Význam listín

dokazovanie v daňovom procese

Listina je využiteľná v každom štádiu daňového procesu. Pokiaľ listina má právne relevantný význam pre daňové konanie a spôsobuje aj právne následky, možno ju označiť podaním. Taktiež platí, že listina je spôsobilým dôkazom v daňovom procese. Pritom dokazovanie je integrálnou súčasťou daňového konania, ktoré pred správcom dane prebieha. Pritom listina je posúdená v spojení s inými dôkazmi, ktoré boli predložené daňovým subjektom.

Právna úprava dôkazného
konania a dôkazu

Priebeh dokazovania je integrálnou súčasťou daňového konania a vzťahuje sa na každé jeho štádium. Pritom daňové konanie sa môže začať na návrh daňového subjektu, v ktorom tento tvrdí určité právne skutočnosti, ktoré sa v ďalšom priebehu dôkazného konania potvrdia alebo vyvrátia.

V rámci daňového konania zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z.n.p. (ďalej len „daňový poriadok“) ustanovuje dôkazné konanie, v priebehu ktorého sa vykonávajú jednotlivé dôkazy, pokiaľ ich vykonanie správca dane v daňovom konaní povolí. Pod „dôkazom“ je pritom podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku potrebné rozumieť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Pritom daňový poriadok len demonštratívnym právnym výpočtom ustanovuje jednotlivé dôkazy a je na správcovi dane, či určitú vec uzná za dôkazný prostriedok.

Špecifické konania,
kde prebieha dokazovanie

Podľa daňového poriadku možno rozlišovať aj špecifické druhy daňových konaní, v rámci ktorých prebieha intenzívne dokazovanie, ktoré je zamerané na preukázanie skutočností podstatných pre celé daňové konanie. Ide predovšetkým o daňovú kontrolu, ktorej účel špecifikuje príslušný správca dane v oznámení. Súčasťou daňovej kontroly je pritom aj zabezpečovanie dôkazov, potrebných pre správne určenie výšky základu dane a daňovej povinnosti daňového subjektu.

Výkon daňovej kontroly správca dane uplatní podľa § 17 ods. 3 daňového poriadku napríklad vtedy, ak daňový subjekt neodstráni v lehote určenej správcom dane vo výzve nedostatky daňového priznania, ktoré majú vplyv na výšku dane alebo sumy, ktorú mal podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov (takýmto je napríklad zákon č. 222/2004 Z. z. o dani z pridanej hodnoty v znení neskorších predpisov), správca dane vykoná u daňového subjektu daňovú kontrolu alebo vyrubí v skrátenom vyrubovacom konaní podľa § 68a daňového poriadku daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani, alebo určí sumu alebo rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt vykázať podľa osobitných predpisov alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov.

Cieľom daňovej kontroly je podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku zistiť alebo preveriť skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných predpisov, ktorým je napríklad zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v z.n.p. Daňová kontrola sa vykonáva v rozsahu, ktorý je nevyhnutne potrebný na dosiahnutie jej účelu.

V priebehu daňovej kontroly podľa § 45 ods. 2 písm. g) daňového poriadku môže zamestnanec správcu dane prevziať od kontrolovaného daňového subjektu na nevyhnutne potrebný čas listiny, prípadne informačné prostriedky, ktoré využíval na činnosti, ktoré sú zdaniteľnými plneniami podľa daňového poriadku, ale daňový subjekt musí byť o tom upovedomený a tieto veci mu musia byť aj riadne vrátené, a to obligatórne.

V rámci rozhodovacieho štádia daňového konania vydá správca dane prvostupňové rozhodnutie, ktoré obsahuje podstatnú súčasť a tou je odôvodnenie rozhodnutia. Podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku v odôvodnení správca dane musí uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, vysporiada sa s návrhmi a pripomienkami daňového subjektu a uvedie, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. V súvislosti s dôkazným konaním teda v odôvodnení rozhodnutia správcu dane musí byť uvedený proces dokazovania, ktoré dôkazy v ňom boli vykonané, kto ich navrhol a v akej miere tieto prispeli k objasneniu predmetu daňového konania.

Pokiaľ správca dane odmietol vykonať určitý dôkaz navrhnutý daňovým subjektom alebo iným účastníkom daňového konania, tak si tento postup musí v odôvodnení svojho rozhodnutia presne odôvodniť a uviesť dôvody, pre ktoré neumožnil vykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom daňového konania.

Pokiaľ daňový subjekt nesúhlasí s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane, ktoré je vydané v daňovom konaní, tak môže podľa § 72 ods. 1 daňového poriadku podať odvolanie, pričom sa daňovým poriadkom výslovne ustanovuje, že nepostačuje len uviesť skutkový stav a právne skutočnosti, pre ktoré sa podáva odvolanie, ale aj dôkazy, a to za účelom potvrdenia tvrdení daňového subjektu. V prípade, že daňový subjekt, ktorý podal odvolanie, nepriloží jednotlivé dôkazy, a to v záujme preukázania svojich tvrdení, tak podané odvolanie nemá všetky obligatórne obsahové náležitosti ustanovené daňovým poriadkom a odvolací orgán takémuto odvolaniu nemusí vyhovieť.

Proces dokazovania je nevyhnutný aj v priebehu daňového exekučného konania, ktoré predstavuje nútený výkon rozhodnutia, ktoré je právoplatné a vykonateľné a je podľa § 89 ods. 1 písm. a) daňového poriadku exekučným titulom. V daňovom exekučnom konaní sa napríklad dôkazmi musí preukázať, či je daňový dlžník vlastníkom určitej veci, ktorá podlieha daňovému exekučnému konaniu alebo je vlastníkom iný subjekt.

V prípade, že daňový subjekt má určitú vec, prípadne iný dôkaz, ktorý je podstatný pre daňové konanie, musí to oznámiť správcovi dane a takýto dôkaz pre účely daňového konania aj poskytnúť. Pokiaľ vyzve správca dane daňový subjekt, aby mu predložil dôkaz, musí tento výzve správcu dane vyhovieť. Správca dane však nemôže čakať na predkladanie dôkazov, ale podľa § 3 ods. 5 daňového poriadku si sám musí tieto dôkazy získať vlastnou aktivitou. Ide pritom o právnu povinnosť správcu dane, ktorá mu vyplýva z daňového poriadku a ktorá zabezpečuje plynulosť priebehu daňového konania.

Význam pojmu dôkaz
v daňovom konaní

V daňovom konaní má daňový subjekt podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku právnu povinnosť preukazovať niektoré tvrdenia. Pritom daňový subjekt preukazuje

•    skutočnosti, ktoré majú vplyv na správne určenie dane a skutočnosti, ktoré je povinný uvádzať v daňovom priznaní alebo iných podaniach, ktoré je povinný podávať podľa osobitných predpisov (takýmito predpismi sú napríklad zákon č. 431/2002 Z. z. o účtovníctve v znení neskorších predpisov, zákon č. 105/2004 Z. z. o spotrebnej dani z liehu a o zmene a doplnení zákona č. 467/2002 Z. z. o výrobe a uvádzaní liehu na trh v znení zákona č. 211/2003 Z. z. v z.n.p.),

•    skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania,

•    vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť.

Pokiaľ v súvislosti s evidenciou, záznamami alebo podkladmi, ktoré je daňový subjekt povinný viesť v súvislosti so svojou činnosťou vzniknú určité pochybnosti, nejasnosti, nezrovnalosti, ktoré je potrebné preukázať, tak daňový subjekt tieto musí vyvrátiť a situáciu objasniť prostredníctvom dôkazov v daňovom konaní.

Vedenie dôkazného konania, vykonávanie dôkazov, posúdenie dôkazov je výlučnou kompetenciou príslušného správcu dane, ktorý si však v odôvodnení rozhodnutia a musí preukázať, že dokazovanie bolo vykonané správne.

Pri vymedzení právneho pojmu „dôkaz“ využíva v § 24 ods. 4 daňový poriadok extenzívne hľadisko. Podľa uvedeného platí, že za dôkaz je možné použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

V kontexte uvedeného platí, uvedený výpočet dôkazov v § 24 ods. 4 daňového poriadku je len demonštratívny a je úplne na uvážení správcu dane, či vykonaná aj iný dôkaz, ktorý výslovne neustanovuje uvedený demonštratívny právny výpočet. V daňovom poriadku sú ustanovené špecifické dôkazy, ktorými sú výpoveď svedka v § 25 daňového poriadku a znalecké dokazovanie v § 25a daňového poriadku, ktoré sú konkretizované aj osobitnou právnou úpravou. Tak napríklad v prípade svedeckej výpovede v daňovom konaní je potrebné podporne použiť aj Občiansky zákonník, hlavne tú jeho časť, ktorá ustanovuje pojme „blízke osoby“ v súvislosti s právom svedka odoprieť svedeckú výpoveď.

V prípade znaleckého dokazovania ide o analyzovanie údajov, ktoré sú odbornými záležitosťami a ktoré je potrebné exaktne posúdiť. Pri exaktnom posudzovaní musí písomné vyhotovenie znaleckého posudku obsahovať obligatórne obsahové náležitosti podľa § 17 ods. 4 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, aby bol právne relevantný a pokiaľ možno objektívne zohľadňoval posúdenie právneho stavu.

Jednotlivé základné zásady platné pre dokazovanie v daňovom konaní

Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku sa v celom daňovom konaní a teda aj v dôkaznom konaní musí postupovať v súlade s právnymi predpismi, a to nielen v súlade s ústavnými zákonmi a zákonmi, ale aj vykonávacou právnou úpravou. Ide pritom o základnú zásadu právnej súladnosti daňového konania.

V súvislosti s dôkazným konaním uvedená základná zásada daňového poriadku požaduje, aby bol každý dôkaz získaný v súlade s platným právom a každý dôkaz, ktorý bol nadobudnutý protiprávne, nemôže byť v daňovom konaní zohľadnený, ani keby preukazoval skutočnosti podstatné pre daňové konanie.

Podstatnou základnou zásadou pre dokazovanie v daňovom konaní je aj v § 3 ods. 2 daňového poriadku ustanovená zásada spolupráce správcu dane s daňovým subjektom. Pokiaľ daňový subjekt navrhne kedykoľvek počas priebehu daňového konania dôkaz, správca dane sa ním musí zaoberať a vyhodnotiť jeho opodstatnenosť. Pritom musí dôkaz vyhodnotiť urýchlene a nesmie v daňovom konaní robiť prieťahy. Preto ochrana práv a oprávnených záujmov daňového subjektu musí byť v daňovom konaní efektívna.

Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Ide o podstatnú základnú zásadu platnú pre dokazovanie v daňovom konaní. Podľa tejto zásady je síce hodnotenie dôkazov výlučnou kompetenciou správcu dane, tento však musí každý jeden dôkaz vyhodnotiť individuálne, zohľadňuje však interakcie, logické súvislosti, ktoré v súvislosti s predloženými dôkazmi vyvstávajú.

Správca dane musí vyhodnocovať vzájomné dôkazy nielen v neprospech, ale aj v prospech daňového subjektu. Pritom posudzovanie dôkazov musí byť nezávislé a nestranné a pokiaľ vzniknú akékoľvek pochybnosti o nezaujatosti zamestnanca správcu dane, tak daňový subjekt môže podať námietku zaujatosti, o ktorej musí byť rozhodnuté.

Podľa § 3 ods. 5 daňového poriadku správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti, ktoré mu ukladá platná právna úprava. Podľa uvedenej základnej zásady dôkazného konania nemôže správca dane vyčkávať, kým dôkazné prostriedky predložia daňové subjekty, ale si tieto nadobúda sám.

Tak napríklad, keď daňový subjekt nepodá riadne a včas daňové priznanie podľa § 15 ods. 1 daňového poriadku a príslušnej osobitnej právnej úpravy, tak ho správca dane podľa § 15 ods. 2 daňového poriadku na jeho podanie vyzve. Pokiaľ ho ale daňový subjekt ani po výzve správcu dane nepodá, tak v tom prípade správca dane nevyčkáva na podanie daňového priznania, ale si sám zisťuje podklady potrebné na správne zistenie výšky základu dane alebo daňovej povinnosti daňového subjektu. Uvedené je možné prostredníctvom začatia konania o určovanie dane podľa pomôcok, ktoré je špecifickým daňovým konaním.

Taktiež základná zásada rovnoprávneho procesného postavenia účastníkov daňového konania je podstatnou zásadou platnou aj pre priebeh dôkazného konania. Každý účastník daňového konania má právo podávať návrhy dôkazov, ktorými sa preukazujú tvrdenia v daňovom konaní. Pokiaľ správca dane nepripustí určitý dôkaz navrhnutý účastníkom daňového konania na vykonanie, musí si toto svoje rozhodnutie dôkladne odôvodniť.

Pokiaľ daňový subjekt má pochybnosť ohľadom zaujatosti zamestnanca správcu dane pri posudzovaní dôkazov, môže podať námietku. Správca dane sa musí touto námietkou zaoberať a rozhodnúť o nej. Správca dane pritom musí dôkladne posúdiť každý dôkaz, či už svedčí v prospech alebo neprospech daňového subjektu. Preto nemožno znevýhodňovať ktoréhokoľvek účastníka daňového konania napríklad tým, že sa nezohľadnia dôkazy ním predkladané, v porovnaní s iným účastníkom daňového konania.

V prípade, že daňový subjekt zastáva názor, že rozhodnutím správcu dane bola v dôkaznom konaní narušená rovnoprávnosť účastníkov daňového konania, má možnosť podať proti takémuto rozhodnutiu podľa § 72 ods. 1 daňového poriadku odvolanie, pričom v odvolacom konaní sa preskúma opodstatnenosť tvrdení daňového subjektu prezentovaných v odvolaní.

Taktiež základná zásada spolupráce účastníkov daňového konania so správcom dane, ktorá je ustanovená v § 3 ods. 8 daňového poriadku, je podstatnou, nakoľko požaduje spoluprácu účastníkov daňového konania so správcom dane aj v dôkaznom konaní. Predovšetkým by malo byť v záujme účastníka daňového konania predkladať správcovi dane potrebné dôkazy a správca dane musí vytvoriť predpoklady na uplatnenie práv a oprávnených záujmov účastníkov daňového konania. Uplatňovanie nástrojov zjednania nápravy sankčného charakteru by malo byť krajným riešením pre prípad, že uvedená spolupráca správcu dane a účastníka daňového konania má nedostatky a spôsobuje prieťahy v daňovom konaní.

Podľa § 3 ods. 9 daňového poriadku správca dane vytvára v rámci svojej rozhodovacej činnosti predpoklady pre to, aby v skutkovo zhodných prípadoch vydával rozhodnutia, ktoré sú si podobné a nevznikali tak neodôvodnené rozdiely pri rozhodovaní. Uvedená základná zásada daňového poriadku si pritom vyžaduje rovnaké zhodnotenie dôkazov, ktoré sú predložené v skutkovo zhodných daňových konaniach, pričom ide o zhodnosť rozhodnutí rôznych správcov dane, čo si vyžaduje aj určitú ich vzájomnú spoluprácu.

Dôkazné konanie sa nemusí skončiť len vydaním konečného, prvostupňového rozhodnutia správcom dane podľa § 63 daňového poriadku, ale je ho možno ukončiť aj protokolom o daňovej kontrole, protokolom o určení dane podľa pomôcok, prípadne pokiaľ sa realizovalo miestne zisťovanie, tak aj protokolom alebo zápisnicou o miestnom zisťovaní uskutočnenom správcom dane v danom prípade.

Pokiaľ je listina podaním
v daňovom konaní,

musí spĺňať jednotlivé obligatórne obsahové náležitosti dané právnou úpravou. Pokiaľ ide o žiadosť daňového subjektu o odklad alebo úhradu dane v splátkach, tak v § 57 daňový poriadok neustanovuje obsahové náležitosti tejto žiadosti, ale v § 57 ods. 2 daňový poriadok ustanovuje, že správca dane môže povoliť odklad platenia dane alebo platenie dane v splátkach za podmienok, ktoré určí Finančné riaditeľstvo Slovenskej republiky (ďalej len „finančné riaditeľstvo“) a uverejní ich na svojom webovom sídle. Preto správcovia dane pri rozhodovaní o odklade dane alebo jej úhrade v splátkach musia brať do úvahy uvedené podmienky finančného riaditeľstva.

Podľa podmienok finančného riaditeľstva žiadosť o povolenie odkladu dane alebo úhrady dane v splátkach musí obsahovať:

•    kto žiadosť podáva. V tejto časti musí byť presné označenie daňového subjektu, žiadateľa, pričom označenie daňového subjektu musí vychádzať z oficiálnych a platných verejných dokladov, napríklad z občianskeho preukazu, živnostenského alebo obchodného registra,

•    v akej veci sa žiadosť podáva. V tejto časti musí byť presne uvedené v prípade ktorej dane spravovanej správcom dane podáva daňový subjekt žiadosť o odklad alebo úhradu v splátkach môže to byť napríklad presným uvedením rozhodnutia správcu dane, ktorým sa vyrubila predmetná daň,

•    čo sa navrhuje žiadosťou. Presne je pritom potrebné určiť, že sa žiada o odklad dane alebo jej úhradu v splátkach a taktiež konkretizovať podmienky tohto odkladu alebo splátkovej úhrady,

•    podpis osoby, ktorá žiadosť podáva,

•    presné uvedenie podmienky alebo podmienok pre odklad alebo splátkovú úhradu dane, teda z akých dôvodov daňový subjekt o odklad alebo splátky dane žiada,

•    doklady alebo dôkazné prostriedky, ktorými daňový subjekt preukazuje svoje tvrdenia uvedené v žiadosti – môže ísť o doklady alebo písomnosti.

Postup správcu dane, keď je
potrebné obsah listiny opraviť
daňovým subjektom

Pokiaľ listina, ktorá je podaním, neobsahuje všetky obligatórne obsahové náležitosti požadované daňovým poriadkom a osobitnou právnou úpravou, príslušný správca dane, ktorému bolo predmetné podanie doručené, ho nemôže okamžite zamietnuť, ale bude postupovať podľa § 13 ods. 8 a 9 daňového poriadku, teda vyzve daňový subjekt, aby nedostatky podania/listiny podľa jeho pokynov a v ním určenej lehote odstránil v danom prípade. Súčasne ho poučí o následkoch spojených s ich neodstránením, ktoré nastanú podľa platnej právnej úpravy.

Pokiaľ daňový subjekt nedostatky podania/listiny v požadovanom rozsahu odstráni v lehote určenej vo výzve správcu dane, považuje sa takáto podanie/listiny za podané bez nedostatkov v deň pôvodného podania. V prípade, že daňový subjekt výzve správcu dane nevyhovie v plnom rozsahu a v ním určenej lehote, považuje sa toto podanie/listina za nepodané a príslušný správca dane túto skutočnosť oznámi daňovému subjektu jednoduchým oznámením.

Právna úprava doručovania listín
do vlastných rúk daňového subjektu

V § 31 ods. 1 daňového poriadku sú prostredníctvom taxatívneho právneho výpočtu ustanovené prípady, za splnenia ktorých sa doručujú písomnosti správcu dane do vlastných rúk daňového subjektu. Ide o písomnosti/listiny:

•    o ktorých tak výslovne ustanovuje daňový poriadok,

•    ak je deň doručenia rozhodujúci pre začiatok plynutia lehoty, ktorej nesplnenie by pre adresáta mohlo byť spojené s právnou ujmou,

•    ak tak určí správca dane, ktorý posúdi potrebu doručiť písomnosť/listinu do vlastných rúk daňového subjektu zásadne individuálne.

Pokiaľ daňový poriadok umožňuje podať proti rozhodnutiu správcu dane odvolanie, tak správca dane musí takéto rozhodnutie doručiť daňovému subjektu do vlastných rúk. Okamihom takéhoto doručenia totiž začne plynúť odvolacia lehota v ňom určená, ktorej uplynutie by spôsobilo právnu ujmu daňového subjektu. Preto napríklad rozhodnutie, ktorým správca dane vyrubuje výšku daňovej povinnosti daňového subjektu, musí byť daňovému subjektu doručené do vlastných rúk.

Iné možnosti zasielania listín
v daňovom konaní

Popri uvedenom spôsobe doručovania listín správcom dane daňový poriadok v § 30 povoľuje, aby boli písomnosti/listiny v daňovom konaní doručované daňovým subjektom aj osobne, zamestnancami správcu dane podľa jeho uváženia. Taktiež možno doručovať písomnosti/listiny v daňovom konaní prostredníctvom poskytovateľa poštových služieb alebo iného orgánu, ak tak ustanovuje osobitný predpis, ktorým je napríklad zákon č. 475/2005 Z. z. o výkone trestu odňatia slobody a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, ktorý je osobitnou právnou úpravou.

Pokiaľ má adresát zástupcu s plnomocenstvom na účely správy daní, doručuje sa písomnosť len tomuto zástupcovi. Ak má však adresát osobne pri správe daní niečo vykonať, doručuje sa písomnosť jemu aj jeho zástupcovi. Týmto nie je dotknuté doručenie písomnosti uložením podľa § 9 ods. 2 a 11 daňového poriadku.

Pokiaľ nejde o doručovanie elektronickými prostriedkami, doručuje sa písomnosť na adresu na území členského štátu, ktorú daňový subjekt oznámil správcovi dane v danom prípade; inak sa doručuje písomnosť fyzickej osobe na adresu trvalého pobytu a právnickej osobe na adresu sídla; ustanovenie § 9 ods. 11 daňového poriadku tým nie je dotknuté v danom prípade.

V súlade s § 35 ods. 1 daňového poriadku platí, že ak nie je správcovi dane známy pobyt alebo sídlo adresáta, doručí listinu verejnou vyhláškou, pričom takéto doručenie, pokiaľ sú splnené obligatórne právne predpoklady podľa § 35 ods. 2 daňového poriadku sa podľa § 35 ods. 3 daňového poriadku považuje za doručenie do vlastných rúk a spôsobuje právne následky dané právnou úpravou.

ZÁKON č. 563/2009 Z. z.
o správe daní (daňový poriadok)

§ 9

Zastupovanie

(1) Fyzická osoba, ktorá nemôže pri správe daní vystupovať samostatne, musí byť zastúpená svojím zákonným zástupcom. Ak opatrovník nie je ustanovený súdom, ustanoví na účely správy daní zástupcu rozhodnutím správca dane.

(2) Daňový subjekt, jeho zákonný zástupca alebo jeho opatrovník sa môže dať zastupovať zástupcom, ktorého si zvolí a ktorý koná v rozsahu plnomocenstva udeleného písomne alebo ústne do zápisnice u správcu dane. Ak má zástupca trvalý pobyt alebo sídlo mimo územia členských štátov Európskej únie a štátov, ktoré sú zmluvnou stranou Dohody o Európskom hospodárskom priestore (ďalej len „členský štát“), musí si zvoliť zástupcu na doručovanie s trvalým pobytom alebo sídlom na území Slovenskej republiky; inak sa budú písomnosti ukladať u správcu dane s účinkami doručenia v deň ich vydania.

(3) Ak nie je rozsah plnomocenstva presne vymedzený, považuje sa také plnomocenstvo za všeobecné. Ak to vyplýva z obsahu plnomocenstva, môže za zástupcu, ktorým je daňový poradca alebo advokát, konať aj iná osoba; na také konanie udelí zástupca inej osobe plnomocenstvo. Konanie inej osoby sa považuje za konanie zástupcu. V tej istej veci môže mať daňový subjekt, zákonný zástupca alebo opatrovník len jedného zástupcu. Ak je zástupcom právnická osoba, koná za zástupcu jej štatutárny orgán alebo osoba, ktorú tento orgán poveril.

(4) Plnomocenstvo je voči správcovi dane účinné odo dňa jeho doručenia správcovi dane alebo odo dňa jeho udelenia do zápisnice u správcu dane. Nové plnomocenstvo nahrádza v rozsahu v ňom uvedenom predchádzajúce plnomocenstvo. Ak má správca dane pochybnosti o tomto plnomocenstve, vyzve daňový subjekt na ich odstránenie. Ak daňový subjekt výzve správcu dane nevyhovie v plnom rozsahu a v určenej lehote, považuje sa toto plnomocenstvo za neúčinné. Zástupca môže do doby odstránenia pochybností vykonať vo veci len nevyhnutné úkony.

(5) Odvolanie plnomocenstva daňovým subjektom alebo výpoveď plnomocenstva zástupcom sú účinné odo dňa ich doručenia správcovi dane alebo odo dňa uvedenia týchto skutočností do zápisnice u správcu dane.

(6) Daňovému subjektu, ktorého pobyt nie je známy alebo ktorému sa nepodarilo doručiť písomnosť na známu adresu mimo ...