Význam, posúdenie a predkladanie dôkazov v daňovom procese

Jedným z významných podkladov pre vydanie rozhodnutia správcu dane v daňovom konaní sú dôkazy predložené daňovým subjektom. Preto, aby bol dôkaz využiteľný pre daňové konanie je nevyhnutné, aby bol správcom dane nadobudnutý zákonným spôsobom. Preto musí proces dokazovania prebehnúť plne v súlade jednotlivými základnými zásadami daňového konania ustanovenými právnou úpravou. Pritom daňový subjekt musí správcovi dane predložiť dôkaz významný pre daňové konanie, pokiaľ ho na jeho predloženie príslušný správca dane písomne vyzve. Správca dane pritom hodnotí dôkazy individuálne, ale zároveň aj vo vzájomných súvislostiach, ktorý vyvstali v danom prípade.

Význam dokazovania
a jednotlivé jeho zásady

Priebeh dokazovania je integrálnou súčasťou daňového konania a vzťahuje sa na každé jeho štádium. Pritom daňové konanie sa môže začať aj na návrh daňového subjektu, v ktorom tvrdí určité právne skutočnosti, ktoré sa v ďalšom priebehu dôkazného konania potvrdia alebo vyvrátia.

V rámci daňového konania zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) ustanovuje dôkazné konanie, v priebehu ktorého sa vykonávajú jednotlivé dôkazy, pokiaľ ich vykonanie správca dane v daňovom konaní povolí.

Pod „dôkazom“ je pritom podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku potrebné rozumieť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Pritom daňový poriadok len demonštratívne ustanovuje jednotlivé dôkazné prostriedky a je na správcovi dane, či určitú vec uzná za dôkazný prostriedok.

V rámci daňového konania prebieha štádium, ktorého základným cieľom je nadobudnutie dôkazných prostriedkov

ktoré sú potrebné k objasneniu skutkového stavu veci, ktorý je predmetom daňového konania a ktoré sa nazýva dôkazným konaním. Správca dane, ktorým je podľa § 4 ods. 1 daňového poriadku daňový úrad, colný úrad a obec, má právnu povinnosť zisťovať podklady pre vydanie rozhodnutia v daňovom konaní. Pokiaľ v daňovom konaní jeho účastník alebo daňový subjekt tvrdí určitú skutočnosť, musí ju preukázať dôkaznými prostriedkami, inak nemá pre objasnenie skutkového stavu veci právny význam. Podstatou dôkazného konania je teda spolupráca správcu dane s daňovým subjektom, ktorý je účastníkom daňového konania, a ktorý má právo navrhovať dôkazné prostriedky, a to za účelom preukázania svojich tvrdení v daňovom konaní.

Predkladanie dôkazných prostriedkov pritom môže nastať v ktoromkoľvek štádiu daňového konania a v určitých prípadoch je nevyhnutné pre právnu relevanciu podania. Tak napríklad pri podaní odvolania odvolávajúci sa daňový subjekt má právnu povinnosť nielen uviesť svoje tvrdenia, ktoré sú podstatnými pre podanie odvolania, ale aj dôkazné prostriedky, ktoré tvoria prílohu odvolania a ktoré preukazujú tvrdenia odvolávajúceho sa daňového subjektu. Preto dokazovanie môže prebiehať aj v odvolacom konaní, a to v záujme dokázania tam uvedených tvrdení daňovým subjektom. O uvedenom svedčí § 74 ods. 3 daňového poriadku podľa ktorého odvolací orgán je oprávnený vykonávať v rámci odvolacieho konania dokazovanie, ak to považuje za potrebné. Ak odvolací orgán vykonáva dokazovanie, je povinný pred vydaním rozhodnutia o odvolaní umožniť účastníkovi konania oboznámiť sa s výsledkami vykonaného dokazovania.

Podstatným pojmom dôkazného konania v daňovom konaní je „dôkaz“

ktorý sa v daňovom konaní vykladá extenzívne a je na úvahe správcu dane, či uzná dôkazný prostriedok alebo mu takýto význam neprizná a neuzná ho v dôkaznom konaní. Pritom vykonávanie dôkazov je v plnej kompetencii správcu dane, ktorý riadi dôkazné konanie.

Správca dane však musí v odôvodnení svojho meritórneho rozhodnutia riadne uviesť, ktoré dôkazné prostriedky bral do úvahy a ktoré nepripustil na vykonanie v dôkaznom konaní a príčiny, ktoré ho k takémuto konaniu viedli.

Pritom navrhovanie dôkazných prostriedkov podlieha princípom, ktoré sú nosnými právnymi ustanoveniami, ktorými sa musí riadiť celé dôkazné konanie. Tak napríklad ide o princíp rešpektovania zákona, každý dôkazný prostriedok musí byť získaný v súlade s právnou úpravou, inak nemôže byť vykonaný v daňovom konaní, a to ani vtedy, keď preukazne potvrdí alebo nepotvrdí fakt, ktorý je podstatný pre priebeh daňového konania. Preto správca dane musí vyhodnotiť dôkazné prostriedky v súlade s právnou úpravou a sledovať jej dodržiavanie počas celého dôkazného konania.

Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku sa v celom daňovom konaní, a teda aj v dôkaznom konaní musí postupovať podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb, teda sa musí postupovať nielen v súlade s ústavnými zákonmi a zákonmi, ale aj vykonávacou právnou úpravou. Ide pritom o zásadu právnej súladnosti daňového konania.

V súvislosti s dôkazným konaním uvedená zásada požaduje, aby každý dôkaz bol získaný v súlade s platnou právnou úpravou a každý dôkaz, ktorý bol nadobudnutý protiprávne, nemôže byť v daňovom konaní zohľadnený, ani keby preukazoval fakty podstatné pre daňové konanie.

Podstatnou zásadou pre dokazovanie v daňovom konaní je zásada spolupráce správcu dane s daňovým subjektom

Pokiaľ daňový subjekt navrhne kedykoľvek počas priebehu daňového konania dôkazný prostriedok, správca dane sa ním musí zaoberať a vyhodnotiť jeho opodstatnenosť. Pritom musí dôkaz vyhodnotiť urýchlene a nesmie v daňovom konaní robiť prieťahy. Pre ochranu práv a oprávnených záujmov daňového subjektu musí byť správa daní aj v daňovom konaní efektívna. Uvedená zásada dokazovania je konkretizovaná v § 3 ods. 2 daňového poriadku, podľa ktorého správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Ide o podstatnú zásadu platnú pre dokazovanie v daňovom konaní. Podľa tejto zásady je síce hodnotenie dôkazov v plnej kompetencii správcu dane, tento však musí každý jeden dôkaz vyhodnotiť individuálne, zohľadňuje však interakcie, logické súvislosti, ktoré v súvislosti s predloženými dôkazmi vyvstávajú.

V kontexte uvedeného platí, že správca dane musí vyhodnocovať dôkazy nielen v neprospech, ale aj v prospech účastníka daňového konania, čo predovšetkým platí pri špecifických dôkazných konaniach, akými je napríklad výkon daňovej kontroly. Pritom posudzovanie dôkazov musí byť nezávislé a nestranné a pokiaľ vzniknú pochybnosti o nezaujatosti zamestnanca správcu dane, tak daňový subjekt môže podať námietku zaujatosti, o ktorej musí byť rozhodnuté. Ide o zásadu nezávislosti a nestrannosti posudzovania dôkazov a rozhodovania správcu dane v daňovom konaní.

Podstatným elementom zabezpečujúcim rešpektovanie a dodržiavanie uvedenej zásady nezávislosti a nestrannosti v daňovom konaní je

taktiež § 60 ods. 1 a 2 daňového poriadku, podľa ktorého je zamestnanec správcu dane vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci v daňovom konaní:

•    ak so zreteľom na jeho pomer k veci, možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti,

•    ak so zreteľom na jeho pomer k účastníkovi konania možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti,

•    ak sa v tej istej veci zúčastnil daňového konania ako zamestnanec orgánu iného stupňa.

V kontexte uvedeného možno konštatovať, že daňový poriadok teda skutkovo ustanovuje len okruhy situácií, ktoré keď nastanú, dôjde ku vylúčeniu zamestnanca finančného orgánu.

Podstatným v tomto ohľade je predovšetkým fakt, že na vylúčenie príslušného zamestnanca správcu dane postačuje len pochybnosť o jeho nezaujatosti, teda v čase podania námietky nezaujatosť nemusí byť jednoznačne preukázaná.

Uvedené však nezbavuje najbližšie nadriadeného vedúceho zamestnanca, ktorý rozhoduje na základe § 60 ods. 6 daňového poriadku o námietke zaujatosti zamestnanca správcu dane povinnosti preskúmať skutočnosti, ktoré zakladajú zaujatosť zamestnanca správcu dane v daňovom procese. Pritom daňový poriadok ani prostredníctvom demonštratívneho právneho výpočtu neustanovuje konkretizáciu jednotlivých konaní, z ktorých možno vyvodiť určitú zaujatosť v prípade zamestnanca finančného orgánu.

Podľa § 3 ods. 5 daňového poriadku je správca dane povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu

ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti, ktoré mu ukladá platná právna úprava. Podľa uvedenej zásady aktivity správcu dane pri dokazovaní v rámci správy daní nemôže správca dane vyčkávať, že dôkazné prostriedky predložia daňové subjekty alebo iní účastníci konania, ale si tieto nadobúda sám.

Tak napríklad, keď daňový subjekt nepodá riadne a včas daňové priznanie podľa § 15 daňového poriadku a podľa osobitnej právnej úpravy, tak ho správca dane na jeho podanie vyzve.

Pokiaľ ho ale daňový subjekt ani po výzve správcu dane nepodá, tak v tom prípade správca dane nevyčkáva na podanie daňového priznania, ale si sám zisťuje podklady potrebné na správne zistenie výšky základu dane a daňovej platby.

V takomto prípade správca dane postupuje podľa § 15 ods. 3 v spojení s § 48 ods. 1 písm. a) daňového poriadku, teda zistí základ dane a určí daň podľa pomôcok

Právna zásada rovnoprávneho procesného postavenia účastníkov daňového konania je vyjadrená v § 3 ods. 7 daňového poriadku, podľa ktorého daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti, pričom ide o podstatnú zásadu platnú pre priebeh celého dôkazného konania. Každý účastník daňového konania má právo podávať návrhy dôkazných prostriedkov, ktorými sa preukazujú tvrdenia v daňovom konaní. Pokiaľ správca dane nepripustí určitý dôkaz navrhnutý účastníkom daňového konania na vykonanie, musí si toto svoje rozhodnutie dôkladne odôvodniť v odôvodnení svojho rozhodnutia, ktoré je jeho obsahovou súčasťou.

Pritom správca dane nemôže posudzovať rozdielne dôkazné prostriedky z pohľadu subjektu, ktorý dôkazný prostriedok v daňovom konaní navrhol v konkrétnom prípade. Tak napríklad správca dane nemôže zvýhodňovať dôkazné prostriedky poskytnuté štátnymi orgánmi a nebrať do úvahy dôkazy navrhnuté subjektmi stojacimi mimo verejnú správu, napríklad môže ísť o znalca alebo svedka. V prípade, že daňový subjekt zastáva názor, že rozhodnutím správcu dane bola v dôkaznom konaní narušená rovnoprávnosť účastníkov daňového konania, má možnosť podať voči takémuto rozhodnutiu správcu dane podľa § 72 daňového poriadku odvolanie, pričom v odvolacom konaní sa preskúma opodstatnenosť tvrdení prezentovaných daňovým subjektom v odvolaní.

Právna zásada spolupráce správcu dane s ostatnými účastníkmi daňového konania je podstatnou

nakoľko požaduje spoluprácu správcu dane s účastníkmi daňového konania aj v dôkaznom konaní. Predovšetkým by malo byť v záujme účastníka daňového konania predkladať správcovi dane potrebné dôkazné prostriedky za účelom preukazovania svojich tvrdení a správca dane musí vytvoriť predpoklady na uplatnenie práv a oprávnených záujmov účastníka daňového konania. Uplatňovanie nástrojov zjednania nápravy sankčného charakteru by malo byť krajným riešením pre prípad, že uvedená spolupráca správcu dane a účastníka daňového konania má nedostatky a spôsobuje prieťahy v daňovom konaní.

Taktiež je právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb ako daňový subjekt, ktoré majú práva a povinnosti pri správe daní, alebo ktorých práva a povinnosti sú správou daní dotknuté, úzko spolupracovať so správcom dane.

Podľa § 3 ods. 9 daňového poriadku platí, že správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Uvedená zásada si pritom vyžaduje rovnaké zhodnotenie dôkazov, ktoré boli predložené v skutkovo zhodných daňových konaniach, pričom ide o porovnateľnosť rozhodnutí rôznych správcov dane, čo si vyžaduje aj určitú spoluprácu správcov dane navzájom pri rozhodovaní.

Posúdenie dôkazov správcom dane v daňovom procese

Vedenie dôkazného konania, vykonávanie dôkazov, posúdenie dôkazov je v plnej kompetencii príslušného správcu dane, ktorý si však v odôvodnení rozhodnutia a v prípadnom odvolacom konaní musí preukázať, že dokazovanie bolo vykonané správne. Odmietnutie akéhokoľvek dôkazného prostriedku predloženého daňovým subjektom, preto musí byť riadne odôvodnené v rozhodnutí.

Pri vymedzení právneho pojmu „dôkaz“ využíva daňový poriadok extenzívne hľadisko. O uvedenom svedčí aj § 24 ods. 4 daňového poriadku podľa ktorého ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim, a teda v kontexte uvedeného platí, uvedený výpočet dôkazov v daňovom poriadku je len demonštratívny a je úplne na uvážení správcu dane, či dôkazný prostriedok vykoná.

V daňovom poriadku sú ustanovené špecifické dôkazné prostriedky

ktorými sú výpoveď svedka v § 25 daňového poriadku a znalecké dokazovanie v § 25a daňového poriadku, ktoré sú konkretizované aj osobitnou právnou úpravou. Tak napríklad v prípade svedeckej výpovede v daňovom konaní je potrebné podporne použiť aj Trestný poriadok, hlavne tú jeho časť, ktorá umožňuje odoprieť svedeckú výpoveď, pokiaľ by tým svedok spôsobil možnosť trestného stíhania sebe alebo blízkej osobe.

V prípade znaleckého dokazovania ide o analyzovanie údajov, ktoré sú odbornými záležitosťami a ktoré je potrebné exaktne posúdiť. Pri exaktnom posudzovaní musí písomné vyhotovenie znaleckého posudku obsahovať náležitosti podľa § 17 ods. 4 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, aby bol právne relevantný a pokiaľ možno objektívne zohľadňoval posúdenie právneho stavu.

Predkladanie dôkazov správcovi dane v daňovom procese

V daňovom konaní má daňový subjekt podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku právnu povinnosť preukazovať niektoré tvrdenia. Pritom daňový subjekt preukazuje:

•    skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov (takýmito predpismi sú napríklad zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, zákon č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákona č. 211/2003 Z. z. v znení neskorších predpisov),

•    skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania,

•    vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Pokiaľ v súvislosti s evidenciou, záznamami alebo podkladmi, ktoré je daňový subjekt povinný viesť v súvislosti so svojou činnosťou, vzniknú určité pochybnosti, nejasnosti, nezrovnalosti, ktoré je potrebné preukázať, tak daňový subjekt tieto musí správcovi dane vyvrátiť a situáciu objasniť prostredníctvom dôkazov v daňovom konaní.

Podľa daňového poriadku možno rozlišovať aj špecifické druhy konaní

v rámci ktorých prebieha dokazovanie, ktoré je zamerané na preukázanie skutočností podstatných pre celé daňové konanie. Ide predovšetkým o daňovú kontrolu a jej priebeh. Pritom daňová kontrola, ktorej súčasťou je aj dokazovanie, sa uplatní napríklad vtedy, keď si daňový subjekt nesplní riadne a včas svoju základnú právnu povinnosť ustanovenú v § 17 daňového poriadku, a to neodstráni v lehote určenej vo výzve správcu dane nedostatky daňového priznania, ktoré majú vplyv na výšku dane alebo sumy, ktorú mal podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, pričom takýmto je napríklad zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov. Pritom podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku je cieľom daňovej kontroly zistenie skutočností, ktoré sú podstatnými pre správne určenie výšky základu dane a daňovej platby u daného daňového subjektu. V prípade daňovej kontroly môže správca dane na základe § 46 ods. 6 daňového poriadku prevziať od daňového subjektu doklady a iné veci, ktoré vráti správca dane kontrolovanému daňovému subjektu najneskôr do 30 dní od ukončenia daňovej kontroly, pričom to neplatí, ak po skončení daňovej kontroly pokračuje u daňového subjektu konanie o určenie dane podľa pomôcok. V osobitne zložitých prípadoch, alebo ak je nevyhnutné vykonať vonkajšiu expertízu, alebo zapožičané doklady a iné veci poskytnúť na účely trestného konania, môže túto lehotu druhostupňový orgán primerane predĺžiť, a to aj opakovane. O tejto skutočnosti správca dane písomne upovedomí kontrolovaný daňový subjekt.

V rámci rozhodovacieho štádia daňového konania vydá správca dane prvostupňové rozhodnutie

ktoré podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku obsahuje podstatnú obsahovú súčasť, a tou je odôvodnenie, ktoré má súvis s dôkazným konaním a jeho priebehom. V odôvodnení rozhodnutia totiž správca dane musí uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, vysporiada sa s návrhmi a pripomienkami daňového subjektu a uvedie, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo.

V súvislosti s dôkazným konaním teda v odôvodnení rozhodnutia správcu dane musí uviesť proces dokazovania, ktoré dôkazy v ňom boli vykonané, kto ich navrhol a v akej miere prispeli k objasneniu predmetu daňového konania.

Pokiaľ správca dane odmietol vykonať určitý dôkaz navrhnutý účastníkom daňového konania, tak musí v odôvodnení svojho rozhodnutia presne uviesť skutkové a právne dôvody, pre ktoré neumožnil vykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom daňového konania. Pokiaľ daňový subjekt nesúhlasí s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane, ktoré je vydané v daňovom konaní, tak môže na základe § 72 ods. 1 daňového poriadku podať odvolanie, pričom sa daňovým poriadkom výslovne ustanovuje, že nepostačuje len uviesť skutkový stav a právne skutočnosti, pre ktoré sa podáva odvolanie, ale aj dôkazy preukazujúce odôvodnenosť odvolania, ak sa v odvolaní nenamieta len rozpor s právnymi predpismi; ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy, a to za účelom potvrdenia svojich tvrdení uvedených v odvolaní. V prípade, že daňový subjekt, ktorý podal odvolanie, nedoloží na základe výzvy správcu dane jednotlivé dôkazné prostriedky v záujme preukázania svojich tvrdení uvedených v odvolaní, tak podané odvolanie nemá náležitosti ustanovené daňovým poriadkom a je ho potrebné opraviť alebo doplniť v súlade s právnou úpravou.

Proces dokazovania je nevyhnutný aj v priebehu daňového exekučného konania

ktoré predstavuje nútený výkon rozhodnutia, ktoré je právoplatné a vykonateľné a je v súlade s § 89 ods. 1 písm. a) daňového poriadku exekučným titulom. V daňovom exekučnom konaní sa napríklad dôkazmi musí preukázať, či je daňový dlžník vlastníkom určitej veci, ktorá podlieha daňovému exekučnému konaniu alebo je jej vlastníkom iný subjekt.

V prípade, že daňový subjekt má určitú vec, prípadne iný dôkaz, ktorý je podstatný pre daňové konanie, musí to oznámiť správcovi dane a takýto dôkazný prostriedok pre účely daňového konania aj poskytnúť. Pokiaľ vyzve správca dane daňový subjekt, aby mu predložil dôkaz, musí tento výzve správcu dane vyhovieť. Správca dane však nemôže čakať na predkladanie dôkazov, ale sám musí tieto dôkazy získať vlastnou aktivitou. Ide pritom o právnu povinnosť správcu dane, ktorá mu vyplýva z § 3 ods. 5 daňového poriadku a ktorá zabezpečuje plynulosť priebehu daňového konania.

Pritom daňový subjekt musí správcovi dane predložiť aj vec, ktorá je dôkazom, aj keď ju má len v držbe, teda nemá právne postavenie jej vlastníka. V rámci výzvy na predloženie dôkazu musí správca dane presne uviesť, čo má daňový subjekt predložiť, prípadne mu za týmto účelom uloží aj primeranú lehotu. Pritom daňový subjekt musí spolupracovať so správcom dane pri predkladaní dôkazov v dôkaznom konaní, a preto pokiaľ už napríklad nemá vec, ktorá je dôkazom, musí to okamžite oznámiť správcovi dane, ktorý ho na predloženie dôkazu vyzval. Taktiež sa daňový subjekt musí v dôkaznom konaní správať tak, aby nespôsobil v dôkaznom konaní nijaké prieťahy a taktiež, aby správca dane riadne zistil podklady, ktoré sú potrebné pre vydanie rozhodnutia.

§ 72 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok)

Všeobecné ustanovenia o odvolaní

(1) Proti rozhodnutiu možno podať odvolanie, ak tento zákon neustanovuje inak alebo ak sa účastník konania odvolania nevzdal písomne alebo ústne do zápisnice.

(2) Odvolanie sa podáva orgánu, ktorého rozhodnutie je odvolaním napadnuté (ďalej len „prvostupňový orgán“).

(3) Odvolanie možno podať do 30 dní odo dňa doručenia rozhodnutia, proti ktorému odvolanie smeruje, ak tento zákon neustanovuje inak; najneskôr do uplynutia tejto lehoty možno podané odvolanie zmeniť alebo doplniť.

(4) Odvolanie musí obsahovať okrem náležitostí podľa § 13 aj

a)  označenie prvostupňového orgánu,

b)  číslo rozhodnutia, proti ktorému odvolanie smeruje,

c)  dôvody podania odvolania,

d)  dôkazy preukazujúce odôvodnenosť odvolania, ak sa v odvolaní nenamieta len rozpor s právnymi predpismi; ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy,

e)  navrhované zmeny alebo zrušenie napadnutého rozhodnutia.

(5) Ak odvolanie neobsahuje zákonom predpísané náležitosti, prvostupňový orgán postupuje podľa § 13 ods. 8 až 10, pričom lehota na odstránenie nedostatkov odvolania nesmie byť kratšia ako 15 dní.

(6) Ak účastník konania vezme odvolanie späť, nemôže podať v tej istej veci nové odvolanie. Oznámenie o späťvzatí odvolania musí byť podané písomne alebo ústne do zápisnice. Za deň späťvzatia odvolania sa považuje deň spísania zápisnice o späťvzatí odvolania alebo deň, keď bolo oznámenie o späťvzatí odvolania doručené správcovi dane. Tým dňom je odvolacie konanie zastavené a rozhodnutie nadobúda právoplatnosť. Ak sú v dobe od podania odvolania do jeho späťvzatia vykonané prvostupňovým orgánom v konaní úkony, späťvzatím odvolania sa nezrušujú a možno ich využiť v ďalšom konaní.

(7) Včas podané odvolanie má odkladný účinok, ak tento zákon neustanovuje inak.

(8) Odvolanie je neprípustné, ak

a)  je podané po určenej lehote,

b)  nie je podané oprávnenou osobou,

c)  smeruje len proti odôvodneniu rozhodnutia.

(9) V odvolaní proti rozhodnutiu, ktorým bol vyrubený rozdiel v sume, ktorú mal ...