10. 11. 2026
INFORMAČNÝ PORTÁL

Zákaz zneužitia práva
v pracovnoprávnych vzťahoch

Zásada zákazu zneužitia práva patrí medzi všeobecné zásady európskeho pracovného práva a uvedená zásada má významné miesto aj v právnom poriadku Európskej únie, ako aj v právnom poriadku jednotlivých členských štátov. Aké sú funkcie zásady zákazu zneužitia práva? Čo je zmyslom uvedenej zásady? Ako je to s dobrými mravmi v pracovnoprávnych vzťahoch?

Pre každé právne odvetvie sú charakteristické určité základné zásady, ktoré vyjadrujú podstatu právneho odvetvia, ale aj jeho osobitosť vo vzťahu k iným právnym odvetviam. Tieto základné zásady sú formulované buď osobitne, alebo ich možno odvodiť z obsahu právnych noriem príslušného právneho odvetvia.

 

Základné zásady možno charakterizovať ako základné právne myšlienky, ktoré vyjadrujú podstatu určitého právneho odvetvia, jeho základnú charakteristiku a osobitosť, v porovnaní s inými právnymi odvetviami. Základné zásady majú povahu všeobecných právnych pravidiel.

Základné zásady pracovného práva vyjadrujú jeho podstatu a základnú charakteristiku a sú obsiahnuté v konkrétnych pracovnoprávnych normách. Svoj pôvod majú v Ústave Slovenskej republiky (zákon č. 460/1992 Zb. v znení neskorších predpisov, ďalej len „Ústava SR“), ktorá je základným a najvyšším zákonom štátu. Tento vzťah je osobitne dôležitý najmä preto, že v rámci pracovnoprávnych vzťahov sa uplatňujú základné slobody a sociálne práva občanov zakotvené v Ústave SR.

 

Základné zásady pracovného práva majú teoretický a praktický význam. Ich teoretický význam spočíva v tom, že zabezpečujú nielen kontinuitu právneho vývoja pracovného práva, ale z hľadiska jeho doterajšieho historického vývoja súčasne umožňujú určovať základné smery jeho ďalšieho vývoja. Pomáhajú identifikovať úroveň pracovného práva v rôznych obdobiach, ako aj porovnávať jeho vzťah k iným právnym odvetviam. Praktický význam základných zásad pracovného práva spočíva v ich interpretačnej a aplikačnej funkcii.

 

Zo zásady zákazu zneužitia práva (abuse of rights, abus de droit, Rechtsmissbrauch) vyplýva, že jednotlivci sa nemôžu podvodným alebo zneužívajúcim spôsobom domáhať práv, ktoré im vyplývajú z právneho poriadku Európskej únie. V zmysle práva Európskej únie, pod zneužitím práva možno rozumieť také konanie subjektu, ktoré sa neuskutočňuje v rámci bežného obchodného styku, ale ktorého jediným cieľom je neoprávnene získať výhody vyplývajúce z práva Európskej únie.

 

Zásada zákazu zneužitia práva má nasledovné funkcie:

1. interpretačná funkcia – všeobecné zásady slúžia na výklad písaného práva;

2. doplňujúca funkcia – vypĺňajú medzery v práve;

3. kontrolná funkcia (korektívna, revízna) – slúžia na posudzovanie zákonnosti zákonodarných alebo výkonných aktov.

 

Niekedy je ťažké dané konanie subjektu označiť za zneužitie práva, nakoľko je všeobecný predpoklad zamieňania si pojmov, ako zneužitie práva či konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi.

Nie každé správanie sa oprávneného subjektu, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, je aj zneužitím práva.

Ak daný subjekt koná v rozpore s dobrými mravmi, nemusí to automaticky znamenať, že z jeho strany došlo k zneužitiu práva. Ako príklad možno uviesť, ak sa nejaký človek dopustí určitého prehrešku v oblasti spoločenskej etikety, napr. muž neotvorí žene dvere pri vstupe do miestnosti – ide len o porušenie mravného pravidla, resp. porušenie pravidla slušného správania alebo zdvorilostného pravidla, avšak ten dotyčný muž nezneužil nijakým spôsobom právo.

Na druhej strane, každé zneužitie práva je zároveň aj správaním, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi (napr. spáchanie trestného činu – ide tak o zneužitie práva a zároveň o konanie, ktoré odporuje dobrým mravom). Z vyššie uvedeného vyplýva, že zákonný príkaz vykonávať subjektívne práva i právne povinnosti v súlade s dobrými mravmi má právny zmysel popri všeobecnom zákaze zneužitia práva.

V súvislosti so zneužitím práva je potrebné bližšie vymedziť už vyššie spomínaný termín dobré mravy. Samotný termín dobré mravy je v teórii práva sporný. Zo všeobecného hľadiska ide o súbor nepísaných významných spoločenských a mravných pravidiel, ktoré sú v danej spoločnosti v prevažnej miere uznávané a zo strany spoločnosti sú aj zachovávané.

 

Preto pri neexistencii všeobecne platného vymedzenia tohto pojmu je dôležité pri zisťovaní ich obsahu v konkrétnom prípade vychádzať jednak z predpokladu, že pravidlá dobrých mravov nie sú niečím nemenným, podliehajú určitým vývojovým zmenám v závislosti od zmien v spoločnosti, ktoré podmieňujú úroveň spoločenského, morálneho a právneho cítenia spoločnosti, a jednak z toho, že okolnosti a prostredie sú v konkrétnom prípade vždy rozdielne.

Keďže pojem dobré mravy nemá žiadne zákonné vymedzenie, dôležitú úlohu zohráva práve aplikačná prax, ktorá dobré mravy vymedzuje ako súhrn určitých morálnych zásad a pravidiel.

Podľa aktuálnej súdnej judikatúry sú dobré mravy definované ako súhrn etických pravidiel, všeobecne zachovávaných a uznávaných zásad, ktorých dodržiavanie je zabezpečené i právnymi normami tak, aby každé konanie bolo v súlade so všeobecnými morálnymi zásadami demokratickej spoločnosti.

Správanie sa v súlade s dobrými mravmi znamená vylúčiť pri výkone práva hrubé porušenie morálky a dodržať určité minimálne etické zásady pri výkone subjektívnych práv. Konanie, ktoré je v rozpore s dobrými mravmi, je podľa ustanovení zákona č. 40/1964 Zb. Občianskeho zákonníka v znení neskorších predpisov (ďalej len „OZ“) o neplatnosti právnych úkonov, postihnuté absolútnou neplatnosťou právneho úkonu.

Počas trvania pracovnoprávnych vzťahov sa uskutočňuje aj relatívne veľká obsahová časť základných slobôd, ktoré majú v porovnaní so sociálnymi právami kvalitatívne odlišnú právno-dogmatickú štruktúru. Nie všetky pre pracovné právo právne relevantné slobody fyzických osôb sú v zákone č. 311/2001 Z. z. Zákonníku práce v znení neskorších predpisov (ďalej len „ZP“) výslovne zakotvené. Okrem rovnosti a slobody, práva na výber povolania a práva na koaličnú slobodu, všetky ďalšie základné slobody možno len nepriamo vyvodiť z právnej konštrukcie jednotlivých pracovnoprávnych inštitútov. Odôvodnenosť zakotvenia sociálnych práv v ústave vyplýva zo základnej úlohy štátu, ktorou je vytváranie základných predpokladov uplatnenia individuálnej slobody občanov, ako aj z úlohy štátu vytvárať pre svojich občanov základné predpoklady ľudsky dôstojného života.

 

V pracovnom práve, podobne, ako aj v iných právnych odvetviach, je nevyhnutné brať ohľad aj na dodržiavanie dobrých mravov, etiku v práve a ochranu slabšej strany (v tomto prípade zamestnanca).

Definíciu pojmu dobré mravy ZP ani iný pracovnoprávny predpis neupravuje. Termín dobré mravy je veľmi blízky pojmom morálka a mravnosť. Keďže pojem dobré mravy nemá žiadnu zákonnú definíciu, dôležitú úlohu zohráva práve aplikačná prax, ktorá dobré mravy vymedzuje ako súhrn určitých morálnych zásad a pravidiel.

 

Dobré mravy, dobrá viera či slušnosť majú svoje miesto v práve od čias starovekého Grécka a starovekého Ríma. Našli by sme ich tam ešte skôr, pretože slušnosť, ako aj spravodlivosť, neboli neznámymi kategóriami Starého i Nového zákona. V samotných rímskych textoch nenájdeme žiadnu konkrétnu definíciu pojmu dobré mravy, alebo dobrej viery. Okrajovo možno pri dobrej viere uviesť, že ide o právne nezáväzné etické príkazy, ktoré však boli všeobecne dodržiavané a uznávané.

Dobré mravy možno vnímať aj ako meradlo etického hodnotenia konkrétnych situácií, zodpovedajúce všeobecne uznávaným pravidlám slušnosti.

 

Najvyšší súd Českej republiky v jednom, zo svojich rozhodnutí vyslovil, že dobré mravy sú súhrnom spoločenských, kultúrnych a mravných noriem, ktoré v historickom vývoji osvedčujú svoju nemennosť, vystihujú podstatné historické tendencie, prijíma ich rozhodujúca časť spoločnosti a majú povahu základných noriem. Ide tak o súhrn pravidiel správania sa, vyjadrujú určitý štandard slušnosti v medziľudských vzťahoch a súčasne vymedzujú ako podmienku mravné princípy spoločenského poriadku.

 

Predmet právneho úkonu v pracovnom práve sa prieči dobrým mravom, keď jeho obsah a účel je v danom mieste a v danom čase, prípadne s prihliadnutím na osoby účastníkov alebo iných subjektov pracovnoprávnych vzťahov v rozpore so všeobecne uznávanými názormi na vzťahy medzi zamestnávateľom a zamestnancom, alebo medzi inými subjektmi pracovnoprávnych vzťahov, ktoré určujú, aký má byť obsah právneho úkonu, a to tak, aby zodpovedal základným zásadám mravnosti a slušnosti. Podľa nálezu Ústavného súdu SR možno dobré mravy charakterizovať ako pravidlá správania sa, ktoré sú v prevažnej miere v spoločnosti uznávané a tvoria základ fundamentálneho hodnotového poriadku. Správanie, ktoré sa prieči dobrým mravom, musí v sebe obsahovať prvky, ktoré dávajú zlý príklad.

Na rozdiel od zneužitia práva, zásadu contra bonos mores (t. j. proti dobrým mravom) možno vnímať viac objektívne. Nevyžaduje sa, aby si konajúci bol vedomý toho, že koná v rozpore s dobrými mravmi.

 

Pri zneužití práva je viac prítomná subjektívna stránka – zavinenie. Samotný termín zneužitie práva veľmi úzko súvisí s pojmom protiprávny úkon. Zásada zákazu zneužitia práva súvisí aj s obchádzaním zákona v tom zmysle, že konkrétne prípady zneužitia práva navonok pôsobia ako obchádzanie zákona. Zneužitie práva predstavuje akési zlo, nakoľko je protiprávne a v rozpore s objektívnym právom, ak oprávnená osoba využíva právo na škodu záujmov iných. Termín zneužitie práva sa tak viaže na výkon subjektívnych práv.

V článku 2 Základných zásad ZP a podobne aj v § 13 ZP sa pojem zneužitie práva viaže nielen na výkon subjektívnych práv, ale aj na výkon právnych povinností. Subjektívne právo by sa tak malo realizovať dovoleným spôsobom. Zákaz zneužitia práva, ktorý nachádzame v článku 2 Základných zásad ZP, predstavuje právnu normu, ktorej porušenie oprávneným subjektom je v zásade protiprávnym úkonom.

Tento protiprávny úkon najčastejšie nevzniká porušením právnej povinnosti, ale vzniká hlavne pri výkone práva spôsobom, ktorý zákon zakazuje. ZP tak zakazuje zneužitie práva nielen vo vzťahu k výkonu subjektívnych práv, ale aj vo vzťahu k výkonu právnych povinností. V aplikačnej praxi pomerne často dochádza k zneužitiu práva zo strany nadriadeného zamestnanca pri vydávaní pokynu a za následok to má šikanovanie zamestnanca, teda nadriadený sa bezpochyby dopúšťa šikanózneho výkonu práva.

Najvyšší súd Slovenskej republiky vo svojom rozhodnutí (sp. zn. M Cdo 17/2008) vyslovil, že objektívne právo predpokladá, že výkon subjektívneho práva sa formálne uskutočňuje v zákonných medziach tohto práva, za predpokladu, že prostredníctvom jeho realizácie sleduje oprávnený poškodenie druhého účastníka právneho vzťahu.

Ide tak o výkon práva, avšak o chybný výkon práva. Takéto konanie je realizované nie za účelom dosiahnutia výsledkov, ktoré má pozitívne právo v úmysle chrániť, ale len za tým účelom, aby sa len formálne dosiahol súlad so zákonom. Potrebné je považovať takýto výkon práva, aj keď formálne v súlade so zákonom, len za zdanlivý výkon práva. Jeho účelom nie je výkon práva, ale snaha poškodiť druhého účastníka právneho vzťahu.

 

Veľakrát sa však v aplikačnej praxi uvažuje aj o tom, či zneužitie práva možno vnímať ako šikanu. To, či šikana je zároveň zneužitím práva, alebo len ide o porušenie zákona, prípadne rozpor so zákonom (t. j. rozpor so zásadou legality), má zásadný význam pri súdnej ochrane zamestnanca, ako slabšej strany. Ak by súd v danej veci vyslovil, že k šikane v zamestnaní došlo pri výkone subjektívneho práva, alebo právnej povinnosti, pri ochrane zamestnanca sa postupuje v zmysle Antidiskriminačného zákona (ide o zákon č. 365/2004 Z. z. o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov – tzv. Antidiskriminačný zákon). Šikanu v zamestnaní bude možné považovať za zneužitie práva v prípade, ak takéto konanie je v rozpore s článkom 2 Základných zásad ZP a s § 13 ZP.

 

JUDr. Lucia Petríková, PhD.

Zoznam použitej literatúry A. Knižné publikácie a monografie: 1. BARANCOVÁ, H. a kol. 2017. Zákonník práce – Komentár. 1. vyd. Bratislava: C. H. Beck, 2017. 1400 s. ISBN 978-80-89603-53-4.; 2. TKÁČ, V. – ŠVEC, M. – PETRÍKOVÁ, L. – POLÁČEK TUREKOVÁ, Z. – SLIVKA BEDLOVIČOVÁ, J. 2021. Pracovné právo. 1. vyd. Banská Bystrica: Belianum, 2021, 506 s. ISBN 978-80-557-1855-2.

 

§ 13 zákona č. 311/2001 Z. z., Zákonník práce

(1) Zamestnávateľ je v pracovnoprávnych vzťahoch povinný zaobchádzať so zamestnancami v súlade so zásadou rovnakého zaobchádzania ustanovenou pre oblasť pracovnoprávnych vzťahov osobitným zákonom o rovnakom zaobchádzaní v niektorých oblastiach a o ochrane pred diskrimináciou a o zmene a doplnení niektorých zákonov (antidiskriminačný zákon).

(2) V pracovnoprávnych vzťahoch sa zakazuje diskriminácia zamestnancov z dôvodu pohlavia, manželského stavu a rodinného stavu, sexuálnej orientácie, rasy, farby pleti, jazyka, veku, nepriaznivého zdravotného stavu alebo zdravotného postihnutia, genetických vlastností, viery, náboženstva, politického alebo iného zmýšľania, odborovej činnosti, národného alebo sociálneho pôvodu, príslušnosti k národnosti alebo etnickej skupine, majetku, rodu alebo iného postavenia alebo z dôvodu oznámenia kriminality alebo inej protispoločenskej činnosti.

(3) Výkon práv a povinností vyplývajúcich z pracovnoprávnych vzťahov musí byť v súlade s dobrými mravmi. Nikto nesmie tieto práva a povinnosti zneužívať na škodu druhého účastníka pracovnoprávneho vzťahu alebo spoluzamestnancov.

(4) Zamestnávateľ nesmie bez vážnych dôvodov spočívajúcich v osobitnej povahe činností zamestnávateľa narúšať súkromie zamestnanca na pracovisku a v spoločných priestoroch zamestnávateľa tým, že ho monitoruje, vykonáva záznam telefonických hovorov uskutočňovaných technickými pracovnými zariadeniami zamestnávateľa a kontroluje elektronickú poštu odoslanú z pracovnej elektronickej adresy a doručenú na túto adresu bez toho, aby ho na to vopred upozornil. Ak zamestnávateľ zavádza kontrolný mechanizmus, je povinný prerokovať so zástupcami zamestnancov rozsah kontroly, spôsob jej uskutočnenia, ako aj dobu jej trvania a informovať zamestnancov o rozsahu kontroly, spôsobe jej uskutočnenia, ako aj o dobe jej trvania...