Nielen správny orgán, ale aj účastníci správneho konania majú oprávnenie navrhovať dôkazy na preukazovanie tvrdení v správnom konaní. Tieto dôkazné prostriedky majú rôznu dôkaznú váhu z pohľadu preukázania tvrdení podstatných pre správne konanie. Proces vykonávania dôkazov a ich vyhodnocovanie je úlohou správneho orgánu, ktorý hodnotí každý dôkaz jednotlivo a všetky vo vzájomných súvislostiach v kontexte vzťahu dôkazov navzájom a predmetu správneho konania.

Proces dokazovania v kontexte správneho konania

je integrálnou súčasťou správneho konania a jeho podstatnou súčasťou. V rámci správneho konania sa totiž uplatňujú jednotlivé procesné inštitúty, akým je napríklad doručovanie, predvedenie alebo počítanie lehôt. Tieto procesné inštitúty sú nevyhnutné pre vydanie prvostupňového rozhodnutia v správnom konaní. Takýmto podstatným procesným inštitútom je aj dokazovanie, ktoré je výsledkom vykonania viacerých dôkazov v správnom konaní. Výpoveď svedka je jedným z podstatných dôkazných prostriedkov, ktoré sa uplatňujú v správnom konaní. Preto je tento dôkazný prostriedok ovplyvnený dôkazným procesom, napríklad ostatnými dôkazmi, ktoré sa v dôkaznom konaní vykonali. Výpoveď svedka je totiž potrebné posúdiť v kontexte iných dôkazných prostriedkov a taktiež vo vzťahu k predmetu správneho konania. Pritom je podstatné zistiť objektívne skutkový stav veci, objasniť predmet správneho konania a tým dosiahnuť cieľ výkonu verejnej správy.

Zásada objektívneho zistenia skutkového stavu veci

sa musí striktne uplatňovať v rámci dôkazného konania. Požaduje sa aby rozhodnutie správneho orgánu vychádzalo zo spoľahlivo zisteného skutkového stavu veci, ktorý je výsledkom riadne prebehnutého procesu dokazovania v správnom konaní. Správne orgány taktiež dbajú na to, aby pri rozhodovaní o skutkovo zhodných a podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely, teda aby sa v skutkovo podobných prípadoch vydávali podobné rozhodnutia. Všetci účastníci procesu dokazovania majú rovnaké procesné práva, teda každý účastník správneho konania môže slobodne navrhovať dôkazné prostriedky na preukazovanie svojich tvrdení. Účastník správneho konania má procesnú spôsobilosť, ktorá sa odvíja od jeho spôsobilosti na právne úkony, teda pokiaľ má účastník správneho konania obmedzenú spôsobilosť na právne úkony podľa Občianskeho zákonníka, tak bude mať obmedzenú aj procesnú spôsobilosť v správnom konaní.

V rámci správneho konania môže navrhovať dôkazy popri účastníkovi správneho konania aj zúčastnená osoba, pokiaľ ju správny orgán na správneho konanie prizve a prizná jej takéto právne postavenie. Právne postavenie zúčastnenej osoby je predmetom § 15a správneho poriadku.

Taktiež zákonní zástupcovia, prípadne opatrovníci môžu navrhovať dôkazné prostriedky, napríklad vtedy, keď je účastníkom správneho konania osoba, ktorá je maloletá alebo ide o účastníka správneho konania, o ktorého pobyte správny orgán nemá vedomosť. Správny orgán má právnu povinnosť zistiť presne skutkový stav a za tým účelom si obstarať potrebné podklady pre rozhodnutie. Podkladom pre vydanie rozhodnutia v správnom konaní sú pritom aj dôkazy, ktoré boli pred správnym orgánom riadne vykonané. Vykonávanie dôkazov je procesnou úlohou správneho orgánu. Právne postavenie účastníkov správneho konania a zúčastnených osôb v dokazovaní ustanovuje § 33 odsek 1 správneho poriadku.

Dôkazný prostriedok

V dôkaznom konaní budú pripustené všetky prostriedky, ktoré možno zistiť a objasniť skutočný stav veci a ktoré sú v súlade s právnymi predpismi. V kontexte uvedeného je potrebné právny pojem „dôkazný prostriedok“ ponímať extenzívne. Správny poriadok len demonštratívne ustanovuje, že dôkazmi sú predovšetkým výsluch svedkov, znalecký posudok, listiny, ohliadka, ale pripúšťa za určitých okolností aj čestné vyhlásenie. Správny orgán pritom hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy vo vzájomnej súvislosti. Skutočnosti, ktoré sú správnemu orgánu známe napríklad z jeho úradnej činnosti sa nemusia zvlášť dokazovať v správnom konaní.

Pokiaľ je niekto vyzvaný správnym orgánom aby učinil svedeckú výpoveď, tak takýto svedok má právnu povinnosť takúto výzvu uposlúchnuť, dostaviť sa na správne konanie a podrobiť sa výsluchu pred správnym orgánom.

Pokiaľ sa svedok odmietne dostaviť na predvolanie správneho orgánu za účelom realizácie výsluchu svedka, môže byť takýto svedok správnym orgánom predvedený, musia však byť kumulatívne splnené viaceré predpoklady. V prvom rade sa svedok nedostaví na predvolanie, hoci sa náležite neospravedlnil alebo nemá závažné dôvody pre ktoré sa nedostavil pred správny orgán.

Pojem „závažné dôvody“ správny poriadok nešpecifikuje

a preto je na správnom orgáne, ktoré právne dôvody uzná za postačujúce a ktoré sú nezávažného významu. Taktiež je predvedenie možné len vtedy, keď sa svedok v správnom konaní nedostaví ani na opakované predvolanie a taktiež musí byť splnený predpoklad, že účasť svedka v správnom konaní je podstatná a nemožno pokračovať v predmetnom správnom konaní.

Svedok nesmie poskytnúť svedeckú výpoveď v správnom konaní

pokiaľ by tým sprístupnil utajovanú skutočnosť, bankové tajomstvo, daňové tajomstvo, obchodné tajomstvo alebo porušil zákonom výslovne uloženú alebo uznanú povinnosť mlčanlivosti, okrem prípadu, že by ho tejto povinnosti zbavil príslušný orgán alebo ten, v prospech koho takúto povinnosť svedok má uloženú. Napríklad v prípade príslušníkov ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky ich môže zbaviť mlčanlivosti minister obrany Slovenskej republiky. Jednotlivé právne skutočnosti, ktoré tvoria podstatu tajomstiev, ktoré ustanovuje správny poriadok upravuje osobitná právna úprava. V osobitnej právnej úprave síce nemáme ustanovené konkrétne prípady, prípadne informácie, ktoré tvoria dané tajomstvo, ale existujú všeobecné ustanovenia, ktoré určujú, čo je potrebné za skutočnosti, ktoré spadajú pod dané tajomstvo považovať.

V prípade bankového tajomstva platí ustanovenie § 91 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. zákon o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z.n.p. Informácie, ktoré tvoria daňové tajomstvo sú upravené v § 11 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. zákon o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z.n.p. , pričom v § 11 odsekoch 6 a 7 je ustanovené, čo nemožno považovať za porušenie daňového tajomstva.

Určenie obchodného tajomstva je predmetom § 17 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v z.n.p. Uvedené ustanovenia osobitných právnych predpisov je potrebné vykladať extenzívne, teda pokiaľ vznikne napríklad pochybnosť, či určitá informácie je alebo nepatrí do obchodného tajomstva, je potrebné ju pod obchodné tajomstvo zaradiť, rovnako aj v prípade bankového a daňového tajomstva. Taktiež musí byť jednoznačne preukázané, že svedok, na ktorého sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti podľa niektorej z uvedených osobitných právnych úprav, bol tejto právnej povinnosti riadne pozbavený, často sa tak deje prostredníctvom rozhodnutia o pozbavení mlčanlivosti v danom prípade. Tak napríklad daňové tajomstvo sa vzťahuje na zamestnancov peňažných ústavov, daňové tajomstvo na zamestnancov správcu dane, teda na zamestnancov daňových úradov, colných úradov, obcí a miest a v neposlednom rade aj na zamestnancov Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky. V prípade obchodného tajomstva môže ísť o manažérov obchodných spoločností, pokiaľ majú prístup k obchodnému tajomstvu.

Svedok môže odoprieť svedeckú výpoveď

pokiaľ by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám. Spojenie „trestné stíhanie“ je predmetom trestného práva, pričom jeho určenie je potrebné hľadať v Trestnom poriadku. Proces začatia trestného stíhania je predmetom § 199 Trestného poriadku. Trestné stíhanie je tam vymedzené ako štádium trestného konania, ktoré začne policajt vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania. Pokiaľ sa začne trestné stíhanie voči konkrétnej osobe, táto sa z podozrivej zmení na obvinenú. V prípade výkladu pojmu „blízka osoba“ je potrebné použiť § 116 a 117 Občianskeho zákonníka pričom na použitie Občianskeho zákonníka výslovne vyzýva aj správny poriadok. Pritom platí, že pri výklade pojmu „blízka osoba“ je potrebné použiť extenzívny výklad a za blízku osobu považovať aj druha alebo družku svedka v správnom konaní, nakoľko ujmu týchto osôb by pravdepodobne svedok mohol považovať za ujmu vlastnú.

Pre svedeckú výpoveď platí generálne ustanovenie správneho poriadku, podľa ktorého správny orgán poučí svedka pred výsluchom o možnosti odoprieť výpoveď, o tom, že musí vypovedať pravdivo a nesmie zamlčovať skutočnosti a tiež o právnom následku nepravdivej alebo neúplnej výpovede.

V zápisnici o výpovedi svedka

sa konštatuje, že svedok v správnom konaní bol takto komplexne poučený, čo svedok následne podpisom zápisnice aj potvrdí. Správny poriadok neustanovuje, akou formou sa má poučenie svedka pred výsluchom realizovať a preto postačuje aj ústne poučenie svedka, správny orgán však v prípade pochybností musí preukázať, že svedka náležite pred výsluchom poučil ohľadne priebehu svedeckej výpovede podľa správneho poriadku. Pokiaľ má svedok námietky voči obsahu zápisnice o svedeckej výpovedi, tak ich môže uviesť v zápisnici a podpísať túto zápisnicu s výhradou. Podstatné je taktiež, aby bol svedok poučený ohľadne svedeckej výpovede ešte pred jej začatím, predovšetkým o zákaze a možnosti odopretia svedeckej výpovede, nakoľko inak nemá vedomosť o možnosti odopretia výpovede voči blízkej osobe podľa správneho poriadku. Výpoveď svedka je potrebné posúdiť v kontexte iných dôkazných prostriedkov, ktoré sa pri vykonávaní dôkazov vyskytli. Ide pritom napríklad o znalecké posudky, ktorých cieľom je pokiaľ možno objektívne preskúmať odbornú otázku. Stanoviská, ktoré sú obsiahnuté v znaleckom posudku môžu korigovať závery, ktoré boli prezentované vo výpovedi svedka, prípadne ich objektivizovať v záujme zistenia objektívneho skutkového stavu. Taktiež je vhodné, keď je výpoveď svedka podložená rôznymi listinami, najlepšie verejnými, ktoré preukazujú tvrdenia svedka. Informácia, ktorá je svedkom podaná, musí byť pravdivá, presná a komplexná, pričom uvedená vlastnosť svedeckej výpovede sa bude zvyšovať, pokiaľ je svedok spôsobilý správne prezentovať skutočnosti, ktoré sú mi známe a ktoré majú význam pre správne konanie. Preto niekedy je vhodná konfrontácia výpovede svedka s výpoveďami ostatných účastníkov konania, čo môže zvýšiť objektivitu predloženej svedeckej výpovede a zvýšiť jej výpovednú funkciu v záujme ozrejmenia predmetu správneho procesu.

Záver

Výpoveď svedka je podstatným dôkazným prostriedkom v správnom konaní. Cieľom výpovede svedka je poskytnúť individuálny a neskreslený náhľad konkrétneho subjektu na predmet prejednávanej záležitosti v správnom konaní. Pre dosiahnutie určitej miery objektívnosti svedeckej výpovede je pritom nevyhnutné, aby svedok správne prezentoval informácie o ktorých mal vedomosť a taktiež aby dôkazné prostriedky bolo získané v súlade s platným právom.

JUDr. Ing. Ladislav Hrtánek, PhD.

§ 91 zákona č. 483/2001 Z. z.

(1) Predmetom bankového tajomstva sú všetky informácie a doklady a o záležitostiach, týkajúcich sa klienta banky alebo klienta pobočky zahraničnej banky, ktoré nie sú verejne prístupné, najmä informácie o obchodoch, stavoch na účtoch a stavoch vkladov. Tieto informácie banka a pobočka zahraničnej banky sú povinné utajovať a chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, zničením, stratou alebo odcudzením. Informácie a doklady o záležitostiach, ktoré sú chránené bankovým tajomstvom, banka a pobočka zahraničnej banky môžu poskytnúť tretím osobám len s predchádzajúcim písomným súhlasom dotknutého klienta alebo na jeho písomný pokyn na účely a za ďalších podmienok uvedených v tomto súhlase alebo pokyne, ak tento zákon neustanovuje inak. Klient má právo za úhradu vecných nákladov oboznámiť sa s informáciami, ktoré sa o ňom vedú v databáze banky alebo pobočky zahraničnej banky, a na obstaranie výpisu z nej. Za porušenie bankového tajomstva sa nepovažuje poskytovanie informácií v súhrnnej podobe, z ktorých nie je zrejmý názov banky alebo pobočky zahraničnej banky, meno a priezvisko klienta a informácie podľa osobitného predpisu.

(2) Na účely tejto časti zákona sa za klienta banky alebo pobočky zahraničnej banky považuje aj právny nástupca pôvodného klienta v rozsahu týkajúcom sa práv a povinností, ktoré nadobudol tento právny nástupca, osoba, s ktorou banka alebo pobočka zahraničnej banky rokovala o uzatvorení obchodu, aj keď sa tento obchod neuskutočnil, osoba, ktorá prestala byť klientom banky alebo pobočky zahraničnej banky, a tiež osoba, o ktorej banka alebo pobočka zahraničnej banky dostala podľa tohto zákona údaje od inej banky alebo pobočky zahraničnej banky, údaje z registra bankových úverov a záruk podľa § 38, údaje z registra klientov podľa § 92 ods. 7 alebo údaje zo spoločného registra bankových informácií podľa § 92a.

(3) Správu o všetkých záležitostiach, ktoré sú predmetom bankového tajomstva, banka a pobočka zahraničnej banky sú bez súhlasu klienta povinné podať Národnej banke Slovenska, osobám povereným výkonom bankového dohľadu vrátane prizvaných osôb a osôb uvedených v § 6 ods. 7 a v § 49 ods. 2 rezolučnej rade na účely vykonávania jej pôsobnosti podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu, audítorom pri činnosti ustanovenej týmto zákonom alebo osobitným zákonom a Fondu ochrany vkladov na plnenie úloh podľa osobitného predpisu; stavebná sporiteľňa takúto správu podá aj osobám povereným kontrolou používania štátnej prémie v stavebnom sporení a hypotekárna banka aj svojmu hypotekárnemu ...