlivých súm a nárokov vychádzal z predchádzajúceho spôsobu zaokrúhľovania nahor a bol v súlade so základnými princípmi prechodu na menu euro, t. j. zaokrúhľovanie v prospech zamestnanca pri zachovaní princípu cenovej neutrality.

Zmeny k 1. 7. 2010 a 1. 1. 2011

Vychádzajúc z filozofie použitej pri príprave nového zákona o zahraničnej službe, ako osobitného zákona k zákonu o štátnej službe a k zákonu o výkone práce vo verejnom záujme v otázkach štátnozamestnaneckého pomeru a pracovného pomeru zamestnancov v zahraničnej službe, boli obsahom zákona osobitné požiadavky zahraničnej služby, ktoré platná legislatíva neriešila.

Osobitosti sa týkali najmä pôsobenia zamestnancov v zahraničnej službe na zastupiteľských úradoch v cudzine, keďže na rozdiel od iných rezortov, pôsobenie v cudzine nebolo výnimkou, ale skôr pravidlom a podstatnou súčasťou výkonu zahraničnej služby.

Predmetom úpravy zákona o zahraničnej službe boli viaceré okruhy vzťahov, najmä:

• princípy a podmienky vykonávania zahraničnej služby ako špecifického druhu štátnej služby,

– zákon o zahraničnej službe vychádza z princípu osobitného zákona k zákonu o štátnej službe a k zákonu o výkone práce vo verejnom záujme,

– princíp osobitného zákona znamenal, že zamestnanci v zahraničnej službe mali v štátnozamestnaneckých a v pracovnoprávnych vzťahoch ustanovené určité odchýlky od všeobecného režimu štátnej služby, resp. výkonu práce vo verejnom záujme,

– odchýlky sa týkali najmä pôsobenia na zastupiteľských úradoch,

– ustanovilo sa tiež, aby ministerstvo zahraničných vecí malo oprávnenie vnútorne členiť pracovné miesta podľa prevládajúcej náplne práce na diplomatické, administratívno-technické,

– pokiaľ išlo o práva a povinnosti, upravili sa špecifiká vo vzťahu k vyslaným zamestnancom, akými sú napríklad zákaz zneužívania výsad a imunít, povinnosť dodržiavania protokolárnych pravidiel a iné;

• postavenie a činnosť zastupiteľských úradov,

– vychádzalo sa z konštrukcie zastupiteľských úradov, ako organizačných zložiek ministerstva zahraničných vecí,

– pokiaľ išlo o formy zastupiteľských úradov a vymedzenie diplomatických funkcií a konzulárnych funkcií, vychádzalo sa v plnom rozsahu z Viedenských dohovorov,

– zriaďovanie zastupiteľských úradov sa ustanovilo do pôsobnosti vlády Slovenskej republiky,

– tiež sa upravili základné podmienky na zriadenie konzulárneho úradu vedeného honorárnym konzulárnym úradníkom, vrátane jeho menovania;

• diplomatické hodnosti zamestnancov v zahraničnej službe.

Keďže zahraničnú službu vykonávali aj štátni zamestnanci a zamestnanci pri výkone práce vo verejnom záujme i z iných služobných úradov ako z ministerstva, bolo potrebné v zákone všeobecným spôsobom riešiť odlišnosti výkonu zahraničnej služby. Preto zákon novelizoval viaceré právne predpisy pracovnoprávnej a inej povahy.

Nový zákon, resp. oblasť, ktorú upravuje, mal súvis s právom Európskeho spoločenstva a bola upravená v predpisoch Spoločenstva, ako boli identifikované v Doložke zlučiteľnosti. Vzhľadom na to, že všetky tieto predpisy už boli do právneho poriadku Slovenskej republiky prebraté inými právnymi predpismi a tiež vzhľadom na to, že nový zákon nevykonával transpozíciu týchto predpisov, ale ako osobitný predpis odkazoval v oblastiach úpravy týchto predpisov na osobitné zákony, nebolo potrebné vyhotoviť k tomuto zákonu ani transpozičnú prílohu a ani tabuľky zhody

Zmeny k 1. 1. 2011

Cieľom novely zákona bolo predovšetkým udržanie efektívneho, jednoduchého a neutrálneho daňového systému v oblasti dane z príjmov. Právne úpravy boli zamerané najmä na:

• obmedzenie niektorých výhod a výnimiek zo zdanenia v zákone o dani z príjmov

– zrušila sa možnosť zníženia základu dane zdravotníckych pracovníkov (zamestnancov), ktorí vykonávali zdravotnícke povolanie lekára, zubného lekára, sestry a pôrodnej asistentky, o náklady na špecializačné vzdelávanie z dôvodu zrovnoprávnenia výpočtu základu dane s ostatnými zamestnancami,

– nahradila oslobodenie do výšky 5-násobku životného minima pevne stanovenou sumou vo výške 500 eur pri príjmoch z prenájmu, z príležitostných činností vrátane príjmov z príležitostnej poľnohospodárskej výroby, lesného a vodného hospodárstva a z príležitostného prenájmu hnuteľných vecí, z prevodu opcií, z prevodu cenných papierov a z prevodu účasti (podielu) na spoločnosti s ručením obmedzeným, komanditnej spoločnosti alebo z prevodu členských práv družstva,

– zjednotili sa paušálne výdavky u fyzických osôb s príjmami z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti – zaviedlo sa uplatňovať paušálne výdavky v jednotnej výške 40 %,

– zjednotil sa spôsob odpisovania hmotného majetku obstaraného formou finančného prenájmu s inými formami obstarania,

• nezdaniteľné časti základu dane

– obmedzenie uplatňovania nezdaniteľnej časti základu dane na daňovníka a na manželku (manžela) len na tzv. aktívne príjmy – táto nezdaniteľná časť základu dane sa uplatňovala len v súvislosti s príjmami zo závislej činnosti, z podnikania alebo z inej samostatnej zárobkovej činnosti,

– zrušenie nezdaniteľných častí základu dane na účelové sporenie, životné poistenie a doplnkové dôchodkové sporenie,

• zmenu uplatňovania dane vyberanej zrážkou

– zmena bola taká, že jej výberom bola splnená daňová povinnosť daňovníkov, s výnimkou príjmov z podielových listov a dlhopisov, pri ktorých je daň vybranú zrážkou naďalej možné považovať za preddavok na daň,

• skvalitnenie podnikateľského prostredia a zvýšenie právnej istoty daňovníkov

– bolo zamerané na spresnenie daňových výdavkov týkajúcich sa dane z pridanej hodnoty zaplatenej v zahraničí,

– bolo zamerané na zníženie administratívneho zaťaženia novovzniknutých daňovníkov (právnických osôb) zrušením povinnosti osobitne nahlasovať správcovi dane predpokladanú daň na účely výpočtu preddavkov na daň z príjmov,

• odstránenie možnej nezlučiteľnosti ustanovení zákona o dani z príjmov s právom Európskej únie na základe výhrady Európskej komisie

– zjednotili sa pravidlá pre platenie príspevkov do rôznych foriem doplnkového dôchodkového sporenia tak, aby tieto príspevky boli uznaným daňovým výdavkom zamestnávateľa aj v prípade, ak boli platené na doplnkové dôchodkové sporenie v zahraničí.

V zákone č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov sa vypustila minimálna hranica nároku na vreckové pri zahraničnej pracovnej ceste.

Zmeny k 1. 2. 2011 a 1. 7. 2011

Právna úprava systému vysielania širšieho spektra civilných expertov na výkon práce v aktivitách krízového manažmentu predstavovala významný krok k doplneniu už etablovaného systému nasadzovania vojenských spôsobilostí, príslušníkov Policajného zboru a colníkov, s cieľom vytvoriť adekvátne podmienky a predpoklady na splnenie tohto vládneho záväzku.

Zákon za týmto účelom vytváral základy jednotného koordinovaného systému vysielania širšej škály civilných expertov na výkon práce v aktivitách krízového manažmentu, ktoré bolo doposiaľ možné riešiť iba na ad hoc báze.

Upravený bol mechanizmus prípravy, vysielania a financovania civilných expertov v aktivitách krízového manažmentu. Stanovený bol maximálny čas vyslania civilného experta a jeho podriadenosť pri pôsobení v aktivite krízového manažmentu.

Pre účely koordinácie vysielania civilných expertov z rôznych oblastí ich odbornej špecializácie nový zákon zriadil koordinačný výbor pre vysielanie civilných expertov na výkon práce v aktivitách krízového manažmentu a vymedzil jeho pôsobnosť. Pre potreby systematickej evidencie disponibilných civilných expertov z rôznych oblastí odbornosti a informácií o nich zriadil register civilných expertov. Register bol vytvorený na základe už existujúcej centrálnej evidencie expertov SR v oblasti civilného krízového manažmentu.

Nový zákon taktiež upravoval zodpovedajúce pracovno-právne vzťahy v súvislosti s vysielaním a pôsobením civilných expertov v aktivitách krízového manažmentu. Novelizovali sa príslušné ustanovenia zákona o cestovných náhradách a zákona o štátnej službe. Novela zákona umožnila vysielať na výkon práce v aktivitách krízového manažmentu civilných zamestnancov v štátnej službe, zamestnancov vo výkone práce vo verejnom záujme, sudcov a prokurátorov.

Špecifické postavenie sudcov a prokurátorov bolo v legislatívnom systéme SR upravené osobitnými predpismi, v ktorých však absentovala úprava vysielania na výkon práce v aktivitách krízového manažmentu. Nový zákon preto obsahoval aj novelizačné články, ktorými sa do zákona o sudcoch a prísediacich a zákona o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry zaviedla právna úprava mechanizmu vysielania sudcov a prokurátorov na výkon práce v aktivitách krízového manažmentu.

Zákon umožnil vysielanie na výkon práce v aktivitách krízového manažmentu aj tých civilných expertov, ktorí disponovali potrebnou odbornou špecializáciou, sú však v inom zamestnaneckom pomere podľa Zákonníka práce (experti pôsobiaci v treťom sektore, resp. v súkromnej sfére). Pre tieto prípady zákon vytvoril mechanizmus, v rámci ktorého boli títo experti pre potreby vyslania na výkon práce v aktivite krízového manažmentu prijatí na dobu určitú na účel vyslania do pracovného pomeru na výkon práce vo verejnom záujme u vysielajúceho subjektu, ktorým bol ústredný orgán štátnej správy podľa svojej vecnej pôsobnosti.

Zmeny k 1. 3. 2015

Novela zákona bola vypracovaná na základe vlastnej iniciatívy Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky z dôvodov potreby riešenia problémov v oblasti dočasného prideľovania zamestnancov.

Cieľom novely Zákonníka práce bolo riešenie problémov vyskytujúcich sa v aplikačnej praxi pri dočasnom prideľovaní zamestnancov, a to najmä:

– zavedením spoločnej zodpovednosti užívateľského zamestnávateľa za vyplatenie porovnateľnej mzdy agentúrou dočasného zamestnávania alebo zamestnávateľom,

– riešením zastretého dočasného prideľovania zamestnanca právnickými osobami alebo fyzickými osobami,

– obmedzením dočasného pridelenia zamestnanca na výkon rizikovej práce zaradenej do 4. kategórie,

– obmedzením možnosti užívateľského zamestnávateľa dočasne prideliť už dočasne prideleného zamestnanca k inej právnickej osobe alebo fyzickej osobe,

– obmedzením maximálnej dĺžky dočasného pridelenia a počtu opätovných dočasných pridelení a predĺžení dočasných pridelení,

– ustanovením spôsobu dojednania doby trvania pracovného pomeru na určitú dobu medzi agentúrou dočasného zamestnávania a dočasne prideleným zamestnancom a zavedením výpovedného dôvodu v prípade skončenia dočasného pridelenia pred uplynutím doby, na ktorú bol dohodnutý pracovný pomer na určitú dobu,

– obmedzením možnosti zamestnávateľa dočasne prideliť zamestnanca počas prvých troch mesiacov od vzniku pracovného pomeru.

Novelizoval sa aj zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách najmä so zámerom riešiť otázku obchádzania poskytovania porovnateľnej mzdy cez poskytovanie cestovných náhrad počas dočasného pridelenia zamestnanca.

Zmeny k 30. 11. 2018

Novela zákona upravila systém odmeňovania zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme.

Príprave danej novely predchádzala analýza odmeňovania v oblasti výkonu práce vo verejnom záujme, ktorej cieľom bolo zistiť, či bol systém odmeňovania vyhovujúci a aké sú boli jeho hlavné nedostatky. Zo záverov tejto analytickej činnosti vyplynulo, že tento systém bol principiálne vhodný a použiteľný v podmienkach odmeňovania predmetnej skupiny zamestnancov, no bolo potrebné eliminovať jeho hlavné nedostatky. Základný problém spočíval vo finančnom podhodnotení celého systému, čo sa prejavovalo existenciou pomerne značného počtu platových taríf v jednotlivých stupniciach pod úrovňou minimálnej mzdy, pričom počet týchto platových taríf časom narastal. Uvedený problém bol spôsobený nárastom minimálnej mzdy v jednotlivých rokoch, čomu však neadekvátne reflektovala valorizácia vo verejnej službe. Ďalej bolo potrebné poukázať na ďalší dlhodobý systémový problém, ktorým bola prílišná roztrieštenosť systému ako aj existencia viacerých osobitných stupníc platových taríf. V neposlednom rade nemožno opomenúť ani 32-ročné obmedzenie započítateľnej praxe, čím sa vytvárala diskriminácia voči určitej skupine zamestnancov. Na uvedenom konštatovaní sa zhodla väčšina oslovených ústredných orgánov štátnej správy reprezentujúcich zamestnávateľov pri výkone práce vo verejnom záujme.

Cieľom novely zákona bolo tieto vyššie uvedené problémy odstrániť, respektíve ich v čo možno najväčšej miere eliminovať.

Najvýznamnejšou zmenou zákona bolo zvýšenie platových taríf na takú úroveň, aby boli odstránené diskrepancie medzi minimálnou mzdou a minimálnou výškou tarifného platu. V praxi síce boli prípady tarifných platov pod úrovňou minimálnej mzdy riešené doplatkom v zmysle zákona o minimálnej mzde, čím sa však stierali rozdiely medzi jednotlivými platovými triedami a platovými stupňami.

V tejto súvislosti bolo potrebné poznamenať, že zmeny v systéme odmeňovania spočívajú aj v redukcii počtu platových tried. Základná stupnica platových tried pozostávala zo 14 platových tried. Tento počet bol neúmerne vysoký, čo sa v mnohých prípadoch v praxi prejavovalo aj problémami pri zaraďovaní zamestnancov do konkrétnych platových tried.

Novou právnou úpravou sa pristúpilo k racionalizácii počtu platových tried na 11, čo sa dosiahlo zlúčením niektorých platových tried. Konkrétne išlo o prvé dve platové triedy, ktoré boli zlúčené do novej prvej platovej triedy. Následne ďalšie dvojice platových tried (3. PT a 4. PT, 5. PT a 6. PT) boli zlúčené do novej druhej, respektíve tretej platovej triedy. Z predchádzajúcich prvých šiestich platových tried sa tak vytvorili tri platové triedy. Výber konkrétnych platových tried, ktoré boli predmetom zlúčenia, bol zvolený z dôvodu rešpektovania kvalifikačných predpokladov.

Novým systémom odmeňovania neprichádzalo iba k úprave počtu platových tried, ale aj platových stupňov. V tomto prípade sa pridávali nové platové stupne, čo súviselo s problémom 32-ročného obmedzenia započítanej praxe. V oblasti výkonu práce vo verejnom záujme pracoval nezanedbateľný počet zamestnancov, ktorí už dosiahli 32 rokov praxe, no ďalšia prax sa im už na účely započítavania nezohľadňovala, keďže boli zaradení v maximálnom možnom platovom stupni. Vzhľadom na uvedený problém sa pristúpilo k pridaniu nových platových stupňov, čím sa 32-ročné obmedzenie zvýšilo na 40 rokov, respektíve posledný platový stupeň bol vyhradený pre zamestnancov, ktorí presiahli 40 rokov započítanej praxe.

Roztrieštenosť systému odmeňovania zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme vyplývala z rozsiahleho počtu stupníc platových taríf. Nový systém tento počet do značnej miery redukoval. Základná stupnica platových taríf zahŕňala aj zamestnancov, ktorí boli predtým odmeňovaní podľa osobitnej stupnice platových taríf vybraných skupín zamestnancov a rovnako aj zdravotníckych zamestnancov. Z dôvodu osobitnej právnej úpravy zostali zachované platové tarify pedagogických a odborných zamestnancov, ale prišlo k zlúčeniu odmeňovania výskumných, vývojových zamestnancov a učiteľov vysokých škôl do jednej stupnice platových taríf. Čo sa týka odmeňovania zamestnancov, ktorí vykonávali prácu v zahraničí, na určenie ich tarifného platu sa vychádzalo z uvedených stupníc platových taríf, ktoré boli vynásobené objektivizovaným platovým koeficientom bez nutnosti používania osobitných stupníc

Zmeny k 1. 2. 2020

V súvislosti s vysielaním ozbrojených síl na plnenie úloh mimo územia Slovenskej republiky sa novelizoval zákon o cestovných náhradách a zákon o štátnej službe profesionálnych vojakov. V kontexte s preukazovaním príslušnosti vojaka k ozbrojeným silám sa novelizoval aj zákon o dobrovoľnej vojenskej príprave.

Doplnená bola úprava preukazovania príslušnosti k ozbrojeným silám zavedením osobnej identifikačnej karty vojaka dobrovoľnej vojenskej prípravy a ustanovená bola náhrada cestovných výdavkov vojakovi dobrovoľnej vojenskej prípravy na návštevu rodiny.

Zmeny k 21. 5. 2020

Účelom novely zákona bolo upraviť vznik a zánik povinného nemocenského poistenia a povinného dôchodkového poistenia samostatne zárobkovo činných osôb v dôsledku posunu lehôt na podanie daňových priznaní podľa zákona č. 67/2020 Z. z. o niektorých mimoriadnych opatreniach vo finančnej oblasti v súvislosti so šírením nebezpečnej nákazlivej ľudskej choroby COVID-19.

V zákone o cestovných náhradách sa vzhľadom na uvedenú situáciu ustanovilo dočasne neupravovať sumy stravného pre príslušné časové pásma a sumy základných náhrad za používanie vozidiel.

Zmeny k 30. 7. 2020

Hlavným cieľom novely zákona bolo splniť si povinnosť transpozície práva EÚ do právneho poriadku SR.

Ide najmä o:

– doplnenie okruhu ustanovení pracovného práva SR, ktoré sa na pracovnoprávny vzťah zamestnanca vyslaného na územie SR mali aplikovať – napr. išlo o aplikáciu ďalších povinných zložiek mzdy ako sú mzdové zvýhodnenia za prácu, náhradu stravy, ubytovania, dopravy v prípade pracovnej cesty v rozsahu a za podmienok ako sú hradené aj slovenským zamestnancom s uplatnením zásady vylúčenia dvojitého hradenia nákladov,

– zabezpečenie porovnateľných pracovných a mzdových podmienok pre zamestnancov vyslaných zahraničnou agentúrou dočasného zamestnávania k užívateľskému zamestnávateľovi,

– odlíšenie tzv. „krátkodobého vyslania“ (do 12 alebo 18 mesiacov), kde sa aplikovalo pracovné právo SR len v obmedzenom rozsahu tvrdého jadra a tzv. „dlhodobého vyslania“ (nad 12 alebo 18 mesiacov), kde sa malo aplikovať celé pracovné právo SR s výnimkou pravidiel založenia, vzniku, skončenia a zániku pracovného pomeru, zákazu výkonu inej zárobkovej činnosti počas trvania pracovného pomeru a zákazu konkurenčnej činnosti,

– ustanovenie pravidiel počítania doby vyslania vo vzťahu k tzv. reťazeniu vyslaní (ak vyslaného zamestnanca na tom istom mieste a s tým istým druhom práce vystriedal iný vyslaný zamestnanec),

– úpravu informačnej povinnosti užívateľského zamestnávateľa voči dočasnému zamestnávateľovi (agentúre dočasného zamestnávania), keď zamestnanec vyslaný na územie SR dočasným zamestnávateľom (agentúrou dočasného zamestnávania) k užívateľskému zamestnávateľovi mal byť v rámci cezhraničného poskytovania služieb užívateľským zamestnávateľom v inom štáte vyslaný na výkon práce do iného štátu.

Novela zákona nemenila podmienky pre vstup zahraničných zamestnancov na slovenský trh práce. Osoby, ktoré boli vyslané na územie Slovenskej republiky, boli naďalej zamestnancami zamestnávateľa usadeného v inom členkom štáte Európskej únie a na Slovensko prídu iba dočasne vykonávať službu v rámci kontraktu, ktorý mal ich zamestnávateľ uzatvorený v rámci cezhraničného poskytovania služieb. Novela zákona teda nemenila zákonné garancie slovenských zamestnancov a preto nemala ani sociálne vplyvy. Novela zákona zvýšila garanciu minimálnej úrovne odmeňovania za vykonanú prácu pre zamestnancov zahraničných subjektov, ktorí na Slovensku vykonávali prácu v rámci cezhraničného poskytovania služieb, avšak iba na úroveň, ktorá už je legislatívou garantovaná domácim slovenským zamestnancom. Z daného dôvodu novela zákona nepredpokladala ani vplyvy na podnikateľské prostredie (v tom aj na kategóriu malých a stredných podnikov).

Prípadné vplyvy na podnikateľské prostredie mohli byť nanajvýš marginálne z dôvodu zavedenia informačných povinností užívateľského zamestnávateľa, pričom tieto vplyvy nebolo možné kvalitatívne ani kvantitatívne zhodnotiť.

Zmeny po ostatnej novele zákona
č. 297/2024 Z. z. k 1. 12. 2024 a 1. 1. 2025

Novela zákona bola schválená na základe požiadaviek praxe ako aj v kontexte Akčného plánu rozvoja elektromobility.

S cieľom zvýšiť predvídateľnosť podnikateľského prostredia a vzhľadom na automatický vzorec pre určenie súm stravného a súm základných náhrad za používanie cestného motorového vozidla, sa podobne ako pri sume minimálnej mzdy ustanovilo informovať zamestnávateľov
a zamestnancov o zvýšení predmetných súm uverejnením oznamu v Zbierke zákonov Slovenskej republiky v dostatočnom časovom predstihu.

Z dôvodu opakujúcich sa požiadaviek z praxe a s cieľom spresnenia práv zamestnanca a povinností zamestnávateľa sa spresnila právna úprava používania cestného motorového vozidla zamestnanca na pracovnej ceste, pokiaľ ide o preukázanie a úhradu výdavkov, ktoré sa týkajú pohonných látok, a zaviedla tam, kde je to potrebné, osobitné pravidlá pre elektrovozidlá a plug-in hybridné vozidlá.

ZÁKON č. 283/2002 Z. z.

o cestovných náhradách

v znení

zákona č. 530/2004 Z. z., zákona č. 81/2005 Z. z., zákona č. 312/2005 Z. z., zákona č. 348/2007 Z. z.,
zákona č. 475/2008 Z. z., zákona č. 151/2010 Z. z., zákona č. 548/2010 Z. z., zákona č. 503/2011 Z. z.,
zákona č. 14/2015 Z. z., zákona č. 318/2018 Z. z., zákona č. 307/2019 Z. z., zákona č. 477/2019 Z. z.,
zákona č. 127/2020 Z. z. a zákona č. 297/2024 Z. z.

Národná rada Slovenskej republiky sa uzniesla na tomto zákone:

PRVÁ ČASŤ

ZÁKLADNÉ USTANOVENIA

ZÁKLADNÉ USTANOVENIA

§ 1

Predmet úpravy

(1) Tento zákon upravuje poskytovanie náhrad výdavkov a iných plnení (ďalej len „náhrada“) pri pracovných cestách, pri dočasnom pridelení na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi^1aa) (ďalej len „dočasné pridelenie“), pri vyslaní do členského štátu Európskej únie (ďalej len „vyslanie do štátu Európskej únie“), pri vzniku pracovného pomeru, štátnozamestnaneckého pomeru alebo obdobného pracovného vzťahu (ďalej len „vznik pracovného pomeru“), pri výkone práce v zahraničí a pri ceste v súvislosti s mimoriadnym výkonom práce mimo rozvrhu pracovných zmien do miesta pravidelného pracoviska a späť

a) zamestnancom v pracovnom pomere alebo v štátnozamestnaneckom pomere, ak osobitný predpis neustanovuje inak,¹⁾

b) členom družstiev, ak podľa stanov podmienkou členstva je aj pracovný vzťah,

c) fyzickým osobám činným na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, ak je to v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru dohodnuté,

d) osobám, o ktorých to ustanovuje tento zákon.

(2) Tento zákon upravuje aj poskytovanie náhrad osobám,

a) o ktorých to ustanovuje osobitný predpis,

b) ktoré sú vymenované alebo zvolené do orgánov právnickej osoby a nie sú k právnickej osobe v pracovnoprávnom vzťahu, ak im nie sú poskytované náhrady podľa písmena a),

c) ktoré plnia pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu úlohy a nie sú k právnickej osobe alebo fyzickej osobe v pracovnoprávnom vzťahu ani v inom právnom vzťahu,^1a) ak je to dohodnuté.

(3) Tento zákon upravuje aj poskytovanie náhrad osobám pri pracovných cestách počas dočasného pridelenia.^1b)

(4) Tento zákon sa nevzťahuje na poskytovanie náhrad členom posádok námorných lodí počas nalodenia.²⁾

(5) Zamestnancovi nepatrí náhrada podľa tohto zákona, ak mu je preukázane poskytnutá inou právnickou osobou alebo fyzickou osobou v rozsahu a vo výške podľa tohto zákona. Ak fyzická osoba alebo právnická osoba preukázane poskytne zamestnancovi náhradu čiastočne, zamestnávateľ poskytne zostávajúcu časť náhrady do rozsahu a výšky podľa tohto zákona.

Komentár k § 1

Účel zákona zostal v podstate a vo všeobecnosti nezmenený oproti predchádzajúcej právnej úprave. Zákon upravoval podmienky poskytovania náhrad výdavkov a iných plnení, ktoré vznikali zamestnancovi v súvislosti s právnymi úkonmi, ako je pracovná cesta, dočasné pridelenie, vznik pracovného pomeru, obdobného pracovného vzťahu a výkon práce v zahraničí, čím sa zabezpečila ochrana zamestnanca. Táto právna ochrana bola poskytovaná tak ako v minulosti zamestnancov v pracovnom pomere, členom družstiev, kde súčasťou členstva bol tiež pracovný vzťah, FO činným na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru a ďalším osobám, o ktorých to ustanovoval tento zákon (napríklad zahraničný zamestnanec, ktorý vykonával prácu u slovenského zamestnávateľa na základe dohody o vzájomnej výmene zamestnancov podľa § 17) alebo iný osobitný predpis (účastníci rekvalifikačných kurzov na základe zákona o zamestnanosti, starostovia a primátori na základe zákona o právnom postavení a platových pomeroch starostov a obcí a primátorov miest, notári na základe zákona o odmenách a náhradách notárov, súdni exekútori na základe vyhlášky č. 288/1995 Z. z.).

Konkrétne išlo o zamestnancov v obdobnom pracovnom vzťahu podľa osobitného predpisu, ktorým bol zákon o štátnej službe.

Uvedení štátni zamestnanci mali osobitosti, ktoré vyplývali z výkonu štátnej služby upravené v predmetnom zákone (napríklad poskytovanie náhrad pri dočasnom preložení a trvalom preložení, spôsob vysielania na služobné cesty, pravidelné miesto výkonu štátnej služby, ktorým je sídlo služobného úradu a pod.).

Ostatné ustanovenia zákona sa vzťahovali na štátneho zamestnanca (napríklad poskytovanie náhrad pri vzniku štátnozamestnaneckého pomeru).

Ďalej išlo o osoby, ktoré neboli k právnickej osobe v pracovnom vzťahu, ale boli menované alebo zvolené do jej orgánov. Týkalo sa to hlavne osôb, ktoré boli členmi rôznych odborných komisii, poradných respektíve koordinančných orgánov ústredných orgánov, členov štatutárnych orgánov a iných orgánov právnických osôb.

Ďalej sa zákon vzťahoval aj na osoby, ktoré neboli k právnickej osobe alebo k fyzickej osobe v pracovnoprávnom vzťahu, ale pre ne vykonávali úlohy (napríklad osoby, ktoré poskytovali určité služby bez finančnej náhrady, osoby podieľajúce sa na realizácii projektov, na ktoré sa poskytovali prostriedky Európskych spoločenstiev a iné prostriedky zo zahraničia na základe medzinárodných zmlúv, z ktorých vyplývali pre ústredné orgány rôzne úlohy zabezpečované aj zamestnancami iných zamestnávateľov a pod.). Týmto osobám plnili náhrady len v tom prípade, keď sa s právnickou osobou alebo fyzickou osobou na tom dohodli.

Odsek 1

Znenie ustanovenia sa rozšírilo, respektíve spresnilo o právne úkony, pri ktorých sa mali poskytovať, respektíve sa už poskytujú náhrady podľa zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov.

Z hľadiska jednoznačnosti sa znenie odseku 1 spresnilo v tom zmysle, že sa doplnilo o právny úkon „vyslanie do členského štátu Európskej únie“. Uvedené sa dalo do súladu s § 5 ods. 6 a § 58 Zákonníka práce a predovšetkým s ustanovením § 6 ods. 1 zákona o cestovných náhradách, v zmysle ktorého sa náhrady zamestnancovi pri uvedenom právnom úkone už poskytujú.

Zákon o cestovných náhradách upravuje poskytovanie náhrad výdavkov a iných plnení

– pri pracovných cestách, pri dočasnom pridelení na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi,

– pri vyslaní do členského štátu Európskej únie,

– pri vzniku pracovného pomeru, štátnozamestnaneckého pomeru alebo obdobného pracovného vzťahu,

– pri výkone práce v zahraničí,

– pri ceste v súvislosti s mimoriadnym výkonom práce mimo rozvrhu pracovných zmien do miesta pravidelného pracoviska.

Poznámka

Fyzická osoba alebo právnická osoba, ku ktorej môže byť zamestnanec dočasne pridelený na výkon práce, je užívateľský zamestnávateľ. Podľa Zákonníka práce je užívateľský zamestnávateľ právnická osoba alebo fyzická osoba, ku ktorej zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania podľa osobitného predpisu dočasne pridelí na výkon práce zamestnanca v pracovnom pomere.

– členovi družstva, ak podľa stanov podmienkou členstva je aj pracovný vzťah,

– fyzickej osobe, ktorá pracuje a je činná na základe dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru, za splnenia podmienky, že je poskytovanie náhrady ustanovené písomne v tejto dohode,

Predmet zákona o cestovných náhradách bol rozšírený o ďalšiu skutočnosť, pri ktorej vznikajú zamestnancovi vyššie výdavky oproti jeho obvyklým výdavkom. Ide o cestu do miesta pravidelného pracoviska v prípade mimoriadneho výkonu práce zamestnanca mimo rozvrhu pracovných zmien zamestnanca, napr. počas soboty, nedele, keď zamestnanec pracuje namiesto neprítomných zamestnancov, v prípade rôznych havárií, porúch, náhlych servisov, pracovnej pohotovosti a pod.

Tieto cesty sa vo väzbe na definíciu pracovnej cesty nepovažujú za pracovné cesty, ale zamestnancovi vznikajú v súvislosti s takýmito cestami do miesta pravidelného pracoviska zvýšené výdavky oproti jeho obvyklým výdavkom (predovšetkým cestovné výdavky).

Ustanovenie má spresňujúci charakter vo väzbe na osobný rozsah zákona o cestovných náhradách, ktorý sa týka zamestnanca v štátnozamestnaneckom pomere. Na štátneho zamestnanca sa zákon o cestovných náhradách vzťahuje, pričom zákon o cestovných náhradách odkazuje aj na zákon o štátnej službe, v ktorom sú upravené odlišnosti oproti zákonu o cestovných náhradách – napr. definícia pojmu služobná cesta, miesto pravidelného výkonu štátnej služby, náhrady pri dočasnom preložení, náhrady pri trvalom preložení.

Zákon spresňuje nárok na náhrady podľa zákona o cestovných náhradách aj osobám činným na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Tieto osoby majú nárok na cestovné náhrady iba v prípade, ak ich poskytovanie je dohodnuté, pričom zákon o cestovných náhradách predpokladal, že je to dohodnuté v týchto dohodách o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru. V praxi sa ale vyskytovali prípady, keď nárok na cestovné náhrady osobám činným na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru bol založený všeobecne, napr. v kolektívnej zmluve a nie v konkrétnej dohode a následne na to potom vznikali problémy s uznaním cestovných náhrad.

Zákon o cestovných náhradách upravuje poskytovanie náhrad ďalším osobám, medzi ktoré patria:

– osoby vymenované alebo zvolené do orgánov právnickej osoby, za splnenia podmienky, že tieto osoby nie sú k právnickej osobe v pracovnoprávnom vzťahu,

Nárok na cestovné náhrady majú niektorí členovia orgánov právnickej osoby založené osobitným zákonom, ktorý upravuje ich postavenie, povinnosti, ako aj nároky. V niektorých prípadoch je tento nárok na cestovné náhrady založený v menšom rozsahu, napr. majú nárok len na cestovné výdavky. V praxi v minulosti dochádzalo k duplicite vzniku nároku a vznikali aplikačné problémy, na základe akého ustanovenia § 1 zákona o cestovných náhradách sa uvedeným osobám majú cestovné náhrady poskytovať, a to napríklad na základe ods. 2 písm. a) alebo písm. b).

Vzhľadom na uvedené sa ustanovilo, aby sa v týchto prípadoch v prvom rade na tieto osoby aplikoval zákon o cestovných náhradách na základe osobitného predpisu, čiže § 1 ods. 2 písm. a), a nie podľa ustanovenia § 1 ods. 2 písm. b), ktorý zakladá všeobecný nárok na cestovné náhrady osobám vymenovaným alebo zvoleným do orgánov právnickej osoby.

– osoby plniace pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu úlohy, tiež za splnenia podmienky, že nie sú k právnickej osobe alebo fyzickej osobe v pracovnoprávnom vzťahu ani v inom právnom vzťahu, ak je to dohodnuté.

Predmetné ustanovenie sa vzťahovalo iba na osobu, ktorá vykonávala určité úlohy, nie je k právnickej osobe alebo fyzickej osobe v žiadnom právnom vzťahu a neposkytovalo sa jej za výkon činnosti žiadne finančné plnenie, preto bol vylúčený pracovnoprávny vzťah, ktorý zakladal nárok na odmenu za vykonanú prácu. Išlo o osoby, ktoré na základe dohody poskytovali určité služby a činnosti bez finančnej náhrady, a to napr. dobrovoľníci v občianskych združeniach, zamestnanci podriadenej organizácie, ktorí sa zúčastňujú plnenia úloh nadriadenej organizácie, zamestnanci rôznych zamestnávateľov v rámci rozpočtovej sféry, ktorí sa podieľajú na realizácií rôznych projektov, pričom finančné prostriedky sú v gescii jedného zamestnávateľa a pod. V prípade vzniku iného vzťahu ako je pracovnoprávny, napr. obchodnoprávneho vzťahu, vzťahu na základe autorského zákona, Občianskeho zákonníka a pod., je potrebné všetky náležitosti riešiť v zmysle predpisov, na základe ktorých konkrétny vzťah vznikol, teda aj náhradu výdavkov. Z dôvodov nesprávnej aplikačnej praxe sa ustanovenie spresnilo v tom zmysle, že sa priamo v zákone vylúčili okrem pracovnoprávnych aj iné vzťahy.

Podľa Obchodného zákonníka sa zmluvou o dielo zaväzuje zhotoviteľ vykonať určité dielo a objednávateľ sa zaväzuje zaplatiť cenu za jeho vykonanie, pričom dielom sa rozumie zhotovenie určitej veci, pokiaľ nespadá pod kúpnu zmluvu, montáž určitej veci, jej údržba, vykonanie dohodnutej opravy alebo úpravy určitej veci alebo hmotne zachytený výsledok inej činnosti. Dielom sa rozumie vždy zhotovenie, montáž, údržba, oprava alebo úprava stavby alebo jej časti. Cena musí byť v zmluve dohodnutá alebo v nej musí byť aspoň určený spôsob jej určenia, ibaže strany v zmluve prejavia vôľu uzavrieť zmluvu aj bez tohto určenia.

Zmluvou o sprostredkovaní sa sprostredkovateľ zaväzuje, že bude vyvíjať činnosť smerujúcu k tomu, aby záujemca mal príležitosť uzavrieť určitú zmluvu s treťou osobou, a záujemca sa zaväzuje zaplatiť sprostredkovateľovi odplatu (províziu).

Podľa Občianskeho zákonníka sa zmluvou o dielo zaväzuje objednávateľovi ten, komu bolo dielo zadané, čiže zhotoviteľ diela, že ho za dojednanú cenu vykoná na svoje nebezpečenstvo. Ak nedôjde k zhotoveniu diela na počkanie, zhotoviteľ je povinný vydať objednávateľovi písomné potvrdenie o prevzatí objednávky. Potvrdenie musí obsahovať označenie predmetu diela a ďalej jeho rozsah, akosť, cenu za vykonanie diela a čas jeho zhotovenia. Zhotoviteľ je povinný dielo vykonať podľa zmluvy, riadne a v dohodnutom čase. Ak je na vykonanie diela ustanovená záväzná technická norma, musí vykonanie zodpovedať tejto norme. Od obsahu zmluvy a povahy diela závisí, či je zhotoviteľ povinný vykonať ho osobne alebo či je oprávnený dať dielo vykonať na svoju zodpovednosť.

Zákon upravuje aj poskytovanie náhrad osobám pri pracovných cestách počas dočasného pridelenia. Zamestnanca môže počas dočasného pridelenia k užívateľskému zamestnávateľovi vyslať na pracovnú cestu len užívateľský zamestnávateľ. Na účely vyslania na pracovnú cestu sa užívateľský zamestnávateľ považuje za zamestnávateľa dočasne prideleného zamestnanca.

Dôvodom zavedenia tohto ustanovenia bolo, že zamestnávateľom zamestnanca, ktorý je dočasne pridelený k užívateľskému zamestnávateľovi, je počas jeho dočasného pridelenia stále agentúra dočasného zamestnávania alebo zamestnávateľ zamestnanca. Rozšírilo sa poskytovanie cestovných náhrad aj zamestnancom, ktorí sú dočasne pridelení pri pracovných cestách, ktoré vykonajú počas dočasného pridelenia k užívateľskému zamestnávateľovi, a to zo strany užívateľského zamestnávateľa. Uvedené znenie nadväzuje na ustanovenie § 57 ods. 2 Zákonníka práce, podľa ktorého môže zamestnanca počas dočasného pridelenia k užívateľskému zamestnávateľovi vyslať na pracovnú cestu len tento užívateľský zamestnávateľ. Na účely vyslania na pracovnú cestu, ako aj na účely poskytovania cestovných náhrad sa tento užívateľský zamestnávateľ považuje za zamestnávateľa dočasne prideleného zamestnanca.

Súčasne je ustanovené, aby sa dočasne pridelený zamestnanec vo väzbe na vyššie uvedené zmeny alebo účely považoval za zamestnanca na účely zákona o cestovných náhradách. Právnymi úpravami sa tiež zabezpečilo, aby si užívateľský zamestnávateľ mohol poskytnuté cestovné náhrady za pracovné cesty dočasne prideleného zamestnanca počas dočasného pridelenia uplatniť do daňových výdavkov a aby takto poskytnuté cestovné náhrady neboli u dočasne prideleného zamestnanca považované za predmet dane zo závislej činnosti. Uvedený postup je rovnaký pri dočasnom pridelení zamestnanca agentúrou dočasného zamestnávania, ako aj pri dočasnom pridelení zamestnanca zamestnávateľom.

Zákon sa nevzťahuje na poskytovanie náhrad členom posádok námorných lodí počas nalodenia v súlade so zákonom č. 435/2000 Z. z. o námornej plavbe, ktorý ustanovuje práva a povinnosti právnických osôb a fyzických osôb súvisiace s prevádzkou námorných lodí a námorných rekreačných plavidiel a pôsobnosť orgánov štátnej správy Slovenskej republiky v oblasti námornej plavby.

Všeobecne bolo ustanovené, že náhrada výdavkov všetkých alebo len niektorých nepatrila zamestnancovi v prípade, ak preukázane tieto výdavky hradil iný subjekt, keď boli tieto výdavky preukázane hradené Európskou komisiou alebo na základe medzinárodných zmlúv, ktorými je Slovenská republika viazaná.

Následne sa znenie zovšeobecnilo na prípady, keď sú náhrady hradené v celom rozsahu alebo len čiastočne inou fyzickou osobou alebo právnickou osobou.

To znamená, že zamestnancovi nepatrí náhrada, ak mu je preukázane poskytnutá inou právnickou osobou alebo fyzickou osobou v rozsahu a vo výške podľa zákona o cestovných náhradách. Ak fyzická osoba alebo právnická osoba preukázane poskytne zamestnancovi náhradu čiastočne, zamestnávateľ poskytne zostávajúcu časť náhrady do rozsahu a stanovenej výške.

(1) Pracovná cesta podľa tohto zákona je čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. Pracovná cesta podľa tohto zákona je aj cesta, ktorá trvá od nástupu osoby uvedenej v § 1 ods. 2 na cestu na plnenie činností pre ňu vyplývajúcich z osobitného postavenia vrátane výkonu činností do skončenia tejto cesty.

(2) Zahraničná pracovná cesta podľa tohto zákona je čas pracovnej cesty (odsek 1) v zahraničí vrátane výkonu práce v zahraničí do skončenia tejto cesty.

(3) Pravidelné pracovisko podľa tohto zákona je miesto písomne dohodnuté so zamestnancom. Ak také miesto nie je dohodnuté, je pravidelným pracoviskom miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve alebo v dohodách o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru. Ak ide o zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno ako pravidelné pracovisko dohodnúť aj miesto pobytu.³⁾ Ak má zamestnanec na základe dohody o vykonaní práce výkon práce v mieste mimo miesta pobytu, môže s ním zamestnávateľ v tejto dohode dohodnúť, že mu poskytne i pri ceste z miesta pobytu do miesta výkonu práce a späť náhrady ako pri pracovnej ceste.

(4) Pravidelné pracovisko zamestnanca vyslaného na pracovnú cestu počas dočasného pridelenia je miesto jeho výkonu práce počas dočasného pridelenia dohodnuté v dohode o dočasnom pridelení alebo v pracovnej zmluve;^3a) odsek 3 sa v tomto prípade nepoužije.

(5) Rodina zamestnanca podľa tohto zákona je jeho manžel, vlastné deti, osvojené deti, deti zverené zamestnancovi do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov na základe právoplatného rozhodnutia príslušného orgánu, vlastní rodičia, osvojitelia, opatrovníci, pestúni, prípadne ďalšie osoby žijúce v domácnosti⁴⁾ so zamestnancom, ak majú pobyt³⁾ na území Slovenskej republiky.

(6) Zamestnávateľ podľa tohto zákona je zamestnávateľ podľa osobitného predpisu,⁵⁾ právnická osoba podľa § 1 ods. 2, fyzická osoba podľa § 1 ods. 2 písm. c), užívateľský zamestnávateľ na účely § 1 ods. 3 a zamestnávateľ podľa § 17.

V ustanovení sú zadefinované základné pojmy zákona, a to pracovná cesta vo všeobecnosti, zahraničná pracovná cesta, pravidelné pracovisko zamestnanca, a rodina zamestnanca. Tieto pojmy bolo potrebné zadefinovať z dôvodu správnej aplikácie zákona v praxi a definície základných pojmov, ktoré boli prebraté z predchádzajúcej právnej úpravy.

Zákon v minulosti systémovo pracovnú cestu tuzemskú aj zahraničnú nerozlišoval. Definovali sa len na účely poskytovania náhrad v inej ako slovenskej mene.

Najdôležitejším pojmom zákona bol a aj naďalej je pojem pravidelné pracovisko zamestnanca. Na tomto mieste sa musí zamestnanec so zamestnávateľom písomne dohodnúť a ak také miesto nie je dohodnuté, tak sa za pravidelné pracovisko až potom považuje dohodnuté miesto výkonu práce v pracovnej zmluve.

Zákon naďalej umožňoval pre zamestnancov, u ktorých častá zmena pracoviska vyplývala z osobitnej povahy povolania, dohodnúť za miesto pravidelného pracoviska aj mimo pobytu, pričom mohlo ísť o trvalý pobyt alebo prechodný pobyt.

Zákon bol spresnený o možnosť uznať náhradu výdavkov fyzickej osobe, ktorá vykonávala prácu na základe dohody o vykonaní práce už aj z miesta nástupu na miesto výkonu práce a späť. Právna úprava v podstate reagovala na postup uplatňovaný zamestnávateľmi v praxi, ktorý vychádzal z extenzívneho výkladu zákona.

Predchádzajúca právna úprava sa na FO, ktorá vykonávala prácu na základe dohody o vykonaní práce, vzťahovala za podmienky, že poskytovanie cestovných náhrad bolo s FO v konkrétne dohode dohodnuté, pričom cestovné náhrady bolo možné poskytovať len v súvislosti s právnymi úkonmi, ktoré boli vymedzené v zákone. Najčastejšie sa poskytovali v súvislosti s pracovnou cestou, to znamená, že takáto FO musela mať výkon práce v inom mieste, ako bolo jej pravidelné pracovisko. U dohôd o vykonaní práce sa predpokladala jednorazová pracovná činnosť a tým bola v podstate vylúčená možnosť dohodnúť miesto pravidelného pracoviska na účely poskytovania cestovných náhrad (cesta sa uskutočňovala jednorazovo napríklad z miesta pobytu zamestnanca na miesto výkonu práce).

Ustanovilo sa, aby aj pri týchto cestách zamestnávateľ mohol na základe dohody v dohode o vykonaní práce poskytovať náhrady v rozsahu a výške ako pri pracovnej ceste, pričom v prípade využitia tejto možnosti išlo v minulosti o nárokový charakter náhrad. Uvedené ustanovenie bolo doplnené o definíciu zamestnávateľa a zamestnanca na účely zákona.

Zamestnávateľom na účely zákona sa rozumel predovšetkým zamestnávateľ v zmysle Zákonníka práce, zákona o štátnej službe, za zamestnávateľa sa ďalej považovali aj právnické osoby alebo fyzické osoby, pre ktoré vykonávali fyzické osoby určité úlohy, alebo sú členmi orgánov právnickej osoby a tieto osoby nemali k danej fyzickej alebo právnickej osobe uzatvorený pracovnoprávny vzťah.

– čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty,

– cesta, ktorá trvá od nástupu osoby, o ktorej to ustanovuje osobitný predpis, osoby vymenovanej alebo zvolenej do orgánov právnickej osoby, za splnenia podmienky, že k právnickej osobe nie je v pracovnoprávnom vzťahu, alebo osoby plniacej pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu úlohy, tiež za splnenia podmienky, že nie je k právnickej osobe alebo fyzickej osobe v pracovnoprávnom vzťahu ani v inom právnom vzťahu, na cestu na plnenie činností pre ňu vyplývajúcich z osobitného postavenia vrátane výkonu činností do skončenia tejto cesty.

– čas pracovnej cesty v zahraničí vrátane výkonu práce v zahraničí do skončenia tejto cesty.

– miesto výkonu práce dohodnuté v pracovnej zmluve alebo v dohodách o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru.

V prípade, že zamestnancovi častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, tak zákon umožňuje ako pravidelné pracovisko dohodnúť aj miesto pobytu v súlade so zákonom o pobyte cudzincov, so zákonom o hlásení a evidencii pobytu občanov, alebo so zákonom o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky.

Trvalý pobyt je pobyt občana spravidla v mieste jeho stáleho bydliska na území Slovenskej republiky. Občan má v tom istom čase iba jeden trvalý pobyt. Trvalý pobyt má občan len v budove alebo jej časti, ktorá je označená súpisným číslom alebo súpisným a orientačným číslom a je určená na bývanie, ubytovanie alebo na individuálnu rekreáciu. Za časť budovy sa považuje aj byt. Prihlásenie občana na trvalý pobyt nezakladá nijaké právo k budove ani k jej vlastníkovi a má evidenčný charakter. Miestom trvalého pobytu dieťaťa v čase jeho narodenia je miesto trvalého pobytu jeho matky. Ak nemožno zistiť miesto trvalého pobytu matky, rozumie sa miestom trvalého pobytu dieťaťa v čase jeho narodenia obec, na ktorej území sa dieťa narodilo. Ak ide o dieťa narodené na území Slovenskej republiky, je začiatkom trvalého pobytu deň jeho narodenia. Ak ide o dieťa narodené v zahraničí, je začiatkom trvalého pobytu deň jeho prihlásenia v ohlasovni. Trvalý pobyt je povinný hlásiť každý občan, ak sa trvalo nezdržiava v zahraničí; pritom hlási zákonom stanovené údaje. Pri hlásení trvalého pobytu môže občan uviesť aj svoju národnosť a akademický titul. Občan je povinný pri hlásení trvalého pobytu predložiť platný občiansky preukaz alebo potvrdenie o občianskom preukaze; ak ide o dieťa do 18 rokov, predkladá jeho zákonný zástupca údaje tohto dieťaťa v rozsahu meno, priezvisko a rodné číslo, a ak budú naplnené podmienky podľa osobitného predpisu, rodný list tohto dieťaťa vydaný orgánmi Slovenskej republiky, platný cestovný doklad Slovenskej republiky alebo osvedčenie o štátnom občianstve Slovenskej republiky, ak nemá občiansky preukaz alebo potvrdenie o občianskom preukaze, údaje podľa osobitného predpisu potrebné na účel overenia vlastníckeho práva alebo spoluvlastníckeho práva k budove alebo jej časti; ak budú naplnené podmienky podľa osobitného predpisu, doklad o vlastníctve alebo spoluvlastníctve budovy alebo jej časti vydaný podľa osobitného predpisu, písomné potvrdenie o súhlase s prihlásením občana na trvalý pobyt s osvedčeným podpisom vlastníka alebo všetkých spoluvlastníkov budovy alebo jej časti s údajmi; toto potvrdenie sa nevyžaduje, ak ide o prihlásenie vlastníka alebo spoluvlastníka, ide o prihlásenie občana, ktorý má zriadené vecné bremeno doživotného užívania nehnuteľnosti, ide o prihlásenie manžela alebo nezaopatreného dieťaťa vlastníka alebo vlastník alebo všetci spoluvlastníci budovy alebo jej časti potvrdia svojím podpisom na prihlasovacom lístku na trvalý pobyt súhlas s prihlásením občana na trvalý pobyt pred zamestnancom ohlasovne. Zariadenia sociálnych služieb, v ktorých sa poskytuje bývanie, sú povinné dať písomný súhlas na prihlásenie na trvalý pobyt občanom, ktorí sú v nich celoročne umiestnení; súhlas vlastníka alebo všetkých spoluvlastníkov budovy alebo jej časti sa v týchto prípadoch nevyžaduje.

V prípade, že má zamestnanec na základe dohody o vykonaní práce výkon práce v mieste mimo miesta pobytu, môže s ním zamestnávateľ v tejto dohode dohodnúť, že mu poskytne i pri ceste z miesta pobytu do miesta výkonu práce a späť náhrady ako pri pracovnej ceste.

Definuje sa pravidelné pracovisko zamestnanca vyslaného na pracovnú cestu počas dočasného pridelenia ako

– miesto jeho výkonu práce počas dočasného pridelenia dohodnuté v dohode o dočasnom pridelení alebo v pracovnej zmluve.

Presne sa zadefinovalo pravidelné pracovisko dočasne prideleného zamestnanca na účely pracovných ciest, ktoré vykoná počas dočasného pridelenia a na ktoré ho môže vyslať iba užívateľský zamestnávateľ. Miesto pravidelného pracoviska zamestnanca na účely pracovných ciest, ktoré vykoná počas dočasného pridelenia, sa ustanovilo miesto jeho výkonu práce dohodnuté podľa § 58 ods. 5 Zákonníka práce v dohode o dočasnom pridelení alebo v pracovnej zmluve. Na tento účel sa § 2 ods. 3 zákona o cestovných náhradách nebude aplikovať, čo znamená, že sa nebude môcť dohodnúť pravidelné pracovisko iným miestom a pravidelné pracovisko sa nebude môcť so zamestnancom, u ktorého častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, dohodnúť v mieste jeho pobytu, buď ako trvalý alebo prechodný pobyt. Zabránilo sa, aby dočasne pridelení zamestnanci boli fiktívne vysielaní na pracovné cesty.

Písomná dohoda o dočasnom pridelení uzatvorená medzi zamestnávateľom a zamestnancom musí obsahovať najmä názov a sídlo užívateľského zamestnávateľa, deň, keď dočasné pridelenie vznikne, a dobu, na ktorú sa dočasné pridelenie dohodlo, druh práce a miesto výkonu práce, mzdové podmienky a podmienky jednostranného ukončenia výkonu práce pred uplynutím doby dočasného pridelenia. Tieto náležitosti musí obsahovať aj pracovná zmluva uzatvorená medzi agentúrou dočasného zamestnávania a zamestnancom, ak sa táto pracovná zmluva uzatvára na určitú dobu. Agentúra dočasného zamestnávania, ktorá uzatvára so zamestnancom pracovný pomer na určitú dobu, určí dobu trvania tohto pracovného pomeru dátumom jeho skončenia; to sa nevzťahuje na dočasné pridelenie z dôvodu uvedeného v § 48 ods. 4 písm. a) Zákonníka práce.

– deti zverené zamestnancovi do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov na základe právoplatného rozhodnutia príslušného orgánu,

– osvojitelia, opatrovníci, pestúni, prípadne ďalšie osoby žijúce v domácnosti so zamestnancom, ak majú pobyt na území Slovenskej republiky.

Ustanovilo sa, aby rodina zamestnanca mohla mať aj iný pobyt na území Slovenskej republiky, nielen trvalý pobyt. Uvedeným sa reagovalo aj na možnosť zamestnávania občanov Európskej únie a cudzincov.

Domácnosť tvoria podľa Občianskeho zákonníka fyzické osoby, ktoré spolu trvale žijú a spoločne uhradzujú náklady na svoje potreby.

– zamestnávateľ podľa zákona o štátnej službe, podľa Zákonníka práce a zákona o výkone práce vo verejnom záujme,

Je ním napríklad služobný úrad, ktorý je povinný štátnemu zamestnancovi poskytnúť funkčný plat z dôvodu neplatného skončenia štátnozamestnaneckého pomeru, povinnosť služobného úradu poskytnúť štátnemu zamestnancovi tento funkčný plat sa znižuje o funkčný plat alebo o mzdu za uvedenú činnosť.

Je povinný zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti; túto povinnosť má aj zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania voči dočasne pridelenému zamestnancovi.

Túto povinnosť nemá voči zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu, s výnimkou zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu, ktorí na svojom pravidelnom pracovisku odpracovali viac ako štyri hodiny, a voči zamestnancom, ktorým poskytuje finančný príspevok na stravovanie.

Povinnosť zamestnávateľa ustanovená v prvej vete sa nevzťahuje na zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme v zahraničí. Zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie najmä poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja zamestnancovi v priebehu pracovnej zmeny vo vlastnom stravovacom zariadení, v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa alebo zabezpečí stravovanie pre svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, ak ich sprostredkuje u právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať stravovacie služby. Nárok na zabezpečenie stravovania alebo poskytnutie finančného príspevku na stravovanie má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť ďalšie stravovanie alebo poskytnúť ďalší finančný príspevok na stravovanie. Zamestnávateľ prispieva na stravovanie v sume najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu. Príspevok sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor. Okrem toho zamestnávateľ poskytuje príspevok podľa osobitného predpisu.

Ustanovilo sa, že zamestnávateľom zamestnanca, ktorý je dočasne pridelený k užívateľskému zamestnávateľovi, je počas jeho dočasného pridelenia stále agentúra dočasného zamestnávania alebo zamestnávateľ zamestnanca. Rozšírilo sa poskytovanie cestovných náhrad aj zamestnancom, ktorí sú dočasne pridelení pri pracovných cestách, ktoré vykonajú počas dočasného pridelenia k užívateľskému zamestnávateľovi, a to zo strany užívateľského zamestnávateľa.

Zamestnanca počas dočasného pridelenia k užívateľskému zamestnávateľovi môže vyslať na pracovnú cestu len tento užívateľský zamestnávateľ. Na účely vyslania na pracovnú cestu, ako aj na účely poskytovania cestovných náhrad sa tento užívateľský zamestnávateľ bude považovať za zamestnávateľa dočasne prideleného zamestnanca.

Súčasne sa ustanovilo, aby sa dočasne pridelený zamestnanec vo väzbe na vyššie uvedené účely považoval za zamestnanca na účely zákona o cestovných náhradách.

(1) Zamestnávateľ vysielajúci zamestnanca na pracovnú cestu písomne určí miesto jej nástupu, miesto výkonu práce, čas trvania, spôsob dopravy a miesto skončenia pracovnej cesty; môže určiť aj ďalšie podmienky pracovnej cesty. Zamestnávateľ je pritom povinný prihliadať na oprávnené záujmy zamestnanca.

(2) Zamestnávateľ sa môže so zamestnancom pri určovaní podmienok pracovnej cesty podľa odseku 1 dohodnúť na prerušení pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca; prerušenie pracovnej cesty sa môže uskutočniť v období pred začatím výkonu práce na pracovnej ceste alebo v období po skončení výkonu práce na pracovnej ceste.

(3) Zamestnávateľ môže v prípade potreby určiť podmienky pracovnej cesty podľa odsekov 1 a 2 jedným rozhodnutím

Zákon však aj naďalej ukladá zamestnávateľovi povinnosť určiť pred pracovnou cestou zamestnancovi podmienky pracovnej cesty, a to miesto nástupu na pracovnú cestu, miesto výkonu pracovnej cesty, dobu trvania, spôsob dopravy, a miesto ukončenia pracovnej cesty, ktoré je však zamestnávateľ povinný určiť písomne.

Znenie tiež reaguje na problémy niektorých zamestnávateľov pri určovaní podmienok pracovných ciest zamestnancov, ktorí vykonávajú špecifickú činnosť, t. j. prevažnú časť svojej pracovnej činnosti vykonávajú mimo sídla zamestnávateľa (predovšetkým kontrolóri, inšpektori, televízne a rozhlasové štáby, zamestnanci lesov, spojov, geodeti a pod.).

Predchádzajúce znenie zákona jednoznačne ustanovovalo, že zamestnávateľ je povinný vyslať zamestnanca na každú jednu pracovnú cestu samostatne a pre každú pracovnú cestu určiť podmienky cesty samostatne.

Vo väzbe na vyššie uvedené sa takýto postup nedal vôbec aplikovať, respektíve sa aplikoval často s neúmernou náročnosťou na náklady zamestnávateľa a s neefektívnym využívaním pracovného času. Z tohto dôvodu sa doplnilo uvedené ustanovenie, na základe ktorého zamestnávateľ mohol zamestnancov, u ktorých častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, vyslať viacerých jedným rozhodnutím (cestovným príkazom) na pracovnú cestu, alebo mohol zamestnancovi jedným rozhodnutím (cestovným príkazom) určiť podmienky viacerých pracovných ciest. Odporúča sa, aby zamestnávateľ rámcové pravidlá takéhoto vysielania určil vo vnútornom predpise, respektíve smernici k zákonu.

Podmienky pracovnej cesty musia byť zásadne stanovené zo strany zamestnávateľa, ktorý vysiela zamestnanca na pracovnú cestu za splnenia podmienky, že berie ohľad na oprávnené záujmy zamestnanca. Všetky podmienky musia byť stanovené písomným spôsobom. Medzi základné podmienky patrí

Uvedené znenie umožňuje zamestnancovi, aby sa so zamestnávateľom pri určovaní podmienok pracovnej cesty dohodol na prerušení pracovnej cesty, napr. zamestnanec chce zostať v mieste výkonu práce na pracovnej ceste, napr. na víkend, resp. chce do miesta výkonu práce na pracovnej ceste odcestovať skôr. Ide o prerušenie pracovnej cesty v období pred výkonom práce alebo v období po skončení výkonu práce na pracovnej ceste.

Ako sme už uviedli vyššie, zákon umožňuje určenie podmienok pracovnej cesty jedným rozhodnutím v prípade viacerých zamestnancov prípadne a v prípade viacerých pracovných ciest zamestnanca.

To znamená, že uvedenou právnou úpravou sa od roku 2008 umožňuje zamestnávateľom, aby zjednodušeným a administratívne menej náročným spôsobom mohli určiť podmienky pracovnej cesty nielen zamestnancom, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, ale všetkým zamestnancom.

e) náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cesty na návštevu jeho rodiny do miesta pobytu³⁾ alebo medzi zamestnávateľom a zamestnancom vopred dohodnutého miesta pobytu rodiny na území Slovenskej republiky, ak podľa určených podmienok pracovná cesta trvá viac ako sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní, a to každý týždeň, ak nie je v kolektívnej zmluve, prípadne v pracovnej zmluve alebo v inej písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá táto náhrada za dlhší čas, najdlhšie však za jeden mesiac.

(2) Preukazovanie výdavkov podľa odseku 1 sa nevzťahuje na prípady, ak zamestnávateľ uzná výdavky zamestnancovi iným spôsobom ustanoveným týmto zákonom.

Zamestnávateľ je povinný zamestnancovi poskytnúť náhradu výdavkov, a to náhradu preukázaných cestovných výdavkov, náhradu preukázaných výdavkov na ubytovanie, stravné, náhradu preukázaných potrebných výdavkov vedľajších a náhradu preukázaných cestovných výdavkov za cesty k návšteve rodiny.

Dôležitá zásada zákona o cestovných náhradách je zásada preukázateľnosti, čo znamená, že v podstate všetky výdavky, na ktoré má zamestnanec nárok, musí preukázať dokladom a potom mu patria v preukázanej výške. Zákon však umožňuje uznať výdavky aj iným spôsobom, a to na základe ustanovenia § 33, v ktorom je daná možnosť paušalizovať náhrady (vtedy sa už výdavky nedokladujú), ako aj na základe ustanovenia § 34, v zmysle ktorého môže zamestnávateľ uznať zamestnancovi výdavky aj bez preukázania. Z dôvodu, že v praxi sú podľa doterajšieho znenia zákona o cestovných náhradách tieto ustanovenia ťažko akceptovateľné zo strany kontrolných orgánov a zamestnávatelia následne majú určité problémy s obhájením si takéhoto spôsobu uznania výdavkov, ustanovilo sa na podporu týchto spôsobov uznania výdavkov doplnenie § 4 novým ustanovením.

Zákonom bola spresnená podmienka vzniku nároku na náhradu cestovných výdavkov za cestu k návšteve rodiny. Zamestnanec má nárok na predmetnú náhradu už vtedy, ak jeho pracovná cesta podľa podmienok pracovnej cesty (čas trvania) určených zamestnávateľom trvá viac ako sedem po sebe nasledujúcich kalendárnych dní a nie až po siedmich dňoch trvania pracovnej cesty. Súčasne sa spresnilo, že náhrada preukázaných cestovných výdavkov patrí zamestnancovi len do miesta na území Slovenskej republiky (miesto pobytu alebo dohodnuté miesto).

(1) Zamestnancovi patrí stravné za každý kalendárny deň pracovnej cesty za podmienok ustanovených týmto zákonom. Suma stravného je určená v závislosti od času trvania pracovnej cesty v kalendárnom dni, pričom čas trvania pracovnej cesty je rozdelený na časové pásma

(2) Sumy stravného pre časové pásma podľa odseku 1 sa určujú podľa § 8 ods. 1.

(3) Ak zamestnávateľ vyslaním na pracovnú cestu, ktorá trvá menej ako 5 hodín, neumožní zamestnancovi stravovať sa zvyčajným spôsobom, môže mu poskytnúť stravné až do sumy stravného určenej pre časové pásmo 5 až 12 hodín alebo zabezpečiť bezplatné stravovanie.

(4) Ak zamestnanec, ktorému častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, vykoná počas

a) kalendárneho dňa viac pracovných ciest, z ktorých každá trvá menej ako 5 hodín, pričom celkový súčet trvania týchto pracovných ciest je 5 hodín a viac, patrí zamestnancovi stravné za celkový čas trvania týchto pracovných ciest,

b) dvoch kalendárnych dní pracovnú cestu, ktorá trvá v každom kalendárnom dni menej ako 5 hodín a ktorá celkovo trvá najmenej 5 hodín, patrí zamestnancovi stravné v sume určenej pre časové pásmo 5 až 12 hodín,

c) jednej pracovnej zmeny v rámci dvoch kalendárnych dní viac pracovných ciest, z ktorých každá trvá menej ako 5 hodín, pričom celkový súčet trvania týchto pracovných ciest je 5 hodín a viac, patrí zamestnancovi stravné za celkový čas trvania týchto pracovných ciest.

(5) So zamestnancom, ktorému častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno v pracovnej zmluve alebo v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru dohodnúť odchylne od tohto zákona podmienky na poskytovanie stravného, ako aj nižšie sumy stravného, najviac však o 5 % z určenej sumy stravného; suma stravného sa zaokrúhli na najbližší eurocent nahor.

(6) Ak má zamestnanec na pracovnej ceste preukázane zabezpečené bezplatné stravovanie v celom rozsahu, zamestnávateľ mu stravné neposkytuje. Ak má zamestnanec na pracovnej ceste preukázane zabezpečené bezplatné stravovanie čiastočne, zamestnávateľ stravné určené podľa odsekov 1, 2 alebo 5 kráti o 25 % za bezplatne poskytnuté raňajky, o 40 % za bezplatne poskytnutý obed a o 35 % za bezplatne poskytnutú večeru z určenej sumy stravného pre časové pásmo nad 18 hodín alebo z najvyššej dohodnutej sumy stravného podľa odseku 5.

(7) Ak má zamestnanec na pracovnej ceste v rámci ubytovacích služieb preukázane poskytnuté raňajky, zamestnávateľ stravné podľa odsekov 1, 2 alebo 5 kráti spôsobom ustanoveným v odseku 6.

(8) Zamestnávateľ stravné nekráti spôsobom ustanoveným v odsekoch 6 a 7, ak zamestnanec nemohol využiť zabezpečené jedlo alebo poskytnuté raňajky z dôvodov, ktoré nezavinil.

(9) Preukázanie zabezpečeného jedla podľa odseku 6 alebo poskytnutých raňajok podľa odseku 7 sa môže nahradiť vyhlásením zamestnanca vo vyúčtovaní náhrad.

(10) Suma stravného určená podľa odsekov 6 a 7 sa zaokrúhli na najbližší eurocent nahor.

(11) Po dobu prerušenia pracovnej cesty z dôvodu návštevy rodiny zamestnanca [§ 4 ods. 1 písm. e)] alebo po dobu dohodnutého prerušenia pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca (§ 3 ods. 2), stravné zamestnancovi nepatrí.

Sumy stravného pre časové pásma podľa § 5 ods. 1 sa zvyšujú o percento rastu kumulatívneho indexu cien jedál a nealkoholických nápojov v reštauračnom stravovaní zverejneného štatistickým úradom za príslušný kalendárny mesiac v porovnaní s kumulatívnym indexom cien jedál a nealkoholických nápojov v reštauračnom stravovaní zverejneným štatistickým úradom za kalendárny mesiac, na základe ktorého sa sumy stravného naposledy zvýšili, ak tento rast je najmenej 5 %; zvýšené sumy stravného sa zaokrúhľujú na desať eurocentov nahor. Zvýšené sumy stravného sa uplatňujú od prvého dňa tretieho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola splnená podmienka podľa prvej vety.

Stravné sa aj naďalej poskytuje za každý kalendárny deň pracovný deň diferencovane podľa dĺžky trvania pracovnej cesty v kalendárnom dni. Zamestnancovi vzniká nárok na stravné, ak jeho pracovná cesta v rámci kalendárneho dňa trvá najmenej 5 hodín.

Zamestnancovi teda patrí stravné za každý kalendárny deň pracovnej cesty za podmienok ustanovených týmto zákonom. Suma stravného je určená v závislosti od času trvania pracovnej cesty v kalendárnom dni.

Novelou zákona č. 297/2024 Z. z. sa s účinnosťou od 1. 1. 2025 z dôvodu zmien vykonaných v ustanovení § 8, a to oznamovanie súm stravného a súm základnej náhrady v Zbierke zákonov SR, upravili pojmy aj v ostatných ustanoveniach zákona.

Zákon ponechal možnosť poskytnúť zamestnancovi stravné pri pracovnej ceste, ktorá trvá menej ako 5 hodín a zamestnávateľ vyslaním na takúto pracovnú cestu znemožnil zamestnancovi stravovať sa obvyklým spôsobom. Zamestnávateľ mohol v takomto prípade na základe svojho rozhodnutia ako fakultatívnu náhradu poskytnúť stravné až do výšky stravného, ktoré bolo ustanovené pre časové pásmo 5 až 12 hodín.

Ustanovenie sa spresnilo a zamestnávateľovi sa umožnilo poskytnúť zamestnancovi pri pracovnej ceste, pri ktorej nevznikol nárok na stravné (trvá menej ako 5 hodín), stravné alebo bezplatné stravovanie.

Umožnilo sa sčítať čas trvania viacerých pracovných ciest, ktoré vykoná zamestnanec v rámci jedného kalendárneho dňa, ktoré trvajú menej ako 5 hodín a poskytnúť potom zamestnancovi stravné v sume podľa tohto súhrnného času. Sčítať sa môže len čas trvania pracovných ciest, z ktorých každá trvá menej ako 5 hodín a pre poskytnutie stravného musí byť splnená ďalšia podmienka, a to že celkový súhrnný čas musí byť dlhší ako 5 hodín.

Ak by zamestnanec napríklad vykonal v rámci jedného kalendárneho dňa dve pracovné cesty v trvaní napríklad 3 hodiny a 5,5 hodín, uvedené časy trvania pracovných ciest sa nemôžu sčítať a zamestnancovi sa poskytne stravné v trvaní 5,5 hodín. Ak by však zamestnanec vykonal v rámci kalendárneho dňa dve pracovné cesty v trvaní 2 hodiny a 2 hodiny, v tomto prípade zamestnancovi stravné nepatrí, pretože súhrnný čas trvania pracovných ciest je menej ako 5 hodín.

Uvedené ustanovenie sa vzťahovalo len na zamestnancov, u ktorých častá zmena pracoviska vyplývala z osobitnej povahy povolania, a to napríklad vodiči motorových vozidiel, zamestnanci spojov a pod., z dôvodu, že hlavne táto kategória zamestnancov vykonávala viac pracovných ciest, ktoré netrvali viac ako 5 hodín. Touto úpravou sa garantoval nárok zamestnanca na stravné a zrovnoprávnila sa táto kategória zamestnancov s ostatnými zamestnancami.

Účelom osobitného postupu pri určovaní stravného skupine zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplývala z osobitnej povahy povolania, bolo to, aby vzhľadom na častý osobitný charakter ich pracovných ciest, pri ktorých im nevznikol nárok na stravné, sa ich nároky zrovnoprávnili s ostatnými zamestnancami. Nadväzne na vyššie uvedené sa stravné ako celok od roku 2008 poskytuje v prípade, keď každý deň trvá pracovná cesta menej ako 5 hodín, pričom celkovo musí trvať minimálne 5 hodín (spočítajú sa len tie pracovné cesty v rámci dvoch kalendárnych dní, pri ktorých nevznikol zamestnancovi nárok na stravné). Napríklad pri dvojdňovej pracovnej ceste, ktorá jeden kalendárny deň trvá 5.40 hod. a druhý kalendárny deň trvá 6 hodín, podľa predchádzajúceho právneho stavu sa poskytovalo stravné za pracovnú cestu ako celok, čo bolo nevýhodnejšie pre zamestnanca, ako keby sa stravné poskytovalo za každý kalendárny deň ako ostatným zamestnancom.

Ak zamestnanec, ktorému častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, vykoná počas jednej pracovnej zmeny v rámci dvoch kalendárnych dní viac pracovných ciest, z ktorých každá trvá menej ako 5 hodín, pričom celkový súčet trvania týchto pracovných ciest je 5 hodín a viac, patrí zamestnancovi stravné za celkový čas trvania týchto pracovných ciest.

Rozšírili sa podmienky poskytovania stravného pre osobitnú skupinu zamestnancov aj o pracovné cesty vykonané v rámci jednej pracovnej zmeny počas dvoch kalendárnych dní. V praxi sa vyskytovali prípady, keď mal zamestnanec rozvrhnutú pracovnú zmenu v rámci dvoch kalendárnych dní, počas ktorej vykonal viac pracovných ciest, z ktorých každá trvala v kalendárnom dni menej ako 5 hodín a zamestnancovi nevznikol nárok na stravné ani za jednu pracovnú cestu a ani za kalendárny deň (ide napr. o povolanie strojvodca, vodič a pod.).

Znenie reagovalo na prípady, keď pracovná cesta trvala nepretržite 5 až 12 hodín, ale bola uskutočnená v rámci dvoch kalendárnych dní, napríklad vodič mal pracovnú zmenu od 22.00 hod do 4.00 hod. Predchádzajúce znenie zákona neumožňovalo pri takých pracovných cestách poskytovať stravné, čo bolo v neprospech zamestnanca.

Znením sa umožnilo aj pri takejto pracovnej ceste poskytovať stravné, a to za pracovnú cestu ako celok. Uvedené ustanovenie sa tak isto vzťahuje len na zamestnancov, u ktorých častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania z dôvodu, že hlavne táto kategória zamestnancov vykonáva pracovné cesty takéhoto charakteru vo väzbe na dĺžku trvania pracovných ciest a nevzniká jej nárok na stravné počas kalendárneho dňa, lebo ani v jednom kalendárnom dni nie je splnená podmienka vzniku nároku na stravné. Touto úpravou sa garantuje nárok zamestnanca na stravné a zrovnoprávňujú sa jeho nároky s nárokmi ostatných zamestnancov, ktorí napríklad majú pracovnú zmenu v rámci jedného kalendárneho dňa.

V zmysle tohto znenia môže zamestnávateľ so zamestnancom, u ktorého častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, dohodnúť v pracovnej zmluve alebo dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru odchylne od tohto zákona podmienky na poskytovanie stravného, ako aj nižšie sumy stravného. Vzhľadom na to, že nižšie stravné možno dohodnúť len v pracovnej zmluve (predtým v kolektívnej zmluve), z dôvodu ochrany nárokov zamestnanca sa ustanovila maximálna možná miera zníženia stravného.

Nižšie sumy stravného alebo iné podmienky poskytovania stravného môže zamestnávateľ dohodnúť so zamestnancom nielen v dohode o vykonaní práce, ale vo všetkých dohodách o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, teda aj v dohode o brigádnickej práci študentov. Súčasne bol už aj v minulosti spresnený spôsob zaokrúhľovania stravného.

Stravné poskytované na základe dohody so zamestnancom za iných podmienok alebo v nižšej sume, ktoré sa zaokrúhľovalo na celé koruny nahor, sa po prechode na menu euro zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor. Uvedený spôsob zaokrúhľovania je v súlade s platným spôsobom zaokrúhľovania a je v prospech zamestnanca v súlade so základnými princípmi pre prechod na menu euro.

V záujme ochrany práv a záujmov zamestnancov v doprave sa eliminovala výška možného znižovania stravného, ktoré sa upravuje v pracovných zmluvách, prípadne v dohodách o práci vykonávanej mimopracovný pomer. Predchádzajúce znenie upravovalo výšku možného zníženia sumy stravného až o 25 % z pôvodnej sumy, čo predstavovalo veľké krátenie sumy stravného, napr. u vodičov kamiónov, ktorí v pravidelných intervaloch absolvovali pracovné cesty a jednostranným konaním zamestnávateľov spočívajúcim v znižovaní sumy za stravné prichádzali o značnú čiastku finančných prostriedkov, na ktorú mali právo vyplývajúce zo zamestnaneckého pomeru. Keďže sa ustanovenie týkalo len domácich vnútroštátnych pracovných ciest, bolo potrebné rovnakým spôsobom upraviť aj ustanovenie § 13 ods. 6 zákona týkajúce sa zahraničných pracovných ciest.

Z dôvodu aplikačných problémov bol ustanovený spôsob krátenia stravného v prípade, keď mal zamestnanec na pracovnej ceste čiastočne bezplatne zabezpečené stravovanie.

Zamestnávateľ bol povinný stravné úmerne krátiť, pričom zákon ustanovoval dolnú a hornú hranicu krátenia príslušnej sumy stravného, pričom mieru krátenia zamestnávateľ dohodol vždy v kolektívnej zmluve alebo určil vo vnútornom predpise.

Uvedený postup krátenia sa v tom čase vzťahoval len na prípady bezplatne zabezpečeného stravovania na pracovnej ceste. Nevzťahoval sa napríklad na prípad, keď zamestnanec pri tuzemskej pracovnej ceste sám zaplatil v rámci ubytovania v hoteli raňajky, čo sa v praxi často vyskytovalo.

Spresnil sa spôsob krátenia stravného v prípade bezplatne zabezpečeného stravovania na pracovnej ceste. Ustanovilo sa, aby sa stravné, na ktoré má zamestnanec nárok v rámci kalendárneho dňa, krátilo presne určeným percentom za bezplatne poskytnuté raňajky, obed alebo večeru, pričom miera krátenia za každé bezplatne poskytnuté jedlo sa vypočíta zo stravného, ktoré je ustanovené pre časové pásmo nad 18 hodín trvania pracovnej cesty (zvýši sa základňa pre krátenie stravného) alebo z najvyššej sumy stravného, ktoré zamestnávateľ dohodne so zamestnancom podľa § 5 ods. 5 (nižšie sumy stravného alebo iné podmienky poskytovania stravného).

Zároveň bol vypustený spôsob zaokrúhľovania vypočítanej menovitej miery krátenia za bezplatne zabezpečené raňajky, obed alebo večeru.

Ustanovilo sa, aby aj pri tuzemskej pracovnej ceste pri poskytnutí raňajok preukázaným spôsobom v rámci ubytovacích služieb (nemusia byť raňajky zabezpečené bezplatne) sa zamestnancovi, tak ako pri zahraničnej pracovnej ceste, tento výdavok uznával a nadväzne na to bol ustanovený aj spôsob krátenia stravného.

Následne bol zosúladený spôsob krátenia stravného v prípade poskytnutých raňajok v rámci ubytovacích služieb so spôsobom krátenia ustanoveným v § 5 ods. 6.

V prípade, ak mal zamestnanec na tuzemskej pracovnej ceste v rámci ubytovacích služieb preukázaným spôsobom poskytnuté raňajky, zamestnávateľ hodnotu raňajok zamestnancovi tak ako predtým uzná, ale stravné, na ktoré má nárok v rámci kalendárneho dňa a pracovnej cesty, mu kráti spôsobom podľa § 5 odsek 6. Vzhľadom na aplikačné problémy sa zaviedla iba všeobecná preukázanosť o poskytnutých raňajkách v rámci ubytovacích služieb, a to napr. doklad o rezervácií, informácia od zamestnanca a pod. a nevyžaduje sa preukázanosť iba cez doklad o ubytovaní (účtovný doklad).

To znamená, že ak má zamestnanec na pracovnej ceste v rámci ubytovacích služieb preukázane poskytnuté raňajky, zamestnávateľ stravné kráti spôsobom ustanoveným v odseku 6.

Znenie ustanovuje, že stravné sa v prípade bezplatne zabezpečeného jedla alebo v prípade poskytnutých raňajok zamestnancovi nekráti, ak zamestnanec stravovanie nemohol využiť z nejakých vážnych a opodstatnených dôvodov, ktoré nezavinil (napr. skorší odlet lietadla, plnenie úloh zamestnávateľa a pod.). Čo sa týka závažnosti a opodstatnenosti dôvodov, tak tie zásadne posudzuje zamestnávateľ.

Zamestnávateľ stravné teda nekráti ustanoveným spôsobom, ak zamestnanec nemohol využiť zabezpečené jedlo alebo poskytnuté raňajky z dôvodov, ktoré nezavinil.

Ustanovilo sa, že za preukázanie zabezpečeného jedla bezplatným spôsobom sa považuje aj vyhlásenie zamestnanca vo vyúčtovaní náhrad.

Zaviedol sa spôsob zaokrúhľovania určenej sumy stravného podľa § 5 ods. 6 a 7 po prechode na euro, a to na najbližší eurocent nahor.

Podľa predchádzajúceho znenia § 5 ods. 6 sa zaokrúhľovala vypočítaná nominálna miera krátenia na celé koruny nahor. Uvedený spôsob zaokrúhľovania je v súlade s platným spôsobom zaokrúhľovania a je v prospech zamestnanca v súlade so základnými princípmi pre prechod na menu euro.

Nakoniec sa vylúčilo poskytovanie stravného počas dohodnutého prerušenia pracovnej cesty na žiadosť zamestnanca v období pred začiatkom výkonu práce na pracovnej ceste alebo v období po skončení výkonu práce na pracovnej ceste. Vzhľadom na aplikačné problémy sa problematika poskytovania stravného upravila aj počas návštevy rodiny. Spresnilo sa, že ani počas doby návštevy rodiny zamestnancovi stravné nepatrí. Takýto postup vyplynul z ustanovenia § 4 ods. 1 písm. e) zákona o cestovných náhradách, podľa ktorého má zamestnanec nárok iba na cestovné výdavky za cesty k návšteve rodiny.

To znamená, že po dobu prerušenia pracovnej cesty z dôvodu návštevy rodiny zamestnanca alebo po dobu dohodnutého prerušenia pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca, stravné zamestnancovi nepatrí.

Náhrady pri dočasnom pridelení,
pri vyslaní do štátu Európskej únie
a pri vzniku pracovného pomeru

(1) Zamestnávateľ môže počas dočasného pridelenia⁷⁾ poskytnúť zamestnancovi náhrady najviac v rozsahu a do výšky ako pri pracovnej ceste. Ak je zamestnanec vyslaný do členského štátu Európskej únie,^7a) patria mu náhrady v rozsahu a vo výške ako pri zahraničnej pracovnej ceste; ak mu nepatria výhodnejšie náhrady podľa práva členského štátu Európskej únie, do ktorého je vyslaný.

(2) Zamestnávateľ môže pri vzniku pracovného pomeru⁸⁾ poskytovať náhrady zamestnancovi najviac v rozsahu a do výšky ako pri pracovnej ceste; o poskytovaní náhrad môže zamestnávateľ rozhodnúť najneskôr do 90 kalendárnych dní od vzniku pracovného pomeru.

(3) Zamestnancovi, ktorému sa poskytuje stravné podľa odseku 1 druhej vety a odseku 2 a ktorý je v tom čase vyslaný na pracovnú cestu, poskytuje zamestnávateľ náhradu, ktorá je pre zamestnanca výhodnejšia.

(4) V prípadoch uvedených v odsekoch 1 a 2 môže zamestnávateľ poskytnúť zamestnancovi aj náhradu preukázaných sťahovacích výdavkov.

Zákon tak ako predtým, riešil poskytovanie náhrad aj pri iných pracovnoprávnych úkonoch, kedy dochádzalo, tak ako pri pracovnej ceste, k zmene miesta výkonu práce (v zmysle nového Zákonníka práce prichádzalo do úvahy dočasné pridelenie zamestnanca na výkon práce k inému zamestnávateľovi) a tak isto aj pri vzniku pracovného pomeru alebo obdobného pracovného vzťahu.

Pri vzniku pracovného pomeru alebo obdobného pracovného vzťahu bola naďalej daná možnosť zamestnávateľovi poskytnúť zamestnancovi fakultatívne náhrady, maximálne vo výške a rozsahu nárokových náhrad, ktoré sa poskytovali pri pracovnej ceste.

Zmenou fakultatívneho charakteru náhrad, ktoré zamestnávateľ mohol poskytovať na základe svojho rozhodnutia zamestnancovi pri dočasnom pridelení zamestnanca na nárokový charakter, sa reagovalo na rozšírené požiadavky praxe z dôvodu, že v poslednom období tento právny inštitút bol častejšie využívaný medzi zamestnávateľmi na riešenie naliehavých a mimoriadnych úloh. Fakultatívny charakter náhrad spôsoboval neochotu zo strany zamestnancov dohodnúť sa so zamestnávateľom na dočasnom pridelení na výkon práce k inej fyzickej osobe alebo právnickej osobe. Uvedené ustanovenie sa dalo aplikovať aj na dočasné pridelenie zamestnanca k zahraničnému zamestnávateľovi. Tak isto zákon umožňoval, aby zamestnávateľ pri týchto právnych úkonoch mohol poskytnúť zamestnancovi tiež náhradu sťahovacích výdavkov.

Počas dočasného pridelenia má zamestnávateľ právo poskytnúť zamestnancovi náhrady najviac v rozsahu a do výšky ako pri pracovnej ceste.

Zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania podľa osobitného predpisu sa môže so zamestnancom v pracovnom pomere písomne dohodnúť, že ho dočasne pridelí na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi. Dočasné pridelenie nemožno dohodnúť na výkon prác, ktoré príslušný orgán verejného zdravotníctva zaradil do 4. kategórie podľa osobitného predpisu.

Ak zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania nepreukáže inak, dočasným pridelením je aj výkon práce zamestnancom, prostredníctvom ktorého zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania vykonáva činnosť pre právnickú osobu alebo fyzickú osobu, ak

– právnická osoba alebo fyzická osoba ukladá zamestnancovi pracovné úlohy, organizuje, riadi a kontroluje jeho prácu a dáva mu na tento účel pokyny,

– táto činnosť sa vykonáva prevažne v priestoroch právnickej osoby alebo fyzickej osoby a prevažne jej pracovnými prostriedkami alebo táto činnosť sa prevažne vykonáva na zariadeniach právnickej osoby alebo fyzickej osoby a

– ide o činnosť, ktorú má právnická osoba alebo fyzická osoba ako predmet svojej činnosti zapísanú v príslušnom registri.

Užívateľský zamestnávateľ nemôže zamestnanca, ktorý je k nemu dočasne pridelený, dočasne prideliť k inému užívateľskému zamestnávateľovi.

V pracovnej zmluve uzatvorenej medzi agentúrou dočasného zamestnávania a zamestnancom sa agentúra dočasného zamestnávania zaviaže zabezpečiť zamestnancovi dočasný výkon práce u užívateľského zamestnávateľa a dohodnú sa podmienky zamestnania.

Tieto náležitosti musí obsahovať aj pracovná zmluva uzatvorená medzi agentúrou dočasného zamestnávania a zamestnancom, ak sa táto pracovná zmluva uzatvára na určitú dobu. Agentúra dočasného zamestnávania, ktorá uzatvára so zamestnancom pracovný pomer na určitú dobu, určí dobu trvania tohto pracovného pomeru dátumom jeho skončenia.

Dočasné pridelenie možno dohodnúť najdlhšie na 24 mesiacov. Dočasné pridelenie zamestnanca k tomu istému užívateľskému zamestnávateľovi možno predĺžiť alebo opätovne dohodnúť v rámci 24 mesiacov najviac štyrikrát; to platí aj v prípade dočasného pridelenia zamestnanca iným zamestnávateľom alebo inou agentúrou dočasného zamestnávania k tomu istému užívateľskému zamestnávateľovi. Opätovne dohodnuté dočasné pridelenie je pridelenie, ktorým má byť zamestnanec dočasne pridelený k tomu istému užívateľskému zamestnávateľovi pred uplynutím šiestich mesiacov po skončení predchádzajúceho dočasného pridelenia, a ak ide o dočasné pridelenie z dôvodu uvedeného v § 48 ods. 4 písm. b) alebo c), pred uplynutím štyroch mesiacov po skončení predchádzajúceho dočasného pridelenia.

Ak je zamestnanec dočasne pridelený v rozpore s odsekom 6 prvou vetou alebo druhou vetou, zaniká pracovný pomer medzi zamestnancom a zamestnávateľom alebo agentúrou dočasného zamestnávania a vzniká pracovný pomer na neurčitý čas medzi zamestnancom a užívateľským zamestnávateľom.

Užívateľský zamestnávateľ je povinný najneskôr do piatich pracovných dní odo dňa vzniku pracovného pomeru vydať zamestnancovi písomné oznámenie o jeho vzniku; pracovné podmienky zamestnanca sa primerane spravujú dohodou o dočasnom pridelení alebo pracovnou zmluvou.

Užívateľský zamestnávateľ, ku ktorému bol zamestnanec dočasne pridelený, ukladá zamestnancovi v mene zamestnávateľa alebo agentúry dočasného zamestnávania počas dočasného pridelenia pracovné úlohy, organizuje, riadi a kontroluje jeho prácu, dáva mu na tento účel pokyny, utvára priaznivé pracovné podmienky a zaisťuje bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci rovnako ako ostatným zamestnancom. Vedúci zamestnanci užívateľského zamestnávateľa nemôžu voči dočasne pridelenému zamestnancovi robiť právne úkony v mene zamestnávateľa alebo agentúry dočasného zamestnávania.

Počas dočasného pridelenia poskytuje zamestnancovi mzdu, náhradu mzdy, cestovné náhrady zamestnávateľ, ktorý zamestnanca dočasne pridelil, alebo agentúra dočasného zamestnávania, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak. Pracovné podmienky vrátane mzdových podmienok a podmienky zamestnávania dočasne pridelených zamestnancov musia byť najmenej rovnako priaznivé ako u porovnateľného zamestnanca užívateľského zamestnávateľa.

Ak zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania neposkytli dočasne pridelenému zamestnancovi mzdu najmenej rovnako priaznivú ako patrí porovnateľnému zamestnancovi užívateľského zamestnávateľa, je povinný do 15 dní od výplatného termínu dohodnutého medzi zamestnávateľom alebo agentúrou dočasného zamestnávania a dočasne prideleným zamestnancom poskytnúť mu túto mzdu alebo rozdiel medzi mzdou porovnateľného zamestnanca užívateľského zamestnávateľa a mzdou, ktorú mu poskytli zamestnávateľ alebo agentúra dočasného zamestnávania, užívateľský zamestnávateľ po vykonaní zrážok zo mzdy. Na tieto účely sa užívateľský zamestnávateľ považuje za zamestnávateľa dočasne prideleného zamestnanca. Užívateľský zamestnávateľ je povinný informovať zamestnávateľa alebo agentúru dočasného zamestnávania o sume vyplatenej mzdy. Povinnosť sa vzťahuje aj na užívateľského zamestnávateľa, ku ktorému je zamestnanec vyslaný na výkon práce zamestnávateľom alebo agentúrou dočasného zamestnávania z územia iného členského štátu Európskej únie na územie Slovenskej republiky.

– pracovný čas, prestávky v práci, odpočinok, práca nadčas, pracovná pohotovosť, práca v noci, dovolenka a sviatky,

– náhrada pri platobnej neschopnosti a ochrana nárokov dočasných zamestnancov,

– ochrana tehotných žien, matiek do konca deviateho mesiaca po pôrode, dojčiacich žien, žien a mužov starajúcich sa o deti a mladistvých,

Ak zamestnávateľ, ktorý zamestnanca dočasne pridelil, alebo agentúra dočasného zamestnávania uhradila zamestnancovi škodu, ktorá mu vznikla pri plnení pracovných úloh alebo v priamej súvislosti s ním u užívateľského zamestnávateľa, má nárok na náhradu voči tomuto užívateľskému zamestnávateľovi, ak sa s ním nedohodne inak. Dočasné pridelenie sa skončí uplynutím času, na ktorý sa dohodlo. Pred uplynutím tohto času sa končí dočasné pridelenie dohodou účastníkov pracovného pomeru alebo jednostranným skončením účastníkov na základe dohodnutých podmienok. Užívateľský zamestnávateľ poskytuje zamestnávateľovi a agentúre dočasného zamestnávania informácie o pracovných podmienkach a podmienkach zamestnávania porovnateľného zamestnanca u užívateľského zamestnávateľa.

Užívateľský zamestnávateľ, ku ktorému bol zamestnanec pridelený agentúrou dočasného zamestnávania,

– informuje dočasných zamestnancov o všetkých svojich voľných pracovných miestach tak, aby im bola poskytnutá rovnaká príležitosť ako ostatným zamestnancom získať trvalé zamestnanie,

– zabezpečí dočasným zamestnancom prístup k svojim sociálnym službám, za rovnakých podmienok ako svojim zamestnancom, ak tomu nebránia objektívne dôvody,

– umožní dočasným zamestnancom prístup k vzdelávaniu rovnako ako svojim zamestnancom,

– poskytuje zástupcom zamestnancov informácie o využívaní dočasných zamestnancov v rámci informácií o svojej situácii v zamestnanosti.

Užívateľský zamestnávateľ je povinný viesť evidenciu dočasne pridelených zamestnancov, ktorá obsahuje identifikačné údaje zamestnanca, identifikačné údaje zamestnávateľa alebo agentúry dočasného zamestnávania, ktorí mu zamestnanca dočasne pridelili, a dátum vzniku a skončenia dočasného pridelenia.

Dočasní zamestnanci sa započítavajú na účely voľby zástupcov zamestnancov.

V prípade vyslania zamestnanca do členského štátu Európskej únie, mu patria náhrady v rozsahu a vo výške ako pri zahraničnej pracovnej ceste, ak mu nepatria výhodnejšie náhrady podľa práva členského štátu Európskej únie, do ktorého je vyslaný.

Vyslaním zamestnanca na výkon prác pri poskytovaní služieb je jeho cezhraničné vyslanie pod vedením a na zodpovednosť vysielajúceho zamestnávateľa na základe zmluvy medzi vysielajúcim zamestnávateľom ako cezhraničným poskytovateľom služby a príjemcom tejto služby, ak medzi vysielajúcim zamestnávateľom a zamestnancom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah, vyslanie medzi ovládajúcou osobou a ovládanou osobou alebo medzi ovládanými osobami, ak medzi vysielajúcim zamestnávateľom a zamestnancom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah, alebo dočasné pridelenie k užívateľskému zamestnávateľovi, ak medzi vysielajúcim zamestnávateľom a zamestnancom existuje počas doby vyslania pracovnoprávny vzťah.

Z dôvodu, že zamestnancovi v prípade dočasného pridelenia na výkon práce k inej fyzickej osobe alebo právnickej osobe v rámci obce jeho pravidelného pracoviska alebo obce jeho pobytu zvýšené výdavky nevznikali, sa ustanovilo, že sa tieto náhrady poskytovali len pri dočasnom pridelení mimo obec pravidelného pracoviska alebo obce pobytu.

Ďalej sa ustanovilo, že sa náhrady poskytovali maximálne v rozsahu a do výšky ako pri pracovnej ceste - zamestnávateľ nemusel v každom prípade poskytovať vždy maximálny rozsah a výšku náhrad. Ďalej bolo ustanovené, že sa pri dočasnom pridelení agentúrou dočasného zamestnávania náhrady zamestnancovi neposkytovali z dôvodu, že v tomto prípade zamestnancovi nevznikali zvýšené výdavky z dôvodu jeho dočasného pridelenia (vždy išlo o jeho prvotné výdavky, ktoré mu vznikali so zamestnaním sa).

Následne sa však ustanovilo, že sa pri dočasnom pridelení agentúrou dočasného zamestnávania na výkon práce do zahraničia a pri zahraničnej pracovnej ceste poskytovali náhrady z dôvodu zvýšených nákladov.

Zrovnoprávnili sa nároky zamestnancov pri dočasnom pridelení podľa ustanovenia § 58 Zákonníka práce a pri dočasnom pridelení zamestnancov do krajín Európskej únie podľa smernice 96/71/ES. Ustanovilo sa, že zamestnanci mali nárok na náhradu výdavkov bez ohľadu na to, či boli dočasne pridelení na výkon práce (na území Slovenskej republiky alebo do krajiny Európskej únie) štandardným (materským) zamestnávateľom alebo agentúrou dočasného zamestnávania. Išlo o náhradu takých výdavkov, ktoré sa vzťahovali k pracovnému pobytu zamestnanca (tzv. pobytové náklady zamestnanca), pričom bolo ustanovené, že sa zamestnancovi poskytovali v rozsahu a vo výške ako pri pracovnej ceste alebo pri zahraničnej pracovnej ceste (napr. cestovné výdavky, stravné, ubytovacie výdavky a pod.).

Podľa predchádzajúceho právneho stavu bolo nerovnoprávne postavenie zamestnancov pri vyslaní, a to vo vzťahu k tomu, akým zamestnávateľom (štandardným zamestnávateľom alebo agentúrou dočasného zamestnávania) bol zamestnanec dočasne pridelený na výkon práce k užívateľskému zamestnávateľovi, ako aj na miesto dočasného pridelenia. Náhrada výdavkov zamestnancovi podľa § 6 ods. 1 zákona o cestovných náhradách patrila iba pri dočasnom pridelení štandardným zamestnávateľom na výkon práce na území Slovenskej republiky a pri dočasnom pridelení zamestnanca agentúrou dočasného zamestnávania na výkon práce mimo územia Slovenskej republiky. Ustanovenie § 6 ods. 1 zákona o cestovných náhradách nezakladalo nárok na náhradu výdavkov v prípade, ak bol zamestnanec dočasne pridelený štandardným zamestnávateľom do krajín Európskej únie a ak bol zamestnanec dočasne pridelený agentúrou dočasného zamestnávania na výkon práce na území Slovenskej republiky.

Znenie ustanovenia sa zmenilo a zároveň sa zmenilo znenie dočasne pridelený na pojem vyslaný v súlade so Zákonníkom práce.

Namiesto obligatórneho nároku na cestovné náhrady v prípade dočasného pridelenia, ktoré sa poskytujú v rozsahu a vo výške ako pri pracovnej ceste, sa ustanovila možnosť zamestnávateľa (alebo agentúry dočasného zamestnávania) poskytovať počas dočasného pridelenia cestovné náhrady, a to pokiaľ ide o rozsah a ich výšku, najviac do rozsahu a do výšky ako pri pracovnej ceste. Cieľom bolo riešiť problém vyplácania zamestnancov cez cestovné náhrady (namiesto porovnateľnej mzdy) počas trvania dočasného pridelenia. Takto poskytnuté cestovné náhrady sú predmetom dane zo závislej činnosti na strane dočasne prideleného zamestnanca.

S cieľom zabrániť dvojitému plateniu cestovných náhrad sa ustanovilo pravidlo, že náhrady podľa právneho predpisu iného členského štátu sa poskytnú len vtedy, ak sú výhodnejšie (napr. rozdielna výška, ďalšia náhrada). Zákon o cestovných náhradách upravuje okruh cestovných náhrad, ktoré zamestnávateľ musí pri vyslaní poskytnúť. V prípade, ak v zmysle odkazu § 5 ods. 11 Zákonníka práce, právny predpis iného členského štátu ustanoví povinnosť (v rozsahu smernice 957/2018/EÚ) poskytovať cestovné náhrady podľa práva daného štátu (napr. pri vnútroštátnej pracovnej ceste v danom členskom štáte), zamestnávateľ posúdi

– či sa rozsah týchto náhrad kryje alebo je povinný poskytnúť aj ďalšie cestovné náhrady – na tie sa pravidlo v § 6 ods. 1 nevzťahuje,

– a ak sa tieto náhrady kryjú – napr. zamestnanec je v inom členskom štáte vyslaný na vnútroštátnu pracovnú cestu a mal by hradiť dopravu – cestovný lístok, ubytovanie – cenu hotela a stravné (napr. 15 eur denne), t. j. takáto povinnosť vyplýva aj zo zákona o cestovných náhradách, zamestnávateľ nie je povinný ich platiť dvakrát. Posudzovanie sa robí vždy v konkrétnom prípade, pretože v niektorých štátoch môže byť napr. poskytovanie dennej diéty súčasťou odmeňovania.

Pri vzniku pracovného pomeru má zamestnávateľ právo poskytovať náhrady zamestnancovi najviac v rozsahu a do výšky ako pri pracovnej ceste. O poskytovaní náhrad môže zamestnávateľ rozhodnúť najneskôr do 90 kalendárnych dní od vzniku pracovného pomeru.

Podľa Zákonníka práce pracovný pomer vzniká odo dňa, ktorý bol dohodnutý v pracovnej zmluve ako deň nástupu do práce.

– zvolením alebo vymenovaním na štátnozamestnanecké miesto vo verejnej funkcii podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu alebo vymenovaním do funkcie riaditeľa kancelárie bezpečnostnej rady,

Štátnozamestnanecký pomer založený služobnou zmluvou vzniká dňom dohodnutým v služobnej zmluve.

Štátnozamestnanecký pomer riaditeľa kancelárie bezpečnostnej rady alebo štátneho zamestnanca vo verejnej funkcii založený zvolením alebo vymenovaním vzniká dňom uvedeným v oznámení o zvolení alebo dňom uvedeným v oznámení o vymenovaní do funkcie podľa tohto zákona alebo podľa osobitného predpisu. Štátnozamestnanecký pomer veľvyslanca sa zakladá služobnou zmluvou.

Predpokladom založenia štátnozamestnaneckého pomeru veľvyslanca je poverenie výkonom funkcie veľvyslanca. Oznámenie o poverení zasiela kancelária prezidenta služobnému úradu ministerstva zahraničných vecí bezodkladne po poverení výkonom funkcie prezidentom. Štátnozamestnanecký pomer štatutárneho orgánu vzniká dňom uvedeným v oznámení o vymenovaní do funkcie podľa osobitného predpisu. Štátny zamestnanec v stálej štátnej službe, ktorý je do funkcie zvolený alebo vymenovaný, vykonáva túto funkciu odo dňa uvedeného v oznámení.

Čo sa týka zamestnanca, ktorému sa poskytuje stravné a ktorý je v tom čase vyslaný na pracovnú cestu, poskytuje zamestnávateľ náhradu, ktorá je pre zamestnanca výhodnejšia.

Vzhľadom na to, že nenárokové cestovné náhrady podľa § 6 ods. 1, v rámci ktorých sa môže poskytovať aj stravné, poskytuje agentúra dočasného zamestnávania alebo zamestnávateľ a nárokové cestovné náhrady pri pracovných cestách počas dočasného pridelenia poskytuje užívateľský zamestnávateľ, v praxi by vznikol problém posúdiť, ktoré stravné je pre zamestnanca výhodnejšie. Z uvedeného dôvodu sa ustanovilo, aby v tomto prípade nebol vylúčený súbeh pri poskytovaní stravného. Ak agentúra dočasného zamestnávania alebo zamestnávateľ bude poskytovať počas dočasného pridelenia nenárokové stravné a v tomto čase bude dočasne pridelený zamestnanec užívateľským zamestnávateľom vyslaný na pracovnú cestu, pri ktorej mu vznikne nárok na stravné, dočasne pridelenému zamestnancovi sa budú poskytovať obidve plnenia.

Zákon umožňuje zamestnávateľovi poskytnúť zamestnancovi aj náhradu preukázaných sťahovacích výdavkov.

Náhrady pri ceste v súvislosti
s mimoriadnym výkonom práce mimo rozvrhu pracovných zmien

Zamestnancovi patrí za cesty vykonané v súvislosti s mimoriadnym výkonom práce mimo rozvrhu pracovných zmien do miesta pravidelného pracoviska na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom a späť náhrada preukázaných cestovných výdavkov; § 7 nie je v tomto prípade dotknutý.

Vo väzbe na rozšírenie predmetu zákona o cestovných náhradách o cesty vykonané v súvislosti s mimoriadnym výkonom práce mimo rozvrhu pracovných zmien do miesta pravidelného pracoviska a späť na príkaz zamestnávateľa alebo s jeho súhlasom, sa upravil rozsah náhrad za tieto cesty.

Za tieto cesty sa zamestnancovi založil nárok iba na preukázané cestovné výdavky, pričom pri týchto cestách možno aplikovať aj ustanovenie § 7 zákona o cestovných náhradách, t. j. dohodnúť sa na použití cestného motorového vozidla. Ide v prevažnej miere o cesty v sobotu, v nedeľu, v neskorých hodinách, kedy je niekedy problém použiť prostriedok verejnej dopravy.

Zamestnancovi vzniknú predovšetkým zvýšené cestovné výdavky (možnosť poskytnúť stravovanie je upravené v § 152 Zákonníka práce).

(1) Ak sa zamestnanec písomne dohodne so zamestnávateľom, že pri pracovnej ceste použije motorové vozidlo, ktoré je cestným vozidlom alebo traktorom (ďalej len „vozidlo“), okrem vozidla poskytnutého zamestnávateľom, patrí mu

a) základná náhrada za každý aj začatý kilometer jazdy a náhrada za spotrebované pohonné látky alebo

(2) Suma základnej náhrady za jeden kilometer jazdy pre dvojkolesové vozidlá, trojkolesové vozidlá a štvorkolky a suma základnej náhrady za jeden kilometer jazdy pre osobné vozidlá sa určuje podľa § 8 ods. 2. Pri použití prívesu k štvorkolke alebo k osobnému vozidlu sa suma základnej náhrady určená podľa § 8 ods. 2 pre štvorkolky a pre osobné vozidlá zvýši o 15 %.

(3) Sumu základnej náhrady za jeden kilometer jazdy pre nákladné vozidlá, autobusy a traktory písomne dohodne zamestnávateľ so zamestnancom.

(4) Zamestnancovi patrí náhrada za spotrebované pohonné látky v sume zodpovedajúcej súčinu jednotkovej ceny pohonnej látky podľa odseku 5 a spotreby pohonných látok (ďalej len „spotreba“) podľa odsekov 6 až 10 za každý aj začatý kilometer jazdy.

(5) Jednotkovú cenu pohonnej látky zamestnanec preukazuje dokladom o kúpe pohonnej látky, z ktorého je zrejmá súvislosť s pracovnou cestou (ďalej len „doklad o kúpe“). Ak je pohonnou látkou elektrická energia, za doklad o kúpe sa považuje aj doklad, z ktorého možno odvodiť jednotkovú sadzbu za elektrickú energiu pre domácnosť, v ktorej zamestnanec vozidlo nabíjal. Ak zamestnanec preukazuje jednotkovú cenu pohonnej látky viacerými dokladmi o kúpe, jednotková cena pohonnej látky sa môže vypočítať aritmetickým priemerom preukázaných cien. Ak zamestnanec nepreukáže jednotkovú cenu pohonnej látky dokladom o kúpe, na výpočet náhrady za spotrebované pohonné látky sa použije jednotková cena pohonnej látky, ktorá platila v čase nástupu na pracovnú cestu, zistená Štatistickým úradom Slovenskej republiky (ďalej len „štatistický úrad“).

(6) Spotreba uvedená v doklade vozidla^8a) sa na výpočet náhrady za spotrebované pohonné látky použije takto:

a) ak je v doklade vozidla uvedená spotreba len podľa príslušnej slovenskej technickej normy, použije sa spotreba podľa tejto normy zvýšená o 10 % a pri jazde vozidla v meste zvýšená o 40 %,

b) ak je v doklade vozidla uvedená spotreba podľa slovenskej technickej normy a predpisu Európskej hospodárskej komisie alebo podľa predpisu Európskej hospodárskej komisie, použije sa spotreba podľa predpisu Európskej hospodárskej komisie vypočítaná aritmetickým priemerom zvýšená o 10 % a pri jazde vozidla v meste spotreba podľa predpisu Európskej hospodárskej komisie určená pre jazdu v meste zvýšená o 10 %,

c) ak je v doklade vozidla uvedená spotreba v členení na mestský cyklus, mimomestský cyklus a kombinovaný cyklus, použije sa spotreba zodpovedajúca príslušnému cyklu premávky zvýšená o 10 % alebo spotreba zodpovedajúca kombinácii jednotlivých cyklov premávky odvodených od konkrétneho režimu jazdy vozidla zvýšená o 10 %; pri kombinácii jednotlivých cyklov premávky sa na žiadosť zamestnanca použije iba spotreba pre kombinovaný cyklus zvýšená o 10 %,

d) ak je v doklade vozidla uvedená spotreba bez členenia na cykly, použije sa táto spotreba zvýšená o 10 % a pri jazde vozidla v meste zvýšená o 20 %,

e) ak je v doklade vozidla, ktoré je poháňané len elektrickou energiou, uvedená spotreba elektrickej energie, použije sa táto spotreba zvýšená o 10 % a pri jazde vozidla na rýchlostných cestách a diaľniciach zvýšená o 20 %.

(7) Ak je pohonnou látkou plyn alebo plyn v kombinácii s inou pohonnou látkou, spôsob výpočtu náhrady za spotrebované pohonné látky dohodne osobitne za jednotlivé pohonné látky zamestnávateľ so zamestnancom na základe podmienok pracovnej cesty, cien pohonných látok a spotreby. Ak je v doklade vozidla uvedená spotreba oboch pohonných látok, pri dohode podľa prvej vety sa prihliada aj na túto spotrebu.

(8) Ak je pohonnou látkou elektrická energia, ktorá sa získava aj nabíjaním z elektrickej siete, v kombinácii s inou pohonnou látkou, spôsob výpočtu náhrady za spotrebované pohonné látky dohodne osobitne za jednotlivé pohonné látky zamestnávateľ so zamestnancom na základe podmienok pracovnej cesty, cien pohonných látok a spotreby. Ak je v doklade vozidla uvedená spotreba oboch pohonných látok, pri dohode podľa prvej vety sa prihliada aj na túto spotrebu.

(9) Na výpočet náhrady za spotrebované pohonné látky môže zamestnanec spotrebu elektrickej energie vozidla poháňaného len elektrickou energiou preukázať aj meračom zabudovaným priamo vo vozidle, ktorým možno preukázateľne zistiť spotrebu elektrickej energie.

(10) Ak sa skutočná spotreba nezhoduje so spotrebou uvedenou v doklade vozidla upravenou podľa odseku 6 alebo ak spotreba v doklade vozidla nie je uvedená, spotrebu na výpočet náhrady za spotrebované pohonné látky môže zamestnanec preukázať

a) dokladom vozidla rovnakého typu, variantu a verzie s rovnakým druhom pohonnej látky, s rovnakým objemom valcov motora alebo s rovnakým výkonom, ak ide o vozidlo poháňané elektrickou energiou,

b) dokladom vydaným osobou, ktorej bola udelená autorizácia podľa osobitného predpisu,^8b) alebo

(11) Výsledná suma základnej náhrady sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor. Výsledná suma náhrady za spotrebované pohonné látky vypočítaná podľa odsekov 4 až 10 sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.

(12) Zamestnávateľ môže so zamestnancom písomne dohodnúť poskytnutie náhrady za použitie vozidla v sume zodpovedajúcej cene cestovného lístka pravidelnej verejnej dopravy; to neplatí, ak zamestnanec použije vozidlo na žiadosť zamestnávateľa.

Novelou zákona č. 297/2024 Z. z. sa od 1. 1. 2025 zmenilo znenie tohto ustanovenia upravujúceho náhrady za používanie motorových vozidiel pri pracovných cestách. Nové znenie ustanovenia v podstatnej časti vychádza z pôvodného znenia s doplnením pravidiel pre používanie elektrovozidiel, čiže vozidla poháňaného len elektrickou energiou, a plug-in hybridných vozidiel, čiže vozidla poháňaného benzínom alebo dízlom v kombinácii s elektrickou energiou, ktorá sa môže získať aj nabíjaním vozidla na rozdiel od hybridného vozidla, ktoré nemožno nabíjať zo siete, aktualizovanou terminológiou a s doplnením niektorých ďalších skutočností, ktoré priniesla prax v tejto oblasti od poslednej podstatnej zmeny. Vzhľadom na to, že ide o používanie súkromných vozidiel zamestnancov pri pracovných cestách, z dôvodu ochrany osobných údajov existujú aj niektoré obmedzenia, ktoré neumožňujú postupovať rovnakým spôsobom ako pri služobných vozidlách zamestnávateľa pri meraní skutočnej spotreby podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov, a teda pravidlá v zákone sú podrobnejšie. Z dôvodu opakujúcich sa požiadaviek z praxe a s cieľom spresnenia práv zamestnanca a povinností zamestnávateľa, ako aj vo väzbe na otázky, ktoré navrhoval riešiť Akčný plán pre rozvoj elektromobility v kontexte elektrovozidiel zamestnávateľa používaných pri pracovnej ceste a existujúcu prax, sa spresnila právna úprava používania elektrovozidla zamestnanca, ktoré použije pri pracovnej ceste podľa § 7 zákona, pokiaľ ide o preukázanie a úhradu výdavkov, ktoré sa týkajú náhrady za spotrebované pohonné látky. V nadväznosti na uvedené sa upravili pravidlá ohľadom zisťovania spotreby elektrovozidiel a preukazovania jednotkovej ceny elektrickej energie.

V jednotlivých odsekoch sa zosúladila terminológia s osobitnými predpismi v doprave. Ide napr. o zákon č. 106/2018 Z. z. o prevádzke vozidiel v cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to pojmy ako motorové vozidlo, nemotorové vozidlo, cestné vozidlo, zvláštne vozidlo, kategórie vozidiel, štvorkolka, doklad o vozidle, zástupca výrobcu. Po novom sa zavádza používanie legislatívnej skratky vozidlo, pri ktorom ide o kombináciu pojmov motorové vozidlo a cestné vozidlo, podľa zákona č. 106/2018 Z. z. o prevádzke vozidiel v cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

V tomto znení odseku 1 sa spresnilo, že za podmienok podľa ods. 12 zamestnancovi namiesto základnej náhrady a náhrady za spotrebované pohonné látky môže patriť náhrada za použitie vozidla v sume zodpovedajúcej cene cestovného lístka pravidelnej verejnej dopravy.

To znamená, že ak sa zamestnanec dohodne so zamestnávateľom, tak na základe písomnej dohody pri pracovnej ceste použije motorové vozidlo, ktoré je vozidlom, okrem vozidla poskytnutého zamestnávateľom, patrí mu buď základná náhrada za každý aj začatý kilometer jazdy a zároveň náhrada za spotrebované pohonné látky alebo na druhej strane náhrada za použitie vozidla podľa odseku 12.

– suma základnej náhrady za jeden kilometer jazdy pre dvojkolesové vozidlá,

– suma základnej náhrady za jeden kilometer jazdy pre trojkolesové vozidlá,

– suma základnej náhrady za jeden kilometer jazdy pri použití prívesu k štvorkolke,

– ide o písomnú dohodu o sume základnej náhrady za jeden kilometer jazdy pre nákladné vozidlá,

– ide o písomnú dohodu o sume základnej náhrady za jeden kilometer jazdy pre autobusy,

– ide o písomnú dohodu o sume základnej náhrady za jeden kilometer jazdy pre.

V tomto znení dochádza k preformulovaniu znenia výpočtu náhrady za spotrebované pohonné látky, kde sa pri určení náhrady pri pracovnej ceste vychádza z jednotkovej ceny pohonnej látky (odsek 5), ktorá sa násobí spotrebou (zistenou na základe odsekov 6 až 10 z príslušného dokladu alebo na základe príslušnej skutočnosti, pričom ide spravidla o vymedzenie počtu litrov pohonnej látky na 100 km) vo vzťahu ku každému (aj začatému) kilometru jazdy.

Vozidlo má spotrebu 7 litrov na 100 kilometrov (v zmysle odseku 6 zvýšenú napr. o 10 %, t. j. 7,7 litra), zamestnanec natankoval benzín za cenu 1,60 eura/liter a počas pracovnej cesty prešiel 170 km. Pôjde teda o vzorec 1,6 x 7,7/100 x 170 km = 20,944 eura. Podľa odseku 11 sa výsledná suma základnej náhrady za spotrebované látky zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor = náhrada bude 20,95 eura.

V tomto znení sa spresnila jednotková cena pohonnej látky v prípade, ak je pohonnou látkou elektrická energia.

V tomto prípade sa považuje za doklad o kúpe okrem dokladu napr. z nabíjacej stanice aj doklad od dodávateľa elektrickej energie, z ktorého možno odvodiť jednotkovú sadzbu za elektrickú energiu pre domácnosť, v ktorej zamestnanec vozidlo nabíjal. Ide napr. o sadzbu podľa zmluvných podmienok, za ktorú zamestnanec odoberá energiu v domácnosti (napr. v dome), kde si nabíja svoje elektrovozidlo. Zákon sa neobmedzuje len na domácnosť zamestnanca, ale môže ísť napr. aj o domácnosť rodinného príslušníka. V praxi si strany môžu spresniť pravidlá ohľadom toho, kde zamestnanec môže alebo nemôže také vozidlo nabíjať.

V kontexte odseku 5, ak zamestnanec nevie preukázať jednotkovú cenu pohonnej látky dokladom o kúpe (v domácnosti, resp. aj z nabíjačky) možno využiť údaje zo Štatistického úradu SR, ktorý od 1. januára 2024 sleduje v rámci kategórie „Priemerné ceny pohonných látok v SR (týždenne)“, aj:

V tomto znení a následne aj v znení odseku 9, resp. v odseku 10 sa určilo, aká spotreba sa má použiť pre výpočet náhrady za spotrebovanú elektrickú energiu (ako pohonnú látku) v prípade, ak sa pri pracovnej ceste použije elektrovozidlo.

– V odseku 6 ide o spotrebu uvedenú v doklade o vozidle, ktorá sa nezapisuje povinne do dokladov o vozidle v časti emisie a spotreba, ale môže byť uvedená v ďalších úradných záznamoch.

Zároveň dochádza aj k zvýšeniu spotreby uvedenej v doklade o vozidle podľa rôznych noriem o 10 %, čím sa spotreba uvedená v doklade o vozidle zreálni so skutočnou spotrebou pohonnej látky.

Zákon o dani z príjmov v § 19 ods. 2 písm. l) pre služobné vozidlá zvyšuje spotrebu o 20 %, čím indikuje existujúce odchýlky od spotreby, ktorá sa zisťuje za osobitných podmienok a nie vždy je odrazom spotreby v reálnej prevádzke vozidla konkrétnou osobou (na spotrebu vplýva aj zaťaženie vozidla, teplota, dopravná situácia, a pod.). Spotreby, ktoré už boli zvýšené podľa platného a účinného právneho stavu, sa už nezvyšujú.

V tomto znení sa zachovávajú aj pravidlá o spotrebe, ktoré platia pre staršie autá podľa starších noriem [písm. a) až písm. c)] – ktoré sú stále v prevádzke [v prípade nových aut ide o postup podľa písm. d)].

Pre elektrovozidlá s údajom o spotrebe v doklade o vozidle (údaj nie je povinný) sa osobitne zaviedlo nové písmeno e). Vzhľadom na zvýšenú spotrebu elektrovozidiel pri vyšších rýchlostiach sa zaviedlo % zvýšenie (20 %) pre jazdu po rýchlostnej ceste a diaľnici.

Podľa zákona č. 106/2018 Z. z. sú dokladmi vozidla osvedčenie o evidencii časť I a časť II pri vozidle podliehajúcemu prihláseniu do evidencie vozidiel alebo technické osvedčenie vozidla pri vozidle nepodliehajúcemu prihláseniu do evidencie vozidiel.

– Použitie spotreby na výpočet náhrady za spotrebované pohonné látky

• v doklade vozidla je uvedená spotreba len podľa príslušnej slovenskej technickej normy

– pri jazde vozidla v meste sa použije spotreba podľa tejto normy zvýšená o 40 %,

• v doklade vozidla je uvedená spotreba podľa slovenskej technickej normy a predpisu Európskej hospodárskej komisie alebo podľa predpisu Európskej hospodárskej komisie

– použije sa spotreba podľa predpisu Európskej hospodárskej komisie vypočítaná aritmetickým priemerom zvýšená o 10 %,

– pri jazde vozidla v meste sa použije spotreba podľa predpisu Európskej hospodárskej komisie určená pre jazdu v meste zvýšená o 10 %,

• v doklade vozidla je uvedená spotreba v členení na mestský cyklus, mimomestský cyklus a kombinovaný cyklu

– použije sa spotreba zodpovedajúca príslušnému cyklu premávky zvýšená o 10 %

– použije sa spotreba zodpovedajúca kombinácii jednotlivých cyklov premávky odvodených od konkrétneho režimu jazdy vozidla zvýšená o 10 %,

– pri kombinácii jednotlivých cyklov premávky sa na žiadosť zamestnanca použije iba spotreba pre kombinovaný cyklus zvýšená o 10 %,

– pri jazde vozidla v meste sa použije spotreba bez členenia na cykly zvýšená o 20 %,

• v doklade vozidla, ktoré je poháňané len elektrickou energiou, je uvedená spotreba elektrickej energie

– pri jazde vozidla na rýchlostných cestách a diaľniciach sa použije spotreba elektrickej energie zvýšená o 20 %.

Automobil má pohonnú látku plyn alebo plyn v kombinácii s inou pohonnou látkou

V uvedenom prípade spôsob výpočtu náhrady za spotrebované pohonné látky dohodne osobitne za jednotlivé pohonné látky zamestnávateľ so zamestnancom. K dohode dochádza na základe

V praxi však môže dôjsť k situácii, že je v doklade vozidla uvedená spotreba oboch pohonných látok, pri dohode podľa prvej vety sa prihliada aj na túto spotrebu.

Automobil má pohonnú látku elektrickú energiu, ktorá sa získava aj nabíjaním z elektrickej siete

Zákon v tomto ustanovení upravil postup výpočtu náhrady za spotrebované pohonné látky v prípade elektrickej energie ako pohonnej látky v kombinácii s inou pohonnou látkou.

Ide o tzv. plug-in hybrid vozidlo. Pri takomto vozidle elektrickú energiu možno získavať aj nabíjaním a nielen rekuperáciou, z čoho vyplýva, že nejde o obyčajné hybridné vozidlo.

Postupuje sa obdobným spôsobom, ako sa postupuje v prípade, ak je pohonnou látkou plyn alebo plyn v kombinácii s inou pohonnou látkou.

Týmto znením sa umožňuje zamestnancovi preukázať spotrebu elektrickej energie aj meračom zabudovaným priamo v elektrovozidle, ktorým možno preukázateľne zistiť spotrebu elektrickej energie podobne ako je to v prípade § 19 zákona o dani z príjmov.

V tomto znení sa spresnili spôsoby preukazovania spotreby pohonnej látky, vrátane spotreby elektrickej energie, ak ide o elektrovozidlo v prípadoch, keď doklad o vozidle údaje o spotrebe pohonnej látky a údaj o spotrebe elektrickej energie neuvádza.

Nejde o povinný údaj v doklade o vozidle a niektoré doklady o vozidle spotrebu obsahujú ako doplnkový údaj. Znenie tohto odseku sa týka aj prípadov, ak je spotreba pohonnej látky alebo elektrickej energie v doklade o vozidle uvedená, ale táto spotreba nezodpovedá spotrebe uvedenej v odseku 6.

Preukázanie spotreby na výpočet náhrady za spotrebované pohonné látky zamestnancom

– vozidlo poháňané elektrickou energiou – dokladom vozidla rovnakého typu, variantu a verzie s rovnakým druhom pohonnej látky, s rovnakým objemom valcov motora alebo s rovnakým výkonom,

– dokladom vydaným osobou, ktorej bola udelená autorizácia podľa zákona č. 157/2018 Z. z. o metrológii,

Autorizácia je udelenie oprávnenia podnikateľovi alebo inej právnickej osobe ( „žiadateľ o autorizáciu) na výkon overovania určeného meradla alebo výkon úradného merania. Autorizáciu udeľuje úrad na základe písomnej žiadosti žiadateľa o autorizáciu. Autorizácia sa neudeľuje na výkon overovania cestných rýchlomerov a analyzátorov dychu. Žiadateľ o autorizáciu môže začať vykonávať činnosť, ktorá je predmetom autorizácie, po nadobudnutí právoplatnosti rozhodnutia o autorizácii. Osoba, ktorá nie je autorizovaná, nesmie poskytnúť výkon overenia určeného meradla alebo výkon úradného merania a používať označenie a pečiatku podľa § 25 ods. 10 písm. k) alebo podľa § 28 ods. 4 písm. l) zákona č. 157/2018 Z. z. o metrológii.

Hospodárskym subjektom je výrobca, zástupca výrobcu, dovozca alebo distribútor, pričom výrobcom je osoba zodpovedná

1. typovému schvaľovaciemu orgánu za všetky aspekty procesu typového schválenia alebo povoľovania vozidiel, systémov, komponentov, samostatných technických jednotiek a spaľovacích motorov necestných pojazdných strojov a za zabezpečenie zhody ich výroby bez ohľadu na to, či je priamo zapojená do všetkých stupňov konštrukcie a výroby vozidla, systému, komponentu, samostatnej technickej jednotky alebo spaľovacieho motora necestných pojazdných strojov, ktoré sú predmetom schvaľovacieho procesu, a

2. orgánu dohľadu nad trhom za záležitosti dohľadu nad trhom týkajúce sa vyrábaných vozidiel, systémov, komponentov, samostatných technických jednotiek a spaľovacích motorov necestných pojazdných strojov.

Hospodárskym subjektom je výrobca, zástupca výrobcu, dovozca alebo distribútor, pričom zástupcom výrobcu je osoba riadne vymenovaná výrobcom, aby ho zastupovala pred typovým schvaľovacím orgánom alebo orgánom dohľadu nad trhom a konala v mene výrobcu; pričom na účely

1. vnútroštátneho typového schválenia, uznania typového schválenia EÚ alebo schválenia hromadnej prestavby typu vozidla sa zástupcom výrobcu rozumie osoba so sídlom alebo miestom podnikania na území Slovenskej republiky a vo veci vnútroštátneho typového schválenia doplnkového príslušenstva vozidla a výbavy vozidla so sídlom alebo miestom podnikania aj na území iného členského štátu, ktorej typový schvaľovací orgán udelil osvedčenie zástupcu výrobcu,

2. typového schválenia EÚ sa zástupcom výrobcu rozumie osoba so sídlom alebo miestom podnikania na území členského štátu alebo zmluvného štátu, ktorá spĺňa podmienky ustanovené osobitnými predpismi o typovom schvaľovaní.

Čo sa týka zaokrúhľovania výslednej sumy základnej náhrady, tak sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor. Výsledná suma náhrady za spotrebované pohonné látky sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.

Zákon umožňuje aj písomnú dohodu medzi zamestnávateľom a zamestnancom o poskytnutí náhrady. Táto dohoda sa týka poskytnutia náhrady za použitie vozidla v sume, ktorá zodpovedá cene cestovného lístka pravidelnej verejnej dopravy.

K uvedenej dohode nedochádza v prípade, že je vozidlo použité zamestanncom na ziadosť zamestnávateľa.

(1) Sumy stravného pre časové pásma podľa § 5 ods. 1 sa zvyšujú o percento rastu kumulatívneho indexu cien jedál a nealkoholických nápojov v reštauračnom stravovaní zverejneného štatistickým úradom za príslušný kalendárny mesiac v porovnaní s kumulatívnym indexom cien jedál a nealkoholických nápojov v reštauračnom stravovaní zverejneným štatistickým úradom za kalendárny mesiac, na základe ktorého sa sumy stravného naposledy zvýšili, ak tento rast je najmenej 5 %; zvýšené sumy stravného sa zaokrúhľujú na desať eurocentov nahor. Zvýšené sumy stravného určené podľa prvej vety sa uplatňujú od prvého dňa tretieho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola splnená podmienka podľa prvej vety.

(2) Sumy základnej náhrady podľa § 7 ods. 2 prvej vety sa zvyšujú o percento rastu kumulatívneho indexu cien položiek spojených s prevádzkou motorových vozidiel zverejneného štatistickým úradom za príslušný kalendárny mesiac v porovnaní s kumulatívnym indexom cien položiek spojených s prevádzkou motorových vozidiel zverejneným štatistickým úradom za kalendárny mesiac, na základe ktorého sa sumy základnej náhrady naposledy zvýšili, ak tento rast je najmenej 5 %; zvýšené sumy základnej náhrady sa zaokrúhľujú na tri desatinné miesta nahor. Zvýšené sumy základnej náhrady podľa prvej vety sa uplatňujú od prvého dňa tretieho kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola splnená podmienka podľa prvej vety.

a) sumách stravného pre časové pásma podľa § 5 ods. 1 určených podľa odseku 1 prvej vety a dátume, od ktorého sa uplatňujú,

b) sumách základnej náhrady podľa § 7 ods. 2 prvej vety určené podľa odseku 2 prvej vety a dátume, od ktorého sa uplatňujú.

(4) O uverejnenie oznámenia podľa odseku 3 požiada Ministerstvo práce, sociálnych vecí a rodiny Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo“) bezodkladne po splnení podmienky podľa odseku 1 prvej vety alebo odseku 2 prvej vety.

Novelou zákona č. 297/2024 Z. z. sa od 1. 1. 2025 zmenilo znenie tohto ustanovenia upravujúceho určenie súm stravného a súm základnej náhrady.

S cieľom zvýšiť predvídateľnosť podnikateľského prostredia a vzhľadom na to, že je v tomto ustanovení upravený automatický vzorec pre určenie súm stravného a súm základnej náhrady za používanie vozidla, sa podobne ako pri sume minimálnej mzdy ustanovilo informovať zamestnávateľov a zamestnancov o zvýšených sumách náhrad uverejnením oznamu v Zbierke zákonov SR v dostatočnom časovom predstihu.

Podľa platnej a účinnej právnej úpravy v znení § 8 sa sumy stravného zvyšovali vo väzbe na rast kumulatívneho indexu cien jedál a nealkoholických nápojov v reštauračnom stravovaní a sumy základnej náhrady vo väzbe na rast kumulatívneho indexu cien položiek spojených s prevádzkou motorových vozidiel, pričom sa porovnávali kalendárny mesiac, ktorý bol relevantný pre posledné zvýšenie a príslušný kalendárny mesiac – zvýšenie nastalo, ak percentuálny rast indexu je najmenej 5 %. Tieto sumy náhrad boli teda určované vo väzbe na automatickú indexáciu a ministerstvo o potrebe valorizácie a o výške valorizácie súm nerozhodovalo, ale ak boli splnené podmienky, ministerstvo muselo pripraviť návrh opatrenia o sumách stravného a sumách základnej náhrady za používanie vozidiel.

Vzhľadom na viaceré faktory účinnosť opatrení vopred nebola presne daná, ale súvisela s dĺžkou legislatívneho procesu. Ministerstvo sa teda v praxi stretávalo s častými podnetmi zo strany zamestnávateľov a zamestnancov ohľadom toho, kedy bude opatrenie publikované v Zbierke zákonov SR a kedy nadobudne účinnosť.

V rámci pripomienkového konania síce subjekty mohli predkladať pripomienky, ale ministerstvo nemohlo akceptovať pripomienky požadujúce nezvýšenie súm náhrad vzhľadom na dopady, skoršie alebo neskoršie zvýšenie súm náhrad, iné sumy stravného, apod., keďže ministerstvo je viazané zákonom.

Ustanovilo sa preto, aby ministerstvo sumy náhrad určené zákonom len oznamovalo v Zbierke zákonov SR a aby účinnosť zmien bola nastavená predvídateľné, t. j. účinky nastanú k presne k určenému dátumu odo dňa splnenia podmienok na ich zvýšenie. Uvedený časový odstup (tri mesiace) vyplýva zo skutočnosti, že údaje od Štatistického úradu SR za príslušný mesiac sú k dispozícií s určitým časovým odstupom (napr. údaje za január spravidla do konca februára) a zároveň aj prax sa musí vedieť pripraviť na zmenenú skutočnosť s časovým predstihom.

Nový postup teda v niektorých parametroch kopíruje model oznamovania sumy minimálnej mzdy a súm minimálnych mzdových nárokov v Zbierke zákonov SR ako pomoc verejnosti s výpočtom presných súm, ktoré inak vyplývajú zo zákona.

Napríklad v prípade rastu indexu cien o najmenej 5 %, ktoré by nastalo v mesiaci január (t. j. index za príslušný kalendárny mesiac je index za január), sa danú skutočnosť ministerstvo, ako aj verejnosť dozvie z údajov Štatistického úradu SR v priebehu druhej polovice mesiaca február. Následné ministerstvo oznámi v Zbierke zákonov SR príslušné sumy náhrad a dátum (deň – pôjde o vždy prvý deň v príslušnom kalendárnom mesiaci), od ktorého sa nové sumy náhrad uplatňujú (t. j. zamestnanec má právo na náhradu vo zvýšenej sume a zamestnávateľ je povinný mu ju poskytnúť vo zvýšenej sume). V tomto prípade pôjde o 1. apríl, čo je prvý deň kalendárneho mesiaca, ktorý je tretím kalendárnym mesiacom (t. j. február, marec, apríl) po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola splnená podmienka (t. j. index za január narástol o najmenej 5 %).

Pre účely posúdenia rastu sa porovnáva kumulatívny index cien za príslušný kalendárny mesiac (napr. za január 2025) s kumulatívnym indexom cien za kalendárny mesiac, na základe ktorého sa sumy náhrad naposledy zvýšili. Percentuálny rast kumulatívneho indexu cien sa premietne do nárastu sumy stravného a súm základnej náhrady.

Zamestnávateľ, ktorý nie je rozpočtovou organizáciou alebo príspevkovou organizáciou⁹⁾ okrem príspevkovej organizácie, ktorej objem výdavkov na mzdy, platy, služobné príjmy a ostatné osobné vyrovnania je vyšší ako príspevok zriaďovateľa, a zamestnávateľ, ktorý je obcou alebo vyšším územným celkom, ak sú zamestnanci obce alebo vyššieho územného celku odmeňovaní podľa osobitného predpisu,¹⁰⁾ môže poskytovať zamestnancom aj iné náhrady súvisiace s pracovnou cestou, s dočasným pridelením, s vyslaním do štátu Európskej únie, so vznikom pracovného pomeru, s výkonom práce v zahraničí a s cestou v súvislosti s mimoriadnym výkonom práce mimo rozvrhu pracovných zmien do miesta pravidelného pracoviska a späť a vyššie náhrady, ako ustanovuje tento zákon. Zamestnávateľ môže poskytovanie týchto náhrad dohodnúť v kolektívnej zmluve, v pracovnej zmluve alebo v inej písomnej dohode alebo ich určiť vo vnútornom predpise.

Vzhľadom na to, že zákon upravoval len základné nároky zamestnancov na niektoré náhrady, umožnené naďalej bolo zamestnávateľovi, ktorý nebol rozpočtovou organizáciou, príspevkovou organizáciou, verejnoprávnou inštitúciou, obcou alebo samosprávnym krajom, poskytovať zamestnancom aj iné alebo vyššie náhrady, ktoré vznikali zamestnancovi v súvislosti s pracovnou cestou, inou zmenou miesta výkonu práce, so vznikom pracovného pomeru alebo obdobného pracovného vzťahu.

Obmedzenie neposkytovať zamestnancom iné a vyššie náhrady aj vo verejnoprávnych inštitúciách, obciach a samosprávnych krajoch vychádzalo zo skutočnosti, že tieto inštitúcie sú financované z verejných zdrojov a zamestnanci by v poskytovaní cestovných náhrad nemali byť zvýhodňovaní oproti zamestnancom orgánov a organizácii financovaných úplne alebo čiastočne z prostriedkov štátneho rozpočtu. Ďalším doplnením bol rozšírený pre zamestnávateľa spôsob poskytovania vyšších a iných náhrad v súvislosti s pracovnou cestou, inou zmenou miesta výkonu práce a so vznikom pracovného pomeru v tom zmysle, že si podmienky ich poskytovania mohol upraviť aj vo vnútornom predpise.

Zamestnávateľ, ktorý nie je rozpočtovou organizáciou alebo príspevkovou organizáciou okrem príspevkovej organizácie, ktorej objem výdavkov na mzdy, platy, služobné príjmy a ostatné osobné vyrovnania je vyšší ako príspevok zriaďovateľa, a zamestnávateľ, ktorý je obcou alebo vyšším územným celkom, ak sú zamestnanci obce alebo vyššieho územného celku odmeňovaní podľa Zákonníka práce, môže poskytovať zamestnancom aj iné náhrady súvisiace s pracovnou cestou, s dočasným pridelením, so vznikom pracovného pomeru a s výkonom práce v zahraničí a vyššie náhrady, ako ustanovuje tento zákon.

Zriaďovanie, zmena a zrušovanie rozpočtových organizácií a príspevkových organizácií

Rozpočtová organizácia je právnická osoba štátu, obce alebo vyššieho územného celku, ktorá je svojimi príjmami a výdavkami zapojená na štátny rozpočet, rozpočet obce alebo na rozpočet vyššieho územného celku. Hospodári samostatne podľa schváleného rozpočtu s prostriedkami, ktoré jej určí zriaďovateľ v rámci svojho rozpočtu. Rozpočtové organizácie sú všetky štátne orgány s výnimkou štátnych orgánov, ktoré sú organizáciami podľa § 22 ods. 2 zákona o rozpočtových pravidlách verejnej správy.

Ak je zriaďovateľom rozpočtovej organizácie štátny orgán, ktorý je organizáciou podľa § 22 ods. 2, príjmy a výdavky ním zriadenej rozpočtovej organizácie sú zapojené na rozpočet rozpočtovej organizácie, ktorej vnútornou organizačnou jednotkou je tento štátny orgán.

Príspevková organizácia je právnická osoba štátu, obce alebo vyššieho územného celku, ktorá je na štátny rozpočet, rozpočet obce alebo na rozpočet vyššieho územného celku zapojená príspevkom, a ktorej spravidla menej ako 50 % výrobných nákladov je pokrytých tržbami. Platia pre ňu finančné vzťahy určené zriaďovateľom v rámci jeho rozpočtu.

Rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie možno zriadiť na plnenie úloh štátu, obce alebo vyššieho územného celku, pričom rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia môže mať len jedného zriaďovateľa.

Rozpočtové organizácie alebo príspevkové organizácie nemožno zriadiť na výkon rozhodovacích právomocí, ktoré pre zriaďovateľa vyplývajú z osobitných predpisov. Rozpočtové organizácie a príspevkové organizácie môžu vo vlastnom mene nadobúdať práva a zaväzovať sa odo dňa svojho zriadenia.

– rozhodnutím zriaďovateľa, ktorým je ústredný orgán štátnej správy, ak osobitný predpis neustanovuje inak, obec alebo vyšší územný celok.

Funkciu zriaďovateľa vo vzťahu k ústrednému orgánu štátnej správy ako rozpočtovej organizácii plní na účely tohto zákona ministerstvo financií. Ak rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia bola zriadená zákonom, zriaďovateľskú funkciu k nej na účely tohto zákona vykonáva orgán, na ktorého rozpočet je zapojená finančnými vzťahmi.

Zriaďovateľ môže zriadiť na plnenie svojich úloh v rozsahu svojej pôsobnosti rozpočtovú organizáciu alebo príspevkovú organizáciu len s predchádzajúcim písomným súhlasom ministerstva financií od prvého dňa nasledujúceho rozpočtového roka. V odôvodnených prípadoch môže minister financií povoliť iný termín. K žiadosti o písomný súhlas je zriaďovateľ povinný doložiť najmä návrh zriaďovacej listiny a návrh rozpočtu organizácie navrhovanej na zriadenie, ako aj uviesť a zdôvodniť predpokladané finančné dôsledky na štátny rozpočet, a to nielen na bežný rok, ale aj na nasledujúce tri rozpočtové roky. Predchádzajúci písomný súhlas ministerstva financií, ako aj povolenie iného termínu ministrom financií sa nevyžaduje, ak je zriaďovateľom obec alebo vyšší územný celok, alebo ak sa zriaďuje osobitným zákonom.

Zriaďovateľ vydá o zriadení rozpočtovej organizácie alebo príspevkovej organizácie zriaďovaciu listinu. Zriaďovacia listina rozpočtovej organizácie a príspevkovej organizácie obsahuje

– názov rozpočtovej organizácie alebo príspevkovej organizácie vylučujúci možnosť zámeny s názvom iných právnických osôb, jej sídlo a identifikačné číslo,

– dátum zriadenia rozpočtovej organizácie alebo príspevkovej organizácie,

– vecné a finančné vymedzenie majetku, ktorý je rozpočtovej organizácii alebo príspevkovej organizácii zverený do správy pri jej zriadení,

– určenie doby, na ktorú sa rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia zriaďuje.

Rozpočtová organizácia a príspevková organizácia s výnimkou rozpočtových organizácií, ktorými sú ministerstvá a Úrad vlády Slovenskej republiky, nemôžu byť zakladateľom ani zriaďovateľom inej právnickej osoby.

Rozpočtové organizácie alebo príspevkové organizácie zriadené rozhodnutím zriaďovateľa možno zrušiť, meniť ich podriadenosť alebo spôsob financovania z rozpočtovej organizácie na príspevkovú organizáciu alebo naopak rozhodnutím zriaďovateľa od prvého dňa nasledujúceho rozpočtového roka po predchádzajúcom písomnom súhlase ministerstva financií.

V odôvodnených prípadoch môže minister financií povoliť iný termín. Predchádzajúci písomný súhlas ministerstva financií, ako aj povolenie iného termínu ministrom financií podľa druhej vety sa nevyžaduje, ak rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia je zriadená osobitným zákonom, alebo ak jej zriaďovateľom je obec alebo vyšší územný celok. Pri zmene podriadenosti vydávajú rozhodnutie obaja zriaďovatelia, a to tak, aby k zmene podriadenosti došlo k tomu istému dňu.

Pri zmene podriadenosti a zmene spôsobu financovania je zriaďovateľ povinný zmeniť zriaďovaciu listinu rozpočtovej organizácie alebo príspevkovej organizácie.

Zriaďovateľ príspevkovej organizácie je povinný ju zrušiť k 31. decembru roka, v ktorom zistí, že príspevková organizácia nespĺňa podmienky.

Ak k zániku rozpočtovej organizácie alebo príspevkovej organizácie dochádza rozdelením, zlúčením alebo splynutím, zriaďovateľ určí v rozhodnutí termín, vecné a finančné vymedzenie majetku vrátane súvisiacich práv a záväzkov, ktoré prechádzajú na právneho nástupcu, ktorým môže byť len rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia. Ak rozpočtová organizácia alebo príspevková organizácia zaniká zrušením bez právneho nástupcu, práva a povinnosti prechádzajú dňom bezprostredne nasledujúcom po dni zrušenia na zriaďovateľa, ak osobitný zákon neustanoví inak.

Zriaďovateľ s výnimkou obce a vyššieho územného celku je povinný do siedmich dní oznámiť ministerstvu financií prostredníctvom príslušného správcu rozpočtovej kapitoly zriadenie, zrušenie, zmenu podriadenosti alebo spôsobu financovania rozpočtovej organizácie alebo príspevkovej organizácie.

Na príspevkové organizácie sa vzťahujú práva a povinnosti subjektov verejnej správy, aj keď sa nevykazujú v rámci ústrednej správy alebo územnej samosprávy.

Právnou úpravou sa z okruhu zamestnávateľov, ktorí nemohli poskytovať iné náhrady a vyššie náhrady, vylúčili niektorí zamestnávatelia, ako je Sociálna poisťovňa, Všeobecná zdravotná poisťovňa a Spoločná zdravotná poisťovňa. Poskytovať iné a vyššie náhrady môže na základe tohto ustanovenia už aj príspevková organizácia štátu, obce alebo vyššieho územného celku, ak jej objem výdavkov na mzdy, platy, služobné príjmy a ostatné osobné vyrovnania je vyšší ako príspevok zriaďovateľa, a tak isto obec alebo samosprávny kraj, ak sú zamestnanci obce alebo vyššieho územného celku odmeňovaní podľa Zákonníka práce.

Uvedeným zamestnávateľom sa umožnilo poskytovať iné a vyššie náhrady predovšetkým z dôvodu, že ich zamestnanci nie sú odmeňovaní podľa zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme.

Právnou úpravou sa rozšírili právne úkony, pri ktorých môže zamestnávateľ poskytovať iné a vyššie náhrady, a to konkrétne o vyslanie zamestnanca do štátu Európskej únie a o cesty v súvislosti s mimoriadnym výkonom práce mimo rozvrhu pracovných zmien zamestnanca do miesta pravidelného pracoviska.

Na poskytovanie náhrad pri zahraničných pracovných cestách vrátane iných náhrad a vyšších náhrad sa vzťahujú ustanovenia § 3 až 9, ak tento zákon neustanovuje inak.

Pri zahraničných pracovných cestách sa zachoval rovnaký režim poskytovania náhrad ako pri tuzemských pracovných cestách (platia pre ne všeobecné ustanovenia § 2 až 9 zákona).

Pojem zahraničná pracovná cesta je vymedzený v § 2. Vzhľadom na určité rozdielne znaky zahraničnej pracovnej cesty bolo potrebné upraviť niektoré nevyhnutné odchýlky, ktoré sú obsiahnuté v § 11 až § 17.

(1) Zamestnancovi, ktorý je vyslaný na zahraničnú pracovnú cestu a po túto dobu mu patrí podľa medzinárodnej zmluvy alebo podľa podmienok a sadzieb na základe rozhodnutia orgánov alebo inštitúcií Európskej únie náhrada alebo náhrada obdobných výdavkov v nižšom rozsahu a v nižšej výške ako podľa tohto zákona, poskytne zamestnávateľ náhradu v rozsahu a vo výške rozdielu medzi nárokom podľa tohto zákona a náhradou poskytovanou podľa medzinárodnej zmluvy alebo podľa podmienok a sadzieb na základe rozhodnutia orgánov alebo inštitúcií Európskej únie.

(2) Zamestnancovi, ktorý je vyslaný na zahraničnú pracovnú cestu a po túto dobu mu patrí podľa medzinárodnej zmluvy alebo podľa podmienok a sadzieb na základe rozhodnutia orgánov alebo inštitúcií Európskej únie náhrada alebo náhrada obdobných výdavkov v rovnakom alebo vo vyššom rozsahu a v rovnakej alebo vo vyššej výške ako podľa tohto zákona, zamestnávateľ náhradu podľa tohto zákona neposkytne.

Uvedené ustanovenie zabezpečilo, aby zamestnancovi, ktorému na zahraničnej pracovnej ceste patrí náhrada alebo náhrada obdobných výdavkov podľa medzinárodnej zmluvy, boli zachované minimálne rovnaké nároky, ktoré zabezpečuje naša právna úprava. Podľa tohto ustanovenia sa posudzujú aj zahraničné pracovné cesty, ktoré sú vykonávané a financované na základe rozhodnutia orgánov a inštitúcií Európskej únie (napr. Európskou komisiou a pod.), pri ktorých zamestnancovi patrí náhrada za podmienok a podľa sadzieb uvedených v konkrétnom rozhodnutí. Vo veľa prípadoch rozsah náhrad nezodpovedá rozsahu podľa zákona o cestovných náhradách, napr. pri niektorých takýchto zahraničných pracovných cestách sa zo strany napr. Európskej komisie hradia iba náhrady za čas pobytu a náhrady za cestu do miesta konania a naspäť uhrádza zamestnávateľ, čím dochádza k rozdielnym plneniam počas jednej zahraničnej pracovnej cesty.

Zo strany Európskej komisie sa neposkytuje napr. náhrada poistenie liečebných nákladov a pod. Zamestnancovi by mal byť zachovaný aspoň minimálny rozsah a výška náhrad podľa zákona o cestovných náhradách bez ohľadu na to, kto tieto náhrady poskytuje.

(1) Zamestnancovi pri zahraničnej pracovnej ceste patrí náhrada preukázaných výdavkov za poistenie nevyhnutných liečebných nákladov v zahraničí; táto náhrada zamestnancovi nepatrí, ak ho takto poistil zamestnávateľ.

(2) Zamestnancovi pri zahraničnej pracovnej ceste môže zamestnávateľ poskytnúť náhradu preukázaných výdavkov aj na iné druhy poistenia; táto náhrada zamestnancovi nepatrí, ak ho takto poistil zamestnávateľ.

Ustanovenie upravuje komerčné poistenie. V zmysle tohto ustanovenia je každý zamestnávateľ povinný poskytnúť zamestnancovi pred vyslaním na zahraničnú pracovnú cestu náhradu poistenie liečebných nákladov v zahraničí.

Na základe požiadaviek praxe sa ustanovilo, aby zamestnávateľ mohol zamestnancovi vyslanému na zahraničnú pracovnú cestu poskytnúť aj iné druhy poistenia (napr. poistenie batožiny, poistenie za úraz, poistenie za spôsobenú škodu, poistenie straty dokladov, poistenie meškania batožiny a letu, poistenie storno poplatku a pod.), pričom ide o nenárokové plnenie.

Zamestnancovi, ktorý je vyslaný na zahraničnú pracovnú cestu do tropických oblastí alebo do inak zdravotne obťažných oblastí, patrí náhrada preukázaných výdavkov za povinné očkovanie a za očkovanie odporúčané Svetovou zdravotníckou organizáciou alebo Úradom verejného zdravotníctva Slovenskej republiky.

Ustanovením sa rozšírilo nárokové plnenie pre zamestnanca o náhradu preukázaných výdavkov za povinné alebo odporúčané poistenie pri vyslaní na zahraničnú pracovnú cestu do tropických oblastí alebo do inak zdravotne obťažných oblastí. V prípade, že do niektorej takejto krajiny sa vyžaduje alebo odporúča očkovanie, zamestnávatelia aj predtým uvedenú náhradu zamestnancovi poskytovali v rámci potrebných vedľajších výdavkov. V nadväznosti na túto úpravu sa upravilo aj znenie § 17 ods. 2.

Ak sa zamestnanec so zamestnávateľom pri vyslaní na zahraničnú pracovnú cestu písomne dohodne na návšteve rodiny zamestnanca v mieste jej pobytu³⁾ alebo v dohodnutom mieste pobytu rodiny na území Slovenskej republiky, patrí zamestnancovi náhrada písomne dohodnutých výdavkov, najviac v rozsahu, do výšky a za podmienok ako pri zahraničnej pracovnej ceste. Ustanovenie § 4 ods. 1 písm. e) sa nevzťahuje na cesty na návštevu rodiny zamestnanca vyslaného na zahraničnú pracovnú cestu.

Ak pri zahraničnej pracovnej ceste zamestnávateľ písomne dohodne so zamestnancom návštevy rodiny zamestnanca do miesta jej trvalého pobytu, patria zamestnancovi náhrady za cesty na tieto návštevy v dohodnutom rozsahu a výška, najviac však v rozsahu a do výšky podľa podmienok ako pri zahraničnej pracovnej ceste.

Právna úprava priniesla úpravu, z ktorej vyplýva, že aj pri zahraničnej pracovnej ceste sa náhrada výdavkov za cesty k návšteve rodiny môžu na základe dohody zamestnanca a zamestnávateľa poskytnúť len do miesta na území Slovenskej republiky (miesto pobytu alebo iné dohodnuté miesto).

(1) Pri zahraničnej pracovnej ceste zamestnancovi patrí za každý kalendárny deň zahraničnej pracovnej cesty za podmienok ustanovených týmto zákonom stravné v eurách alebo v cudzej mene. Stravné v eurách alebo v cudzej mene je ustanovené v závislosti od času trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky v kalendárnom dni, pričom čas trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky je rozdelený na časové pásma

(2) Základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá Ministerstvo financií Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo financií“).

(3) Základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene podľa odseku 2 pre jednotlivé krajiny alebo skupiny krajín ustanoví ministerstvo financií po posúdení návrhu Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky (ďalej len „ministerstvo zahraničných vecí“) vypracovaného podľa podkladov zastupiteľských úradov o cenách jedál a nealkoholických nápojov vo verejných stravovacích zariadeniach v jednotlivých krajinách alebo s využitím štatistických údajov Medzinárodného menového fondu, Organizácie Spojených národov alebo iných medzinárodných finančných štatistických údajov.

(4) Ak zahraničná pracovná cesta mimo územia Slovenskej republiky trvá v kalendárnom dni

a) do 6 hodín vrátane, patrí zamestnancovi stravné vo výške 25 % zo základnej sadzby stravného,

b) nad 6 hodín až 12 hodín, patrí zamestnancovi stravné vo výške 50 % zo základnej sadzby stravného,

c) nad 12 hodín, patrí zamestnancovi stravné v sume základnej sadzby stravného.

(5) Stravné v eurách alebo v cudzej mene za kalendárny deň poskytne zamestnávateľ zamestnancovi v mene a vo výške stravného ustanoveného pre krajinu, v ktorej zamestnanec strávi v kalendárnom dni najviac hodín. Ak zamestnanec strávi v kalendárnom dni rovnaký počet hodín vo viacerých krajinách, zamestnávateľ poskytne stravné v eurách alebo v cudzej mene, ktoré je pre zamestnanca výhodnejšie. V prípade leteckého spôsobu dopravy sa za rozhodujúci čas pre posúdenie času stráveného v jednotlivých krajinách považuje čas odletu lietadla podľa letového poriadku, ak tento zákon neustanovuje inak (§ 16).

(6) So zamestnancom, ktorému častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno dohodnúť v pracovnej zmluve alebo v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru odchylne od tohto zákona podmienky na poskytovanie stravného v eurách alebo v cudzej mene, ako aj nižšie stravné, ako je ustanovené v odseku 4, najviac však o 5 %.

(7) Ak má zamestnanec na zahraničnej pracovnej ceste preukázane zabezpečené bezplatné stravovanie v celom rozsahu, zamestnávateľ mu stravné neposkytuje. Ak má zamestnanec na zahraničnej pracovnej ceste preukázane zabezpečené bezplatné stravovanie čiastočne, zamestnávateľ stravné určené podľa odsekov 1 až 6 kráti o 25 % za bezplatne poskytnuté raňajky, o 40 % za bezplatne poskytnutý obed a o 35 % za bezplatne poskytnutú večeru z ustanovenej sumy stravného pre časové pásmo nad 12 hodín alebo z najvyššej dohodnutej sumy stravného podľa odseku 6.

(8) Ak má zamestnanec na zahraničnej pracovnej ceste preukázane poskytnuté raňajky v rámci ubytovacích služieb, zamestnávateľ stravné podľa odsekov 1 až 6 kráti spôsobom ustanoveným v odseku 7.

(9) Zamestnávateľ stravné v eurách alebo v cudzej mene nekráti spôsobom ustanoveným v odsekoch 7 a 8, ak zamestnanec nemohol využiť zabezpečené jedlo alebo poskytnuté raňajky z dôvodov, ktoré nezavinil.

(10) Preukázanie zabezpečeného jedla podľa odseku 7 alebo poskytnutých raňajok podľa odseku 8 sa môže nahradiť vyhlásením zamestnanca vo vyúčtovaní náhrad.

(11) Po dobu prerušenia zahraničnej pracovnej cesty z dôvodu návštevy rodiny (§ 12) alebo po dobu dohodnutého prerušenia zahraničnej pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca (§ 3 ods. 2) stravné v eurách alebo v cudzej mene zamestnancovi nepatrí.

Ustanovenie upravuje náhradu, ktorou je stravné, a základné podmienky poskytovania tejto náhrady.

Stravné pri zahraničnej pracovnej ceste (odsek 1 a 4) sa poskytovalo za každý kalendárny deň trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo územia SR, a to v závislosti od času trvania v tomto dni, pričom čas trvania pracovnej cesty bol rozdelený oproti predchádzajúcemu právnemu stavu na 3 časové pásma, a to 6 hodín, nad 6 hodín až 12 hodín a nad 12 hodín, pričom pre každé časové pásmo bola ustanovená pevná suma stravného v inej ako slovenskej mene.

Priamo v zákone bolo ustanovené, že základné sadzby stravného v inej ako slovenskej mene ustanovilo Ministerstvo financií SR formou opatrenia, a to na základe návrhu Ministerstva zahraničných vecí SR vypracovaného podľa podkladov zastupiteľských úradov, ako aj s využitím štatistických údajov medzinárodných inštitúcii. Takisto bolo ustanovené, aby základné sadzby stravného Ministerstvo financií SR vyhlasovalo vždy k 1. 1. kalendárneho roka, a to z dôvodu, že pri významnejších zvýšeniach stravného v priebehu kalendárneho roka pre vybrané krajiny s väčším podielom priamo zamestnaných zamestnancov cez obchodné zmluvy slovenských spoločností, malo veľa z nich (napríklad stavebné podniky) problémy s dodržaním podmienok zmluvy.

Ustanovené bolo, aby v priebehu kalendárneho roka základné sadzby upravovali len výnimočne, a to v prípadoch, ak sa zmenila úroveň cien od poslednej úpravy aspoň o 10 %. Uvedeným postupom úpravy stravného v inej mene sa garantovala pre zamestnanca výška stravného, ktorá zodpovedala priemerným cenovým reláciám v jednotlivých krajinách, tak ako to bolo zabezpečené pri tuzemských pracovných cestách.

Za každý kalendárny deň zahraničnej pracovnej cesty a zároveň za stanovených podmienok patrí stravné v eurách alebo v cudzej mene pri zahraničnej pracovnej ceste zamestnancovi.

Stravné v eurách alebo v cudzej mene je ustanovené v závislosti od času trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky v kalendárnom dni. Ako sme už uviedli, tak čas trvania zahraničnej pracovnej cesty mimo územia Slovenskej republiky je rozdelený na časové pásma.

Ministerstvo financií Slovenskej republiky ustanovuje prostredníctvom všeobecne záväzného právneho predpisu základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene.

Zjednodušil sa proces prípravy opatrenia, ktorým sa ustanovujú základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene pri zahraničných pracovných cestách. K zjednodušeniu dochádza v prípade, ak nenastanú dôvody na zmeny sadzieb stravného a nebude potrebné toto opatrenie vydávať každý rok.

Čo sa týka základných sadzieb stravného v eurách alebo v cudzej mene pre jednotlivé krajiny alebo skupiny krajín, tak ich v zásade ustanoví ministerstvo financií po posúdení návrhu Ministerstva zahraničných vecí a európskych záležitostí Slovenskej republiky vypracovaného podľa podkladov zastupiteľských úradov o cenách jedál a nealkoholických nápojov vo verejných stravovacích zariadeniach v jednotlivých krajinách alebo s využitím štatistických údajov Medzinárodného menového fondu, Organizácie Spojených národov alebo iných medzinárodných finančných štatistických údajov.

V nadväznosti na zmeny týkajúce sa odmeňovania zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a v štátnej službe sa spresnila náhrada výdavkov spojených so zabezpečením vzdelania dieťaťa týchto zamestnancov dočasne vyslaných do cudziny, a to aj vzhľadom na aktuálnu potrebu tejto úpravy vyplývajúcu zo zmeny systému OSN pri určovaní príspevku na vzdelanie, na ktorý bola právna úprava v zákone o cestovných náhradách naviazaná.

Ustanovilo sa, aby zamestnancovi patrila náhrada účelne vynaložených výdavkov na vzdelanie (školné, zápisné, skúšobné a školské učebnice) na zabezpečenie vzdelania jeho dieťaťa v krajine alebo mieste dočasného vyslania, ktoré zodpovedá základnému vzdelaniu alebo strednému vzdelaniu, pričom sa náhrada výdavkov na vzdelanie zamestnancovi poskytuje na základe preukázateľnosti najviac v sume určenej zamestnávateľom vo vnútornom predpise, a to podľa stanovených kritérií.

Ak je súčasťou základného vzdelania v krajine alebo mieste dočasného vyslania prípravný ročník, zamestnávateľovi naďalej zostáva možnosť poskytnúť zamestnancovi náhradu preukázaných účelne vynaložených výdavkov na vzdelanie na absolvovanie tohto prípravného ročníka.

Taktiež sa ustanovilo, aby kritériami pre určenie vhodnosti školy pre deti dočasne vyslaných zamestnancov boli predovšetkým bezpečnosť dieťaťa, ochrana zdravia dieťaťa, kvalita poskytovaného vzdelania, vyučovací jazyk a jazyková kontinuita vo vzťahu k doterajšiemu vyučovaciemu jazyku dieťaťa. Jazyková kontinuita sa posudzuje vo vzťahu k doterajšiemu vyučovaciemu jazyku dieťaťa v zahraničí alebo k doterajšiemu štúdiu dieťaťa na základnej škole alebo strednej škole v Slovenskej republike, v ktorej bol hlavný vyučovací jazyk iný ako slovenský jazyk (napr. anglický, nemecký, francúzsky).

V záujme dosiahnutia úhrady výdavkov na vzdelanie v plnej výške na vhodných alebo primeraných školách pre každé dieťa, ktoré zodpovedajú vyššie uvedeným kritériám, bolo potrebné zvýšiť rozpočet MZVaEZ SR, ako aj rozpočet ostatných dotknutých zamestnávateľov v položke „školné“. Prispelo to k odstráneniu súčasnej diskriminácie rodín so školopovinnými deťmi.

Pri potrebe uhrádzania výdavkov na vzdelanie z vlastných prostriedkov je diskriminácia z hľadiska výšky príjmov vyslaných zamestnancov.

Výška limitov na výdavky na vzdelanie pre jednotlivé krajiny by sa mala zo strany zamestnávateľa nastaviť tak, aby deti dočasne vyslaných zamestnancov bez ohľadu na ich funkčné zaradenie mali rovnakú možnosť navštevovať medzinárodné školy (od domovníka až po veľvyslanca).

Uvedená zmena prispela aj k motivácii zamestnancov uchádzať sa o pozície v krajinách so sťaženými podmienkami a krízovými podmienkami, ktoré je stále ťažšie obsadiť. Taktiež sa dosiahlo aj vyrovnanie úrovne uhrádzania výdavkov na vzdelanie s ostatnými krajinami V4.

Podľa znenia § 24 zákona o cestovných náhradách MZVaEZ SR už nevydáva najvyššiu sumu výdavkov na vzdelanie pre jednotlivé krajiny na školský rok na dieťa opatrením. Vzhľadom na to, že § 24 zákona o cestovných náhradách aplikujú aj iní zamestnávatelia (napr. MO SR, MV SR), ktorí nemajú k dispozícii dostatočné podklady pre určenie sumy výdavkov na vzdelanie, sa súčasne ustanovilo, aby MZVaEZ SR bolo povinné na žiadosť zamestnávateľov, ktorí aplikujú § 24 zákona o cestovných náhradách, najneskôr do 30. júna poskytnúť im informácie

– o predpokladanej sume výdavkov na vzdelanie na dieťa na nasledujúci školský rok v krajine alebo mieste dočasného vyslania na základe podkladov zastupiteľských úradov Slovenskej republiky a

– o najvyššej sume náhrady výdavkov na vzdelanie na dieťa na nasledujúci školský rok, ktoré MZVaEZ SR poskytuje svojim zamestnancom pre krajinu alebo miesto dočasného vyslania.

MZVaEZ SR určí najvyššiu sumu výdavkov na vzdelanie pre krajiny a miesta dočasného vyslania (t. j. pre krajiny a miesta, kde má sídlo zastupiteľský úrad Slovenskej republiky), na dieťa na školský rok podľa skutočných predpokladaných výdavkov na vzdelanie, vlastného prieskumu škôl v zahraničí vychádzajúc z dostupných podkladov, ktoré mu pošlú zastupiteľské úrady Slovenskej republiky, komparáciou s limitmi Ministerstva zahraničných vecí ČR a Európskej služby pre vonkajšiu činnosť, prípadne aj podľa podkladov nezávislej medzinárodnej agentúry.

MZVaEZ SR je povinné poskytovať stanovené informácie len tým zamestnávateľom, ktorí dočasne vysielajú zamestnancov do zahraničia a ktorým patrí náhrada výdavkov podľa § 24 zákona o cestovných náhradách.

V zmysle § 19 ods. 1 zákona o cestovných náhradách náhrada výdavkov na vzdelanie podľa § 24 patrí zamestnancovi s miestom výkonu práce v zahraničí, na ktorého sa vzťahuje osobitný predpis, pričom v poznámke pod čiarou k odkazu 13 sa uvádza zákon o štátnej službe a zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme. Uvedené informácie je MZVaEZ SR povinné poskytovať aj zamestnávateľom, ktorí pri poskytovaní náhrad výdavkov postupujú podľa § 19 až § 32a zákona o cestovných náhradách na základe osobitného predpisu.

Odstránili sa aplikačné problémy, napr. pri výpočte vreckového. V prípade, že zahraničná pracovná cesta mimo územia Slovenskej republiky trvá v kalendárnom dni

– do 6 hodín vrátane, patrí zamestnancovi stravné vo výške 25 % zo základnej sadzby stravného,

– nad 6 hodín až 12 hodín, patrí zamestnancovi stravné vo výške 50 % zo základnej sadzby stravného,

– nad 12 hodín, patrí zamestnancovi stravné v sume základnej sadzby stravného.

V ustanovení sa riešila osobitne pre zahraničné pracovné cesty možnosť dohodnúť v pracovnej zmluve iné podmienky poskytovania stravného ako aj nižšie stravné ako garantoval zákon, pričom bola ustanovená maximálna suma, o ktorú sa mohla základná sadzba znížiť, t. j. maximálne o 25 %. Zníženie stravného alebo iné podmienky poskytovania stravného museli byť dohodnuté v pracovnej zmluve.

Uvedené ustanovenie sa vzťahovalo len na zamestnancov, u ktorých častá zmena pracoviska vyplývala z osobitnej povahy povolania, to znamená, že zamestnávateľ nemohol uvedené stanovenie využiť pre všetkých zamestnancov.

Osobitne bolo ustanovené v zákone riešiť špecifickú skupinu zamestnancov, u ktorých častá zmena pracoviska vyplývala z osobitnej povahy povolania, a to členov posádok plavidiel vnútrozemskej plavby.

Pre túto kategóriu zamestnancov bola zavedená maximálna miera krátenia stravného až o 50 %, a to z dôvodu špecifických podmienok vnútrozemskej (riečnej) vodnej dopravy. Vyššia miera zníženia stravného oproti iným zamestnancom bola z dôvodu, že prevádzkový poriadok týmto zamestnancom neumožňoval stravovať sa vo verejných stravovacích zariadeniach a zamestnávateľ im v dôsledku tohto zabezpečoval špecifické podmienky pre stravovanie na pracovnej ceste odlišne oproti iným zamestnancom. Znížené stravné aj pre týchto zamestnancov muselo byť tiež obsahom pracovnej zmluvy.

Zabezpečil sa jednotný a najmenej náročný postup pri poskytovaní stravného, ak sa pri zahraničnej pracovnej ceste prechádza do cieľovej krajiny cez viaceré krajiny. Uvedené znenie má opodstatnenie aj z dôvodu, že väčšina krajín ma stravné ustanovené prevažne v EURO a USD (pre málo krajín je stravné ustanovené v domácej mene) a nemá význam prepočítavať stravné za kalendárny deň v jednej mene, napr. podľa počtu hodín strávených v jednotlivých krajinách alebo percentuálnym spôsobom. Uvedený spôsob poskytovania stravného v cudzej mene zabezpečil jednotný postup u každého zamestnávateľa.

Predchádzajúca prax bola rôzna – niektorí zamestnávatelia poskytovali stravné vždy len v mene cieľovej krajiny, iní zas pri prechode cez tranzitné krajiny prepočítavali stravné pre tieto krajiny, napr. podľa počtu hodín strávených v jednotlivých krajinách.

Bol spresnený spôsob poskytovania stravného v eurách v cudzej mene za kalendárny deň za cesty do miesta konania zahraničnej pracovnej cesty a späť v prípade leteckého spôsobu dopravy. Ustanovilo sa, aby sa za čas prechodu hraníc medzi jednotlivými krajinami považoval čas odletu lietadla podľa letového poriadku za dodržania rozhodných časov, ktoré sú ustanovené v § 16 zákona o cestovných náhradách.

Ustanovený bol spôsob krátenia stravného pri zahraničných pracovných cestách v tých prípadoch, keď sú zamestnancovi poskytnuté v rámci ubytovacích služieb preukázateľne raňajky. Aj pri zahraničných pracovných cestách obdobne ako pri tuzemských pracovných cestách sa ustanovilo, aby nižšie sumy stravného alebo iné podmienky poskytovania stravného mohol zamestnávateľ dohodnúť so zamestnancom nielen v dohodách o vykonaní práce, ale vo všetkých dohodách o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, teda aj v dohodách o brigádnickej práci študentov.

Súčasne bola vypustená zo zákona možnosť dohodnúť sa so zamestnancami, ktorí sú členovia posádok plavidiel vnútrozemskej plavby, na krátení stravného z dôvodu, že táto možnosť je zo strany zamestnávateľov vo veľkej miere zneužívaná voči zamestnancom, čo v praxi pôsobí diskriminačne voči týmto zamestnancom.

V záujme ochrany práv a záujmov zamestnancov v doprave bolo eliminovať výšku možného znižovania stravného, ktoré sa upravuje v pracovných zmluvách, prípadne v dohodách o práci vykonávanej mimopracovný pomer. Pôvodne sa upravovala výška možného zníženia sumy stravného až o 25 % z pôvodnej sumy, čo predstavovalo veľké krátenie sumy stravného, napr. u vodičov kamiónov, ktorí v pravidelných intervaloch absolvujú pracovné cesty a jednostranným konaním zamestnávateľov spočívajúcim v znižovaní sumy za stravné prichádzajú o značnú čiastku finančných prostriedkov, na ktorú majú právo vyplývajúce zo zamestnaneckého pomeru. Rovnakým spôsobom sa upravilo aj ustanovenie týkajúce sa zahraničných pracovných ciest.

Osobitne sa pre zahraničnú pracovnú cestu ustanovil spôsob krátenia stravného v cudzej mene v prípade, ak má zamestnanec na zahraničnej pracovnej ceste preukázane bezplatne zabezpečené stravovanie. Podľa predchádzajúceho právneho stavu pre krátenie stravného platilo ustanovenie § 5 ods. 6 zákona, spresnením ktorého nebola jeho aplikácia na zahraničné pracovné cesty už možná. Aj pri zahraničnej pracovnej ceste sa stravné, na ktoré má zamestnanec nárok v rámci kalendárneho dňa, kráti o zákonom určené percento. Miera krátenia sa vypočíta zo stravného v cudzej mene ustanovené pre časové pásmo nad 12 hodín trvania pracovnej cesty (zvýši sa základňa pre krátenie stravného) alebo z najvyššej dohodnutej sumy stravného so zamestnancom podľa § 13 ods. 6 (iné podmienky poskytovania stravného, nižšie sumy stravného).

Právnou úpravou sa zosúladil spôsob krátenia stravného v prípade poskytnutých raňajok v rámci ubytovacích služieb so spôsobom krátenia ustanoveným v § 13 ods. 7. V prípade, ak mal zamestnanec na zahraničnej pracovnej ceste v rámci ubytovacích služieb preukázateľne poskytnuté raňajky, zamestnávateľ hodnotu raňajok zamestnancovi tak ako predtým uzná, ale stravné, na ktoré má nárok v rámci kalendárneho dňa a zahraničnej pracovnej cesty, kráti spôsobom podľa odseku 7.

Vzhľadom na aplikačné problémy sa zaviedla iba všeobecná preukázanosť o poskytnutých raňajkách v rámci ubytovacích služieb (napr. doklad o rezervácií, informácia od zamestnanca a pod.) a nevyžaduje sa preukázanosť iba cez doklad o ubytovaní (účtovný doklad).

Týmto znením sa ustanovuje, že stravné sa v prípade bezplatne zabezpečeného jedla alebo v prípade poskytnutých raňajok zamestnancovi nekráti, ak zamestnanec stravovanie nemohol využiť z nejakých vážnych a opodstatnených dôvodov, ktoré nezavinil (napr. skorší odlet lietadla, plnenie úloh zamestnávateľa a pod.).

Znením tohto ustanovenia sa ustanovilo, že za preukázanie zabezpečeného jedla bezplatným spôsobom sa považuje aj vyhlásenie zamestnanca vo vyúčtovaní náhrad.

Zákon vylúčil poskytovanie stravného v eurách alebo v cudzej mene počas dohodnutého prerušenia pracovnej cesty v období pred začiatkom výkonu práce na zahraničnej pracovnej ceste alebo v období po skončení výkonu práce na zahraničnej pracovnej ceste. Počas doby návštevy rodiny takýto istý postup pri poskytovaní stravného v eurách alebo v cudzej mene vyplýva z ustanovenia § 12 zákona o cestovných náhradách, ale vzhľadom na aplikačné problémy sa táto problematika spresnila.

Zamestnancovi môže zamestnávateľ poskytnúť pri zahraničnej pracovnej ceste popri náhrade preukázaných potrebných vedľajších výdavkov [§ 4 ods. 1 písm. d)] vreckové v eurách alebo v cudzej mene vo výške do 40 % stravného ustanoveného podľa § 13 ods. 4 a 5. Po dobu prerušenia zahraničnej pracovnej cesty z dôvodu návštevy rodiny (§ 12) alebo po dobu dohodnutého prerušenia zahraničnej pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca (§ 3 ods. 2) vreckové v eurách alebo v cudzej mene zamestnancovi nepatrí.

Ustanovenie rieši poskytovanie náhrad, ktorými sú vreckové pri zahraničnej pracovnej ceste vo väzbe na výšku tejto náhrady a jej výpočet.

Zmena oproti predchádzajúcej právnej úprave spočívala v zmene nenárokovej náhrady vreckové na nárokovú náhradu. Účelom tejto zmeny bolo zrovnoprávnenie všetkých zamestnancov, čo sa týkalo plnení pri zahraničnej pracovnej ceste. Naďalej však zostalo v právomoci zamestnávateľa, aby určil výšku vreckového, pričom sa zákonom ustanovovala minimálna a maximálna výška vreckového.

Spresnilo, z akej výšky stravného sa vypočíta vreckové. Po dobu prerušenia zahraničnej pracovnej cesty z dôvodu návštevy rodiny alebo po dobu dohodnutého prerušenia zahraničnej pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca (§ 3 ods. 2) vreckové v eurách alebo v cudzej mene zamestnancovi nepatrí.

Po formálnej stránke bolo uvedené ustanovenie zosúladené s ostatnými ustanoveniami zákona a súčasne bolo vylúčené poskytovanie vreckového v eurách alebo v cudzej mene počas dohodnutého prerušenia zahraničnej pracovnej cesty v období pred výkonom práce na zahraničnej pracovnej ceste alebo v období po skončení zahraničnej pracovnej cesty. Počas doby návštevy rodiny takýto istý postup pri poskytovaní vreckového v eurách alebo v cudzej mene vyplýva z ustanovenia § 12 zákona o cestovných náhradách. Následne bola vypustená dolná hranica na poskytnutie vreckového pri zahraničných služobných cestách a povinnosť zamestnávateľa na poskytnutie vreckového bola upravená na jeho možnosť.

(1) Pri poskytovaní náhrad za používanie vozidiel podľa § 7 patrí zamestnancovi pri zahraničnej pracovnej ceste v členskom štáte eurozóny¹¹⁾ alebo v treťom štáte, ktorý zaviedol euro na základe menovej dohody uzavretej s Európskym spoločenstvom podľa osobitných predpisov¹²⁾ (ďalej len „tretí štát“), náhrada za spotrebované pohonné látky v eurách za každý aj začatý kilometer jazdy mimo územia Slovenskej republiky, prípadne aj za každý aj začatý kilometer jazdy na území Slovenskej republiky od času prechodu slovenskej štátnej hranice do miesta skončenia zahraničnej pracovnej cesty a to na základe preukázanej jednotkovej ceny pohonnej látky dokladom o kúpe mimo územia Slovenskej republiky; ak zamestnanec preukazuje jednotkovú cenu pohonnej látky v eurách viacerými dokladmi o kúpe, jednotková cena pohonnej látky sa môže vypočítať aritmetickým priemerom preukázaných cien. Ak zamestnanec nepreukáže jednotkovú cenu pohonnej látky dokladom o kúpe mimo územia Slovenskej republiky, na výpočet sa použije jednotková cena pohonnej látky v eurách, ktorá platila v čase nástupu na zahraničnú pracovnú cestu v členskom štáte eurozóny alebo v treťom štáte alebo jednotková cena pohonnej látky v eurách, ktorá platila v čase nástupu na zahraničnú pracovnú cestu v Slovenskej republike zistená štatistickým úradom.

(2) Pri poskytovaní náhrad za používanie vozidiel podľa § 7 patrí zamestnancovi pri zahraničnej pracovnej ceste v štáte, ktorý nie je členským štátom eurozóny alebo tretím štátom, náhrada za spotrebované pohonné látky v cudzej mene za každý aj začatý kilometer jazdy mimo územia Slovenskej republiky, prípadne aj za každý aj začatý kilometer jazdy na území Slovenskej republiky od času prechodu slovenskej štátnej hranice do miesta skončenia zahraničnej pracovnej cesty a to na základe preukázanej jednotkovej ceny pohonnej látky dokladom o kúpe mimo územia Slovenskej republiky; ak zamestnanec preukazuje jednotkovú cenu pohonnej látky v rovnakej cudzej mene viacerými dokladmi o kúpe, jednotková cena pohonnej látky sa môže vypočítať aritmetickým priemerom preukázaných cien. Ak zamestnanec nepreukáže jednotkovú cenu pohonnej látky v cudzej mene dokladom o kúpe mimo územia Slovenskej republiky, na výpočet sa použije jednotková cena pohonnej látky v cudzej mene, ktorá platila v čase nástupu na zahraničnú pracovnú cestu v štáte, ktorý nie je členským štátom eurozóny alebo tretím štátom, alebo jednotková cena pohonnej látky v eurách, ktorá platila v čase nástupu na zahraničnú pracovnú cestu v Slovenskej republike zistená štatistickým úradom.

Ustanovenie rozlišuje vo väzbe na náhradu výdavkov za pohonné látky poskytované v cudzej mene alebo v eurách zahraničné pracovné cesty vykonané v štáte, ktorý je členským štátom eurozóny alebo zúčastneným tretím štátom (štát, ktorý nie je členom Európskej únie, alebo na základe menovej dohody zaviedol euro) a ktorý nie je členským štátom eurozóny.

Je to regionálna oblasť v rámci Európskej únie tvorená zúčastnenými členskými štátmi, v ktorej spoločnú menovú politiku určuje Európska centrálna banka; Slovenská republika sa zúčastneným členským štátom a súčasťou eurozóny stáva odo dňa zavedenia eura.

V ustanovení sa zrušila vzdialenosť 350 km v zahraničí, za ktorú sa zamestnancovi poskytovala náhrada výdavkov za pohonné látky ešte v slovenskej mene. Uvedený postup nemá už opodstatnenie, cena pohonnej látky v okolitých štátoch je porovnateľná, alebo aj nižšia a tento postup bol aj administratívne náročný.

Ustanovilo sa, aby zamestnancovi patrila náhrada výdavkov za pohonné látky v cudzej mene za reálne najazdené kilometre v zahraničí, prípadne aj za kilometre prejdené od prechodu slovenskej štátnej hranice až do miesta skončenia zahraničnej pracovnej cesty.

V prípade, ak zamestnanec preukáže dokladom o kúpe cenu pohonnej látky viacerými dokladmi v rovnakej cudzej mene, na výpočet sa môže z hľadiska zjednodušenia výpočtu použiť priemerná jednotková cena pohonnej látky v cudzej mene vypočítaná aritmetickým priemerom. Ak zamestnanec nepreukáže cenu pohonnej látky v cudzej mene dokladom o kúpe, na výpočet sa použije zistená jednotková cena pohonnej látky v cudzej mene, ktorá platila v krajine konania zahraničnej pracovnej cesty (napr. cez internet, cena, ktorú skutočne vynaložil zamestnanec na základe jeho vyhlásenia a pod.) alebo jednotková cena pohonnej látky v eurách, ktorá platila v čase nástupu na zahraničnú pracovnú cestu v Slovenskej republike zistená Štatistickým úradom Slovenskej republiky. Uvedený postup platí pre zahraničné pracovné cesty vykonané v štáte, v ktorom platí cudzia mena, t. j. v štáte, ktorý nie je členským štátom eurozóny alebo „tretím štátom“ ako aj pre štáty, ktoré nie sú členskými štátmi Európskej únie (odsek 2).

Tak isto sa postupuje aj pri zahraničných pracovných cestách vykonaných v štáte, v ktorých platí euro, t. j. v štáte, ktorý je členským štátom eurozóny alebo „tretím štátom“ s tým, že zamestnanec má nárok na náhradu za spotrebované pohonné látky v mene euro podľa cien pohonných látok platných v týchto štátoch (odsek 1).

Novelou zákona č. 297/2024 Z. z. sa s účinnosťou od 1. 1. 2025 v celom texte slovo „cena“ vo všetkých tvaroch nahrádza slovami „jednotková cena“ v príslušnom tvare, vypúšťajú sa slová „cestných motorových“, slová „kilometre prejazdené“ sa nahrádzajú slovami „každý aj začatý kilometer jazdy“ a slová „kilometre alebo ich časť prejazdené“ sa nahrádzajú slovami „každý aj začatý kilometer jazdy“. Ide o zmenu z dôvodu zmien vykonaných v § 7 ods. 1 a 2, čiže zavedenie legislatívnej skratky „vozidlo“, a práve preto sa upravili pojmy aj v ostatných ustanoveniach zákona o cestovných náhradách.

(1) Pri zahraničnej pracovnej ceste patrí zamestnancovi za čas pracovnej cesty na území Slovenskej republiky stravné v eurách v rozsahu a za podmienok ustanovených v § 5; ak zamestnávateľ neumožní zamestnancovi stravovať sa zvyčajným spôsobom, môže uplatniť § 5 ods. 3.

(2) Pri zahraničnej pracovnej ceste, ktorá sa začína a končí na území Slovenskej republiky, je na vznik nároku na náhrady poskytované v eurách alebo v cudzej mene rozhodujúci čas prechodu slovenskej štátnej hranice, odlet a prílet lietadla podľa letového poriadku alebo príchod a odchod lode z prístavu, v ktorom sa vykonáva vstupná a výstupná hraničná kontrola; § 15 nie je v tomto prípade dotknutý.

(3) Pri zahraničnej pracovnej ceste, ktorá sa začína a končí v zahraničí, sú na vznik nároku na náhrady poskytované v eurách alebo v cudzej mene rozhodujúce podmienky pracovnej cesty určené zamestnávateľom (§ 3).

(4) Pri zahraničnej pracovnej ceste, ktorá sa začína na území Slovenskej republiky a končí sa v zahraničí, a pri zahraničnej pracovnej ceste, ktorá sa začína v zahraničí a končí sa na území Slovenskej republiky, na posúdenie rozhodujúcich časov na vznik nároku na náhrady poskytované v eurách alebo v cudzej mene sa primerane uplatnia ustanovenia odsekov 2 a 3.

Ustanovenie bolo rozšírené o možnosť poskytnúť zamestnancovi stravné za čas strávený na území SR v trvaní do 5 hodín a boli spresnené rozhodujúce časy pre vznik nároku zamestnanca na inú ako slovenskú menu.

Ustanovilo sa, aby pri zahraničnej pracovnej ceste, ktorá trvá na území SR menej ako 5 hodín, bola daná zamestnávateľovi možnosť poskytnúť zamestnancovi stravné tak ako pri tuzemskej pracovnej ceste v prípade, že zamestnancovi bolo znemožnené stravovať sa obvyklým spôsobom.

Doplnením ustanovenia o časoch rozhodujúcich pre vznik nároku na náhrady v inej ako slovenskej mene sa reagovalo na skutočnosť, že v predchádzajúcej úprave bola osobitne upravená iba letecká preprava a z toho dôvodu pre vodnú prepravu platilo ustanovenie, že rozhodujúcim časom pre priznanie nároku v inej mene ako v eurách je prechod slovenskej štátnej hranice. V praxi toto ustanovenie v podmienkach vnútrozemskej plavby na Dunaji nebolo možné aplikovať, nakoľko slovenská štátna hranica s Maďarskom aj Rakúskom tvorí niekoľko kilometrový úsek idúci stredom alebo prúdnicou Dunaja a plavidlo v takomto úseku prekračuje hranicu niekoľkokrát a nebolo možné presne určiť kedy a koľko krát sa prešla hranica, pretože to závisí od plavebných podmienok a od vytýčenia plavebnej dráhy štátnou plavebnou správou.

Súčasne sa ustanovilo, že pri použití cestného motorového vozidla na zahraničnej pracovnej ceste, ktorá podľa určených podmienok začína a končí alebo ktorá len začína mimo územia SR, neplatí obmedzenie pre nárok na náhradu za pohonné hmoty v inej ako slovenskej mene až od 350 km prejdených v zahraničí. Náhrada za pohonné látky v inej mene ako v eurách patrila zamestnancovi v týchto prípadoch už z miesta nástupu na zahraničnú pracovnú cestu.

Zmeny ustanovenia súviseli so zavedením meny euro v Slovenskej republike a tiež so zrušením vzdialenosti 350 km v zahraničí, za ktorú sa zamestnancovi poskytovala náhrada výdavkov za pohonné látky v slovenskej mene.

Zahraničné pracovné cesty
vykonávané na základe dohôd
o vzájomnej výmene zamestnancov

(1) V dohode o vzájomnej výmene zamestnancov môže zamestnávateľ, ktorý zamestnanca vysiela so zamestnávateľom, ku ktorému je zamestnanec vysielaný, dohodnúť poskytovanie bezplatného ubytovania, stravného alebo bezplatného stravovania, vreckového a náhrady cestovných výdavkov za cesty súvisiace s výkonom práce.

(2) Cestovné výdavky za cesty zo sídla zamestnávateľa, ktorý zamestnanca vysiela na pracovnú cestu, do sídla zamestnávateľa v zahraničí a späť, náhradu preukázaných výdavkov za komerčné poistenie v zahraničí, náhradu preukázaných výdavkov za povinné očkovanie a odporúčané očkovanie a náhradu výdavkov za cesty na návštevu rodiny uhrádza vysielajúci zamestnávateľ, ak sa zamestnávatelia nedohodnú inak.

(3) Slovenskému zamestnancovi vyslanému do zahraničia patrí stravné v cudzej mene podľa § 13 ods. 4 a 5.

(4) Zahraničnému zamestnancovi vyslanému do Slovenskej republiky patrí za každý kalendárny deň stravné v sume trojnásobku sumy stravného určeného pre pracovné cesty na území Slovenskej republiky v časovom pásme nad 18 hodín a vreckové vo výške od 5 % do 40 % určeného stravného. V prípade, že pracovná cesta zahraničného zamestnanca netrvá celý kalendárny deň, patrí zamestnancovi pomerná suma stravného v závislosti od dĺžky trvania pracovnej cesty v kalendárnom dni; suma stravného sa zaokrúhli na najbližší eurocent nahor.

Ustanovenie upravuje podmienky poskytovania náhrad zamestnancovi na zahraničnej pracovnej ceste konanej na základe dohody o vzájomnej výmene zamestnancov medzi slovenským zamestnávateľom a zahraničným zamestnávateľom.

Stravné pre slovenského zamestnanca v zahraničí muselo byť dohodnuté minimálne v sume stravného určeného opatrením MF SR.

Zahraničnému zamestnancovi, ktorý vykonával zahraničnú pracovnú cestu u slovenského zamestnávateľa, bolo stravné určené na kalendárny deň v sume trojnásobku sumy stravného ustanoveného pre časové pásmo nad 18 hodín.

Pri pracovnej ceste kratšej ako celý kalendárny deň sa na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy zahraničnému zamestnancovi poskytne stravné len v pomernej výške, a to podľa konkrétnej dĺžky pobytu na území SR.

Aj pre tieto zahraničné pracovné cesty platí ustanovenie § 9 zákona, v zmysle ktorého môžu zamestnávatelia poskytovať vyššie stravné ako fakultatívnu náhradu.

V tomto ustanovení bolo rozšírené nárokové plnenie pre zamestnanca o náhradu preukázaných výdavkov za povinné alebo odporúčané poistenie pri vyslaní na zahraničnú pracovnú cestu do tropických oblastí alebo do inak zdravotne obťažných oblastí. V prípade, že do niektorej takejto krajiny sa vyžaduje alebo odporúča očkovanie, zamestnávatelia aj v minulosti uvedenú náhradu zamestnancovi poskytovali v rámci potrebných vedľajších výdavkov.

V tomto ustanovení došlo k rozšíreniu možnosti poskytnúť aj iné druhy poistenia, a to komerčné poistenie.

Vo väzbe na úpravu § 14 sa aj v tomto ustanovení spresnilo z akej výšky stravného sa vypočíta vreckové.

Suma stravného, ktorá sa zaokrúhľovala na celé koruny nahor, po prechode na menu euro zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor. Uvedený spôsob zaokrúhľovania je v súlade s platným spôsobom zaokrúhľovania a je v prospech zamestnanca v súlade so základnými princípmi pre prechod na menu euro.

Novelou zákona č. 297/2024 Z. z. sa s účinnosťou od 1. 1. 2025 zaviedla úprava z dôvodu oznamovania súm stravného a súm základnej náhrady v Zbierke zákonov SR.

(1) Zamestnancovi s miestom výkonu práce dohodnutom v pracovnej zmluve v zahraničí patrí za dni cesty do miesta výkonu práce v zahraničí a späť a pri pracovných cestách v zahraničí náhrada ako pri zahraničnej pracovnej ceste; pri pracovných cestách na územie Slovenskej republiky za čas strávený na území Slovenskej republiky patria zamestnancovi náhrady ako pri pracovnej ceste.

(2) Ak zamestnanca nasledujú do miesta výkonu práce v zahraničí aj osoby, ktoré sa považujú za rodinu zamestnanca (§ 2 ods. 5), možno zamestnancovi poskytnúť za dni cesty do tohto miesta a späť náhradu preukázaných cestovných výdavkov, preukázaných ubytovacích výdavkov a preukázaných potrebných vedľajších výdavkov, ktoré vznikli týmto osobám. Nasledovaním sa rozumie aj cestovanie súčasne so zamestnancom do miesta výkonu práce v zahraničí a späť.

(3) Odseky 1 a 2 sa nevzťahujú na zamestnanca, ktorý denne dochádza zo Slovenskej republiky do miesta výkonu práce v zahraničí.

Ustanovenie rieši nároky zamestnanca, ktorý má výkon práce v zahraničí. Na rozdiel od predchádzajúcej právnej úpravy sa vzťahovalo na všetkých zamestnancov bez ohľadu na právnu formu zamestnávateľa a nielen na zamestnanca, ktorý bol odmeňovaný podľa osobitného predpisu, ktorým bolo nariadenie vlády SR č. 169/1993 Z. z. o platových náležitostiach zamestnancov zahraničnej služby, ktoré bolo vydané na základe zákona č. 143/1992 Z. z. o plate a odmene za pracovnú pohotovosť v rozpočtových a v niektorých ďalších orgánoch a organizáciách. Súčasne boli taxatívne vymedzené výdavky, náhradu ktorých mohol zamestnávateľ poskytovať zamestnancovi a ktoré vznikli osobám považujúcim sa na účely tohto zákona za rodinu zamestnanca, pokiaľ ho nasledovali do miesta pridelenia. Uvedené ustanovenie sa nevzťahovalo na zamestnanca s miestom výkonu práce v zahraničí s denným návratom do miesta pobytu.

Pre zamestnancov s miestom výkonu práce v zahraničí, na ktorých sa vzťahoval zákon o štátnej službe a zákon o verejnej službe, bolo zavedené obmedzenie pri poskytovaní stravného pri pracovných cestách v zahraničí v tom zmysle, že im nepatrilo stravné za pracovné cesty v krajine ich výkonu práce v trvaní 6 hodín a menej. Obmedzenie vychádzalo zo skutočností, že pre uvedených zamestnancov platilo nariadenie č. 170/1993 Z. z. o niektorých náhradách výdavkov v súvislosti s pridelením na výkon práce v zahraničí a predovšetkým zo skutočností, že sa im nemenili podmienky výkonu práce pri takýchto kratších pracovných cestách.

Právna úprava vychádzala zo skutočností, že žiadny právny predpis neupravoval postup pri príprave, realizácii, vyhodnocovaní a kontrole pracovných ciest manželských partnerov vedúcich diplomatických misií v zahraničí na úrovni veľvyslanca, vyslanca a charge.

Pri pracovných cestách vedúcich diplomatických misií v zahraničí v niektorých prípadoch vznikala potreba ich sprevádzania manželským partnerom. Išlo o účasť oficiálnej reprezentácie SR a o prípady, ktoré boli v súlade s medzinárodnou praxou, miestnym protokolom a zvyklosťami. Samostatnú kapitolu účasti manželského partnera predstavovali akreditačné návštevy vedúcich diplomatických misií SR, respektíve účasť vedúceho diplomatickej misie na protokolárnych aktivitách v krajine pôsobnosti. Vo všetkých týchto prípadoch bolo pre posúdenie nutnosti účasti manželského partnera potrebné oficiálne písomné pozvanie partnerských orgánov.

Uvedená problematika bola upravená v jednotlivých krajinách rôznym spôsobom. V krajinách, v ktorých neexistovali žiadne písomné pravidlá pre poskytovanie náhrad, sa postupovalo od prípadu k prípadu a úhrada predmetných nákladov bola rôzna. Náklady boli hradené v plnom rozsahu alebo len čiastočne, ak išlo o oficiálnu návštevu s pozvaním a programom pre manželských partnerov.

Právna úprava týkajúca sa poskytovania náhrad pri pracovných cestách na území Slovenskej republiky má iba spresňujúci charakter pre aplikačnú prax. Uvedený postup vyplýva z iných ustanovení zákona o cestovných náhradách, a teda týmto spôsobom sa poskytovali náhrady aj podľa platného znenia zákona o cestovných náhradách. Ďalšou úpravou v ustanovení § 19 ods. 3 sa vo väzbe na ustanovenie § 19 ods. 8 založil nárok aj na náhradu preukázaných výdavkov za poistenie liečebných nákladov.

Náhrady pri výkone práce
v zahraničí zamestnancovi,
na ktorého sa vzťahuje
osobitný predpis

(1) Zamestnancovi s miestom výkonu práce v zahraničí, na ktorého sa vzťahuje osobitný predpis,¹³⁾ ak predpokladaný čas výkonu práce v zahraničí je dlhší ako šesť kalendárnych mesiacov (ďalej len „dočasné vyslanie“) za podmienok ustanovených týmto zákonom patrí náhrada

f) výdavkov spojených s pôrodom, preventívnou starostlivosťou a povinným očkovaním,

(2) Zamestnancovi podľa odseku 1 sa za podmienok ustanovených týmto zákonom ďalej poskytnú plnenia

(3) Zamestnancovi podľa odseku 1 patrí za dni cesty do miesta dočasného vyslania a späť a pri pracovných cestách v zahraničí náhrada výdavkov ako pri zahraničnej pracovnej ceste. Pri pracovných cestách na územie Slovenskej republiky za čas strávený na území Slovenskej republiky patria zamestnancovi náhrady ako pri pracovnej ceste. Ak zamestnanca nasledujú do miesta dočasného vyslania aj manžel a deti zamestnanca, zamestnávateľ poskytne zamestnancovi za dni cesty do tohto miesta a späť náhradu preukázaných cestovných výdavkov, preukázaných ubytovacích výdavkov, preukázaných výdavkov za poistenie nevyhnutných liečebných nákladov v zahraničí a náhradu preukázaných potrebných vedľajších výdavkov, ktoré im vznikli. Nasledovaním sa rozumie aj cestovanie súčasne so zamestnancom do miesta dočasného vyslania a späť.

(4) Za pracovné cesty s miestom výkonu práce (§ 3) v krajine dočasného vyslania v trvaní do 6 hodín vrátane, stravné a vreckové zamestnancovi podľa odseku 1 nepatrí.

(5) Zamestnancovi podľa odseku 1, ktorý je vedúci diplomatickej misie¹⁴⁾ na úrovni veľvyslanca, vyslanca a chargé d´affaires ad interim, patrí náhrada preukázaných cestovných výdavkov a preukázaných výdavkov za ubytovanie manžela, ak podľa štátneho protokolu prijímajúcej krajiny je žiaduce, aby sa na zahraničnej pracovnej ceste zamestnanca zúčastnil po schválení zamestnávateľom na základe písomného pozvania aj jeho manžel.

(6) Zamestnancovi podľa odseku 1 možno poskytnúť aj ďalšie náhrady podľa tohto zákona.

(7) Ak manžel zamestnanca podľa odseku 1 je počas toho istého času dočasne vyslaný na to isté miesto výkonu práce v zahraničí, plnenie podľa odseku 2 písm. b) a náhrady a plnenia poskytované na dieťa podľa odseku 1 písm. b), c), e) až g) a odseku 2 písm. a) patria za podmienok ustanovených týmto zákonom len jednému z nich.

(8) Ak zamestnávateľ vyslal zamestnanca podľa odseku 1 do miesta dočasného vyslania na nevyhnutne potrebný čas predo dňom dočasného vyslania, patria zamestnancovi za tento čas náhrady v rozsahu a za podmienok ako pri zahraničnej pracovnej ceste, ktorá sa skončí v zahraničí. Ak je nevyhnutné, aby manžel a deti cestovali súčasne so zamestnancom do miesta dočasného vyslania na nevyhnutne potrebný čas predo dňom jeho dočasného vyslania, za tento čas zamestnávateľ poskytne zamestnancovi náhradu preukázaných ubytovacích výdavkov a náhradu preukázaných výdavkov za poistenie nevyhnutných liečebných nákladov v zahraničí, ktoré im vznikli; zamestnávateľ poskytne zamestnancovi za dni cesty do tohto miesta náhradu preukázaných cestovných výdavkov, ktoré im vznikli.

(9) V prípade smrti zamestnanca, manžela a dieťaťa zamestnávateľ postupuje podľa § 27.

(10) Pri úmrtí zamestnanca podľa odseku 1 alebo pri jeho vyhlásení za mŕtveho alebo nezvestného zamestnávateľ poskytne manželovi a deťom náhradu výdavkov a plnení spojených s úmrtím zamestnanca alebo s vyhlásením zamestnanca za mŕtveho alebo nezvestného (§ 27a).

Uvedeným ustanovením sa zakladá zamestnancovi, ktorý má miesto výkonu práce v zahraničí a vzťahuje sa na neho zákon o štátnej službe, nárok na ďalšie náhrady ako aj možnosť poskytovať im fakultatívne náhrady. Na uvedené ustanovenie sa vzťahujú ustanovenia § 20 až § 32 zákona.

Rozsah náhrad ako aj podmienky ich poskytovania vychádzajú vo všeobecnosti z príslušných právnych predpisov.

Zamestnanca, ktorý má miesto výkonu práce v zahraničí, upravujú viaceré právne predpisy, a to

– zákon č. 55/2017 Z. z. o štátnej službe v znení neskorších predpisov,

– zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 369/2004 Z. z.

V prípade, že predpokladaný čas výkonu práce v zahraničí je dlhší ako šesť kalendárnych mesiacov, pričom hovoríme o dočasnom vyslaní, tak tomuto zamestnancovi patrí náhrada za podmienok, ktoré sú ustanovené zákonom o cestovných náhradách.

Právnou úpravou sa vo väzbe na zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a zákona o štátnej službe spresnil predpokladaný čas dočasného vyslania štátneho zamestnanca do cudziny alebo predpokladaný čas výkonu práce zamestnanca vo verejnom záujme v zahraničí. Súčasne sa pre výkon práce v zahraničí zaviedla v praxi používaná skratka „dočasné vyslanie“.

V nadväznosti na zmeny zákona č. 318/2018 Z. z. týkajúce sa odmeňovania zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujem a v štátnej službe sa novelizovala náhrada výdavkov spojených so zabezpečením vzdelania dieťaťa týchto zamestnancov dočasne vyslaných do cudziny, a to aj vzhľadom na aktuálnu potrebu tejto úpravy vyplývajúcu zo zmeny systému OSN pri určovaní príspevku na vzdelanie, na ktorý je právna úprava v zákone o cestovných náhradách naviazaná.

Ak je súčasťou základného vzdelania v krajine alebo mieste dočasného vyslania prípravný ročník, zamestnávateľovi naďalej zostala možnosť poskytnúť zamestnancovi náhradu preukázaných účelne vynaložených výdavkov na vzdelanie na absolvovanie tohto prípravného ročníka.

Ustanovilo sa, aby kritériami pre určenie vhodnosti školy pre deti dočasne vyslaných zamestnancov boli predovšetkým bezpečnosť dieťaťa, ochrana zdravia dieťaťa, kvalita poskytovaného vzdelania, vyučovací jazyk a jazyková kontinuita vo vzťahu k doterajšiemu vyučovaciemu jazyku dieťaťa, pričom jazyková kontinuita sa posudzuje vo vzťahu k doterajšiemu vyučovaciemu jazyku dieťaťa v zahraničí alebo k doterajšiemu štúdiu dieťaťa na základnej škole alebo strednej škole v Slovenskej republike, v ktorej bol hlavný vyučovací jazyk iný ako slovenský jazyk (napr. anglický, nemecký, francúzsky).

V záujme dosiahnutia úhrady výdavkov na vzdelanie v plnej výške na vhodných primeraných školách pre každé dieťa, ktoré zodpovedajú vyššie uvedeným kritériám, bolo potrebné zvýšiť rozpočet MZVaEZ SR, ako aj rozpočet ostatných dotknutých zamestnávateľov v položke „školné“. Prispelo to k odstráneniu diskriminácie rodín so školopovinnými deťmi. Pri potrebe uhrádzania výdavkov na vzdelanie z vlastných prostriedkov bola diskriminácia z hľadiska výšky príjmov vyslaných zamestnancov. Výška limitov na výdavky na vzdelanie pre jednotlivé krajiny by sa mala zo strany zamestnávateľa nastaviť tak, aby deti dočasne vyslaných zamestnancov bez ohľadu na ich funkčné zaradenie mali rovnakú možnosť navštevovať medzinárodné školy (od domovníka až po veľvyslanca). Uvedená zmena prispela aj k motivácii zamestnancov uchádzať sa o pozície v krajinách so sťaženými podmienkami a krízovými podmienkami, ktoré je stále ťažšie obsadiť. Taktiež sa dosiahlo aj vyrovnanie úrovne uhrádzania výdavkov na vzdelanie s ostatnými krajinami V4.

Podľa § 24 zákona o cestovných náhradách MZVaEZ SR už nevydáva najvyššiu sumu výdavkov na vzdelanie pre jednotlivé krajiny na školský rok na dieťa opatrením. Vzhľadom na to, že § 24 zákona o cestovných náhradách aplikujú aj iní zamestnávatelia (napr. MO SR, MV SR), ktorí nemajú k dispozícii dostatočné podklady pre určenie sumy výdavkov na vzdelanie, sa súčasne ustanovilo, aby MZVaEZ SR bolo povinné na žiadosť zamestnávateľov, ktorí aplikujú § 24 zákona o cestovných náhradách, najneskôr do 30. júna poskytnúť im informácie

– o najvyššej sume náhrady výdavkov na vzdelanie na dieťa na nasledujúci školský rok, ktoré MZVaEZ SR poskytuje svojim zamestnancom pre krajinu alebo miesto dočasného vyslania.

MZVaEZ SR je povinné poskytovať informácie len tým zamestnávateľom, ktorí dočasne vysielajú zamestnancov do zahraničia a ktorým patrí náhrada výdavkov podľa § 24 zákona o cestovných náhradách; v zmysle § 19 ods. 1 zákona o cestovných náhradách náhrada výdavkov na vzdelanie podľa § 24 patrí zamestnancovi s miestom výkonu práce v zahraničí, na ktorého sa vzťahuje osobitný predpis, ktorým je zákon o štátnej službe a zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme. Uvedené informácie je MZVaEZ SR povinné poskytovať aj zamestnávateľom, ktorí pri poskytovaní náhrad výdavkov postupujú podľa § 19 až § 32a zákona o cestovných náhradách na základe osobitného predpisu (napr. zákon č. 281/2005 Z. z., zákon č. 73/1998 Z. z.).

– výdavkov spojených s pôrodom, preventívnou starostlivosťou a povinným očkovaním,

Zákonom o zahraničnej službe sa zamestnancovi založil nárok na náhradu výdavkov na sociálne poistenie a starobné dôchodkové sporenie za manžela. Zmenil sa charakter náhrady cestovných výdavkov za cesty za účelom dovolenky z nenárokového na nárokový, pričom sa súčasne ustanovili aj podmienky jej poskytovania. Súčasne sa manželovi a deťom rozšírili nároky a plnenia aj v prípade, ak je zamestnanec vyhlásený za nezvestného.

Zákon umožňuje zamestnancovi za stanovených podmienok poskytnúť aj plnenia, a to

Jednoznačne vymedzuje, na aké obligatórne plnenia má dočasne vyslaný zamestnanec nárok.

Ustanovenie upravovalo poskytovanie náhrad výdavkov zamestnancovi za dni cesty do miesta dočasného vyslania a pri pracovných cestách v zahraničí.

Náhradu presne vymedzených výdavkov za dni cesty do miesta vyslania a späť bolo možné poskytovať zamestnancovi tak ako predtým aj osobám, ktoré ho nasledovali do miesta dočasného vyslania, avšak bol zúžený tento okruh len na manžela a dieťa zamestnanca (§ 29 ods. 1).

Za pracovné cesty s miestom výkonu práce v krajine dočasného vyslania v trvaní do 6 hodín vrátane, stravné a vreckové zamestnancovi nepatrí. V ustanovení bolo od roku 2005 ustanovené, aby zamestnancovi pri pracovných cestách v krajine jeho dočasného vyslania v trvaní do 6 hodín okrem stravného nepatrilo ani vreckové. Dočasne vyslanému zamestnancovi sa poskytovala časť platu vo valute, ktorá zohľadňovala zvýšené výdavky v zahraničí a preto poskytovanie stravného ako aj vreckového pri týchto pracovných cestách nemalo opodstatnenie.

Právna úprava v § 18 ods. 1 a v § 19 ods. 3 týkajúca sa poskytovania náhrad pri pracovných cestách na území Slovenskej republiky mala iba spresňujúci charakter pre aplikačnú prax. Uvedený postup vyplýval z iných ustanovení zákona o cestovných náhradách, a teda týmto spôsobom sa poskytovali náhrady aj podľa platného znenia zákona o cestovných náhradách. Ďalšou úpravou v ustanovení § 19 ods. 3 sa vo väzbe na ustanovenie § 19 ods. 8 založil nárok aj na náhradu preukázaných výdavkov za poistenie liečebných nákladov.

V prípade vedúceho diplomatickej misie podľa Vyhlášky ministra zahraničných vecí č. 157/1964 Zb. o Viedenskom dohovore o diplomatických stykoch, a to na úrovni

má tento nárok na náhradu preukázaných cestovných výdavkov a preukázaných výdavkov za ubytovanie manžela, v prípade že je žiaduce, aby sa na zahraničnej pracovnej ceste zamestnanca zúčastnil.

Uvedená podmienka môže byť stanovená podľa štátneho protokolu prijímajúcej krajiny a podmienkou je, že uvedené musí byť chválené zamestnávateľom. Podmienkou je predloženie písomného pozvania manžela zamestnávateľovi.

Zákon o cestovných náhradách umožňuje poskytnutie ďalších náhrad zamestnancovi, a to však len v súlade s týmto právnym predpisom. Tieto fakultatívne náhrady sú uvedené v ďalších ustanoveniach.

Znenie tohto ustanovenia vymedzuje, že ak sú manželskí partneri prostredníctvom toho istého zamestnávateľa vyslaní na výkon práce v zahraničí do toho istého miesta obidvaja súčasne, určité náhrady prislúchajú vždy len jednému z nich. Uvedené bolo doplnené predovšetkým pre účely aplikačnej praxe.

V prípade, ak zamestnanec do miesta dočasného vyslania musí vycestovať na nevyhnutne potrebný čas predo dňom účinnosti dočasného vyslania (napr. za účelom odovzdania agendy), právna úprava v odseku 8 zakladá zamestnancovi nárok na náhradu výdavkov za tento čas v rozsahu a vo výške ako pri zahraničnej pracovnej ceste.

Ak manžel a deti musia z nevyhnutných dôvodov cestovať do miesta dočasného vyslania na nevyhnutne potrebný čas predo dňom dočasného vyslania súčasne so zamestnancom (napr. znížená administratívna náročnosť, finančné hľadisko, malé deti, iné dôvody, aby rodina cestovala spoločne a pod.), za tento čas zamestnávateľ poskytne zamestnancovi náhradu preukázaných ubytovacích výdavkov a náhradu za poistenie liečebných nákladov, ktoré vznikli manželovi a deťom.

Zamestnávateľ poskytne zamestnancovi za dni cesty do tohto miesta aj náhradu preukázaných cestovných výdavkov, ktoré vznikli manželovi a deťom.

Zákonom o zahraničnej službe sa založil nárok na náhradu výdavkov na náhradu výdavkov na sociálne poistenie a starobné dôchodkové sporenie za manžela. Zmenil sa charakter náhrady cestovných výdavkov za cesty za účelom dovolenky z nenárokového na nárokový, pričom sa súčasne ustanovili aj podmienky jej poskytovania. Súčasne sa manželovi a deťom rozšírili nároky a plnenia aj v prípade, ak je zamestnanec vyhlásený za nezvestného.

V prípade úmrtia zamestnanca alebo pri jeho vyhlásení za mŕtveho alebo nezvestného zamestnávateľ poskytne manželovi a deťom náhradu výdavkov a plnení spojených s úmrtím zamestnanca alebo s vyhlásením zamestnanca za mŕtveho alebo nezvestného.

(1) Zamestnancovi, ktorého manžel nasleduje do miesta dočasného vyslania, patrí náhrada výdavkov spojených s pobytom manžela mesačne vo výške 15 % zo zahraničného funkčného platu určeného podľa osobitného predpisu.¹³⁾ Náhrada v eurách sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor a náhrada v cudzej mene sa zaokrúhľuje na najbližšiu čiastkovú jednotku príslušnej meny prijímanú v krajine dočasného vyslania alebo v krajine, do ktorej je evakuovaný nahor. Pri výpočte náhrady v cudzej mene sa použije referenčný výmenný kurz určený a vyhlásený Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska,^14a) ktorý je platný k prvému dňu v mesiaci, za ktorý mu patrí náhrada.

(2) Zamestnancovi patrí náhrada výdavkov podľa odseku 1 len za obdobie, počas ktorého sa manžel zdržiava v krajine dočasného vyslania zamestnanca alebo v krajine v zahraničí, do ktorej je evakuovaný. Náhrada sa poskytne aj za obdobie, keď manžel sprevádza zamestnanca na pracovnej ceste v zahraničí.

(3) Zamestnancovi nepatrí náhrada podľa odseku 1, ak manžel má na území Slovenskej republiky príjem zo závislej činnosti,^14b) podniká alebo vykonáva inú samostatnú zárobkovú činnosť^14c) okrem príjmov z prenájmu nehnuteľností a z prenájmu hnuteľných vecí, ktoré sa prenajímajú ako príslušenstvo nehnuteľnosti alebo ak manžel vykonáva uvedené činnosti v zahraničí; ak uvedené činnosti manžel začne vykonávať alebo skončí ich vykonávanie v priebehu mesiaca, zamestnancovi patrí náhrada v pomernej časti. Obmedzenie sa nevzťahuje na publicistickú činnosť a literárnu činnosť, na správu vlastného majetku, na správu majetku svojich maloletých detí, na správu majetku osoby, ktorej spôsobilosť na právne úkony bola obmedzená, alebo na správu majetku osoby, ktorá bola pozbavená spôsobilosti na právne úkony.

(4) Ak manžel uzavrie so zamestnávateľom zamestnanca pracovný pomer na kratší pracovný čas, náhrada podľa odseku 1 sa kráti úmerne k dĺžke pracovného času.

(5) Ak manžel uzavrie dohodu o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru, náhrada podľa odseku 1 sa nekráti.

Zamestnancovi vznikajú zvýšené výdavky, ktoré sú spojené s pobytom jeho manželky alebo manžela v zahraničí.

Podmienky poskytovania náhrad ako aj jej výška vychádzala z nariadenia č. 170/1993 Z. z. Táto náhrada patrila zamestnancovi vo výške 20 % z časti platu poskytnutej v peňažných prostriedkoch v inej ako slovenskej mene vypočítanej podľa osobitných predpisov, ktorými boli zákon o štátnej službe a verejnej službe. Uvedené znenie sa však od svojho schválenia zmenilo takmer v celom znení.

Zamestnancovi, ktorého manžel nasleduje do miesta dočasného vyslania, patrí náhrada výdavkov spojených s pobytom manžela mesačne po novom vo výške 15 % zo zahraničného funkčného platu. Náhrada v eurách sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor a náhrada v cudzej mene sa zaokrúhľuje na najbližšiu čiastkovú jednotku príslušnej meny prijímanú v krajine dočasného vyslania alebo v krajine, do ktorej je evakuovaný nahor. Pri výpočte náhrady v cudzej mene sa použije referenčný výmenný kurz určený a vyhlásený Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska, ktorý je platný k prvému dňu v mesiaci, za ktorý mu patrí náhrada.

Národná banka Slovenska môže určovať a vyhlasovať referenčné výmenné kurzy eura k cudzím menám, s ktorými sa v Slovenskej republike aktívne obchoduje alebo sa inak využívajú a pre ktoré Európska centrálna banka neurčuje a nevyhlasuje referenčný výmenný kurz.

Podľa zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov sa pre aplikačnú prax upresnilo, že náhrady výdavkov spojených s pobytom manžela a detí sa vypočítali z časti platu v cudzej mene po zdanení. Pred účinnosťou zákona o dani z príjmov, valutová časť platu bola od dane z príjmu oslobodená. Podľa ďalšieho právneho stavu bol celý príjem dočasne vyslaného zamestnanca v zahraničí zdaniteľný v zmysle zákona o dani z príjmov.

Právna úprava reagovala na zmenu spôsobu výpočtu platu pri dočasnom vyslaní v zahraničí v osobitných zákonoch, t. j. v zákone č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a v zákone o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Náhradu výdavkov spojených s pobytom manžela sa vypočítava z brutto platu z dôvodu daňových vplyvov, ktoré môžu ovplyvniť výšky náhrady (napr. odpočítateľné položky, daňový bonus a pod.). Predtým nebol ustanovený spôsob zaokrúhľovania náhrady výdavkov za pobyt manžela. Nový spôsob zaokrúhľovania bol v prospech zamestnanca v súlade so základnými princípmi pre prechod na menu euro.

Zákonom o zahraničnej službe právna úprava spresnila spôsob zaokrúhľovania náhrady výdavkov spojených s pobytom manžela v prípade, ak sa náhrada poskytuje v cudzej mene. Súčasne sa ustanovil kurz, akým sa prepočíta vypočítaná náhrada v eurách na cudziu menu.

Čo sa týka obdobia nároku na náhradu výdavkov, tak zamestnancovi patrí náhrada výdavkov len za obdobie, počas ktorého sa manžel zdržiava v krajine dočasného vyslania zamestnanca alebo v krajine v zahraničí, do ktorej je evakuovaný. Náhrada sa poskytne aj za obdobie, keď manžel sprevádza zamestnanca na pracovnej ceste v zahraničí. Na základe aplikačnej praxe sa doplnilo, že zamestnancovi, ktorý je dočasne vyslaný v zahraničí a ktorého manžel sprevádza na pracovnej ceste, patrí náhrada výdavkov spojených s pobytom manžela len v prípade zahraničných pracovných ciest. Z uvedeného vyplýva, že náhrada sa nemôže poskytnúť zamestnancovi v prípade, keď ho manžel sprevádza na pracovnej ceste na území Slovenskej republiky.

Ustanovilo sa, aby sa náhrada výdavkov za pobyt manžela poskytovala aj za obdobie, keď sa manžel zdržiava aj v krajine v zahraničí, do ktorej je evakuovaný, V zásade išlo o zmenu, ktorá mala čisto spresňujúci charakter.

Z aplikačnej praxe vznikla potreba sprísniť podmienky poskytovania náhrad výdavkov spojených s pobytom manžela v mieste dočasného vyslania a z tohto dôvodu sa upresnilo v akom prípade nepatrí zamestnancovi predmetná náhrada výdavkov (odsek 3).

Ustanovilo sa, aby sa náhrada neposkytla v prípade, ak manžel má na území Slovenskej republiky alebo v zahraničí príjem zo závislej činnosti, ak podniká alebo vykonáva inú zárobkovú činnosť na území Slovenskej republiky alebo v zahraničí.

Znenie tohto ustanovenia odkazuje na zákon o dani z príjmov vo väzbe na to, čo sa myslí pod podnikaním alebo inou zárobkovou činnosťou. Na zamedzenie tvrdosti zákona ustanovenie konkrétne vymedzuje, aké príjmy je možné poberať bez krátenia náhrady výdavkov spojených s pobytom manžela, napr. príjmy z prenájmu nehnuteľností. Obmedzenie na vykonávanie činnosti sa napr. ďalej nevzťahuje na publicistickú činnosť a literárnu činnosť, na správu vlastného majetku.

Ďalej sa pre aplikačnú prax upresnilo, za akých podmienok sa náhrada výdavkov spojených s pobytom manžela kráti (odsek 4).

Náhrada výdavkov spojených s pobytom manžela sa nekráti, ak manžel niektoré činnosti v zahraničí v nevyhnutných prípadoch vykonáva na základe dohody o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru.

Zamestnancovi nepatrí náhrada, ak manžel má na území Slovenskej republiky príjem zo závislej činnosti, podniká alebo vykonáva inú samostatnú zárobkovú činnosť okrem príjmov z prenájmu nehnuteľností a z prenájmu hnuteľných vecí, ktoré sa prenajímajú ako príslušenstvo nehnuteľnosti, alebo ak manžel vykonáva uvedené činnosti v zahraničí.

Ak uvedené činnosti manžel začne vykonávať alebo skončí ich vykonávanie v priebehu mesiaca, zamestnancovi patrí náhrada v pomernej časti.

Právna úprava spresnila krátenie náhrady výdavkov spojených s pobytom manžela v prípade, ak manžel začne vykonávať alebo skončí vykonávať závislú činnosť, alebo ak manžel začne alebo skončí podnikať v priebehu mesiaca. Náhrada výdavkov za daný kalendárny deň sa v tomto prípade poskytuje iba v pomernej výške (prepočíta sa k počtu dní, kedy zamestnanec nevykonával závislú činnosť alebo nepodnikal).

– príjmy zo súčasného alebo z predchádzajúceho pracovnoprávneho vzťahu, služobného pomeru, štátnozamestnaneckého pomeru alebo členského pomeru, alebo z obdobného vzťahu, v ktorom je daňovník pri výkone práce pre platiteľa príjmu povinný dodržiavať pokyny alebo príkazy platiteľa príjmu a podiel na zisku (dividenda) vyplatený obchodnou spoločnosťou alebo družstvom zamestnancovi bez účasti na základnom imaní tejto spoločnosti alebo družstva,

– príjmy za prácu likvidátorov, prokuristov, nútených správcov, členov družstiev, spoločníkov a konateľov spoločností s ručením obmedzeným a komanditistov komanditných spoločností, a to aj keď nie sú povinní pri výkone práce pre družstvo alebo pre spoločnosť dodržiavať príkazy inej osoby,

– platy a funkčné príplatky ústavných činiteľov Slovenskej republiky, verejného ochrancu práv, komisára pre deti, komisára pre osoby so zdravotným postihnutím, poslancov Európskeho parlamentu, ktorí boli zvolení na území Slovenskej republiky, prokurátorov Slovenskej republiky a vedúcich ostatných ústredných orgánov štátnej správy Slovenskej republiky ustanovené osobitnými predpismi,

– odmeny za výkon funkcie v štátnych orgánoch, v orgánoch územnej samosprávy a v orgánoch iných právnických osôb alebo spoločenstiev, ak nejde o príjmy vyššie uvedené, alebo odmeny za výkon funkcie,

– odmeny obvinených vo väzbe a odmeny odsúdených vo výkone trestu odňatia slobody poskytované podľa osobitného predpisu,

– príjmy z prostriedkov sociálneho fondu poskytované podľa osobitného predpisu,

– príjmy plynúce v súvislosti s minulým, súčasným alebo budúcim výkonom závislej činnosti alebo funkcie bez ohľadu na to, či daňovník pre platiteľa príjmu skutočne vykonával, vykonáva alebo bude vykonávať túto závislú činnosť alebo funkciu,

– vrátené poistné zo zaplateného poistného na verejné zdravotné poistenie, sociálne poistenie a sociálne zabezpečenie, o ktoré si daňovník znížil v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach príjmy zo závislej činnosti,

– odmena za výkon funkcie predsedu, člena a zapisovateľa volebnej komisie, predsedu, člena a zapisovateľa komisie pre referendum a asistenta sčítania,

– nepeňažné plnenie poskytnuté od bývalého zamestnávateľa, ktorý je platiteľom dane, poberateľovi predčasného starobného dôchodku, starobného dôchodku, poberateľovi výsluhového dôchodku po dovŕšení dôchodkového veku podľa osobitného predpisu alebo osobe, na ktorú prešlo právo na tieto plnenia,

– odmena za produktívnu prácu žiaka strednej odbornej školy a príjem študenta vysokej školy v čase odbornej praxe,

– príjmy z činnosti športovca na základe zmluvy o profesionálnom vykonávaní športu a príjmy z činnosti športového odborníka na základe zmluvy o výkone činnosti športového odborníka podľa osobitného predpisu.

Príjmami sú bez ohľadu na ich právny dôvod pravidelné, nepravidelné alebo jednorazové príjmy, ktoré sa vyplácajú, poukazujú alebo pripisujú k dobru, alebo spočívajú v inej forme plnenia zamestnancovi od zamestnávateľa alebo v súvislosti s výkonom závislej činnosti. Takýmito príjmami sú aj príjmy, ktoré poberá osoba, na ktorú prešlo zo zamestnanca právo na tieto príjmy.

a) počas ôsmich bezprostredne po sebe nasledujúcich kalendárnych rokov od zaradenia motorového vozidla do užívania vrátane, suma vo výške 1 % v

1. prvom roku zo vstupnej ceny (§ 25 ZDP) motorového vozidla zamestnávateľa, poskytnutého na používanie na služobné a súkromné účely za každý aj začatý kalendárny mesiac; ak ide o prenajaté motorové vozidlo, vychádza sa z obstarávacej ceny u pôvodného vlastníka, a to aj ak dôjde k následnej kúpe prenajatého motorového vozidla, pričom ak vo vstupnej cene nie je zahrnutá daň z pridanej hodnoty, na účely tohto ustanovenia sa o túto daň vstupná cena zvýši,

2. nasledujúcich siedmich kalendárnych rokoch zo vstupnej ceny motorového vozidla podľa prvého bodu každoročne zníženej o 12,5 % k prvému dňu príslušného kalendárneho roka za každý aj začatý kalendárny mesiac jeho poskytnutia na používanie na služobné a súkromné účely, pričom na účely výpočtu nepeňažného príjmu sa vstupná cena motorového vozidla zamestnávateľa podľa prvého bodu zvýši aj o sumu technického zhodnotenia motorového vozidla vykonaného v týchto rokoch,

b) rozdiel medzi vyššou trhovou cenou zamestnaneckej akcie a cenou tejto akcie garantovanou zamestnaneckou opciou v deň skutočnej realizácie zamestnaneckej opcie, znížený o sumu zaplatenú zamestnancom za nákup zamestnaneckej opcie; zamestnaneckou opciou na účely tohto zákona je opcia nadobudnutá zamestnancom od zamestnávateľa alebo od obchodnej spoločnosti ekonomicky prepojenej s obchodnou spoločnosťou zamestnávateľa, ktorú nemožno scudziť; zamestnaneckou akciou na účely ZDP je akcia nadobudnutá zamestnancom od zamestnávateľa alebo od obchodnej spoločnosti ekonomicky prepojenej s obchodnou spoločnosťou zamestnávateľa,

c) cena alebo výhra prijatá zamestnancom, ktorý sa zúčastnil súťaže vyhlásenej svojím zamestnávateľom; za príjem zamestnanca sa považuje aj takáto cena alebo výhra prijatá manželom (manželkou) zamestnanca a deťmi zamestnanca, ktoré sa na účely tohto zákona považujú u tohto zamestnanca za vyživované (§ 33 ZDP), ak sa takejto súťaže zúčastnili, pričom táto cena alebo výhra sa u týchto výhercov posudzuje samostatne [§ 9 ods. 2 písm. m) ZDP],

d) nepeňažné plnenie poskytnuté zamestnancovi zamestnávateľom, ktorý je platiteľom dane; Zamestnávateľom je aj daňovník s neobmedzenou daňovou povinnosťou, pre ktorého zamestnanec vykonáva prácu podľa jeho pokynov a príkazov alebo v jeho mene a na jeho zodpovednosť, aj keď sa príjem za túto prácu na základe zmluvného vzťahu vypláca prostredníctvom osoby so sídlom alebo s bydliskom v zahraničí.

Na účely ZDP sa takto vyplácaný príjem považuje za príjem, ktorý vypláca daňovník s neobmedzenou daňovou povinnosťou. Ak v úhradách zamestnávateľa osobe so sídlom alebo s bydliskom v zahraničí okrem osoby so sídlom alebo bydliskom v zahraničí, ktorá má na území Slovenskej republiky organizačnú zložku, nie je preukázaná skutočná výška príjmov zamestnancov, považuje sa za príjem zamestnancov celá úhrada.

Okrem príjmov, ktoré nie sú predmetom dane podľa § 3 ods. 2 ZDP, nie je predmetom dane ani

a) cestovná náhrada poskytovaná v súvislosti s výkonom závislej činnosti do výšky, na ktorú vznikne zamestnancovi nárok podľa osobitných predpisov, okrem vreckového poskytovaného pri zahraničnej pracovnej ceste,

zamestnávateľ toto nepeňažné plnenie, okrem príjmu podľa písmena a), môže navýšiť o preddavok na daň a poistné na verejné zdravotné poistenie, poistné na sociálne poistenie, poistné na sociálne zabezpečenie alebo poistné a príspevky na zahraničné poistenie rovnakého druhu, ktoré je povinný platiť zamestnanec z tohto nepeňažného plnenia, pričom za príjem zo závislej činnosti zamestnanca sa považuje takto navýšené nepeňažné plnenie,

b) nepeňažné plnenie vo výške hodnoty poskytovaných osobných ochranných pracovných prostriedkov podľa osobitných predpisov, osobných hygienických prostriedkov a pracovného oblečenia (napr. pracovné odevy, uniformy) vrátane ich udržiavania alebo suma, ktorou zamestnávateľ uhrádza zamestnancovi preukázané výdavky vynaložené na tieto účely; to platí aj pre takéto plnenia poskytované žiakovi strednej odbornej školy a žiakovi odborného učilišťa, s ktorým má zamestnávateľ zmluvu uzavretú podľa osobitného predpisu,

c) suma prijatá zamestnancom ako preddavok od zamestnávateľa, aby ju v jeho mene vynaložil, alebo suma, ktorou zamestnávateľ uhrádza zamestnancovi preukázané výdavky, ktoré zamestnanec za zamestnávateľa vynaložil zo svojho tak, akoby ich vynaložil priamo zamestnávateľ,

d) suma do výšky ustanovenej osobitným predpisom na úhradu niektorých výdavkov zamestnanca,

e) hodnota poskytovaných rekondičných pobytov, rehabilitačných pobytov, kondičných rehabilitácií a preventívnej zdravotnej starostlivosti v prípadoch a za podmienok ustanovených osobitným predpisom,

f) náhrada za používanie vlastného náradia, zariadenia a predmetov potrebných na výkon práce podľa osobitného predpisu, ak výška náhrady je určená na základe kalkulácie skutočných výdavkov,

g) náhrada výdavkov a plnenie poskytované v súvislosti s výkonom funkcie, na ktoré vzniká nárok podľa osobitných predpisov, okrem náhrady ušlého zdaniteľného príjmu a náhrady za stratu času.

Predmetom dane nie sú plnenia, ktoré zamestnávateľ paušalizoval za podmienok, že pri výpočte paušálnej sumy vychádzal z priemerných podmienok rozhodujúcich na poskytovanie týchto plnení, pričom ich výška bola určená na základe preukázanej kalkulácie skutočných výdavkov. Ak sa zmenia podmienky, podľa ktorých sa paušálna suma určila, zamestnávateľ je povinný túto sumu preskúmať a upraviť.

Okrem príjmov oslobodených od dane podľa § 9 ZDP sú od dane oslobodené aj príjmy poskytnuté ako

a) suma vynaložená zamestnávateľom na vzdelávanie zamestnanca, pričom ak ide o zvyšovanie stupňa vzdelania na vysokoškolské vzdelanie prvého alebo druhého stupňa, musí byť splnená podmienka trvania pracovnoprávneho vzťahu, služobného pomeru, štátnozamestnaneckého pomeru alebo členského pomeru zamestnanca u tohto zamestnávateľa, alebo obdobného vzťahu, v ktorom je daňovník pri výkone práce pre platiteľa príjmu povinný dodržiavať pokyny alebo príkazy platiteľa príjmu, k začiatku príslušného akademického roka nepretržite aspoň 24 mesiacov, ktoré súvisí s činnosťou alebo s podnikaním zamestnávateľa; toto oslobodenie sa nevzťahuje na sumy vyplácané zamestnancovi ako náhrada za ušlý zdaniteľný príjem,

b) hodnota stravy poskytovanej zamestnávateľom zamestnancovi na spotrebu na pracovisku podľa osobitného predpisu, alebo v rámci stravovania zabezpečovaného prostredníctvom iných subjektov podľa osobitného predpisu a finančný príspevok na stravovanie poskytovaný podľa osobitného predpisu, suma príspevku na rekreáciu poskytnutého zamestnávateľom zamestnancovi podľa osobitného predpisu a suma príspevku na športovú činnosť dieťaťa poskytnutého zamestnávateľom zamestnancovi podľa osobitného predpisu,

c) hodnota nealkoholických nápojov poskytovaných zamestnávateľom zamestnancovi na spotrebu na pracovisku,

d) použitie rekreačného, zdravotníckeho, vzdelávacieho, predškolského, telovýchovného alebo športového zariadenia poskytnutého zamestnávateľom zamestnancom; rovnako sa posudzuje aj takéto plnenie poskytnuté manželovi (manželke) zamestnanca a deťom, ktoré sa na účely tohto zákona považujú za vyživované osoby (§ 33 ZDP) tohto zamestnanca alebo jeho manželky (manžela),

e) poistné na verejné zdravotné poistenie, poistné na sociálne poistenie, poistné na sociálne zabezpečenie a povinné príspevky na starobné dôchodkové sporenie podľa osobitného predpisu alebo poistné a príspevky na zahraničné poistenie rovnakého druhu (poistné a príspevky), ktoré je povinný platiť zamestnávateľ za zamestnanca,

f) náhrada príjmu a príplatok k náhrade príjmu pri dočasnej pracovnej neschopnosti poskytovaná zamestnávateľom svojmu zamestnancovi podľa osobitného predpisu,

g) príjem zo závislej činnosti vykonávanej na území Slovenskej republiky plynúci daňovníkovi s obmedzenou daňovou povinnosťou od zamestnávateľa so sídlom alebo s bydliskom v zahraničí, ak časové obdobie súvisiace s výkonom tejto činnosti nepresiahne 183 dní v akomkoľvek období 12 po sebe nasledujúcich mesiacov, ak nejde o príjmy uvedené v § 16 ods. 1 písm. d) ZDP a o príjmy z činností vykonávaných v stálej prevádzkarni (§ 16 ods. 2 ZDP),

h) príspevok zo sociálneho fondu zamestnávateľa, ak je poskytnutý zamestnancovi na lekársku preventívnu prehliadku nad rozsah ustanovený osobitnými predpismi,

i) náhrada za stratu na zárobku vyplatená zamestnancovi podľa osobitného predpisu, ak sa na účely jej výpočtu vychádza z priemerného mesačného čistého zárobku zamestnanca podľa osobitného predpisu,

k) nepeňažné plnenie formou produktov vlastnej výroby poskytnuté od zamestnávateľa, ktorého predmetom činnosti je poľnohospodárska výroba, najviac v úhrnnej výške 200 eur ročne od všetkých zamestnávateľov, pričom ak takto vymedzené nepeňažné plnenie presiahne 200 eur ročne, do základu dane sa zahrnie len plnenie nad takto ustanovenú sumu,

l) sociálna výpomoc z dôvodu úmrtia blízkej osoby žijúcej v domácnosti zamestnanca, odstraňovania alebo zmiernenia následkov živelných udalostí alebo dočasnej pracovnej neschopnosti zamestnanca, ktorej nepretržité trvanie prekročí prevažnú časť zdaňovacieho obdobia, poskytovaná z prostriedkov sociálneho fondu, vyplatená v úhrnnej výške najviac 2 000 eur za zdaňovacie obdobie len od jedného zamestnávateľa, pričom ak takáto sociálna výpomoc presiahne v zdaňovacom období 2 000 eur, do základu dane (čiastkového základu dane) sa zahrnie len sociálna výpomoc nad takto ustanovenú sumu; za splnenie podmienky nepretržitosti sa považuje aj to, ak sa dočasná pracovná neschopnosť u zamestnanca začala v predchádzajúcom zdaňovacom období, pričom do prevažnej časti zdaňovacieho obdobia sa započítava aj obdobie dočasnej pracovnej neschopnosti z predchádzajúceho zdaňovacieho obdobia,

m) nepeňažné plnenie poskytnuté zamestnancovi zamestnávateľom za účelom zabezpečenia dopravy zamestnanca na miesto výkonu práce a späť v úhrnnej sume najviac 60 eur mesačne; ak nepeňažné plnenie vypočítané z prostriedkov preukázateľne vynaložených zamestnávateľom prepočítaných na jedno miesto v motorovom vozidle presiahne sumu 60 eur, do základu dane (čiastkového základu dane) sa zahrnie len plnenie nad takto ustanovenú sumu,

n) nepeňažné plnenie poskytnuté zamestnancovi v pracovnom pomere od zamestnávateľa za účelom zabezpečenia ubytovania zamestnanca v úhrnnej sume najviac 100 eur mesačne a u zamestnanca, ktorého pracovný pomer u tohto zamestnávateľa trvá nepretržite aspoň 24 mesiacov, v úhrnnej sume najviac 350 eur mesačne, ktoré sa určí v pomernej výške podľa počtu dní, v ktorých bolo zabezpečené ubytovanie zamestnanca v príslušnom kalendárnom mesiaci; ak takto určené plnenie presiahne sumu uvedenú v časti vety pred bodkočiarkou alebo jej pomernú časť zodpovedajúcu výške podľa počtu dní ubytovania zamestnanca v príslušnom kalendárnom mesiaci, do zdaniteľných príjmov sa zahrnie len plnenie nad takto ustanovenú sumu od zamestnávateľa, ktorý zabezpečuje ubytovanie,

o) nepeňažné plnenie poskytnuté zamestnancovi v úhrnnej sume najviac 500 eur za zdaňovacie obdobie od všetkých zamestnávateľov, ak tento zákon neustanovuje inak a zamestnávateľom vynaložené prostriedky na toto nepeňažné plnenie nie sú uplatnené ako výdavky (náklady) na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov; do základu dane (čiastkového základu dane) sa zahrnie len plnenie nad takto ustanovenú sumu,

p) suma príspevku poskytnutého zamestnancovi zamestnávateľom na štátom podporované nájomné bývanie podľa § 152c Zákonníka práce; ak zamestnávateľ súčasne poskytol zamestnancovi nepeňažné plnenie podľa písmena n) alebo došlo k zámene zdaniteľnej mzdy zamestnanca s príspevkom podľa § 152c Zákonníka práce, suma príspevku podľa tohto písmena sa nepovažuje za oslobodený príjem.

Základom dane (čiastkovým základom dane) sú zdaniteľné príjmy zo závislej činnosti znížené o poistné a príspevky, ktoré je povinný platiť zamestnanec, alebo príspevky na zahraničné poistenie zamestnanca, na ktorého sa vzťahuje povinné zahraničné poistenie rovnakého druhu.

Príjmy z podnikania z inej samostatnej zárobkovej činnosti, z prenájmu a z použitia diela a umeleckého výkonu

d) príjmy spoločníkov verejnej obchodnej spoločnosti a komplementárov komanditnej spoločnosti.

Príjmami z inej samostatnej zárobkovej činnosti, ak nepatria do príjmov uvedených v § 5 ZDP, sú príjmy

a) z vytvorenia diela a z podania umeleckého výkonu, pri ktorých daňovník uplatnil postup podľa § 43 ods. 14 ZDP a z vydávania, rozmnožovania a rozširovania literárnych diel a iných diel na vlastné náklady a z vytvorenia alebo zhotovenia iného predmetu duševného vlastníctva a z použitia iného predmetu duševného vlastníctva alebo z postúpenia práv k predmetu duševného vlastníctva,

d) z činností sprostredkovateľov podľa osobitných predpisov, ktoré nie sú živnosťou,

e) príjmy z činnosti športovca alebo športového odborníka podľa osobitného predpisu vrátane príjmov na základe zmluvy o sponzorstve v športe.

Príjmami z prenájmu, sú príjmy z prenájmu nehnuteľností vrátane príjmov z prenájmu hnuteľných vecí, ktoré sa prenajímajú ako príslušenstvo nehnuteľnosti.

Príjmami z použitia diela a použitia umeleckého výkonu sú príjmy za udelenie súhlasu na použitie diela a súhlasu na použitie umeleckého výkonu.

b) úroky z peňažných prostriedkov na bežných účtoch, ktoré sa používajú v súvislosti s dosahovaním príjmov z podnikania a z inej samostatnej zárobkovej činnosti,

c) príjem z predaja podniku alebo jeho časti (§ 17a ZDP) na základe zmluvy o predaji podniku,

d) výška odpusteného dlhu alebo jeho časti u dlžníka, ktorá súvisí a je dôsledkom nakladania s jeho obchodným majetkom.

Na zistenie základu dane (čiastkového základu dane) z príjmov a základu dane (čiastkového základu dane) z príjmov sa použijú ustanovenia § 17 až 29 ZDP. Daňovník s príjmami, ktorý vykáže daňovú stratu, upraví základ dane (čiastkový základ dane). Ak preukázateľné daňové výdavky spojené s príjmami podľa odseku 3 a 4 sú vyššie ako tieto príjmy, na rozdiel sa neprihliada. Príjmy sa na účely zistenia základu dane môžu znížiť len za stanovených podmienok uvedených. Výška odpusteného dlhu alebo jeho časti sa zahrnie do základu dane dlžníka v tom zdaňovacom období, v ktorom bol dlh odpustený.

Základom dane (čiastkovým základom dane) spoločníka verejnej obchodnej spoločnosti je časť základu dane verejnej obchodnej spoločnosti. Táto časť základu dane sa určí v rovnakom pomere, v akom sa rozdeľuje zisk podľa spoločenskej zmluvy, inak rovným dielom.

Ak vykáže verejná obchodná spoločnosť podľa § 17 až 29 ZDP daňovú stratu, rozdeľuje sa na spoločníka časť tejto straty rovnako ako základ dane. Do základu dane sa zahrnie aj podiel spoločníka verejnej obchodnej spoločnosti na likvidačnom zostatku pri likvidácii spoločnosti a vyrovnací podiel pri zániku účasti spoločníka v obchodnej spoločnosti.

Základom dane (čiastkovým základom dane) komplementára komanditnej spoločnosti je časť základu dane komanditnej spoločnosti zisteného podľa § 17 až 29 ZDP pripadajúca na komplementára. Táto časť základu dane sa určí v rovnakom pomere, v akom sa rozdeľuje časť zisku pripadajúca na komplementára podľa spoločenskej zmluvy, inak rovným dielom. Ak vykáže komanditná spoločnosť podľa § 17 až 29 ZDP daňovú stratu, rozdeľuje sa na komplementára časť tejto straty rovnako ako základ dane. Do základu dane sa zahrnie aj podiel komplementára komanditnej spoločnosti na likvidačnom zostatku pri likvidácii spoločnosti a vyrovnací podiel pri zániku účasti komplementára v komanditnej spoločnosti.

Príjmy sa na účely zistenia základu dane znižujú o poistné a príspevky, ktoré je povinný platiť spoločník verejnej obchodnej spoločnosti alebo komplementár komanditnej spoločnosti a o výdavky podľa § 19 ods. 2 písm. e) a p) ZDP za podmienok ustanovených v uvedených ustanoveniach.

Ak daňovník, ktorý nie je platiteľom dane z pridanej hodnoty, alebo daňovník, ktorý je platiteľom dane z pridanej hodnoty len časť zdaňovacieho obdobia, neuplatní preukázateľné daňové výdavky, môže uplatniť výdavky vo výške 60 % z úhrnu príjmov najviac do výšky 20 000 eur. Ak daňovník s príjmami nie je platiteľom dane z pridanej hodnoty alebo je platiteľom dane z pridanej hodnoty len časť zdaňovacieho obdobia, neuplatní preukázateľné výdavky, môže uplatniť výdavky vo výške 60 % z týchto príjmov najviac do výšky 20 000 eur. Ak daňovník uplatní výdavky podľa tohto odseku, v sumách výdavkov sú zahrnuté všetky daňové výdavky daňovníka okrem zaplateného poistného a príspevkov, ktoré je daňovník povinný platiť v súvislosti s dosahovaním príjmov, ak toto poistné a príspevky neboli zahrnuté do základu dane v predchádzajúcich zdaňovacích obdobiach; toto poistné a príspevky si môže daňovník uplatniť vo výdavkoch v preukázanej výške. Daňovník počas uplatňovania výdavkov týmto spôsobom je povinný viesť evidenciu v rozsahu evidencie.

Ak daňovník uplatňuje pri príjmoch preukázateľne vynaložené daňové výdavky, môže viesť počas celého zdaňovacieho obdobia daňovú evidenciu o

a) príjmoch v časovom slede v členení potrebnom na zistenie základu dane (čiastkového základu dane) vrátane prijatých dokladov, ktoré spĺňajú náležitosti účtovných dokladov,

b) daňových výdavkoch v časovom slede v členení potrebnom na zistenie základu dane (čiastkového základu dane) vrátane vydaných dokladov, ktoré spĺňajú náležitosti účtovných dokladov,

Evidenciu je daňovník povinný uchovávať po dobu, v ktorej zanikne právo daň vyrubiť alebo dodatočne vyrubiť podľa osobitného predpisu.

Ak sa daňovník, ktorý má príjmy, rozhodne účtovať v sústave jednoduchého účtovníctva alebo podvojného účtovníctva, aj keď táto povinnosť daňovníkovi nevyplýva z osobitných predpisov, je povinný týmto spôsobom postupovať počas celého zdaňovacieho obdobia.

Ak daňovník v podanom daňovom priznaní za príslušné zdaňovacie obdobie uplatnil preukázateľné daňové výdavky, nemôže ich po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie zmeniť na výdavky uplatňované vymedzeným spôsobom.

Ak daňovník v podanom daňovom priznaní za príslušné zdaňovacie obdobie uplatnil výdavky spôsobom podľa odseku 10, nemôže ich po uplynutí lehoty na podanie daňového priznania za toto zdaňovacie obdobie zmeniť na preukázateľné daňové výdavky.

Hnuteľné veci a nehnuteľnosti v bezpodielovom spoluvlastníctve manželov, ktoré využívajú na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov obaja manželia, zahrnie do obchodného majetku jeden z manželov. Výdavky súvisiace s využívaním týchto hnuteľných vecí a nehnuteľností sa rozdelia medzi oboch manželov v pomere, v akom ich využívajú pri svojej činnosti; v takomto pomere sa rozdelí aj príjem z ich predaja.

V prípade, že manžel uzavrie dohodu o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru, náhrada sa nekráti. Náhrada výdavkov spojených s pobytom manžela sa v prípade uzavretia dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru nekráti v žiadnom prípade, t. j. bez ohľadu na to, s akým zamestnávateľom manžel uzatvorí predmetnú dohodu (môže to byť zamestnávateľ zamestnanca alebo aj iný zamestnávateľ).

(1) Zamestnancovi, ktorého dieťa nasleduje do miesta dočasného vyslania, patrí náhrada výdavkov spojených s pobytom dieťaťa za každé dieťa mesačne vo výške 7,5 % zo zahraničného funkčného platu určeného podľa osobitného predpisu.¹³⁾ Náhrada v eurách sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor a náhrada v cudzej mene sa zaokrúhľuje na najbližšiu čiastkovú jednotku príslušnej meny prijímanú v krajine dočasného vyslania alebo v krajine, do ktorej je evakuovaný nahor. Pri výpočte náhrady v cudzej mene sa použije referenčný výmenný kurz určený a vyhlásený Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska, ktorý je platný k prvému dňu v mesiaci, za ktorý mu patrí náhrada.

(2) Zamestnancovi patrí náhrada výdavkov podľa odseku 1 len za obdobie, počas ktorého sa dieťa zdržiava v krajine dočasného vyslania zamestnanca alebo v krajine v zahraničí, do ktorej je evakuované.

Tak ako vznikajú zvýšené výdavky zamestnancovi v prípade pobytu manželky alebo manžela, obdobne je to aj v prípade pobytu dieťaťa. Zaviedla sa náhrada z časti platu poskytnutej v peňažných prostriedkoch. Náhrada platí len za obdobie, počas ktorého sa dieťa zdržiava v cudzine.

Zamestnancovi, ktorého dieťa nasleduje do miesta dočasného vyslania, patrí náhrada výdavkov spojených s pobytom dieťaťa za každé dieťa mesačne vo výške 7,5 % zo zahraničného funkčného platu.

Náhrada v eurách sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor a náhrada v cudzej mene sa zaokrúhľuje na najbližšiu čiastkovú jednotku príslušnej meny prijímanú v krajine dočasného vyslania alebo v krajine, do ktorej je evakuovaný nahor. Pri výpočte náhrady v cudzej mene sa použije referenčný výmenný kurz určený a vyhlásený Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska, ktorý je platný k prvému dňu v mesiaci, za ktorý mu patrí náhrada.

Právna úprava reagovala na zmenu spôsobu výpočtu platu pri dočasnom vyslaní v zahraničí v osobitných zákonoch, t. j. v zákone o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a v zákone o štátnej službe. Náhradu výdavkov spojených s pobytom dieťaťa sa vypočíta z brutto platu z dôvodu rôznych daňových vplyvov, ktoré môžu ovplyvniť výšku náhrady (napr. rôzne odpočítateľné položky, daňový bonus a pod.). Podľa platného znenia nebol ustanovený spôsob zaokrúhľovania náhrady výdavkov za pobyt dieťaťa. Spôsob zaokrúhľovania je v prospech zamestnanca v súlade so základnými princípmi pre prechod na menu euro.

Následne sa zákonom o zahraničnej službe spresnil spôsob zaokrúhľovania náhrady výdavkov spojených s pobytom dieťaťa v prípade, ak sa náhrada poskytuje v cudzej mene. Súčasne sa ustanovil kurz, akým sa prepočíta vypočítaná náhrada v eurách na cudziu menu.

Zamestnancovi patrí náhrada výdavkov len za obdobie, počas ktorého sa dieťa zdržiava v krajine dočasného vyslania zamestnanca alebo v krajine v zahraničí, do ktorej je evakuované. Náhrada výdavkov za pobyt dieťaťa sa poskytuje aj za obdobie, keď sa dieťa zdržiava aj v krajine v zahraničí, do ktorej je evakuované.

(1) Zamestnávateľ zabezpečí sťahovanie osobných vecí zamestnanca, manžela a detí zo Slovenskej republiky do miesta dočasného vyslania a späť do Slovenskej republiky alebo z miesta dočasného vyslania do iného miesta dočasného vyslania a uhradí výdavky za toto sťahovanie.

(2) Zamestnávateľ môže na základe písomnej žiadosti zamestanca okrem zabezpečenia sťahovania a úhrady výdavkov za sťahovanie podľa odseku 1 zabezpečiť aj sťahovanie a uhradiť výdavky za sťahovanie štandardného vybavenia bytu, najviac do hmotnostného limitu 8 000 kg alebo 40 m³, ak nebolo zamestnancovi poskytnuté štandardné vybavenie bytu zamestnávateľom.

(4) Pri preprave uskutočňovanej lodnou prepravou zamestnávateľ hradí výdavky za 20 stopový kontajner. Pri preprave uskutočňovanej leteckou prepravou zamestnávateľ hradí výdavky za kontajner najviac do hmotnostného limitu 1 400 kg. Pri preprave vozidlami podrobnosti prepravy určí zamestnávateľ.

(5) Zamestnancovi patrí náhrada preukázaných výdakov za poistenie celkovej hodnoty prepravovaného majetku najviac do poistnej sumy 400 eur.

(6) Zamestnávateľ môže zamestnancovi zabezpečiť dodatočné sťahovanie osobných vecí manžela a detí podľa odsekov 1 a 2 a uhradiť výdavky za toto sťahovanie v prípade, ak od dočasného vyslania zamestnanca a nasledovaním manželom a deťmi uplynie viac ako 12 mesiacov, najviac do výšky nákladov za jednorazovú prepravu.

(7) Zamestnávateľ môže zamestnancovi v odôvodnených prípadoch zabezpečiť predčasné sťahovanie osobných vecí manžela a detí podľa odsekov 1 a 2 a uhradiť výdavky za toto sťahovanie, ak nie je možné sťahovanie osobných vecí vykonať v jednom termíne so sťahovaním osobných vecí zamestnanca pri ukončení jeho dočasného vyslania.

(8) Zamestnávateľ môže určiť spôsob a ďalšie podrobnosti sťahovania podľa odsekov 1 až 3 vo vnútornom predpise.

Zamestnancovi patrila náhrada výdavkov, ktoré boli spojené s prepravou nielen jeho osobných vecí, ale aj vecí jeho manželky alebo manžela a detí.

Maximálny hotovostný limit prepravovaných osobných vecí bol 1 000 kg. Súviselo to predovšetkým s cenami stanovenými dopravnými spoločnosťami za zabezpečenie prepravy, ktoré boli vo väčšine prípadov určované jednotnou pevnou sumou za prepravované predmety do hmotnosti 1 000 kg (cena prepravy bola jednotná, a to až do výšky 1 000 kg, nad tento limit sa progresívne zvyšoval).

V prípade, že zamestnanec prejaví záujem si zariadiť poskytnuté primerané ubytovanie svojim štandardným vybavením, so súhlasom zamestnávateľa sa mu poskytovala náhrada výdavkov za prepravu nielen osobných vecí, ale aj štandardného vybavenia bytu. V tomto prípade bol maximálny limit prepravovaných vecí spolu s vybavením bytu ustanovený do 8 000 kg alebo do 40 m³.

Upresnilo sa, že okrem spôsobu a ďalších podrobností prepravy má zamestnávateľ možnosť upraviť aj hmotnostný limit, a to napríklad s ohľadom na počet osôb, ktoré nasledujú vyslaného zamestnanca do miesta dočasného vyslania. Predchádzajúce znenie tohto ustanovenia neumožňovalo zohľadňovať počet osôb alebo iné kritéria, čo v aplikačnej praxi vyvolávalo problémy. Zákon ustanovuje len maximálny hmotnostný limit, na ktorý si nárokoval každý zamestnanec bez ohľadu na počet osôb, ktoré ho nasledovali do miesta dočasného vyslania. Počet osôb pri určení hmotnostného limitu môže byť len jedným kritériom zo strany zamestnávateľa.

Právna úprava mala spresňujúci charakter, ktorý spočíval predovšetkým v tom, že sa taxatívne vymedzil rozsah výdavkov za sťahovanie a prepravu osobných vecí zamestnanca a presne určil hmotnostný limit pri rôznych spôsoboch prepravy.

(1) Zamestnancovi patrí pri dočasnom vyslaní jednorazová náhrada preukázaných zvýšených výdavkov spojených s doplnením jeho šatníka a obuvi. Táto náhrada sa vyplatí v eurách v sume dvojnásobku jeho funkčného platu priznaného pre dočasné vyslanie pred prepočtom platovým koeficientom^14d) alebo pred prepočtom objektivizovaným platovým koeficientom.^14e)

(2) Náhrada podľa odseku 1 zamestnancovi nepatrí, ak doba od prvého dňa predchádzajúceho vyslania do prvého dňa nasledujúceho vyslania je rovnaká alebo kratšia ako šesť rokov.

(3) Podrobnosti o spôsobe úhrady a preukazovaní výdavkov podľa odseku 1 určí zamestnávateľ.

Náhrada, ktorá patrila zamestnancovi za výdavky spojené s doplnením jeho ošatenia a obuvi, poskytovala sa pri vyslaní a jej suma bola v minulosti limitovaná sumou jeho tarifného platu určeného pred rozdelením platu na časť platu v slovenskej mene a na časť platu v inej ako slovenskej mene.

Uvedené znenie zaviedlo zvýšenie náhrady výdavkov spojených s doplnením šatníka vyslaného zamestnanca s tým, že sa táto náhrada poskytuje len pri prvom vyslaní. Náhrada sa ustanovila vo výške dvojnásobku jeho priznaného funkčného platu pred rozdelením na časť platu v slovenskej mene a časť platu v inej ako slovenskej mene pri dočasnom vyslaní v zahraničí.

To znamená, že zamestnancovi patrilo pri dočasnom vyslaní jednorazová náhrada preukázaných zvýšených výdavkov spojených s doplnením jeho šatníka a obuvi, pričom sa vyplatil v eurách v sume dvojnásobku jeho funkčného platu priznaného pre dočasné vyslanie pred prepočtom platovým koeficientom alebo pred prepočtom objektivizovaným platovým koeficientom.

Platový koeficient príslušného štátu na kalendárny rok sa určí ako súčin

a) pomeru finančného ohodnotenia úradníka Európskej komisie v Bruseli zaradeného do funkčnej skupiny AD v triede 5 v prvom stupni k finančnému ohodnoteniu platovej tarify štátneho zamestnanca vo funkcii odborný radca,

b) pomeru priemeru indexov životných nákladov príslušného štátu dočasného vyslania podľa štatistiky Organizácie Spojených národov k priemeru indexov životných nákladov Belgicka podľa štatistiky Organizácie Spojených národov a

c) koeficientu regulácie určeného v závislosti od zdrojových možností štátneho rozpočtu Ministerstvom financií Slovenskej republiky v spolupráci s ministerstvom zahraničných vecí.

Do indexov životných nákladov sa nezapočítavajú životné náklady na ubytovanie. Platový koeficient príslušného štátu sa zaokrúhli na osem desatinných miest.

Podrobnosti výpočtu platového koeficientu ustanoví vykonávací právny predpis, ktorý vydá ministerstvo zahraničných vecí po dohode s Ministerstvom financií Slovenskej republiky. Platový koeficient príslušného štátu vydá ministerstvo zahraničných vecí opatrením, ktoré sa vyhlási uverejnením jeho úplného znenia v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Náhrada zamestnancovi nepatrí, ak doba od prvého dňa predchádzajúceho vyslania do prvého dňa nasledujúceho vyslania je rovnaká alebo kratšia ako šesť rokov.

Právna úprava reagovala na zmenu spôsobu výpočtu platu pri dočasnom vyslaní v zahraničí v osobitných zákonoch, t. j. v zákone č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a v novele zákona o štátnej službe. Právna úprava zrušila poskytovanie tejto náhrady len pri prvom dočasnom vyslaní; pri opakovaných dočasných vyslaniach zamestnanca sa ustanovilo, aby sa zamestnancovi poskytovala, len ak doba od prvého dňa predchádzajúceho vyslania do prvého dňa nasledujúceho vyslania bude dlhšia ako 6 rokov.

(1) Zamestnancovi patrí náhrada preukázaných účelne vynaložených výdavkov na školné, zápisné, skúšobné a školské učebnice (ďalej len „výdavky na vzdelanie“) na zabezpečenie vzdelania zodpovedajúceho základnému vzdelaniu¹⁵⁾ alebo strednému vzdelaniu¹⁵⁾ jeho dieťaťa v krajine alebo mieste dočasného vyslania, ak odsek 2 neustanovuje inak. Účelnosť vynaložených výdavkov na vzdelanie posúdi zamestnávateľ.

(2) Ak je súčasťou základného vzdelania v krajine alebo mieste dočasného vyslania prípravný ročník, môže zamestnávateľ zamestnancovi na jeho absolvovanie poskytnúť náhradu preukázaných účelne vynaložených výdavkov na vzdelanie.

(3) Zamestnávateľ poskytuje náhradu výdavkov na vzdelanie najviac v sume určenej vo vnútornom predpise podľa odseku 4.

(4) Zamestnávateľ v závislosti od dostupnosti vhodnej školy a od svojich rozpočtových možností určí vo vnútornom predpise najvyššiu sumu náhrady výdavkov na vzdelanie pre krajinu alebo miesto dočasného vyslania na dieťa na školský rok. Kritériami pre určenie vhodnej školy sú najmä bezpečnosť dieťaťa, ochrana zdravia dieťaťa, kvalita poskytovaného vzdelania, vyučovací jazyk a jazyková kontinuita vo vzťahu k doterajšiemu vyučovaciemu jazyku dieťaťa.

(5) Ministerstvo zahraničných vecí poskytne zamestnávateľovi na účel určenia najvyššej sumy náhrady výdavkov na vzdelanie podľa odseku 4 do 30. júna na základe jeho žiadosti informácie o

a) predpokladanej sume výdavkov na vzdelanie na dieťa na nasledujúci školský rok v krajine alebo mieste dočasného vyslania na základe podkladov zastupiteľských úradov a

b) najvyššej sume náhrady výdavkov na vzdelanie na dieťa na nasledujúci školský rok poskytovaných ministerstvom zahraničných vecí pre krajinu alebo miesto dočasného vyslania.

Upravené boli podmienky poskytovania náhrad výdavkov spojených so vzdelaním detí zamestnanca v tom, že sa nevyžadovala na jej poskytnutie nemožnosť zabezpečenia bezplatného vzdelania. Dôvodom tejto úpravy bola skutočnosť, že v zahraničí bolo bezplatné vzdelanie viazané v zásade na školy vyučujúce v danom štátnom jazyku a aj v prípadoch výučby v európskych či tzv. svetových jazykov kultúrno-náboženské tradície danej krajiny výrazne odlišovali programy školskej výučby. Z tohto dôvodu sa javilo ako vhodné takúto podmienku vypustiť a umožniť zabezpečenie vzdelania napr. v medzinárodnej sieti súkromných škôl, ktorá garantovala rovnaký štandard a spôsoby výučby bez ohľadu na krajinu. Vypustenie podmienky nemožnosti bezplatného vzdelania bolo kompenzované splnomocnením Ministerstva zahraničných vecí SR na vydanie opatrenia, ktoré ustanovilo maximálne základné sumy výdavkov na vzdelávanie. Základné sumy vychádzajú z priemerných výdavkov na zabezpečenie vhodného vzdelania, s použitím medzinárodne rešpektovaných štandardov Organizácie spojených národov. Konkrétnu základnú sumu výdavkov na vzdelanie určoval zamestnávateľ na dieťa a školský rok v závislosti od počtu detí navštevujúcich základnú alebo strednú školu a od zdrojových možností. Základné sumy výdavkov upravovalo Ministerstvo zahraničných vecí SR v závislosti od zmeny príspevku na vzdelanie používaného Organizáciou spojených národov. Zamestnancovi boli uznávané preukázané výdavky na vzdelania a spôsob zaokrúhľovania nebol z toho dôvodu ustanovený, pričom spôsob zaokrúhľovania základnej sumy výdavkov na vzdelanie bol v prospech zamestnanca v súlade so základnými princípmi pre prechod na menu euro.

Znenie tohto ustanovenia sa zmenilo v súvislosti s odmeňovaním zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujem a v štátnej službe v zákone o cestovných náhradách novelizovala náhradu výdavkov spojených so zabezpečením vzdelania dieťaťa týchto zamestnancov dočasne vyslaných do cudziny, a to aj vzhľadom na aktuálnu potrebu tejto úpravy vyplývajúcu zo zmeny systému OSN pri určovaní príspevku na vzdelanie, na ktorý bola právna úprava v zákone o cestovných náhradách naviazaná.

Zamestnancovi patrí náhrada preukázaných účelne vynaložených výdavkov

– na zabezpečenie vzdelania zodpovedajúceho základnému vzdelaniu alebo strednému vzdelaniu jeho dieťaťa v krajine alebo mieste dočasného vyslania.

Čo sa týka týchto výdavkov, tak účel použitia týchto náhrad je v posúdení zamestnávateľa. Vnútorný predpis by mal určovať sumu poskytnutia týchto náhrad.

– vyučovacieho jazyka a jazykovej kontinuity vo vzťahu k doterajšiemu vyučovaciemu jazyku dieťaťa.

Zamestnávateľ pri stanovení sumy náhrady prihliada na odporúčania Ministerstva zahraničných vecí, ktoré poskytne zamestnávateľovi na základe jeho žiadosti informácie o predpokladanej sume výdavkov na vzdelanie na dieťa na nasledujúci školský rok v krajine alebo mieste dočasného vyslania na základe podkladov zastupiteľských úradov a najvyššej sume náhrady výdavkov na vzdelanie na dieťa na nasledujúci školský rok poskytovaných ministerstvom zahraničných vecí pre krajinu alebo miesto dočasného vyslania, a to k termínu 30. jún kalendárneho roka.

Na účely tohto ustanovenia s uplatňuje zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov, ktorý ustanovuje princípy, ciele, podmienky, rozsah, obsah, formy a organizáciu výchovy a vzdelávania v školách a v školských zariadeniach, stupne vzdelania, prijímanie na výchovu a vzdelávanie, ukončovanie výchovy a vzdelávania, poskytovanie odbornej výchovno-poradenskej a terapeuticko-výchovnej starostlivosti, dĺžku a plnenie povinnej školskej dochádzky, vzdelávacie programy na štátnej úrovni a výchovno-vzdelávacie programy na školskej úrovni, sústavu škôl a školských zariadení, práva a povinnosti škôl a školských zariadení, práva a povinnosti detí a žiakov, práva a povinnosti rodičov alebo inej fyzickej osoby než rodiča, ktorá má dieťa zverené do osobnej starostlivosti alebo do pestúnskej starostlivosti na základe rozhodnutia súdu (zákonný zástupca), alebo práva a povinnosti zástupcu zariadenia, v ktorom sa vykonáva ústavná starostlivosť, výchovné opatrenie, neodkladné opatrenie alebo ochranná výchova, výkon väzby alebo výkon trestu odňatia slobody (zástupca zariadenia).

Zmenila sa náhrada výdavkov spojených so zabezpečením vzdelania detí zamestnanca s cieľom zefektívniť výdavky na vzdelanie školopovinných detí zamestnanca dočasne vysielaného na zastupiteľský úrad SR do zahraničia. Uvedená úprava nemala vplyv na štátny rozpočet.

Náhrada výdavkov spojených
s pôrodom, preventívnou starostlivosťou a povinným očkovaním

(1) Ak zamestnankyňa neodcestuje za účelom pôrodu do Slovenskej republiky, patrí jej náhrada preukázaných výdavkov súvisiacich s pôrodom, najviac do sumy obvyklých cestovných výdavkov za cestu do Slovenskej republiky a späť. Takáto náhrada patrí aj zamestnancovi v prípade, že jeho manželka neodcestuje za účelom pôrodu do Slovenskej republiky.

(2) Zamestnancovi možno poskytnúť náhradu preukázaných výdavkov za preventívnu starostlivosť¹⁶⁾ a povinné očkovanie dieťaťa¹⁷⁾ do šiesteho roku veku.

(3) Tehotnej zamestnankyni možno poskytnúť náhradu preukázaných výdavkov za preventívnu starostlivosť¹⁶⁾ počas trvania tehotenstva najdlhšie do ukončenia 36. týždňa tehotenstva. Takúto náhradu možno poskytnúť aj zamestnancovi za preventívnu starostlivosť o jeho tehotnú manželku.

Problematika náhrady liečebných výdavkov bola založená na rovnakom princípe ako už v citovanom nariadení č. 170/1993 Z. z. Žiadosť o náhradu liečebných výdavkov posudzovala príslušná zdravotná poisťovňa, ktorá posúdila nevyhnutnosť a neodkladnosť zdravotnej starostlivosti a určila úhradu podľa zákona o zdravotnom poistení. Rozdiel medzi takto určenou úhradou, na ktoré má právo každý občan zúčastnený na zdravotnom poistení a preukázateľne vynaloženými výdavkami, bola náhrada, na ktorú mal zamestnanec právo.

Zamestnancovi patrila aj náhrada výdavkov za nevyhnutnú a neodkladnú zdravotnú starostlivosť poskytnutú jeho manželke alebo manželovi a ich deťom.

Aby a predišlo zvýšeným nárokom na štátny rozpočet, výdavky súvisiace s pôrodom po 36. týždni sa nepovažovali za výdavky na neodkladnú a nevyhnutnú zdravotnú starostlivosť v zmysle tohto zákona. Ostatné náhrady boli koncipované tak, že tehotná zamestnankyňa, rovnako ako tehotná manželka zamestnanca mala možnosť rozhodnúť, či jej bola poskytnutá náhrada za preukázané výdavky na cestu do SR kde porodila, alebo na vlastné náklady si zabezpečila pôrod v zahraničí a mohla požiadať o náhradu preukázaných výdavkov za pôrod, maximálne však do výšky obvyklých výdavkov na cestu do SR a späť.

Zamestnanci boli znevýhodňovaní v porovnaní s ostatnými občanmi SR v možnosti poskytovania bezplatnej preventívnej zdravotnej starostlivosti, ale i nemožnosti sa zúčastňovať povinného očkovania detí práve pre dlhodobý pobyt v zahraničí, preto bolo upravené aspoň poskytovanie náhrad za preukázané výdavky na preventívnu starostlivosť do 36. týždňa tehotenstva a povinné očkovania detí do 6. rokov veku.

Ostatní zamestnanci a ich rodinní príslušníci sa zúčastňovali preventívnych lekárskych prehliadok v rámci dovolenky na území SR. Podobný problém vznikal i v prípade tehotných žien dlhodobo sa zdržujúcich v zahraničí, ktoré sa z tohto dôvodu nemohli zúčastniť na preventívnych prehliadkach, na ktoré by na území SR mali nárok.

Preto bolo ustanovené poskytovanie náhrady za preventívnu starostlivosť počas tehotenstva.

Právna úprava § 25, t. j. vypustenie niektorých ustanovení z § 25, súvisela s úpravou v novom znení ustanovenia § 25a, ktorým sa ustanovila povinnosť pre zamestnávateľa uzatvoriť v mene vyslaného zamestnanca, pre neho, manžela a deti osobitné komerčné zdravotné pripoistenie.

b) podrobnosti o požiadavkách na prevádzku zdravotníckych zariadení z hľadiska ochrany zdravia,

c) rozsah odbornej prípravy, rozsah požadovaných vedomostí pre skúšky odbornej spôsobilosti, podrobnosti o zriaďovaní a činnosti komisií na preskúšanie odbornej spôsobilosti, podrobnosti o skúške pred komisiou na preskúšanie odbornej spôsobilosti, obsah osvedčenia o odbornej spôsobilosti a rozsah aktualizačnej odbornej prípravy,

e) požiadavky na kvalitu vody, kontrolu kvality vody a požiadavky na prevádzku, vybavenie prevádzkových plôch, priestorov a zariadení na prírodnom kúpalisku a na umelom kúpalisku,

f) podrobnosti o požiadavkách na vnútorné prostredie budov, o minimálnych požiadavkách na byty nižšieho štandardu a na ubytovacie zariadenia,

m) podrobnosti o prípustných hodnotách hluku, infrazvuku a vibrácií a požiadavkách na objektivizáciu hluku, infrazvuku a vibrácií v životnom prostredí,

n) podrobnosti o požiadavkách na zdroje elektromagnetického žiarenia a na limity expozície obyvateľov elektromagnetickému žiareniu v životnom prostredí,

o) podrobnosti o limitných hodnotách optického žiarenia a požiadavkách na objektivizáciu optického žiarenia v životnom prostredí,

p) podrobnosti o faktoroch práce a pracovného prostredia vo vzťahu ku kategorizácii prác z hľadiska zdravotných rizík a náležitosti návrhu na zaradenie prác do kategórií,

s) podrobnosti o ochrane zdravia pred fyzickou záťažou pri práci, psychickou pracovnou záťažou a senzorickou záťažou pri práci,

t) podrobnosti o rozsahu a náplni výkonu pracovnej zdravotnej služby, o zložení tímu odborníkov, ktorí ju vykonávajú, a o požiadavkách na ich odbornú spôsobilosť,

w) podrobnosti o ukazovateľoch kvality pitnej vody a o ich limitoch, kontrole kvality pitnej vody, programe monitorovania kvality pitnej vody, manažmente rizík pri zásobovaní pitnou vodou a metódy kontroly kvality pitnej vody.

Úrad verejného zdravotníctva a regionálny úrad verejného zdravotníctva nariaďujú všeobecne záväznými právnymi predpismi príslušné opatrenia.

Zamestnávateľ je povinný uzatvoriť komerčné zdravotné pripoistenie v mene a prospech zamestnanca, manžela a dieťaťa, ktorí ho nasledujú do miesta dočasného vyslania, na účely úhrady nákladov spojených s úrazom, s chorobou, s ambulantným ošetrením vrátane predpísaných liekov, s hospitalizáciou, s nutným zubným ošetrením, s prepravou chorého a s prepravou telesných pozostatkov zamestnanca, manžela a dieťaťa. Zamestnávateľ je povinný počas celej doby dočasného vyslania zamestnanca platiť poistné na pripoistenie podľa prvej vety.

Pri aplikácii ustanovenia § 25 zákona o cestovných náhradách bol zamestnanec zúčastnený na povinnom zdravotnom poistení a patrila mu náhrada liečebných výdavkov, a to len za nevyhnutnú a neodkladnú zdravotnú starostlivosť poskytnutú v zahraničí (rozdiel ceny výkonov v SR a zahraničí uhrádza zamestnávateľ).

Pri aplikácii tohto ustanovenia bol zamestnanec zdravotne poistený zamestnávateľom v komerčnej poisťovni (rozsah plnení bol dohodnutý s komerčnou poisťovňou). Na tomto zdravotnom poistení bol zamestnanec spoluúčastný, a to vo výške odvodu povinného zdravotného poistenia; spôsob a formu úhrady poistného zo strany zamestnanca zamestnávateľ bol určený vo vnútornom predpise (napr. prostredníctvom zamestnávateľa zrážkou zo mzdy). Zamestnanec bol vylúčený z povinného zdravotného poistenia podľa zákona č. 580/2004 Z. z. o zdravotnom poistení a o zmene zákona č. 95/2002 Z. z. o poisťovníctve a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Vo väzbe na zmenu zákona o zdravotnom poistení bola zavedená možnosť pre zamestnávateľa zmluvne poistiť zamestnanca, ktorý je dočasne vyslaný v zahraničí; zamestnávateľ súčasne takto poistil aj manžela a dieťa zamestnanca (§ 29 ods. 1). Na takomto poistení bola zavedená aj spoluúčasť zamestnanca. Výška spoluúčasti bola zavedená vo výške 4 % z vymeriavacieho základu určeného podľa zákona č. 580/2004 Z. z. Za manžela, ktorý zamestnanca nasledoval do miesta vyslania (nepracujúci manžel), bola zavedená výška spoluúčasti 4 % z minimálnej mzdy. Spoluúčasť na poistení detí bola zavedená preto, že aj podľa zákona o zdravotnom poistení boli tieto poistené aj na území Slovenskej republiky štátom.

Podľa predchádzajúcich právnych predpisov nemal zamestnanec nárok na kompletnú zdravotnú starostlivosť v zmysle Liečebného poriadku ako každý iný občan Slovenskej republiky, pracujúci na území Slovenskej republiky, ale mal nárok len na nevyhnutnú a neodkladnú starostlivosť. Zamestnanci, ktorí boli dočasne vyslaní, v zahraničí boli v pozícii turistu.

Zdravotné poisťovne uhrádzali zamestnancovi náhrady výdavkov len do výšky stanovenej liečebným poriadkom, to je na úrovni cien v Slovenskej republike. Rozdiel sa doplácal na ťarchu rozpočtu príslušného zamestnávateľa, ktorý zamestnanca dočasne vysielal do zahraničia.

Právnou úpravou sa dosiahlo, resp. sa minimalizovali rozdiely v poskytovaní zdravotnej starostlivosti medzi zamestnancom, ktorý vykonával prácu na území Slovenskej republiky a zamestnancom, ktorý bol dočasne vyslaný v zahraničí. Zákon č. 580/2004 Z. z. vynímal z povinného zdravotného poistenia zamestnancov, ktorí boli dočasne vyslaní v zahraničí (dlhšie ako 6 mesiacov), pokiaľ bol takýto zamestnanec poistený pre pobyt v cudzine. To znamená, že ustanovenie len doplnilo celkovú zmenu v poskytovaní zdravotníckych služieb pre zamestnancov, ktorí boli dočasne vyslaní v zahraničí. Navyše bolo potrebné zdôrazniť, že v prípade zmluvného nepoistenia zamestnanca, ktorý bol dočasne vyslaný v zahraničí, bol zamestnávateľ povinný prihlásiť zamestnanca na zdravotné poistenie, z čoho pre neho vyplývali finančné dopady.

Nový systém nahradil komerčné zdravotné poistenie (§ 25a) a doterajší systém poskytovania náhrad liečebných výdavkov za nevyhnutnú a neodkladnú zdravotnú starostlivosť poskytovanú v zahraničí zamestnancovi, manželovi a deťom (§ 25). Pri novom systéme zamestnanec, manžel a deti zostávajú povinne verejne zdravotne poistení v rámci Slovenskej republiky. Povinnosť zamestnávateľa komerčne zdravotne pripoistiť zamestnanca, jeho manžela a deti plne rešpektuje ustanovenia platné pre povinné verejné zdravotné poistenie.

(1) Zamestnancovi patrí náhrada preukázaných cestovných výdavkov, preukázaných ubytovacích výdavkov a preukázaných potrebných vedľajších výdavkov súvisiacich s evakuáciou, ak zamestnávateľ rozhodne z bezpečnostných dôvodov o evakuácii.

(2) Zamestnancovi patrí počas evakuácie, najdlhšie po dobu piatich mesiacov, náhrada výdavkov a plnenia podľa tohto zákona v rozsahu a za podmienok ako počas dočasného vyslania pred evakuáciou, a to bez ohľadu na to, do akej krajiny je evakuovaný.

(3) Zamestnancovi patrí náhrada výdavkov a plnenia podľa odsekov 1 a 2, ktoré vznikli jeho manželovi a deťom.

V tomto ustanovení bolo upravené poskytovanie určitých náhrad výdavkov poskytovaných v súvislosti s evakuáciou.

V praxi sa vyskytovali prípady, kedy bolo potrebné z bezpečnostných dôvodov rozhodnúť o evakuácii zamestnancov a ich rodinných príslušníkov z krízových oblastí vo svete. Právna úprava umožňovala úradu určitých výdavkov nielen zamestnancovi, ale i jeho rodine, a to nielen do SR, ale aj do iného miesta určeného zamestnávateľom.

Umožnilo sa poskytnutie náhrad výdavkov a plnení vyslanému zamestnancovi, manželovi a deťom, ak sú evakuovaní do tretieho štátu po obmedzenú dobu, (najviac 6 mesiacov). Následne sa znížila doba poskytovania náhrad výdavkov a plnení počas evakuácie zamestnancovi, manželovi a deťom zo šiestich mesiacov na päť mesiacov.

Za nepracujúceho manželského partnera, ktorý sprevádza dočasne vyslaného manžela do zahraničia, je platiteľom odvodov do zdravotnej poisťovne štát. Ustanovenie § 26a sa touto zmenou nemohlo v praxi aplikovať, preto bolo vypustené.

(1) Ak manžel, ktorý nasleduje zamestnanca do miesta dočasného vyslania, nie je povinne nemocensky poistený, povinne dôchodkovo poistený alebo povinne poistený v nezamestnanosti a počas dočasného vyslania je dobrovoľne nemocensky poistenou osobou, dobrovoľne dôchodkovo poistenou osobou alebo dobrovoľne poistenou osobou v nezamestnanosti,^19b) alebo ak manžel, ktorý nasleduje zamestnanca do miesta dočasného vyslania, je sporiteľom starobného dôchodkového sporenia,^19ba) zamestnávateľ uhradí zamestnancovi poistné na nemocenské poistenie, poistné na starobné poistenie, poistné na invalidné poistenie, poistné do rezervného fondu solidarity, poistné na poistenie v nezamestnanosti alebo príspevok na starobné dôchodkové sporenie preukázateľne zaplatené touto osobou za obdobie dočasného vyslania zamestnanca spätne za predchádzajúci kalendárny rok. Náhrada výdavkov na sociálne poistenie a starobné dôchodkové sporenie manžela sa poskytne mesačne najviac do sumy poistného na jednotlivé druhy poistenia a príspevku na starobné dôchodkové sporenie určených z vymeriavacieho základu, ktorým je jedna dvanástina všeobecného vymeriavacieho základu,^19bb) ktorý platil v kalendárnom roku, ktorý dva roky predchádza kalendárnemu roku, za ktorý sa poistné platilo.

(2) Zamestnancovi patrí náhrada výdavkov podľa odseku 1 len za obdobie, počas ktorého sa manžel zdržiava v krajine dočasného vyslania alebo v krajine, do ktorej je evakuovaný. Náhrada výdavkov podľa odseku 1 sa poskytne aj za obdobie, keď sa manžel zdržiava mimo krajiny dočasného vyslania alebo krajiny, do ktorej je evakuovaný, najdlhšie však 100 dní v kalendárnom roku. Ak sa manžel zamestnanca počas dočasného vyslania nebude zdržiavať v krajine dočasného vyslania alebo v krajine, do ktorej je evakuovaný, viac ako 100 dní, náhrada výdavkov podľa odseku 1 v kalendárnom roku zamestnancovi za príslušný kalendárny rok nepatrí. Za neprítomnosť manžela v krajine dočasného vyslania alebo v krajine, do ktorej je evakuovaný, sa nepovažuje obdobie, keď manžel sprevádza zamestnanca na pracovnej ceste.

(3) Ak manžel, ktorý nasleduje zamestnanca do miesta dočasného vyslania, začne alebo skončí nasledovanie zamestnanca v priebehu mesiaca, náhrada výdavkov podľa odseku 1 za daný mesiac patrí zamestnancovi vo výške pomernej časti zaplateného poistného na nemocenské poistenie, poistného na starobné poistenie a príspevku na starobné dôchodkové sporenie, ak je manžel sporiteľom, poistného na invalidné poistenie, poistného do rezervného fondu solidarity alebo poistného na poistenie v nezamestnanosti zodpovedajúcej počtu dní nasledovania zamestnanca v tomto mesiaci. Takto upravená náhrada sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor.

(4) Zamestnancovi náhrada výdavkov podľa odseku 1 nepatrí, ak je manžel obdobne poistený podľa predpisov krajiny dočasného vyslania.

(5) Náhrada výdavkov podľa odsekov 1 až 3 sa poskytne na základe písomnej žiadosti zamestnanca; podrobnosti o spôsobe úhrady môže zamestnávateľ určiť vo vnútornom predpise.

(6) Sociálna poisťovňa na účely odseku 1 vydáva dobrovoľne nemocensky poistenej osobe, dobrovoľne dôchodkovo poistenej osobe a osobe dobrovoľne poistenej v nezamestnanosti potvrdenie o zaplatení poistného a príspevku na starobné dôchodkové sporenie za predchádzajúci kalendárny rok.

Bolo ustanovené znenie upravujúce náhradu výdavkov na sociálne poistenie a starobné dôchodkové sporenie.

Konkretizovali sa obdobia a prípady, za ktoré zamestnancovi patrí, resp. nepatrí náhrada výdavkov na sociálne poistenie a starobné dôchodkové sporenie. Náhrada výdavkov zamestnancovi patrí iba za obdobie, počas ktorého sa zdržiava v krajine dočasného vyslania, resp. v krajine, do ktorej je evakuovaný, pričom je ustanovená aj horná časová hranica možnej neprítomnosti manžela v uvedených krajinách, za ktoré sa mu bude náhrada poskytovať, a to maximálne 100 dní v kalendárnom roku; ak sa v uvedených krajinách nebude zdržiavať viac ako 100 dní v kalendárnom roku, náhrada mu nepatrí. Náhrada mu nepatrí ani v prípade, ak je manžel obdobným spôsobom poistený podľa predpisov v krajine dočasného vyslania.

Znenie konkretizuje spôsob krátenia náhrady výdavkov na sociálne poistenie a starobné dôchodkové sporenie v prípade, ak manžel začne alebo skončí nasledovanie do miesta dočasného vyslania v priebehu mesiaca; v tomto prípade mu patrí náhrada v pomernej časti zaplateného poistného na sociálne poistenie a starobné dôchodkové sporenie, zodpovedajúcej počtu dní nasledovania.

Ustanovenie ustanovuje spôsob poskytnutia náhrady výdavkov na sociálne poistenie a starobné dôchodkové sporenie. Zamestnancovi sa poskytne iba na základe jeho písomnej žiadosti.

Znenie ukladá Sociálnej poisťovni povinnosť vydávať potvrdenia o výške zaplateného poistného na sociálne poistenie a starobné dôchodkové sporenie.

Všeobecný vymeriavací základ je 12-násobok priemernej mesačnej mzdy v hospodárstve Slovenskej republiky zistenej Štatistickým úradom Slovenskej republiky (štatistický úrad) za príslušný kalendárny rok.

Všeobecný vymeriavací základ v poslednom kalendárnom roku rozhodujúceho obdobia uvedeného v § 63 zákona č. 461/2003 Z. z. sa rovná všeobecnému vymeriavaciemu základu za predposledný kalendárny rok rozhodujúceho obdobia.

Všeobecné vymeriavacie základy v kalendárnych rokoch pred rokom 2003 sú uvedené v prílohe č. 3 k zákonu o sociálnom poistení.

(1) Zamestnancovi patrí náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cestu do Slovenskej republiky a späť do miesta dočasného vyslania na účel dovolenky, a to najmenej raz za dva roky.

(2) Zamestnancovi patrí náhrada preukázaných cestovných výdavkov za cestu podľa odseku 1, ktoré vznikli jeho manželovi a deťom.

(3) Náhradu výdavkov podľa odsekov 1 a 2 je možné poskytnúť za cestu na účel dovolenky, ktorá sa uskutoční najskôr po uplynutí šiestich mesiacov odo dňa dočasného vyslania.

(4) Ak zamestnanec je povinný v roku, v ktorom čerpá dovolenku s poskytnutou náhradou podľa odsekov 1 a 2, absolvovať lekársku prehliadku alebo ak dieťa, ktoré ho nasleduje do miesta dočasného vyslania, má v tomto roku vykonať skúšku podľa osobitného predpisu,¹⁵⁾ zamestnanec je povinný čerpanie takejto dovolenky naplánovať tak, aby bolo možné takúto lekársku prehliadku a skúšku vykonať v termíne čerpania takejto dovolenky.

(5) Podrobnosti o poskytnutí náhrady výdavkov podľa odseku 1 môže zamestnávateľ určiť vo vnútornom predpise.

Ustanovenie zaviedlo nové fakultatívne náhrady, a to náhradu cestovných výdavkov na účel dovolenky.

Spresnili sa podmienky poskytovania náhrady cestovných výdavkov za účelom dovolenky a späť do miesta dočasného vyslania zamestnancovi, manželovi a deťom.

Zmenil sa nenárokový charakter tejto náhrady na nárokový charakter, ustanovilo sa časové obdobie poskytovania tejto náhrady a povinnosť naplánovať si čerpanie dovolenky v období lekárskej prehliadky a vykonania skúšky dieťaťa.

(1) Zamestnávateľ zabezpečí a uhradí v prípade smrti zamestnanca prepravu jeho osobných vecí na územie Slovenskej republiky.

(2) V prípade smrti manžela a dieťaťa zamestnávateľ zabezpečí a uhradí prepravu ich osobných vecí na územie Slovenskej republiky.

Zamestnávateľ zabezpečí a uhradí v prípade smrti zamestnanca prepravu jeho osobných vecí na územie Slovenskej republiky. V prípade smrti manžela a dieťaťa zamestnávateľ zabezpečí a uhradí prepravu ich osobných vecí na územie Slovenskej republiky.

Preprava telesných pozostatkov zomrelého zamestnanca sa zaviedla v ustanovení § 26a.

Náhrada výdavkov a plnení spojených
s úmrtím, vyhlásením za mŕtveho
alebo nezvestného

(1) Ak zamestnanec zomrie alebo je vyhlásený za mŕtveho, zamestnávateľ zabezpečí a uhradí prepravu manžela a detí na územie Slovenskej republiky. Zamestnávateľ zabezpečí sťahovanie osobných vecí manžela a detí na územie Slovenskej republiky a uhradí výdavky za toto sťahovanie (§ 22).

(2) Ak zamestnanec zomrie alebo je vyhlásený za mŕtveho, patrí manželovi a deťom, najdlhšie po dobu dvoch mesiacov, náhrada výdavkov a plnení v rozsahu a za podmienok, v akom mal na ne zamestnanec, manžel a deti nárok v deň smrti zamestnanca alebo v deň vyhlásenia zamestnanca za mŕtveho.

(3) Podľa odsekov 1 a 2 sa postupuje aj v prípade, ak je zamestnanec nezvestný po dobu dlhšiu ako 30 dní, pričom lehota podľa odseku 2 začína plynúť odo dňa, keď sa tento zamestnanec stane nezvestným na základe písomného oznámenia manžela, detí alebo inej osoby.

Ustanovenie v minulosti riešilo situáciu, ak dočasne vyslaný zamestnanec zomrel v krajine dočasného vyslania, alebo bol vyhlásený za mŕtveho, a to ustanovením povinnosti pre zamestnávateľa zabezpečiť prepravu manžela a detí na územie Slovenskej republiky. Keďže z povahy veci bolo zrejmé, že nie vždy bolo možné takúto prepravu uskutočniť „zo dňa na deň“, najmä ak pozostalé deti navštevovali v danej krajine školu, bolo umožnené týmto pozostalým osobám (manželovi a deťom) poskytnúť dostatočnú dobu (dva mesiace) na usporiadanie všetkých záležitostí, pričom počas tejto doby im zamestnávateľ poskytoval náhradu výdavkov a plnení v rozsahu a za podmienok, v akom mal na ne zamestnanec nárok.

Následne sa spresnilo poskytovanie náhrad a plnení v prípade smrti zamestnanca, v prípade vyhlásenia manžela za mŕtveho, ako aj v prípade smrti manžela a dieťaťa počas dočasného vyslania. Náhrada výdavkov a plnení pre manžela a deti sa rozšírila aj pre prípad, ak je zamestnanec vyhlásený za nezvestného.

(1) Zamestnancovi možno poskytnúť náhradu preukázaných cestovných výdavkov za cestu do Slovenskej republiky a späť do miesta dočasného vyslania na účely lekárskej prehliadky, pôrodu, z dôvodu choroby alebo úrazu a účasti na pohrebe člena rodiny (§ 2 ods. 5).

(2) Zamestnancovi možno poskytnúť náhradu preukázaných cestovných výdavkov za cesty podľa odseku 1, ktoré vznikli jeho manželovi a deťom.

(3) Zamestnancovi, ktorý je dočasne vyslaný do tropických oblastí alebo inak zdravotne obťažných oblastí, patrí náhrada preukázaných výdavkov, ktoré jemu, manželovi a deťom vznikli za povinné očkovanie a za očkovanie odporúčané Svetovou zdravotníckou organizáciou alebo Úradom verejného zdravotníctva Slovenskej republiky.

(4) Zamestnancovi možno poskytnúť náhradu preukázaných cestovných výdavkov za cestu dieťaťa z miesta dočasného vyslania zamestnanca do Slovenskej republiky bezprostredne po skončení štúdia na strednej škole.¹⁵⁾

(5) Zamestnancovi možno poskytnúť jedenkrát ročne náhradu preukázaných cestovných výdavkov za cestu dieťaťa študujúceho na základnej škole¹⁵⁾ alebo strednej škole¹⁵⁾ v Slovenskej republike zo Slovenskej republiky do miesta dočasného vyslania zamestnanca a späť.

(6) Zamestnancovi možno poskytnúť náhradu za škodu, ktorá vznikla jemu, manželovi a deťom, najmä v dôsledku vojnových udalostí, vzbúr, nepokojov alebo prírodných katastrof.

V tomto ustanovení sa doplnila možnosť poskytnúť zamestnancovi a jeho rodine náhradu výdavkov na cestu na dovolenku z miesta výkonu práce do SR tak, ako je to obvyklé u zahraničných služieb štátov Európskej únie. Ide o fakultatívnu náhradu, ktorú zamestnávateľ poskytuje len v prípade dostatku finančných prostriedkov.

To znamená, že zamestnancovi možno poskytnúť náhradu preukázaných cestovných výdavkov za cestu do Slovenskej republiky a späť do miesta dočasného vyslania

Uvedené znenia dáva možnosť poskytnutia vyššie uvedenej náhrady aj manželovi a deťom zamestnanca.

Znenie tohto ustanovenia ukladá zamestnávateľovi povinnosť poskytnúť zamestnancovi, manželovi a deťom náhradu preukázaných výdavkov za povinné očkovanie a odporúčané očkovania vyhlasované Svetovou zdravotníckou organizáciou alebo Úradom verejného zdravotníctva.

Pre prevenciu vzniku závažného ochorenia je nevyhnutné, aby zamestnanci, ktorí sú dočasne vyslaní do tropických oblastí alebo do inak zdravotne obťažných oblastí, boli pre určité druhy ochorení očkovaní.

V aplikačnej praxi absenciou tejto náhrady vznikajú vážne problémy. Je potrebné si uvedomiť, že pri dočasnom vyslaní v zahraničí nejde o turistické cesty.

Zákon umožňuje poskytnutie náhrady preukázaných cestovných výdavkov za cestu dieťaťa z miesta dočasného vyslania zamestnanca do Slovenskej republiky bezprostredne po skončení štúdia na strednej škole, jedenkrát ročne náhradu preukázaných cestovných výdavkov za cestu dieťaťa študujúceho na základnej škole alebo strednej škole v Slovenskej republike zo Slovenskej republiky do miesta dočasného vyslania zamestnanca a späť a náhradu za škodu, ktorá vznikla jemu, manželovi a deťom, najmä v dôsledku vojnových udalostí, vzbúr, nepokojov alebo prírodných katastrof.

(1) Náhrada výdavkov a plnení podľa § 19 až 22, § 24 až 28, § 30, § 32a a § 33a okrem náhrad preukázaných cestovných výdavkov za cestu do Slovenskej republiky a späť z dôvodu účasti na pohrebe člena rodiny sa zamestnancovi, na ktorého sa vzťahuje osobitný predpis¹³⁾ za podmienok ustanovených týmto zákonom, poskytujú aj za manžela a dieťa zamestnanca, ak majú pobyt³⁾ na území Slovenskej republiky a ak nasledujú zamestnanca do miesta dočasného vyslania. Dieťaťom zamestnanca na účely tohto ustanovenia je vlastné dieťa, osvojené dieťa, dieťa zverené do starostlivosti nahrádzajúcej starostlivosť rodičov na základe rozhodnutia príslušného orgánu a tiež takéto dieťa manžela až do skončenia strednej školy,¹⁵⁾ najdlhšie však do dovŕšenia 21 rokov veku, alebo zdravotne postihnuté či zdravotne ťažko postihnuté, a to bez ohľadu na jeho vek. Ak sa zamestnankyni alebo manželke zamestnanca narodí v krajine dočasného vyslania dieťa, toto dieťa je vyslaným dieťaťom zamestnanca odo dňa jeho narodenia.

(2) Zamestnancovi sa náhrada výdavkov podľa § 22, § 25, § 26, § 26c, § 27 až 28, § 31 a 33a poskytne v mene, v ktorej boli výdavky uhradené. Po dohode so zamestnancom možno náhradu poskytnúť aj v inej mene. Na prepočet eura na cudziu menu a naopak sa použije referenčný výmenný kurz určený a vyhlásený Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska, ktorý je platný k prvému dňu v mesiaci, v ktorom boli výdavky uhradené. Na prepočet cudzej meny na inú cudziu menu sa použije referenčný výmenný kurz určený a vyhlásený Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska, ktorý je platný k prvému dňu v mesiaci, v ktorom boli výdavky uhradené; suma náhrad sa určí prepočtom hodnoty náhrad v eurách na dohodnutú cudziu menu.

(3) Zamestnanec je povinný najneskôr do 50 kalendárnych dní odo dňa príchodu do miesta dočasného vyslania alebo odo dňa skončenia pracovnej cesty v zahraničí doručiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad a plnení; lehoty na vyúčtovanie náhrad ustanovené v § 36 ods. 7 sa v tomto prípade nepoužijú. Zamestnávateľ určí lehotu na doručenie písomných dokladov pre jednotlivé krajiny vo vnútornom predpise.

(4) Zamestnávateľ je povinný najneskôr do 50 kalendárnych dní odo dňa doručenia písomných dokladov podľa odseku 3 vykonať vyúčtovanie náhrad a plnení a uspokojiť nároky zamestnanca; lehoty na vyúčtovanie náhrad ustanovené v § 36 ods. 8 sa v tomto prípade nepoužijú. Zamestnávateľ určí lehotu na vyúčtovanie náhrad a plnení a na uspokojenie nárokov zamestnanca pre jednotlivé krajiny vo vnútornom predpise.

(5) Zamestnanec je povinný najneskôr do 15 pracovných dní odo dňa príchodu do miesta výkonu práce na území Slovenskej republiky predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad; lehoty na vyúčtovanie náhrad ustanovené v § 36 ods. 7 sa v tomto prípade nepoužijú.

(6) Zamestnávateľ je povinný do 15 pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov podľa odseku 5 vykonať vyúčtovanie náhrad a uspokojiť nároky zamestnanca; lehoty na vyúčtovanie náhrad ustanovené v § 36 ods. 8 sa v tomto prípade nepoužijú.

Uvedené znenie zadefinovalo rodinu zamestnanca na účely poskytovania náhrad a plnení zamestnancovi, ktorý je dočasne vyslaný, a jeho rodine.

Rodina je definovaná v užšom poňatí ako je definovaná rodina v ustanovení § 2 ods. 4 zákona. Rodinou zamestnanca na účely poskytovania náhrad sa rozumie iba manžel a dieťa.

Následne sa znenie odseku 2 zmenilo v celom znení v súvislosti s prechodom na menu euro v Slovenskej republike. Taktiež sa zákonom o zahraničnej službe presnejším spôsobom upravila definícia dieťaťa na účely poskytovania náhrad a plnení v odseku 1.

Tieto znenia ustanovujú vzhľadom na špecifiká dočasného vyslania lehoty potrebné na vyúčtovanie náhrad výdavkov za cesty do miesta vyslania ako aj pre pracovné cesty vykonávané z miesta vyslania. Lehota je ustanovená pre zamestnanca najdlhšie na 50 kalendárnych dní odo dňa príchodu do miesta vyslania, resp. odo dňa skončenia pracovnej cesty. Pre zamestnávateľa je tak isto lehota potrebná na vyúčtovanie náhrad a plnení a uspokojenie nárokov ustanovená najdlhšie na 50 kalendárnych dní odo dňa doručenia potrebných dokladov zo strany zamestnancov. Zamestnávateľ si konkrétne lehoty podľa krajín určí vo vnútornom predpise.

Zákon ustanovuje vzhľadom na špecifiká dočasného vyslania aj lehoty potrebné na vyúčtovanie náhrad a plnení po návrate zamestnanca z miesta jeho dočasného vyslania do Slovenskej republiky. Lehota je ustanovená pre zamestnanca najdlhšie do 15 pracovných dní po dni návratu do miesta výkonu práce na území Slovenskej republiky a pre zamestnávateľa tiež na 15 pracovných dní po dni predloženia potrebných dokladov na vyúčtovanie náhrad a plnení.

(1) Zamestnávateľ zabezpečí zamestnancovi primeraný byt so štandardným vybavením alebo dočasne primerané ubytovanie pre neho, manžela a deti. Spôsob zabezpečenia a primeranosť bytu alebo dočasného ubytovania určí zamestnávateľ.

(2) Rozsah štandardného vybavenia bytu ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo zahraničných vecí. Ak bolo zamestnancovi poskytnuté štandardné vybavenie bytu zamestnávateľom, náhrada výdavkov spojených so sťahovaním štandardného vybavenia bytu (§ 22 ods. 2) od zamestnávateľa mu nepatrí.

(3) Zamestnancovi môže byť poskytnuté nadštandardné vybavenie bytu za úhradu.

Určilo sa právo zamestnanca na zabezpečenie bytu so štandardným vybavením alebo primeraného ubytovania. Rozsah vybavenia bytu, ktorý sa považuje za štandardný, ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá Ministerstvo zahraničných vecí SR. V prípade, že zamestnanec využil možnosť si zariadiť byt svojim zariadením, nemá právo na zabezpečenie vybavenia bytu od zamestnávateľa. Nadštandardné vybavenie bytu môže byť zamestnancovi poskytnuté za úhradu.

Čo sa týka spôsobu zabezpečenia a primeranosti bytu alebo dočasného ubytovania, tak je to v kompetencii určenia zamestnávateľa. Ustanovenie bolo spresnené vo väzbe na povinnosť zabezpečiť dočasne vyslanému zamestnancovi primeraný byt.

V prípade, že bolo zamestnancovi poskytnuté štandardné vybavenie bytu zamestnávateľom, náhrada výdavkov spojených so sťahovaním štandardného vybavenia bytu od zamestnávateľa mu nepatrí.

Zamestnancovi, ktorý vykonáva prácu v tropických oblastiach alebo inak zdravotne obťažných oblastiach, môže zamestnávateľ poskytnúť náhradu časti výdavkov za elektrickú energiu, vykurovanie, chladenie, vodu, plyn a iných výdavkov spojených s užívaním bytu.

Zamestnancom, ktorí vzhľadom na výkon práce žijú v tropických alebo inak zdravotne obtiažných oblastiach, sa môže poskytnúť čiastočná náhrada výdavkov za elektrickú energiu, vykurovanie a chladenie, vodu, plyn a iných výdavkov spojených s užívaním bytu.

Ďalšie podrobnosti poskytovania náhrad a plnení podľa § 20 až 28 a § 31 môže ustanoviť všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá ministerstvo zahraničných vecí.

Ustanovilo sa, aby prípadné ďalšie podrobnosti poskytovania náhrad ustanovil všeobecne záväzný právny predpis ministerstva zahraničných vecí SR.

Umožnilo sa Ministerstvu zahraničných vecí Slovenskej republiky vydať všeobecne záväzný právny predpis aj na určenie ďalších podrobností súvisiacich s uplatnením zmluvného poistenia zamestnanca (a jeho rodiny), ktorý je dočasne vyslaný v zahraničí.

(1) Zamestnancovi s miestom výkonu práce dohodnutom v pracovnej zmluve v zahraničí, na ktorého sa vzťahuje osobitný predpis,¹³⁾ ak predpokladaný čas výkonu práce v zahraničí je dlhší ako šesť kalendárnych mesiacov a zamestnávateľom zamestnanca je príspevková organizácia štátu, ktorej objem výdavkov na mzdy, platy, služobné príjmy a ostatné osobné vyrovnania je vyšší ako príspevok z rozpočtu zriaďovateľa, patrí náhrada výdavkov a plnenia podľa § 19 až 32.

(2) Zamestnancovi podľa odseku 1 patrí náhrada výdavkov spojených s pobytom manžela vo výške 15 % zo mzdy, náhrada výdavkov spojených s pobytom dieťaťa vo výške 7,5 % zo mzdy a náhrada výdavkov spojených s doplnením šatníka v sume dvojnásobku mzdy v eurách alebo v cudzej mene. Náhrada v eurách sa zaokrúhľuje na najbližší eurocent nahor a náhrada v cudzej mene sa zaokrúhľuje na najbližšiu čiastkovú jednotku príslušnej meny prijímanú v krajine dočasného vyslania alebo v krajine, do ktorej je evakuovaný, nahor. Pri výpočte náhrady v cudzej mene sa použije referenčný výmenný kurz určený a vyhlásený Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska, ktorý je platný k prvému dňu v mesiaci, za ktorý mu patrí náhrada.

(3) Ustanovenia odsekov 1 a 2 neplatia, ak ide o zamestnanca, ktorého predpokladaný čas výkonu práce v zahraničí je kratší ako šesť kalendárnych mesiacov; za tento čas zamestnancovi patria cestovné náhrady ako pri zahraničnej pracovnej ceste.

Znenie tohto ustanovenia v minulosti súviselo so zákonom č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme, zmysle ktorého príspevkové organizácie štátu, ktorých objem výdavkov na mzdy, platy, služobné príjmy a ostatné osobné vyrovnania bol vyšší ako príspevok z rozpočtu zriaďovateľa, pri odmeňovaní zamestnancov nepostupovali podľa predmetného zákona a tým stratili možnosť poskytovať svojim zamestnancom, ktorí boli dočasne vyslaní v zahraničí náhrady z dôvodu, že sú odmeňovaní podľa Zákonníka práce. Týmto ustanovením sa umožnilo aj takýmto zamestnávateľom uplatniť náhrady súvisiace s dočasným vyslaním ich zamestnancov do zahraničia z dôvodu, že im výdavky uvedeného charakteru vznikali a do účinnosti nového zákona č. 553/2003 Z. z. sa zamestnancom vyššie uvedených zamestnávateľov poskytovali. Títo zamestnávatelia sa vrátili do systému poskytovania náhrad výdavkov zamestnancom. Pre informáciu bolo potrebné uviesť, že pri odmeňovaní zamestnancov príspevková organizácia Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky, na ktorú sa v prevažnej miere uvedené ustanovenie vzťahovalo (SÚZA), pričom sa zachovala u zamestnancov výška platu tak, ako keby boli odmeňovaní podľa vyššie citovaného zákona, i keď postupujú podľa Zákonníka práce.

Zamestnanci príspevkových organizácií štátu, ktorých objem výdavkov na mzdy, platy, služobné príjmy a ostatné osobné vyrovnania bol vyšší ako príspevok z rozpočtu zriaďovateľa a sú odmeňovaní na základe Zákonníka práce. Preto bolo potrebné v zákone odlišne stanoviť poskytovanie náhrad spojených s pobytom manžela (§ 20) a náhrad spojených s pobytom detí (§ 21). Obidva typy náhrad sa určili v rozpätí ako násobky minimálnej mzdy. Rovnako aj náhrady spojené s doplnením šatníka sa určili ako násobky minimálnej mzdy. Pri príspevkových organizáciách ich výšku nebolo možné stanoviť percentom z časti platu v cudzej mene tak, ako to bolo v prípade štátnych zamestnancov a zamestnancov, ktorí sú odmeňovaní na základe zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov, ktorí vykonávajú práce vo verejnom záujme (ich plat sa nedelí na valutovú a korunovú časť).

Náhrady za pobyt manžela v zahraničí pre príspevkové organizácie sa odporúčali v rozpätí od dvojnásobku minimálnej mzdy po triapolnásobok minimálnej mzdy v prepočte na cudziu menu. Náhrady za pobyt detí v zahraničí pre príspevkové organizácie sa odporúčali v rozpätí od násobku minimálne mzdy po dvojnásobok minimálnej mzdy v prepočte na cudziu menu. Náhrady výdavkov spojených s doplnením šatníka pre zamestnancov príspevkovej organizácie sa zaviedli v rozpätí od trojnásobku minimálnej mzdy až po päťnásobok minimálnej mzdy. Suma jednotlivých náhrad bola prepočítaná na výšku náhrad, ktoré sa poskytovali zamestnancom odmeňovaným podľa zákona č. 553/2003 Z. z.

Presnejšie sa zadefinoval zamestnanec štátnej príspevkovej organizácie, ktorý mal miesto výkonu práce v zahraničí, na ktorého sa aplikovalo ustanovenie § 32a zákona. Taktiež bol upravený výpočet náhrad výdavkov pre zamestnanca štátnej príspevkovej organizácie, ktorý bol odmeňovaný podľa Zákonníka práce. Podľa platného znenia nebol ustanovený spôsob zaokrúhľovania náhrady výdavkov za pobyt manžela a dieťaťa; nový spôsob zaokrúhľovania bol v prospech zamestnanca v súlade so základnými princípmi pre prechod na menu euro.

Spresnil sa spôsob zaokrúhľovania náhrady výdavkov spojených s pobytom manžela v prípade, ak sa náhrada poskytuje v cudzej mene. Súčasne sa ustanovil kurz, akým sa prepočíta vypočítaná náhrada v eurách na cudziu menu.

Na zamestnanca s miestom výkonu práce v zahraničí, na ktorého sa vzťahuje osobitný predpis,¹³⁾ ktorého zamestnávateľ nevysiela do miesta dočasného vyslania zo Slovenskej republiky alebo ktorému zamestnávateľ nezabezpečuje vyslanie, sa ustanovenia § 19 až 32a nevzťahujú.

Právna úprava upresnila, na akého zamestnanca, ktorý vykonáva práce vo verejnom záujme, sa náhrady podľa § 19 až 32a zákona neposkytujú. Ide napr. o slovenského štátneho občana, ktorý sa z rôznych dôvodov legálne dlhodobo zdržiava (legálne dlhodobo žije) v zahraničí.

Zamestnávateľ takémuto zamestnancovi nezabezpečuje vyslanie (napr. nevybavuje mu služobný pas) a ani ho nevysiela z územia Slovenskej republiky z dôvodu, že býva v mieste výkonu práce v zahraničí.

Ustanovilo sa, aby takému zamestnancovi nepatrila náhrada výdavkov podľa § 19 až 32a zákona, pretože mu zvýšené výdavky takéhoto charakteru nevznikajú z dôvodu, že má bydlisko v zahraničí; nevznikajú mu žiadne zvýšené výdavky napr. na bývanie, výdavky spojené s pobytom nepracujúceho manžela, výdavky spojené s pobytom dieťaťa, liečebné výdavky, výdavky na zabezpečenie vzdelávania detí a pod.

Na zamestnanca, ktorý je vyslaný mimo územia Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu^19ca) na účely humanitárnej pomoci, mierovej pozorovateľskej misie, vojenskej operácie, plnenia záväzku z medzinárodnej zmluvy o spoločnej obrane proti napadnutiu alebo ďalšej spolupráce so zahraničnými ozbrojenými silami v súlade s medzinárodným právom, sa nevzťahujú ustanovenia § 19 až 32 okrem poskytovania náhrad výdavkov pri pracovných cestách v zahraničí (§ 19 ods. 3 a 4). Ak v mieste vyslania nie je zdravotná starostlivosť zabezpečená iným spôsobom, patrí zamestnancovi náhrada liečebných výdavkov za nevyhnutnú a neodkladnú zdravotnú starostlivosť poskytnutú v zahraničí.

Na zamestnanca, ktorý pôsobí v zahraničí v rámci mierovej misie, o ktorej rozhodla vláda Slovenskej republiky, sa nevzťahujú ustanovenia § 19 až 32 tohto zákona, okrem presne vymedzených náhrad výdavkov v § 33.

Zákon o cestovných náhradách v IV. časti zákona náhrady výdavkov v zahraničí. Podľa tohto ustanovenia sa poskytovanie náhrad výdavkov nevzťahuje v plnom rozsahu na zamestnancov vyslaných mimo územia Slovenskej republiky na účely humanitárnej pomoci, mierovej pozorovateľskej misie, vojenskej operácie alebo plnenia záväzku z medzinárodnej zmluvy o spoločnej obrane proti napadnutiu.

V súvislosti so zavedením možnosti vyslania ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky aj na účel ďalšej spolupráce so zahraničnými ozbrojenými silami v súlade s medzinárodným právom sa ustanovenie doplnilo tak, že na zamestnanca vyslaného mimo územia Slovenskej republiky na tento účel, rovnako ako na zamestnanca vyslaného mimo územia Slovenskej republiky na účely tohto ustanovenia, sa nevzťahujú ustanovenia § 19 až § 32 okrem poskytovania náhrad výdavkov pri pracovných cestách v zahraničí podľa § 19 ods. 3 a 4 zákona o cestovných náhradách.

O vyslaní ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky rozhodujú príslušné ústavné orgány, a to na účely

e) plnenia záväzku z medzinárodnej zmluvy o spoločnej obrane proti napadnutiu,

f) zastupovania Slovenskej republiky v medzinárodnej organizácii alebo plnenia úloh medzinárodného vojenského veliteľstva,

g) ďalšej spolupráce ozbrojených síl so zahraničnými ozbrojenými silami v súlade s medzinárodným právom.

Humanitárna pomoc ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky je činnosť zameraná na zmierňovanie alebo odstraňovanie následkov živelnej pohromy, katastrofy, priemyselnej, dopravnej alebo inej prevádzkovej havárie alebo inej obdobnej udalosti, v ktorej dôsledku sú ohrozené životy a zdravie osôb, majetok alebo životné prostredie v štáte, na ktorého územie sa ozbrojené sily vysielajú.

Vojenské cvičenie je výcvik ozbrojených síl uskutočňovaný so zahraničnými ozbrojenými silami mimo územia Slovenskej republiky, ktoré je zamerané na zladenie činnosti, zvýšenie bojovej pripravenosti a spoločnej previerky vojenských jednotiek, vojenských útvarov, vojenských zväzkov, ozbrojených síl so zahraničnými ozbrojenými silami.

Mierová pozorovateľská misia mimo územia Slovenskej republiky je činnosť ozbrojených síl uskutočňovaná spoločne so zahraničnými ozbrojenými silami mimo územia Slovenskej republiky, zameraná na pozorovanie vývoja situácie na území iného štátu, na ktorom hrozí vznik ozbrojeného konfliktu, alebo pozorovanie vývoja situácie na území iného štátu, ktoré je postihnuté ozbrojeným konfliktom, s cieľom napomáhať jeho urovnanie mierovými prostriedkami, obnoviť vzájomnú dôveru a dohliadať na dodržiavanie demokratického poriadku na území tohto štátu.

Vojenská operácia mimo územia Slovenskej republiky je činnosť vojenských jednotiek, vojenských útvarov, vojenských zväzkov, ozbrojených síl, ktoré sú vyzbrojené vojenskými zbraňami a vojenskými zbraňovými systémami, príslušnou bojovou technikou a logistickým zabezpečením, ktorá sa uskutočňuje pod velením medzinárodnej organizácie, ktorej je Slovenská republika členom spoločne so zahraničnými ozbrojenými silami v súlade s medzinárodným právom na účely predchádzania ozbrojeným konfliktom, dosiahnutia mieru a jeho udržania na území ohrozenom alebo postihnutom ozbrojeným konfliktom.

Súhlas na vyslanie profesionálneho vojaka a vojaka mimoriadnej služby na plnenie vyššie uvedených úloh sa nevyžaduje. Zamestnanca, ktorý sa podieľa na plnení úloh ozbrojených síl, možno vyslať len s jeho súhlasom.

Návrh na vyslanie ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky vláde predkladá minister obrany; návrh obsahuje

a) názvy zväzkov, útvarov a jednotiek alebo počet vysielaných vojakov a zamestnancov, ktorí sa podieľajú na plnení úloh ozbrojených síl, územie, na ktoré sa vysielajú na plnenie úloh, a čas, na ktorý sa vysielajú mimo územia Slovenskej republiky,

b) účel vyslania ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky, ich úlohy a rozsah ich činnosti,

c) systém velenia vyslaným ozbrojeným silám mimo územia Slovenskej republiky,

d) orgány štátnej správy Slovenskej republiky, ktoré sú zodpovedné za spoluprácu s riadiacimi orgánmi príslušnej medzinárodnej organizácie v oblasti riadenia činnosti a zabezpečenia ozbrojených síl, ktoré plnia úlohy mimo územia Slovenskej republiky,

e) určenie vojenskej výzbroje, vojenskej techniky a vojenského materiálu vo vlastníctve Slovenskej republiky,

Čas, na ktorý sú ozbrojené sily vyslané mimo územia Slovenskej republiky, je určený trvaním mandátu pre danú misiu. O každej zmene mandátu misie a o zmene územia mimo Slovenskej republiky, na ktoré boli ozbrojené sily vyslané, rozhoduje vláda alebo Národná rada Slovenskej republiky.

Ak treba skrátiť určený čas vyslania ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky, o skrátení tohto času rozhoduje vláda alebo Národná rada Slovenskej republiky.

Vojakov a zamestnancov, ktorí sa podieľajú na plnení úloh ozbrojených síl, možno vyslať mimo územia Slovenskej republiky až po dosiahnutí určenej úrovne ich vycvičenosti a odbornej pripravenosti.

Požiadavky na úroveň vycvičenosti a odbornej pripravenosti vojakov ozbrojených síl a zamestnancov podľa pravidiel medzinárodných organizácií vzájomnej kolektívnej bezpečnosti, ktorých je Slovenská republika členom, a v nadväznosti na špecifickosť úloh, na ktorých plnenie majú byť vojaci a zamestnanci vyslaní mimo územia Slovenskej republiky, určí náčelník generálneho štábu.

Výber vojakov a zamestnancov, ktorí sa podieľajú na plnení úloh ozbrojených síl mimo územia Slovenskej republiky, vykonáva náčelník generálneho štábu alebo ním určený veliteľ.

Vojaci a zamestnanci, ktorí sa podieľajú na plnení úloh ozbrojených síl a pôsobia mimo územia Slovenskej republiky, sa riadia právnym poriadkom Slovenskej republiky a sú povinní dodržiavať právny poriadok prijímajúceho štátu, ak medzinárodná zmluva neustanovuje inak.

(1) Na zamestnanca, na ktorého sa vzťahuje osobitný predpis¹³⁾ a ktorý vykonáva výchovno-vzdelávaciu činnosť v Európskej škole v zahraničí,^19d) sa nevzťahujú ustanovenia § 19 až 32a okrem poskytovania náhrad výdavkov podľa § 19 ods. 3 a 4, § 22 ods. 1, § 22 ods. 3 písm. a) až c), § 26 a § 27.

(2) Zamestnancovi podľa odseku 1 ďalej patrí náhrada preukázaných výdavkov za komerčné poistenie v zahraničí podľa § 11; náhrada patrí zamestnancovi aj za poistenie manžela a dieťaťa.

a) preukázaných cestovných výdavkov, ktoré vznikli jeho manželovi a deťom z dôvodu ich nasledovania zamestnanca do miesta dočasného vyslania,

b) preukázaných cestovných výdavkov za cestu do Slovenskej republiky a späť z dôvodu účasti na pohrebe člena rodiny podľa § 28 ods. 1 a 2.

(4) Manželovi a dieťaťu zamestnanca podľa odseku 1 možno poskytnúť náhradu výdavkov spojených s úmrtím zamestnanca alebo s vyhlásením zamestnanca za mŕtveho alebo nezvestného (§ 27a).

Ustanovenie súviselo s prístupom k Dohovoru, ktorým sa definuje štatút Európskych škôl. Cieľom prijatia dohovoru bolo zabezpečenie vzdelávania detí zamestnancov inštitúcií Európskej únie, ktorí zastupujú Slovenskú republiku, a to na úrovni materských, základných a stredných škôl. Vyučovanie zabezpečujú učitelia vyslaní členskými krajinami.

Zamestnanci nemajú štatút národných expertov a ostávajú v pracovnom pomere vo vysielajúcej organizácii. Slovenskí učitelia sú v pracovnom pomere s Domom zahraničných stykov Ministerstva školstva Slovenskej republiky, pričom v pracovnej zmluve budú mať miesto výkonu práce dohodnuté v zahraničí. Dom zahraničných stykov poskytne slovenským učiteľom plat vo výške a za podmienok podľa osobitného predpisu (zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov) a uhradí za nich zákonné poistné. Zostávajúcu časť platu, zodpovedajúcu platovým podmienkam učiteľov európskych škôl poskytne slovenským učiteľom Európska škola podľa svojich vnútorných predpisov. Zamestnanci školy budú odmeňovaní v peňažných prostriedkoch v cudzej mene podľa vnútornej smernice školy a v súlade s jej rozpočtom.

Učitelia Európskej školy nemajú status národných expertov (za národných expertov sú podľa uznesenia vlády SR č. 723/2004 určení odborníci, vyslaní na výkon práce v inštitúciách Európskej únie; Európska škola nie je inštitúciou Európskej únie).

V nadväznosti na vyššie uvedené a s cieľom eliminovať výdavky na učiteľov Európskej školy sa ustanovilo, aby sa na nich nevzťahovali všetky ustanovenia § 19 až 32a zákona, ktoré sa vzťahujú na zamestnancov s miestom výkonu práce podľa pracovnej zmluvy v zahraničí, okrem presne vymedzených náhrad.

Presne vymedzené náhrady (nárokové alebo fakultatívne) za podmienok ustanovených zákonom patria aj rodinným príslušníkom, ktorí nasledujú zamestnanca do miesta dočasného vyslania (manžel a dieťa – do skončenia strednej školy, maximálne do 21 rokov veku).

Vzhľadom na uvedené skutočnosti bolo potrebné vylúčiť učiteľov školy aj z uplatňovania ustanovenia § 22 zákona č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Časť platu týchto učiteľov sa neprepočítava na peňažné prostriedky v cudzej mene.

Manželovi a dieťaťu zamestnanca možno poskytnúť náhradu výdavkov spojených s úmrtím zamestnanca alebo s vyhlásením zamestnanca za mŕtveho.

Náhrady pri výkone práce
v zahraničí zamestnancovi,
ktorý je vyslaný na výkon práce v aktivite krízového manažmentu mimo územia Slovenskej republiky

(1) Na zamestnanca, na ktorého sa vzťahuje osobitný predpis,¹³⁾ ktorý je vyslaný na výkon práce v aktivite krízového manažmentu mimo územia Slovenskej republiky podľa osobitného predpisu,^19da) ak predpokladaný čas tohto vyslania je dlhší ako šesť kalendárnych mesiacov (ďalej len „zamestnanec vyslaný na výkon práce v aktivite krízového manažmentu“), sa ustanovenia § 19 až 32b nevzťahujú.

(2) Zamestnancovi vyslanému na výkon práce v aktivite krízového manažmentu za podmienok ustanovených týmto zákonom patrí náhrada

(3) Zamestnancovi vyslanému na výkon práce v aktivite krízového manažmentu sa za podmienok ustanovených týmto zákonom ďalej poskytnú plnenia

(4) Zamestnancovi vyslanému na výkon práce v aktivite krízového manažmentu patrí za dni cesty do miesta vyslania a späť a pri pracovných cestách v zahraničí náhrada ako pri zahraničnej pracovnej ceste. Pri pracovných cestách na územie Slovenskej republiky za čas strávený na území Slovenskej republiky patria zamestnancovi vyslanému na výkon práce v aktivite krízového manažmentu náhrady ako pri pracovnej ceste.

(5) Za pracovné cesty s miestom výkonu práce (§ 3) v krajine vyslania v trvaní do šiestich hodín vrátane stravné a vreckové zamestnancovi vyslanému na výkon práce v aktivite krízového manažmentu nepatria.

(6) Zamestnancovi vyslanému na výkon práce v aktivite krízového manažmentu, ktorého zamestnávateľ vyslal na nevyhnutne potrebný čas do miesta aktivity krízového manažmentu pred dňom vyslania, patria za tento čas náhrady v rozsahu a za podmienok ako pri zahraničnej pracovnej ceste, ktorá sa skončí v zahraničí.

(7) Zamestnancovi vyslanému na výkon práce v aktivite krízového manažmentu možno poskytnúť aj náhradu iných výdavkov podľa § 33j.

(8) Zamestnávateľ zabezpečí a uhradí v prípade smrti zamestnanca vyslaného na výkon práce v aktivite krízového manažmentu prepravu jeho osobných vecí na územie Slovenskej republiky.

(9) Zamestnancovi vyslanému na výkon práce v aktivite krízového manažmentu nepatria náhrady a plnenia podľa tohto zákona, ktoré mu preukázateľne poskytlo velenie aktivity krízového manažmentu.^19db)

Zamestnancovi vyslanému na výkon práce v aktivite krízového manažmentu do tropických oblastí alebo inak zdravotne obťažných oblastí patrí náhrada preukázaných výdavkov, ktoré mu vznikli za povinné očkovanie a za očkovanie odporúčané Svetovou zdravotníckou organizáciou alebo Úradom verejného zdravotníctva Slovenskej republiky.

(1) Zamestnávateľ zabezpečí sťahovanie osobných vecí zamestnanca vyslaného na výkon práce v aktivite krízového manažmentu zo Slovenskej republiky do miesta vyslania a späť do Slovenskej republiky alebo z miesta vyslania do iného miesta vyslania a uhradí výdavky spojené s týmto sťahovaním.

(2) Náhrada výdavkov spojených so sťahovaním osobných vecí zahŕňa náhradu výdavkov za

(3) Pri preprave uskutočňovanej lodnou prepravou zamestnávateľ uhradí výdavky za 20 stopový kontajner. Pri preprave uskutočňovanej leteckou prepravou zamestnávateľ uhradí výdavky za kontajner najviac do hmotnostného limitu 500 kg. Pri preprave vozidlom podrobnosti prepravy určí zamestnávateľ.

(4) Zamestnancovi vyslanému na výkon práce v aktivite krízového manažmentu patrí náhrada preukázaných výdavkov za poistenie celkovej hodnoty prepravovaných osobných vecí najviac do poistnej sumy 300 eur.

(5) Zamestnávateľ môže určiť spôsob a ďalšie podrobnosti sťahovania osobných vecí podľa odsekov 1 a 2 vo vnútornom predpise.

(1) Zamestnancovi vyslanému na výkon práce v aktivite krízového manažmentu patrí jednorazová náhrada preukázaných zvýšených výdavkov spojených s doplnením jeho šatníka a obuvi. Táto náhrada sa vyplatí v eurách najviac v sume 50 % funkčného platu priznaného zamestnancovi pre vyslanie do aktivity krízového manažmentu pred prepočtom platovým koeficientom alebo pred prepočtom objektivizovaným platovým koeficientom.

(2) Náhrada výdavkov spojených s doplnením šatníka zamestnancovi vyslanému na výkon práce v aktivite krízového manažmentu nepatrí, ak čas od prvého dňa predchádzajúceho vyslania do prvého dňa nasledujúceho vyslania je rovnaký alebo kratší ako dva roky.

(3) Podrobnosti o spôsobe úhrady a preukazovaní výdavkov spojených s doplnením šatníka určí zamestnávateľ.

(1) Zamestnancovi vyslanému na výkon práce v aktivite krízového manažmentu patrí náhrada preukázaných cestovných výdavkov, preukázaných ubytovacích výdavkov a preukázaných potrebných vedľajších výdavkov súvisiacich s evakuáciou, ak zamestnávateľ rozhodne z bezpečnostných dôvodov o evakuácii.

(2) Zamestnancovi vyslanému na výkon práce v aktivite krízového manažmentu patrí počas evakuácie náhrada výdavkov a plnenia podľa tohto zákona v rozsahu a za podmienok ako počas vyslania na výkon práce v aktivite krízového manažmentu pred evakuáciou, a to bez ohľadu na to, do akej krajiny je evakuovaný. Ak evakuácia trvá viac ako dva mesiace, zamestnávateľ ukončí vyslanie zamestnanca vyslaného na výkon práce v aktivite krízového manažmentu, ak medzinárodná zmluva neustanovuje inak.

(1) Zamestnancovi vyslanému na výkon práce v aktivite krízového manažmentu patrí náhrada preukázaných cestovných výdavkov na účel dovolenky za cestu do Slovenskej republiky a späť do miesta vyslania, a to jedenkrát za vyslanie, ak čas vyslania je najmenej 12 mesiacov a ak sa cesta uskutoční najskôr po uplynutí deviatich mesiacov odo dňa vyslania.

(2) Ak zamestnanec vyslaný na výkon práce v aktivite krízového manažmentu je povinný v roku, v ktorom čerpá dovolenku s poskytnutou náhradou podľa odseku 1, absolvovať lekársku prehliadku, zamestnanec je povinný čerpanie takejto dovolenky naplánovať tak, aby bolo možné takúto lekársku prehliadku vykonať v termíne čerpania takejto dovolenky.

(3) Podrobnosti o poskytnutí náhrady cestovných výdavkov na účel dovolenky môže zamestnávateľ určiť vo vnútornom predpise.

Zamestnávateľ je povinný uzatvoriť komerčné zdravotné pripoistenie v mene a prospech zamestnanca vyslaného na výkon práce v aktivite krízového manažmentu na účely úhrady nákladov spojených s úrazom, chorobou, ambulantným ošetrením vrátane predpísaných liekov, hospitalizáciou, nutným zubným ošetrením, prepravou chorého a prepravou telesných pozostatkov zamestnanca. Zamestnávateľ je povinný počas celej doby vyslania platiť poistné na pripoistenie podľa prvej vety.

Zamestnávateľ zabezpečí a uhradí zamestnancovi vyslanému na výkon práce v aktivite krízového manažmentu primerané ubytovanie, pričom zohľadní požiadavky velenia aktivity krízového manažmentu. Spôsob zabezpečenia a primeranosť ubytovania určí zamestnávateľ.

(1) Zamestnancovi vyslanému na výkon práce v aktivite krízového manažmentu možno poskytnúť náhradu preukázaných cestovných výdavkov za cestu do Slovenskej republiky a späť do miesta vyslania na účely lekárskej prehliadky, z dôvodu choroby alebo úrazu a účasti na pohrebe člena rodiny (§ 2 ods. 5).

(2) Zamestnancovi vyslanému na výkon práce v aktivite krízového manažmentu možno poskytnúť náhradu za škodu, ktorá mu vznikla najmä v dôsledku vojnových udalostí, vzbúr, nepokojov alebo prírodných katastrof.

(1) Zamestnancovi vyslanému na výkon práce v aktivite krízového manažmentu sa náhrada výdavkov podľa § 33c a 33d, § 33f a 33g a § 33j poskytne v mene, v ktorej boli výdavky uhradené. Po dohode so zamestnancom vyslaným na výkon práce v aktivite krízového manažmentu možno náhradu poskytnúť aj v inej mene. Na prepočet eura na cudziu menu a naopak sa použije referenčný výmenný kurz určený a vyhlásený Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska, ktorý je platný k prvému dňu v mesiaci, v ktorom boli výdavky uhradené. Na prepočet cudzej meny na inú cudziu menu sa použije referenčný výmenný kurz určený a vyhlásený Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska, ktorý je platný k prvému dňu v mesiaci, v ktorom boli výdavky uhradené; suma náhrad sa určí prepočtom hodnoty náhrad v eurách na dohodnutú cudziu menu.

(2) Zamestnanec vyslaný na výkon práce v aktivite krízového manažmentu je povinný najneskôr do 50 kalendárnych dní odo dňa príchodu do miesta vyslania alebo odo dňa skončenia pracovnej cesty v zahraničí doručiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad a plnení; lehoty na vyúčtovanie náhrad ustanovené v § 36 ods. 7 sa v tomto prípade nepoužijú. Zamestnávateľ určí lehotu na doručenie písomných dokladov pre jednotlivé krajiny vo vnútornom predpise.

(3) Zamestnávateľ je povinný najneskôr do 50 kalendárnych dní odo dňa doručenia písomných dokladov podľa odseku 2 vykonať vyúčtovanie náhrad a plnení a uspokojiť nároky zamestnanca vyslaného na výkon práce v aktivite krízového manažmentu; lehoty na vyúčtovanie náhrad ustanovené v § 36 ods. 8 sa v tomto prípade nepoužijú. Zamestnávateľ určí lehotu na vyúčtovanie náhrad a plnení a na uspokojenie nárokov zamestnanca vyslaného na výkon práce v aktivite krízového manažmentu pre jednotlivé krajiny vo vnútornom predpise.

(4) Zamestnanec vyslaný na výkon práce v aktivite krízového manažmentu je povinný najneskôr do 15 pracovných dní odo dňa skončenia vyslania predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad a vrátiť nevyúčtovaný preddavok; lehoty na vyúčtovanie náhrad ustanovené v § 36 ods. 7 sa v tomto prípade nepoužijú.

(5) Zamestnávateľ je povinný do 15 pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov podľa odseku 4 vykonať vyúčtovanie náhrad a uspokojiť nároky zamestnanca vyslaného na výkon práce v aktivite krízového manažmentu; lehoty na vyúčtovanie náhrad ustanovené v § 36 ods. 8 sa v tomto prípade nepoužijú.

Ak miesto vyslania na výkon práce v aktivite krízového manažmentu je v krajine, v ktorej sa zamestnanec vyslaný na výkon práce v aktivite krízového manažmentu trvale zdržiava, ustanovenia § 33b až 33k sa na tohto zamestnanca nevzťahujú.

Ustanovenia upravujú poskytovanie náhrad výdavkov súvisiacich s vyslaním civilného experta na výkon práce v aktivite krízového manažmentu mimo územia SR.

Zamestnancovi vyslanému na výkon práce v aktivite krízového manažmentu patrí náhrada výdavkov za povinné očkovanie a odporúčané očkovanie, výdavkov spojených so sťahovaním osobných vecí, výdavkov spojených s doplnením šatníka, výdavkov spojených s evakuáciou a cestovných výdavkov na účel dovolenky; poskytne sa mu komerčné zdravotné pripoistenie a primerané ubytovanie ako aj možnosť náhrady iných výdavkov.

Upravené sú tiež náhrady, ktoré patria zamestnancovi vyslanému na výkon práce v aktivite krízového manažmentu za dni cesty do miesta vyslania a späť, pri pracovných cestách v zahraničí, pri pracovných cestách na územie SR za čas strávený na území SR, v prípade smrti zamestnanca a poskytovanie náhrad a plnení v prípade, že tieto boli zamestnancovi preukázateľne poskytnuté velením aktivity krízového manažmentu.

Náhrady podľa tohto zákona možno paušalizovať. Pri výpočte paušálnej sumy zamestnávateľ vychádza z priemerných podmienok rozhodujúcich na poskytovanie náhrad zamestnancovi alebo skupine zamestnancov. Ak sa zmenia podmienky, za ktorých sa paušálna suma určila, je zamestnávateľ povinný túto sumu preskúmať a upraviť. Pri výpočte paušálnej sumy je zamestnávateľ povinný prihliadať na zákonné nároky zamestnanca, ako aj na jeho oprávnené záujmy.

Zamestnávateľ môže v záujme zjednodušenia poskytovania a vyúčtovania náhrad uplatniť ich paušálizáciu.

Pokiaľ sa však podmienky, za ktorých bola paušálna suma určená, zmenia, má zamestnávateľ povinnosť paušálnu sumu preskúmať a upraviť, aby nedochádzalo k znižovaniu nárokov zamestnanca, prípadne k nehospodárnemu vynakladaniu finančných prostriedkov zamestnávateľa.

Účelom § 33 je ochrana zákonných nárokov zamestnanca. V praxi sa často stávali prípady, keď zamestnávateľ paušálnou sumou radikálne znížil zákonné nároky zamestnanca alebo viazal paušál na rôzne skutočnosti (napríklad v dopravnej činnosti nezohľadňuje čakacie doby, sumu paušálu podmieňuje prepravným výkonom), ktoré nemajú vecný súvis s podmienkami poskytovania náhrad.

(1) Ak tento zákon požaduje preukázanie výdavkov a zamestnanec ich nepreukáže, môže mu zamestnávateľ poskytnúť náhrady v ním uznanej sume s prihliadnutím na určené podmienky pracovnej cesty (§ 3).

(2) Náhrada cestovných výdavkov za miestnu pravidelnú verejnú dopravu patrí zamestnancovi v preukázanej sume (§ 4) alebo v paušálnej sume určenej zamestnávateľom (§ 34), alebo v sume určenej zamestnávateľom podľa ceny cestovného lístka, ktorá platila v čase uskutočnenia pracovnej cesty.

(3) Cestovné výdavky a potrebné vedľajšie výdavky, ktoré zamestnancovi vznikli pred a po dobe dohodnutého prerušenia pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca (§ 3 ods. 2), patria zamestnancovi vo výške, ktorá by mu patrila v prípade, ak by k prerušeniu pracovnej cesty nedošlo; § 7 a 15 zákona nie sú v tomto prípade dotknuté. Na vznik nároku na stravné a vreckové je rozhodujúci čas od nástupu na pracovnú cestu do prerušenia pracovnej cesty a čas pokračovania pracovnej cesty do skončenia pracovnej cesty.

(4) Ubytovacie výdavky, ktoré zamestnancovi vznikli po dobu dohodnutého prerušenia pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca (§ 3 ods. 2) zamestnancovi nepatria, aj keď si zamestnanec musel po túto dobu s ohľadom na podmienky pracovnej cesty alebo podmienky ubytovacieho zariadenia ubytovanie zachovať.

(5) Po dobu prerušenia pracovnej cesty z dôvodu návštevy rodiny [§ 4 ods. 1 písm. e), § 12] patrí zamestnancovi náhrada preukázaných výdavkov za ubytovanie len v prípade, ak si zamestnanec ubytovanie počas tejto doby musel vzhľadom na podmienky pracovnej cesty a podmienky ubytovacieho zariadenia zachovať.

Právna úprava ustanovuje, že mal zamestnávateľ možnosť uznať zamestnancovi výdavky i bez preukázania s prihliadnutím k určeným podmienkam pracovnej cesty.

Vzhľadom na aplikačné problémy pri využívaní doterajších možností uznávania cestovných výdavkov zamestnancovi za miestnu pravidelnú hromadnú dopravu, ako aj pri akceptovaní týchto možností kontrolnými orgánmi, ustanovilo sa znením odseku 2 taxatívne ustanoviť možnosti uznávania cestovných výdavkov za miestnu pravidelnú verejnú dopravu.

Ustanovenie sa doplnilo odsekmi 3 až 5. Uvedené doplnenie vychádzalo z aplikačnej praxe a vzťahuje sa na tuzemské pracovné cesty, ako aj zahraničné pracovné cesty.

Znením odseku 3 sa zakladá zamestnancovi nárok na cestovné výdavky a potrebné vedľajšie výdavky v prípade vopred dohodnutého prerušenia pracovnej cesty na žiadosť zamestnanca pred začiatkom výkonu práce na pracovnej ceste ako aj po skončení výkonu práce na pracovnej ceste, a to len vo výške, ktorá by mu patrila, keby k prerušeniu pracovnej cesty nedošlo. Aj v týchto prípadoch sa môže použiť na základe dohody zamestnanca a zamestnávateľa cestné motorové vozidlo podľa § 7 zákona o cestovných náhradách. Súčasne sa upravujú rozhodné časy pre vznik nároku na stravné a vreckové.

Znenie jednoznačne ustanovuje, že ubytovacie výdavky počas doby vopred dohodnutého prerušenia pracovnej cesty v žiadnom prípade zamestnancovi nepatria.

Zákon upravuje podmienky poskytovania ubytovacích výdavkov zamestnanca počas doby návštevy rodiny. Zamestnancovi ubytovacie výdavky patria iba v prípade, ak si ubytovanie podľa podmienok pracovnej cesty a ubytovacieho zariadenia musel počas tejto doby zachovať (napr. ubytovacie zariadenie na tom trvá, zamestnanec vzhľadom na dobu trvania pracovnej cesty má veľa osobných a iných vecí a pod.). Uvedený postup vyplynul aj z platného zákona o cestovných náhradách, ale vzhľadom na aplikačné nejasnosti a problémy sa uvedená problematika upravila.

Zamestnanec je povinný bez zbytočného odkladu oznámiť zamestnávateľovi zmenu skutočností, ktoré sú rozhodné pre poskytovanie náhrad.

Povinnosť poskytovať cestovné náhrady má zamestnávateľ, ktorý súčasne aj zodpovedá za ich poskytovanie, a preto sa zamestnancovi uložila povinnosť bezodkladne informovať zamestnávateľa o zmenách, ktoré by mohli poskytovanie náhrad alebo ich výšku ovplyvniť, resp. oznámiť skutočnosti, ktoré môžu mať za následok stratu nároku na náhradu (napr. v mieste konania pracovnej cesty zamestnanec zistí, že nie je možné použiť zamestnávateľom určený spôsob dopravy, dodržať čas trvania pracovnej cesty, oznámiť, že mu bolo poskytnuté bezplatné stravovanie alebo iný druh náhrady, pri poskytovaní náhrad za pobyt manželky a dieťaťa a pod.).

(1) Zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi preddavok na náhrady podľa tohto zákona do sumy predpokladaných náhrad (ďalej len „preddavok“) pri vyslaní na zahraničnú pracovnú cestu a pri vyslaní do štátu Európskej únie. Zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi preddavok pri inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady iba na žiadosť zamestnanca.

(2) Preddavok alebo jeho časť môže zamestnávateľ po dohode so zamestnancom poskytnúť aj

b) zapožičaním platobnej bankovej karty zamestnávateľa alebo medzinárodnej platobnej bankovej karty zamestnávateľa,

c) prevodom na účet zamestnanca vedený v banke alebo pobočke zahraničnej banky v eurách alebo prevodom na účet zamestnanca vedený v banke alebo pobočke zahraničnej banky v cudzej mene.

(3) Zamestnávateľ môže v prípade potreby poskytnúť preddavok jedným rozhodnutím

(4) Zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi pri vyslaní na zahraničnú pracovnú cestu do členského štátu eurozóny alebo do tretieho štátu a pri vyslaní do štátu Európskej únie, ktorý je členským štátom eurozóny, preddavok v eurách v rozsahu a v sume podľa času trvania a podmienok zahraničnej pracovnej cesty a času a podmienok vyslania do štátu Európskej únie. V cudzej mene môže zamestnávateľ poskytnúť preddavok alebo jeho časť iba po dohode so zamestnancom pred zahraničnou pracovnou cestu do členského štátu eurozóny alebo do tretieho štátu a pred vyslaním do štátu Európskej únie, ktorý je členským štátom eurozóny.

(5) Zamestnávateľ je povinný poskytnúť zamestnancovi pri vyslaní na zahraničnú pracovnú cestu do štátu, ktorý nie je členským štátom eurozóny alebo tretím štátom, a pri vyslaní do štátu Európskej únie, ktorý nie je členským štátom eurozóny, preddavok v cudzej mene v rozsahu a v sume podľa času trvania a podmienok zahraničnej pracovnej cesty a času a podmienok vyslania do štátu Európskej únie. V eurách môže zamestnávateľ poskytnúť preddavok alebo jeho časť, iba ak banka alebo pobočka zahraničnej banky^19e) alebo zmenáreň²⁰⁾ príslušnú cudziu menu nevydáva alebo po dohode so zamestnancom pred zahraničnou pracovnou cestou do štátu, ktorý nie je členským štátom eurozóny alebo tretím štátom, a pred vyslaním do štátu Európskej únie, ktorý nie je členským štátom eurozóny.

(6) Preddavok na stravné zamestnávateľ poskytuje v mene ustanovenej pre jednotlivé krajiny opatrením ministerstva financií. Zamestnávateľ sa v prípade potreby môže so zamestnancom dohodnúť na poskytnutí preddavku na stravné v inej mene, ako je mena ustanovená pre jednotlivú krajinu opatrením ministerstva financií. Pri vyúčtovaní náhrad sa pri prepočte sumy stravného ustanoveného v eurách na cudziu menu a naopak použije referenčný výmenný kurz určený a vyhlásený Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska, ktorý je platný k prvému dňu v mesiaci, v ktorom sa zahraničná pracovná cesta alebo iná skutočnosť zakladajúca nárok na stravné začala. Pri vyúčtovaní náhrad sa pri prepočte sumy stravného ustanoveného v cudzej mene na inú cudziu menu použije referenčný výmenný kurz určený a vyhlásený Európskou centrálnou bankou alebo Národnou bankou Slovenska, ktorý je platný k prvému dňu v mesiaci, v ktorom sa zahraničná pracovná cesta alebo iná skutočnosť zakladajúca nárok na stravné začala; suma stravného sa určí prepočtom hodnoty stravného v eurách na dohodnutú cudziu menu.

(7) Zamestnanec je povinný do desiatich pracovných dní odo dňa skočenia pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad a vrátiť nevyúčtovaný preddavok, ak nie je v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá, alebo vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola pracovná cesta alebo iná skutočnosť zakladajúca nárok na náhrady skončená.

(8) Zamestnávateľ je povinný do desiatich pracovných dní odo dňa predloženia písomných dokladov vykonať vyúčtovanie pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona a uspokojiť nároky zamestnanca, ak nie je v kolektívnej zmluve, alebo v písomnej dohode so zamestnancom dohodnutá, alebo vo vnútornom predpise zamestnávateľa určená dlhšia doba, najdlhšie však do konca kalendárneho mesiaca nasledujúceho po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli predložené písomné doklady.

(9) Sumu, o ktorú bol poskytnutý preddavok v eurách pri pracovnej ceste alebo pri inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona vyšší, ako je celkový nárok zamestnanca (ďalej len „preplatok v eurách“), vracia zamestnanec zamestnávateľovi v eurách; po dohode so zamestnávateľom môže zamestnanec pri vyslaní na zahraničnú pracovnú cestu a pri vyslaní do štátu Európskej únie preplatok v eurách alebo jeho časť vrátiť v cudzej mene.

(10) Sumu, o ktorú bol poskytnutý preddavok v eurách pri pracovnej ceste alebo pri inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona nižší, ako je celkový nárok zamestnanca (ďalej len „nedoplatok v eurách“), poskytuje zamestnávateľ zamestnancovi v eurách; po dohode so zamestnancom môže zamestnávateľ pri zahraničnej pracovnej ceste alebo pri vyslaní do štátu Európskej únie nedoplatok v eurách alebo jeho časť poskytnúť v cudzej mene.

(11) Sumu, o ktorú bol poskytnutý preddavok v cudzej mene pri zahraničnej pracovnej ceste alebo pri inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona vyšší, ako je celkový nárok zamestnanca (ďalej len „preplatok v cudzej mene“), vracia zamestnanec zamestnávateľovi v cudzej mene, v ktorej mu zamestnávateľ poskytol preddavok; po dohode so zamestnávateľom môže zamestnanec preplatok v cudzej mene alebo jeho časť vrátiť v inej cudzej mene alebo v eurách.

(12) Sumu, o ktorú bol poskytnutý preddavok v cudzej mene pri zahraničnej pracovnej ceste alebo pri inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona nižší, ako je celkový nárok zamestnanca (ďalej len „nedoplatok v cudzej mene“), poskytuje zamestnávateľ zamestnancovi v cudzej mene, v ktorej mu zamestnávateľ poskytol preddavok; po dohode so zamestnancom môže zamestnávateľ nedoplatok v cudzej mene alebo jeho časť poskytnúť v inej cudzej mene alebo v eurách.

(13) Pri vyúčtovaní pracovnej cesty alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady podľa tohto zákona zamestnávateľ v prípade potreby zaokrúhľuje

a) celkový nárok zamestnanca v eurách bez poskytnutého preddavku na najbližší eurocent nahor,

b) celkový nárok zamestnanca v cudzej mene bez poskytnutého preddavku na najbližšiu celú menovú jednotku bežne prijímanú alebo vydávanú bankami alebo pobočkami zahraničných bánk, alebo zmenárňou nahor,

c) preplatok v eurách alebo jeho časť v eurách na najbližší eurocent nadol,

d) preplatok v cudzej mene alebo jeho časť v cudzej mene na najbližšiu celú menovú jednotku bežne prijímanú alebo vydávanú bankami alebo pobočkami zahraničných bánk alebo zmenárňou nadol,

e) nedoplatok v eurách alebo jeho časť v eurách na najbližší eurocent nahor,

f) nedoplatok v cudzej mene alebo jeho časť v cudzej mene na najbližšiu celú menovú jednotku bežne prijímanú alebo vydávanú bankami alebo pobočkami zahraničných bánk alebo zmenárňou nahor.

Týmto ustanovením sú upravené preddavky na náhrady a vyúčtovanie náhrad. Ustanovenie reagovalo na požiadavky praxe poskytnúť preddavok na stravné v inej cudzej mene, ako bola cudzia mena ustanovená opatrením Ministerstva financií Slovenskej republiky. Preddavok na stravné v inej cudzej mene bolo možné poskytnúť len na základe dohody so zamestnancom. Súčasne bol stanovený prepočet jednej cudzej meny na druhú cudziu menu (cez kurz cudzej meny k slovenskej korune). Spresnilo sa, v akej mene bolo možné vrátiť rozdiel medzi skutočnými výdavkami a poskytnutým preddavkom (preplatok resp. doplatok). Platilo, že tento rozdiel sa vrátil, resp. poskytoval v tej cudzej mene, v akej bol preddavok poskytnutý.

Na základe dohody medzi zamestnancom a zamestnávateľom sa tento rozdiel mohol poskytnúť aj v inej cudzej mene alebo v slovenských korunách, pričom bolo tiež ustanovené, aby sa v dohodnutej inej mene mohla poskytnúť alebo vrátiť len časť tohto rozdielu (napr. len drobné mince a pod.).

V znení odseku 7 bol zavedený nový spôsob zaokrúhľovania nároku zamestnanca pri vyúčtovaní zahraničnej pracovnej cesty. Na rozdiel od predchádzajúcej platnej právnej úpravy sa zaviedlo zaokrúhľovanie celkového nároku zamestnanca a nie výslednej sumy vyúčtovania preddavku (doplatok alebo preplatok) z dôvodu väčšej presnosti (rozdiely vznikali pri sume končiacej na polovicu hodnoty platidla z dôvodu zaokrúhlenia nahor, a to vo väzbe na výšku preddavku, ktorý mohol byť poskytnutý nižší alebo vyšší ako nárok zamestnanca). Skutočný nárok zamestnanca zamestnávateľ zaokrúhľoval len v prípade potreby, a to ak mal zamestnávateľ napr. problém s drobnými mincami, resp. bankovkami. Zmena bola zavedená z dôvodu, že predchádzajúci spôsob zaokrúhľovania výslednej sumy vyúčtovania preddavku v cudzej mene, a to vždy k najbližšej vyššej hodnote platidla bolo veľmi nevýhodné, a to predovšetkým pri mene s vyššou nominálnou hodnotou (napr. anglická libra, EURO).

Nárok zamestnanca sa zaokrúhľoval v praxi zaužívaným matematickým spôsobom zaokrúhľovania.

Spôsob zaokrúhľovania neplatil v prípade, ak sa rozdiel medzi nárokom (skutočnými výdavkami) zamestnanca a poskytnutým preddavkom v cudzej mene, alebo jeho časť poskytovala na základe dohody v slovenských korunách.

Znenie upravujúce preddavky na náhrady a vyúčtovanie náhrad sa zmenilo. Ustanovenie teda rieši problematiku poskytovania preddavku na náhrady, ktoré sa poskytujú podľa zákona o cestovných náhradách, lehoty potrebné na vyúčtovanie náhrad, vyúčtovanie náhrad a spôsob zaokrúhľovania celkového nároku zamestnanca, preplatku zamestnanca alebo nedoplatku zamestnávateľa v eurách alebo cudzej mene.

Zákonom je len spresnený postup pri poskytovaní preddavku na náhrady, ktoré sa poskytujú podľa zákona o cestovných náhradách. Povinnosť poskytnúť preddavok bez žiadosti zamestnanca má zamestnávateľ len pri zahraničnej pracovnej ceste a pri vyslaní do štátu Európskej únie. Pri ostatných právnych úkonoch (tuzemská pracovná cesta, dočasné pridelenie, výkon práce v zahraničí, vznik pracovného pomeru) je zamestnávateľ povinný poskytnúť preddavok na náhrady len na žiadosť zamestnanca.

V znení sú uvedené všetky možné formy poskytnutia preddavku, ktoré sa vzťahujú na všetky právne úkony, pri ktorých sa náhrady poskytujú.

Preddavok podľa platného stavu sa vo všeobecnosti poskytuje na každú pracovnú cestu samostatne a každému zamestnancovi samostatne (okrem skupiny zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania).

Zamestnávateľovi je umožnené z dôvodu zníženia administratívnej náročnosti poskytnúť preddavok zamestnancovi jedným rozhodnutím na viacero pracovných ciest, alebo jedným rozhodnutím pre viacerých zamestnancov.

Zákon o cestovných náhradách rieši problematiku poskytovania preddavku pri zahraničnej pracovnej ceste a pri vyslaní zamestnanca do štátu Európskej únie, a to v členení na štáty, ktoré sú členskými štátmi eurozóny alebo „tretími štátmi“ (preddavok v eurách), a ktoré nie sú členskými štátmi eurozóny alebo „tretími štátmi“ (preddavok v cudzej mene). Zároveň je daná zamestnávateľom možnosť poskytnúť preddavok aj v inej mene (euro, iná cudzia mena), a to na základe dohody so zamestnancom alebo ak banka alebo zmenáreň nedisponuje s príslušnou cudzou menou.

Banka je právnická osoba so sídlom na území Slovenskej republiky založená ako akciová spoločnosť, ktorá je úverovou inštitúciou podľa osobitného predpisu a ktorá má bankové povolenie. Iná právna forma banky sa zakazuje. Bankové činnosti môžu na území Slovenskej republiky v súlade s jej právnym poriadkom vykonávať prostredníctvom svojich pobočiek tiež zahraničné banky, ktoré majú na to bankové povolenie, alebo ktoré sú oprávnené na vykonávanie bankových činností.

V tomto znení bola ponechaná možnosť poskytnúť preddavok na stravné v inej mene, ako je mena ustanovená opatrením Ministerstva financií SR, pričom bolo ustanovené, aký kurz sa použije pri prepočte eura na cudziu menu a opačne a pri prepočte cudzej meny na inú cudziu menu.

Znením je ustanovená lehota pre zamestnanca, v rámci ktorej je povinný predložiť zamestnávateľovi písomné doklady potrebné na vyúčtovanie náhrad ako aj lehota na vrátenie nevyúčtovaného preddavku. Ustanovila sa aj naďalej základná lehota desať pracovných dní odo dňa skončenia pracovnej cesty, alebo inej skutočnosti zakladajúcej nárok na náhrady, v ktorej je zamestnanec povinný predložiť písomné doklady potrebné pre vyúčtovanie náhrad a na vrátenie preddavku. Tiež sa ustanovilo, aby táto lehota mohla byť predĺžená pre všetkých zamestnancov (nielen pre zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania), ale najdlhšie do konca kalendárneho mesiaca, ktorý nasleduje po kalendárnom mesiaci, v ktorom bola pracovná cesta, alebo iná skutočnosť zakladajúca nárok na náhrady skončená. Táto dlhšia lehota môže byť dohodnutá písomne so zamestnancom, v kolektívnej zmluve alebo môže byť určená vo vnútornom predpise zamestnávateľa. Táto lehota sa vzťahuje nielen na pracovné cesty, ale na všetky právne úkony a skutočnosti, pri ktorých sa náhrady poskytujú.

Zvedená bola lehota pre zamestnávateľa, v rámci ktorej je povinný zamestnancovi vykonať vyúčtovanie náhrad a uspokojiť nároky zamestnanca. Aj naďalej platí základná lehota desať pracovných dní odo dňa predloženia dokladov zo strany zamestnanca, v ktorej je zamestnávateľ povinný vykonať vyúčtovanie náhrad a uspokojiť nárok zamestnanca. Ustanovilo sa, aby túto lehotu zamestnávateľ mohol predĺžiť pre všetkých zamestnancov (nielen pre zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania), ale najdlhšie do konca kalendárneho mesiaca, ktorý nasleduje po kalendárnom mesiaci, v ktorom boli predložené doklady potrebné na vyúčtovanie náhrady zo strany zamestnanca. Táto dlhšia lehota môže byť dohodnutá písomne so zamestnancom, v kolektívnej zmluve alebo môže byť určená vo vnútornom predpise zamestnávateľa. Táto lehota sa vzťahuje nielen na pracovné cesty, ale na všetky právne úkony a skutočnosti, pri ktorých sa náhrady poskytujú.

Zákon upravuje, v akej mene môže zamestnanec vrátiť zamestnávateľovi rozdiel medzi celkovým nárokom a poskytnutým preddavkom (preplatok) a v akej mene môže zamestnávateľ poskytnúť zamestnancovi rozdiel medzi celkovým nárok a poskytnutým preddavkom (doplatok), pričom tento spôsob platí pre všetky právne úkony a skutočnosti, pri ktorých sa náhrady poskytujú.

Ustanovený spôsob zaokrúhľovania celkového nároku zamestnanca, preplatku na strane zamestnanca a nedoplatku na zamestnávateľa, a to v členení na euro a cudziu menu. Uvedený spôsob zaokrúhľovania je v prospech zamestnanca v súlade so základnými princípmi pre prechod na menu euro.

Náhrady poskytované podľa tohto zákona sú splatné v lehote podľa § 36 ods. 8. Ak má zamestnávateľ z dôvodu neprítomnosti zamestnanca na pracovisku zamestnávateľa znemožnené v lehote splatnosti poskytnúť náhrady v cudzej mene, poskytne ich v lehote splatnosti v eurách.

Podľa § 69 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce môže zamestnanec okamžite skončiť pracovný pomer, ak mu zamestnávateľ nevyplatí cestovné náhrady do 15 dní po lehote ich splatnosti. Vo väzbe na uvedené sa ustanovila splatnosť náhrad, ktoré sú poskytované podľa zákona o cestovných náhradách. Náhrady sú splatné podľa lehoty ustanovenej v 36 ods. 8. Súčasne sa zaviedol spôsob uspokojenia nároku zamestnanca v cudzej mene, ak zamestnanec počas doby splatnosti náhrad nie je prítomný na pracovisku a zamestnávateľ má z tohto dôvodu problém poskytnúť mu náhrady v cudzej mene, a to napr.

V tomto prípade zamestnávateľ náhrady, na ktoré má zamestnanec nárok v cudzej mene, poskytne zamestnancovi v eurách.

Čas, ktorý na pracovnej ceste spadá do pracovného času zamestnanca, strávený bez jeho zavinenia inak ako plnením pracovných úloh, sa na účely tohto zákona považuje za výkon práce.

Vo väzbe na posudzovanie času stráveného na pracovnej ceste sa v záujme zjednodušenia ustanovilo, aby sa všetok čas strávený na pracovnej ceste v rámci rozvrhnutého pracovného času zamestnanca považoval za výkon práce, za ktorý patrí zamestnancovi mzda s výnimkou tých prípadov, keď prerušenie výkonu práce v rámci pracovnej cesty zavinil zamestnanec sám.

Za zamestnanca sa na účely štvrtej časti považuje aj sudca a prokurátor podľa osobitného predpisu.²¹⁾

Aby nedošlo k rozporom ohľadom nárokov sudcu povereného na plnenie úloh v orgáne EÚ, resp. prokurátora dočasne prideleného k orgánu EÚ, výslovne sa ustanovilo, že na účely štvrtej časti zákona o cestovných náhradách (náhrady pri výkone práce v zahraničí) sa taký sudca a prokurátor považujú za zamestnanca.

Sudcu možno s jeho súhlasom poveriť plnením úloh v orgáne Európskej únie alebo orgáne vytvorenom spoločne členskými štátmi Európskej únie, ak sa podľa osobitného predpisu vyžaduje, aby bol stálym členom takého orgánu sudca. Poverenie sudcu plnením úloh v orgáne Európskej únie sa považuje za výkon funkcie sudcu. Počas trvania poverenia sudca nevykonáva rozhodovaciu činnosť; inak mu patria všetky oprávnenia sudcu. O poverení sudcu plnením úloh v orgáne Európskej únie rozhoduje minister spravodlivosti.

Prokurátora možno s jeho súhlasom dočasne prideliť k orgánu Európskej únie alebo orgánu vytvorenom spoločne členskými štátmi Európskej únie, ak sa podľa osobitného predpisu vyžaduje, aby bol stálym členom takého orgánu prokurátor. Dočasné pridelenie prokurátora k orgánu Európskej únie sa považuje za výkon funkcie prokurátora.

(1) Ministerstvo bude pri ustanovení súm stravného (§ 5 ods. 2) vychádzať zo súm stravného platných bezprostredne pred dňom účinnosti tohto zákona a z údajov štatistického úradu o indexe cien jedál a nealkoholických nápojov v reštauračnom stravovaní.

(2) Ministerstvo bude pri ustanovení súm základných náhrad (§ 7 ods. 2) vychádzať zo súm základných sadzieb náhrad platných bezprostredne pred dňom účinnosti tohto zákona a z údajov štatistického úradu o indexe cien položiek spojených s nákupom a prevádzkou motorových vozidiel.

(3) Ministerstvo financií vydá opatrenie, ktorým sa ustanovia základné sadzby stravného v cudzej mene podľa § 13 ods. 2 a 3 tak, aby nadobudlo účinnosť spolu s týmto zákonom. Opatrenie sa vyhlási uverejnením jeho úplného znenia.⁶⁾

Bolo treba zabezpečiť vydanie nových opatrení o sumách stravného a o sumách základnej náhrady za používanie cestného motorového vozidla na pracovnej ceste ako aj opatrenia MF SR o základných sadzbách stravného v cudzej mene súčasne s účinnosťou zákona. Pri ustanovení nových súm stravného, základnej náhrady za používanie cestného motorového vozidla ako aj stravného v inej ako slovenskej mene sa vychádzalo zo súm, ktoré platili bezprostredne pred účinnosťou zákona ako aj z aktuálnych štatistických údajov.

(1) Zamestnancovi, ktorému už bola poskytnutá jednorazová náhrada preukázaných zvýšených výdavkov spojených s doplnením šatníka a obuvi podľa doterajších predpisov, jednorazová náhrada preukázaných zvýšených výdavkov spojených s doplnením šatníka a obuvi podľa § 23 pri ďalších dočasných vyslaniach nepatrí.

(2) Miera krátenia stravného pri zahraničnej pracovnej ceste dohodnutá podľa § 13 ods. 6 pred 1. aprílom 2005 sa upraví podľa tohto zákona.

Novelou zákona č. 81/2005 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení zákona č. 530/2004 Z. z. a o doplnení niektorých zákonov, sa od 1. apríla 2005 vo väzbe na úpravu ustanovenia § 23 v praxi zabezpečilo, aby sa jednorazová náhrada preukázaných zvýšených výdavkov spojených s doplnením šatníka a obuvi poskytla zamestnancovi len raz, t. j. pri prvom vyslaní, pričom prvým vyslaním sa rozumelo akékoľvek doterajšie vyslanie, t. j. vyslanie od 1. januára 1993.

Z uvedeného vyplýva, že ak sa zamestnancovi od 1. januára 1993 poskytla predmetná náhrada podľa dovtedy platných predpisov, pri ďalších vyslaniach mu už na ďalšiu náhradu nevznikal nárok.

V odseku 2 sa ustanovilo, aby sa na právne úkony vykonané pred účinnosťou tohto zákona týkajúce sa miery krátenia stravného vzťahovali ustanovenia tohto zákona.

Uvedenou novelou zákona sa v celom znení zákona o cestovných náhradách slová „iná ako slovenská mena“ vo všetkých tvaroch nahradili slovami „cudzia mena“ v príslušnom tvare. Touto zmenou sa znenie zákona terminologicky zosúladilo s inými zákonmi, a to napr.

– zákon o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme,

Náhrady poskytované podľa tohto zákona v slovenských korunách dohodnuté v kolektívnej zmluve, v pracovnej zmluve alebo v inej písomnej dohode so zamestnancom alebo určené vo vnútornom predpise sa po prepočte konverzným kurzom považujú za náhrady poskytované v eurách. Jednotlivé náhrady sa zaokrúhlia na najbližší eurocent nahor.

Uvedené ustanovenie súviselo so zavedením meny euro v Slovenskej republike, a to po novele zákonom č. 475/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov s účinnosťou od 1. januára 2009.

(1) Pri prvom zvýšení súm stravného (§ 8) bude ministerstvo vychádzať z platných súm stravného a z údajov štatistického úradu o indexe cien jedál a nealkoholických nápojov v reštauračnom stravovaní; za základňu sa považuje príslušný kalendárny mesiac, podľa ktorého bola naposledy opatrením upravená suma stravného a jej hodnota je 100 %.

(2) Pri prvom zvýšení súm základných náhrad za používanie cestných motorových vozidiel (§ 8) bude ministerstvo vychádzať z platných súm základných sadzieb náhrad a z údajov štatistického úradu o indexe cien položiek spojených s prevádzkou motorových vozidiel; za základňu sa považuje príslušný kalendárny mesiac, podľa ktorého bola naposledy opatrením upravená suma náhrad a jej hodnota je 100 %.

(3) Náhradu výdavkov spojených so zabezpečením vzdelania detí zamestnanca podľa tohto zákona zamestnávateľ poskytne zamestnancovi prvýkrát od školského roka 2009/2010. Náhrada výdavkov spojených so zabezpečením vzdelávania detí zamestnanca za školský rok 2008/2009 sa poskytuje podľa právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2008.

(4) Náhrada liečebných výdavkov podľa § 25 ods. 1 a 2 a poskytovanie preddavku podľa § 25 ods. 6 tohto zákona v znení účinnom do 31. decembra 2008, na ktoré vznikol zamestnancovi nárok pred 1. januárom 2009, sa posudzujú podľa právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2008.

Prechodné ustanovenia v § 38c ods. 1 a 2 ustanovili, akým spôsobom sa od účinnosti tohto zákona prvýkrát zvyšovali sumy stravného a sumy základnej náhrady za používanie vozidiel pri pracovných cestách.

Vzhľadom na to, že školský rok nie je totožný s kalendárnym rokom, ako aj na to, že úhrada výdavkov spojených so zabezpečením vzdelávania detí zamestnanca je v jednotlivých krajinách rôzna, na základe prechodného ustanovenia § 38c ods. 3 sa náhrada výdavkov spojených so zabezpečením vzdelávania detí zamestnanca podľa nového systému podľa § 24 zamestnancovi poskytla prvýkrát až od nového školského roka, t. j. od školského roka 2009/2010.

V prípade, ak zamestnancovi vznikol nárok na plnenia podľa ustanovenia § 25 ods. 1, 2 a 6 pred účinnosťou tohto zákona č. 475/2008 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov, ktorý nadobudol účinnosť od 1. januára 2009, tento nárok sa posudzoval podľa predpisu platného pred účinnosťou tohto zákona.

(1) Ministerstvo zahraničných vecí vydá opatrenie podľa § 24 ods. 5 prvýkrát s účinnosťou od 1. júla 2012.

(2) Zamestnancovi, ktorého dieťa začalo navštevovať základnú školu alebo strednú školu pred 1. júlom 2012 v krajine dočasného vyslania, pre ktorú zamestnávateľ určí podľa § 24 ods. 6 najvyššiu sumu náhrady výdavkov na vzdelanie nižšiu ako 50 % zo základnej sumy výdavkov na vzdelanie podľa predpisov účinných od 1. júla 2012, patrí náhrada výdavkov na vzdelanie najviac v sume 50 % zo základnej sumy výdavkov na vzdelanie, ak toto dieťa navštevuje túto základnú školu alebo strednú školu.

Zákonom č. 503/2011 Z. z. o vysielaní civilných expertov na výkon práce v aktivitách krízového manažmentu mimo územia Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov sa novelizovalo ustanovenie § 24 ods. 5 až 7 (Náhrada výdavkov spojených so zabezpečením vzdelania detí zamestnanca) s cieľom zefektívniť výdavky na vzdelanie školopovinných detí zamestnanca dočasne vysielaného na zastupiteľský úrad SR do zahraničia. Úprava nemala vplyv na štátny rozpočet.

Znením tohto ustanovenia bola upravená účinnosť príslušného opatrenie podľa § 24 ods. 5, ktoré vydalo Ministerstvo zahraničných vecí SR. Ministerstvo zahraničných vecí vydalo opatrenie podľa § 24 ods. 5 prvýkrát s účinnosťou od 1. júla 2012.

(1) Pracovné zmluvy a dohody o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru uzatvorené pred 1. marcom 2015, ktoré sú v rozpore s ustanoveniami § 5 ods. 5 a § 13 ods. 6 v znení účinnom od 1. marca 2015, strácajú v tejto časti platnosť 1. marca 2015.

(2) Od 1. marca 2015 do 30. júna 2017 zamestnávateľ splní povinnosť zabezpečiť zamestnancovi s miestom výkonu práce v zahraničí v súvislosti s predsedníctvom Slovenskej republiky v Rade Európskej únie,²²⁾ na ktorého sa vzťahuje osobitný predpis,¹³⁾ byt so štandardným vybavením podľa § 30 pre neho, jeho manžela a deti aj zabezpečením primeraného ubytovania.

Znenie § 30 zákona o cestovných náhradách upravovalo dočasné primerané ubytovanie pre vyslaného zamestnanca na výkon práce v zahraničí, jeho manžela a deti, ktoré však mohlo byť aplikované iba dočasne prípadne na kratšie obdobie, a to do doby poskytnutia bytu so štandardným vybavením.

Pre výkon predsedníctva Slovenskej republiky v Rade Európskej únie v roku 2016 boli zamestnanci ústredných orgánov štátnej správy dočasne vysielaní do Bruselu na kratšie obdobie ako je obvyklé, a to na 1 až 2 roky. Z uvedeného dôvodu sa novelou zákona č. 14/2015 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 311/2001 Z. z. Zákonník práce v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony s účinnosťou od 1. marca 2015, ustanovila možnosť zabezpečiť primerané ubytovanie na prechodné obdobie do 30. júna 2017, a to tak, aby nebolo obmedzené na nevyhnutne dočasnú dobu do doby nájdenia bytu so štandardným vybavením.

Pri poskytovaní náhrady výdavkov spojených so zabezpečením vzdelania dieťaťa zamestnanca podľa § 24 na školský rok 2018/2019 sa postupuje podľa predpisov účinných od 30. novembra 2018.

V nadväznosti na zmeny po novele zákona č. 318/2018 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, týkajúce sa odmeňovania zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujem a v štátnej službe sa v zákone o cestovných náhradách novelizovala s účinnosťou od 30. novembra 2018 náhrada výdavkov spojených so zabezpečením vzdelania dieťaťa týchto zamestnancov dočasne vyslaných do cudziny, a to aj vzhľadom na v tom čase aktuálnu potrebu tejto úpravy vyplývajúcu zo zmeny systému OSN pri určovaní príspevku na vzdelanie, na ktorý bola súčasná právna úprava v zákone o cestovných náhradách naviazaná.

Ustanovilo sa, aby zamestnancovi patrila náhrada účelne vynaložených výdavkov na vzdelanie, čiže školné, zápisné, skúšobné a školské učebnice, na zabezpečenie vzdelania jeho dieťaťa v krajine alebo mieste dočasného vyslania, ktoré zodpovedá základnému vzdelaniu alebo strednému vzdelaniu, pričom sa náhrada výdavkov na vzdelanie zamestnancovi poskytovala na základe preukázateľnosti najviac v sume určenej zamestnávateľom vo vnútornom predpise, a to podľa kritérií, ktoré sú ustanovené v znení odseku 4.

Ustanovilo sa, aby kritériami pre určenie vhodnosti školy pre deti dočasne vyslaných zamestnancov boli predovšetkým

– vyučovací jazyk a jazyková kontinuita vo vzťahu k doterajšiemu vyučovaciemu jazyku dieťaťa.

Jazyková kontinuita sa posudzuje vo vzťahu k doterajšiemu vyučovaciemu jazyku dieťaťa v zahraničí alebo k doterajšiemu štúdiu dieťaťa na základnej škole alebo strednej škole v Slovenskej republike, v ktorej bol hlavný vyučovací jazyk iný ako slovenský jazyk (napr. anglický, nemecký, francúzsky).

V záujme dosiahnutia úhrady výdavkov na vzdelanie v plnej výške na vhodných alebo primeraných školách pre každé dieťa, ktoré zodpovedajú vyššie uvedeným kritériám, je potrebné zvýšiť rozpočet MZVaEZ SR, ako aj rozpočet ostatných dotknutých zamestnávateľov v položke „školné“. Prispieť to malo k odstráneniu diskriminácie rodín so školopovinnými deťmi. Pri potrebe uhrádzania výdavkov na vzdelanie z vlastných prostriedkov je diskriminácia z hľadiska výšky príjmov vyslaných zamestnancov. Výška limitov na výdavky na vzdelanie pre jednotlivé krajiny by sa mala zo strany zamestnávateľa nastaviť tak, aby deti dočasne vyslaných zamestnancov bez ohľadu na ich funkčné zaradenie mali rovnakú možnosť navštevovať medzinárodné školy (od domovníka až po veľvyslanca).

Uvedená zmena prispela aj k motivácii zamestnancov uchádzať sa o pozície v krajinách so sťaženými podmienkami a krízovými podmienkami, ktoré je stále ťažšie obsadiť. Touto zmenou sa malo dosiahnuť aj vyrovnanie úrovne uhrádzania výdavkov na vzdelanie s ostatnými krajinami V4.

– MZVaEZ SR bolo povinné na žiadosť zamestnávateľov, ktorí aplikujú § 24 zákona o cestovných náhradách, najneskôr do 30. júna poskytnúť im informácie:

– o najvyššej sume náhrady výdavkov na vzdelanie na dieťa na nasledujúci školský rok, ktoré MZVaEZ SR bude poskytovať svojim zamestnancom pre krajinu alebo miesto dočasného vyslania.

– MZVaEZ SR určilo najvyššiu sumu výdavkov na vzdelanie pre krajiny a miesta dočasného vyslania (t. j. pre krajiny a miesta, kde má sídlo zastupiteľský úrad Slovenskej republiky), na dieťa na školský rok podľa skutočných predpokladaných výdavkov na vzdelanie, vlastného prieskumu škôl v zahraničí vychádzajúc z dostupných podkladov, ktoré mu pošlú zastupiteľské úrady Slovenskej republiky, komparáciou s limitmi Ministerstva zahraničných vecí ČR a Európskej služby pre vonkajšiu činnosť, prípadne aj podľa podkladov nezávislej medzinárodnej agentúry.

MZVaEZ SR je povinné poskytovať informácie uvedené v odseku 5 len tým zamestnávateľom, ktorí dočasne vysielajú zamestnancov do zahraničia a ktorým patrí náhrada výdavkov podľa § 24 zákona o cestovných náhradách; v zmysle § 19 ods. 1 zákona o cestovných náhradách náhrada výdavkov na vzdelanie podľa § 24 patrí zamestnancovi s miestom výkonu práce v zahraničí, na ktorého sa vzťahuje osobitný predpis, a to zákon o štátnej službe a zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme. Uvedené informácie je MZVaEZ SR povinné poskytovať aj zamestnávateľom, ktorí pri poskytovaní náhrad výdavkov postupujú podľa § 19 až § 32a zákona o cestovných náhradách na základe osobitného predpisu (napr. zákon č. 281/2005 Z. z., zákon č. 73/1998 Z. z.).

Ustanovilo sa, že za celý školský rok 2018/2019 sa pri poskytovaní náhrady výdavkov na vzdelanie postupuje podľa spôsobu účinného od 30 novembra 2018. Preklenie sa tým právne vákuum, ktoré nastalo od 1. júla 2018 v súvislosti s tým, že vzhľadom na výraznú zmenu systému OSN pri určovaní príspevku na vzdelanie nebolo zo strany MZVaEZ SR možné vydať nové opatrenie na ďalšie tri školské roky podľa splnomocňovacieho ustanovenia uvedeného v § 24 ods. 5 z dôvodu, že § 24 ods. 6 zákona o cestovných náhradách sa už nedal aplikovať.

Prechodné ustanovenie v súvislosti
s vyhlásením mimoriadnej situácie,
núdzového stavu alebo výnimočného stavu v súvislosti s ochorením COVID-19

Vzhľadom na situáciu, ktorá nastala v roku 2020 a ktorá mala a naďalej nezanedbateľné dopady na zamestnávateľov, ustanovilo sa dočasne neuplatňovať mechanizmus podľa § 8, ktorý sa týka úprav stravného pre príslušné časové pásma určené zákonom a úpravy sumy základných náhrad za používanie vozidiel. Naďalej sa uplatňujú opatrenia vydané v roku 2019.

Prechodné ustanovenie v súvislosti s vyhlásením mimoriadnej situácie, núdzového stavu alebo výnimočného stavu v súvislosti s ochorením COVID-19 boli do zákona zavedené novelou zákona č. 127/2020 Z. z., ktorým sa mení a dopĺňa zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov a ktorým sa menia a dopĺňajú niektoré zákony, ktorý bol schválený 13. mája 2020 a nadobudol účinnosť 21. mája 2020.

Ak bola podľa § 8 splnená podmienka pre zvýšenie súm stravného alebo pre zvýšenie súm základnej náhrady za používanie cestných motorových vozidiel za mesiac september 2024, október 2024 alebo november 2024, ministerstvo opatrenie podľa § 8 nevydá.

(1) Opatrenie ministerstva, ktorým sa ustanovujú sumy stravného, vydané podľa § 5 ods. 2 a § 8 ods. 1 v znení účinnom do 31. decembra 2024 zostáva v platnosti a účinnosti do začatia uplatňovania zvýšených súm stravného pre časové pásma podľa § 5 ods. 1 určených podľa tohto zákona v znení účinnom od 1. januára 2025.

(2) Opatrenie ministerstva, ktorým sa ustanovujú sumy základnej náhrady za používanie cestných motorových vozidiel pri pracovných cestách, vydané podľa § 7 ods. 2 a § 8 ods. 1 v znení účinnom do 31. decembra 2024 zostáva v platnosti a účinnosti do začatia uplatňovania zvýšených súm základnej náhrady určených podľa tohto zákona v znení účinnom od 1. januára 2025.

(3) Do začatia uplatňovania zvýšených súm základnej náhrady určených podľa tohto zákona v znení účinnom od 1. januára 2025, suma základnej náhrady pre dvojkolesové vozidlá, trojkolesové vozidlá a štvorkolky je suma základnej náhrady ustanovená opatrením podľa odseku 2 pre jednostopové vozidlá a trojkolky.

(4) Pri prvom zvýšení sumy základnej náhrady pre dvojkolesové vozidlá, trojkolesové vozidlá a štvorkolky podľa tohto zákona v znení účinnom od 1. januára 2025 sa vychádza zo sumy základnej náhrady ustanovenej opatrením podľa odseku 2 pre jednostopové vozidlá a trojkolky.

Ak bola podľa § 8 v znení účinnom do 31. decembra 2024 splnená podmienka pre zvýšenie súm stravného alebo pre zvýšenie súm základnej náhrady za používanie cestných motorových vozidiel za mesiac september 2024, október 2024 alebo november 2024, sumy stravného a sumy základnej náhrady sa zvýšia o percento rastu príslušného kumulatívneho indexu cien za príslušný kalendárny mesiac, za ktorý bola splnená podmienka pre ich zvýšenie podľa § 8 v znení účinnom do 31. decembra 2024. Zvýšené sumy stravného a zvýšené sumy základnej náhrady určené podľa prvej vety sa uplatňujú od 1. februára 2025. Ministerstvo bezodkladne požiada o uverejnenie oznámenia o sumách stravného pre časové pásma podľa § 5 ods. 1 a o sumách základnej náhrady podľa § 7 ods. 2 prvej vety určených podľa prvej vety a dátume, od ktorého sa uplatňujú, v Zbierke zákonov Slovenskej republiky.

Novelou zákona č. 297/2024 Z. z. sa od 1. 1. 2025 doplnili ustanovenia upravujúce prechodné obdobie.

– postupu, ak dôjde k zmene príslušného indexu za mesiac september 2024, október 2024 alebo november 2024 (verejne známe budú najskôr na konci októbra, novembra alebo decembra 2024), kde vzhľadom na obvyklú dĺžku legislatívneho procesu pri vydaní opatrenia – približne tri mesiace, možno predpokladať, že ministerstvo nestihne vydať opatrenie na základe právnej úpravy účinnej do 31. decembra 2024 (a po tomto čase opatrenie nemôže vydať) – § 38h. V tomto prípade sa ustanovilo, že ministerstvo opatrenie nevydá. Na uvedené ustanovenie potom nadväzuje ustanovenie § 38j, podľa ktorého ministerstvo bezodkladne zverejní oznam v Zbierke zákonov SR po nadobudnutí účinnosti zákona (t. j. na začiatku januára), pričom zvýšené sumy sa uplatňujú od 1. februára 2025 vo väzbe na porovnanie relevantných indexov (index na základe, ktorého sa suma naposledy zvýšila opatrením a indexu, pri ktorom nastal nárast o 5 a viac %, napr. ak to bol index za október 2024, tak bude relevantný tento index),

– právny stav od účinnosti novely zákona, t. j. v období od 1. januára 2025 do účinnosti (uplatňovania) prvej zmeny súm stravného, resp. súm základnej náhrady, keďže sa prechádza od vydávania podzákonného právneho predpisu k oznamovaniu údajov v Zbierke zákonov SR - § 38i. Vychádza sa z pôvodných opatrení, ktoré ostávajú platné a účinné, a upravuje sa postup ako aplikovať novú terminológiu (od 1. januára 2025) v prípade opatrení používajúcich starú terminológiu (do 31. decembra 2025).

1. zákon č. 119/1992 Zb. o cestovných náhradách v znení zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 53/1996 Z. z. a zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 323/1996 Z. z.,

2. nariadenie vlády Slovenskej republiky č. 170/1993 Z. z. o poskytovaní náhrad niektorých výdavkov zamestnancom zahraničnej služby v znení nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 189/1996 Z. z. a nariadenia vlády Slovenskej republiky č. 87/2002 Z. z.

Zákonom č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách sa zrušil predchádzajúci právny predpis a vykonávací právny predpis.

Tento zákon nadobúda účinnosť 1. júla 2002 okrem § 21, ktorý nadobúda účinnosť 1. januára 2003.

1) Zákon č. 400/2009 Z. z. o štátnej službe a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

1a) Napríklad § 536 až 576, § 642 až 651 Obchodného zákonníka, zákon č. 455/1991 Zb. o živnostenskom podnikaní (živnostenský zákon) v znení neskorších predpisov, § 631 až 656 Občianskeho zákonníka, § 39 zákona č. 618/2003 Z. z. o autorskom práve a právach súvisiacich s autorským právom (autorský zákon).

3) Zákon č. 135/1982 Zb. o hlásení a evidencii pobytu občanov v znení zákona č. 441/2001 Z. z.

§ 3 až 8 zákona č. 253/1998 Z. z. o hlásení pobytu občanov Slovenskej republiky a registri obyvateľov Slovenskej republiky v znení neskorších predpisov.

Zákon č. 48/2002 Z. z. o pobyte cudzincov a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

Zákon č. 552/2003 Z. z. o výkone práce vo verejnom záujme v znení neskorších predpisov.

8a) § 2 ods. 25 zákona č. 106/2018 Z. z. o prevádzke vozidiel v cestnej premávke a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

8b) § 31 zákona č. 157/2018 Z. z. o metrológii a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

9) § 21 zákona č. 523/2004 Z. z. o rozpočtových pravidlách verejnej správy a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

11) § 1 ods. 2 písm. b) zákona č. 659/2007 Z. z. o zavedení meny euro v Slovenskej republike a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

12) Napríklad čl. 111 ods. 3 Zmluvy o založení Európskeho spoločenstva v platnom znení, Menová dohoda uzavretá 29. 11. 2000 vládou Talianskej republiky za Európske spoločenstvo a Republikou San Marino (Ú. v. ES C 209, 27. 7. 2001), Menová dohoda uzavretá 29. 12. 2000 vládou Talianskej republiky za Európske spoločenstvo a Mestským štátom Vatikánom reprezentovaným Svätou Stolicou (Ú. v. ES C 299, 25. 10. 2001) v platnom znení, Menová dohoda uzavretá 26. 12. 2001 vládou Francúzskej republiky za Európske spoločenstvo a vládou Monackého kniežatstva (Ú. v. ES L 142, 31. 5. 2002) v platnom znení.

Zákon č. 553/2003 Z. z. o odmeňovaní niektorých zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 369/2004 Z. z.

14) Vyhláška ministra zahraničných vecí č. 157/1964 Zb. o Viedenskom dohovore o diplomatických stykoch.

14a) Čl. 12 ods. 12.1 Protokolu o Štatúte Európskeho systému centrálnych bánk a Európskej centrálnej banky.

§ 28 ods. 2 zákona Národnej rady Slovenskej republiky č. 566/1992 Zb. o Národnej banke Slovenska v znení neskorších predpisov.

15) Zákon č. 245/2008 Z. z. o výchove a vzdelávaní (školský zákon) a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

16) Príloha č. 2 k zákonu č. 577/2004 Z. z. o rozsahu zdravotnej starostlivosti uhrádzanej na základe verejného zdravotného poistenia a o úhradách za služby súvisiace s poskytovaním zdravotnej starostlivosti v znení neskorších predpisov.

17) § 62 zákona č. 355/2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

19b) Zákon č. 461/2003 Z. z. o sociálnom poistení v znení neskorších predpisov.

19ba) Zákon č. 43/2004 Z. z. o starobnom dôchodkovom sporení a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov.

19ca) § 12 zákona č. 321/2002 Z. z. o ozbrojených silách Slovenskej republiky.

19d) Oznámenie Ministerstva zahraničných vecí Slovenskej republiky č. 597/2004 Z. z. o uzavretí Dohovoru, ktorým sa definuje štatút Európskych škôl.

19da) Zákon č. 503/2011 Z. z. o vysielaní civilných expertov na výkon práce v aktivitách krízového manažmentu mimo územia Slovenskej republiky a o zmene a doplnení niektorých zákonov.

19e) § 2 ods. 1 a 5 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 659/2007 Z. z.

21) § 13c zákona č. 385/2000 Z. z. o sudcoch a prísediacich a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení zákona č. 530/2004 Z. z.

§ 9 ods. 6 zákona č. 154/2001 Z. z. o prokurátoroch a právnych čakateľoch prokuratúry v znení zákona č. 530/2004 Z. z.

22) Rozhodnutie Rady z 1. decembra 2009, ktorým sa ustanovujú opatrenia na vykonávanie rozhodnutia Európskej rady o vykonávaní predsedníctva Rady a o predsedníctve prípravných orgánov Rady (2009/908/EÚ) (Ú. v. EÚ L 322, 9. 12. 2009) v platnom znení.

ZÁKONY 2026

ZÁKONY 2026

10,50 €

10,50 €