Výpoveď svedka v daňovom konaní

V daňovom konaní je možné rozlišovať jednotlivé štádiá, ktoré tvoria logický súvis, pričom pokiaľ sa neukončí jedno štádium nemôže začať nesledujúce. Návrh na začatie daňového konania môže podať daňový subjekt alebo môže začať aj z podnetu správcu dane, ktorý zistí fakty podstatné pre správne určenie daňovej platby. Predmetom návrhu na začatie konania sú určité tvrdenia, ktoré sa musia potvrdiť alebo vyvrátiť v dôkaznom konaní, ktoré prebieha v rámci daňového konania. V dôkaznom konaní sa pritom vykonávajú jednotlivé dôkazy, ktoré buď navrhujú účastníci daňového konania alebo si ich zistí správca dane vlastnou aktivitou, napríklad cez určenie dane podľa pomôcok v prípade nepodania daňového priznania. Čo ďalej predchádza odôvodneniu v daňovom konaní?

Pokiaľ dôkazné konanie prebehlo dôsledne

tak zistené fakty by mali postačovať pre vydanie prvostupňového rozhodnutia v daňovom konaní, ktoré je možné napadnúť napríklad odvolaním. V tomto rozhodnutí musí byť uvedené odôvodnenie, ktoré sumarizuje dôkazy vykonané v rámci dôkazného konania, pričom sa poukazuje na to, akým spôsobom tieto dôkazy prispeli k zisteniu objektívneho skutkového stavu predmetu daňového konania. Taktiež v odôvodnení rozhodnutia musí správca dane uviesť, z akých dôvodov určité dôkazy neumožnil vykonať, hoci tieto boli navrhnuté účastníkmi daňového konania.

Jednotlivé dôkazné prostriedky môžu byť získavané

aj v špecifických čiastkových konaniach, akými sú napríklad určenie dane podľa pomôcok alebo daňová kontrola. Tieto konania sa uplatňujú najčastejšie v tých prípadoch, keď daňový subjekt nepodá riadne a včas daňové priznanie, hoci na to bol správcom dane riadne vyzvaný. Správca dane v takýchto prípadoch nemôže pasívne čakať na predloženie daňového priznania povinným daňovým subjektom, ale musí si sám v týchto konaniach získavať potrebné podklady pre riadne vyčíslenie daňovej platby u daňového subjektu. Pritom sa striktne musí dodržať účel týchto konaní, ktorým je zistenie daňovej povinnosti a nemôže byť rozširovaná kontrolná aktivita správcu dane u daného daňového subjektu nad rámec účelového určenia. Pritom naplnenie účelu daňovej kontroly alebo konania o určovaní dane podľa pomôcok závisí v podstatnej miere od miery spolupráce správcu dane s daňovým subjektom. Nadobudnutie dôkazov je potom podkladom pre vydanie rozhodnutia v daňovom konaní.

Princípy dokazovania v daňovom konaní

Výpoveď svedka je dôkazný prostriedok, ktorý sa uplatňuje v procese dokazovania a preto preň platia princípy, ktoré sú platné pre celé dokazovanie v daňovom konaní.

Správa daní a poplatkov a teda aj dokazovanie musí byť v súlade s právnym poriadkom štátu, pričom ide o princíp zákonnosti, ktorý sa vzťahuje aj na dokazovanie v daňovom konaní. Preto každý dôkazný prostriedok musí byť získaný zákonným spôsobom a pokiaľ by takto nadobudnutý nebol, napríklad by bol nadobudnutý násilím, tak správca dane nemôže takýto dôkazný prostriedok vykonať. Preto sa princíp zákonnosti týka nielen samotného dôkazného prostriedku, ale aj postupu, ktorým bol tento nadobudnutý. Skutočnosť, či dôkazný prostriedok bol alebo nebol získaný zákonným spôsobom je plne v kompetencii správcu dane, ktorý musí zvážiť, či povolí alebo nepovolí vykonanie dôkazného prostriedku.

Správca dane postupuje pri procese dokazovania v úzkej súčinnosti

s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ktoré majú v procese dokazovania v daňovom konaní. Uvedený princíp platný pre dôkazné konanie si vyžaduje, aby pri dokazovaní správca dane spolupracoval s účastníkmi daňového konania, vytvoril im priestor pre predkladanie dôkazných prostriedkov v záujme preukázania ich tvrdení, prípadne im poskytol aj potrebnú spoluprácu. Taktiež musí správca dane poučiť v dôkaznom konaní aj svedka o možnosti odoprieť výpoveď a o právnych následkoch výpovede, ktorá sa nezakladá na pravde.

Správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy

a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Uvedený princíp je adresovaný výlučne správcovi dane a týka sa vykonávania a posudzovania predložených dôkazov v daňovom konaní.

Pritom sa musí zvážiť dôkazná sila jednotlivých dôkazných prostriedkov z pohľadu ich významu pre preukázanie predmetu a podstaty dokazovania v danom prípade. Správca dane pritom musí zohľadňovať každý vykonaný dôkaz, a to nielen tie ktoré boli vykonané v neprospech, ale aj v prospech daňového subjektu. Pri vyhodnocovaní dôkazov teda musí byť braný do úvahy každý vykonaný dôkazný prostriedok.

Správca dane je povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti.

Podstatnou daňovou povinnosťou, ktorú si musí splniť každý daňovník

ktorý vykonáva činnosť, ktorá je zdaniteľným plnením, je predložiť daňové priznanie. Pokiaľ si túto podstatnú daňovú povinnosť daňový subjekt riadne a včas nesplní, tak ho správca dane vyzve, aby v náhradnej lehote daňové priznanie podal. Pokiaľ daňový subjekt ani v dodatočnej lehote nepodá daňové priznanie, tak správca dane nemôže vyčkávať na podanie daňového priznania, ale musí z vlastného podmetu vykonať procesné úkony, ktoré sú zamerané na zistenie základu dane a výšky daňovej povinnosti u daňového subjektu.

Ide napríklad o výkon daňovej kontroly v rámci ktorého správca dane vykoná miestne zisťovanie najčastejšie priamo u daňového subjektu, pričom má oprávnenie prostredníctvom zamestnancov nahliadať do účtovných evidencii, záznamov, či iných registrov daňového subjektu. Taktiež má správca dane oprávnenie zapožičať si na nevyhnutný čas počítače, databázové nosiče dát v záujme zistenia skutočností, ktoré sú podstatné pre určenie základu dane a výšky daňovej povinnosti daňového subjektu. Pritom daňový subjekt musí vytvoriť priestor pre výkon daňovej kontroly a poskytnúť potrebnú súčinnosť správcovi dane, hlavne mu poskytovať potrebné vysvetlenia.

V rámci dokazovania majú procesné strany rovnaké procesné práva a povinnosti

a správca dane nemôže robiť medzi nimi žiadne rozdiely. Každý účastník daňového konania môže v dôkaznom konaní slobodne predkladať dôkazné prostriedky v záujme preukázania svojich tvrdení. Nikto nemôže byť pri dokazovaní nejakým spôsobom zvýhodňovaný v porovnaní s iným účastníkom daňového konania. Pokiaľ by k takémuto zvýhodňovaniu pri dokazovaní došlo, bol by to dôvod na vznesenie námietky zaujatosti a na vylúčenie dotyčného zamestnanca z rozhodovania v danom daňovom konaní. Pritom každý účastník daňového konania má právo podať námietku zaujatosti voči zamestnancovi správcu dane a pokiaľ sa táto zaujatosť následne aj preukáže, bude takýto zamestnanec správcu dane vylúčený z daňového konania. Pokiaľ má sám zamestnanec správcu dane vedomosť o svojej zaujatosti v daňovom konaní, tak musí toto okamžite oznámiť svojmu nadriadenému, ktorý má právnu povinnosť rozhodnúť a zjednať nápravu. Týmito právnymi opatreniami sa umožňuje dosiahnuť stav, aby nedošlo k zaujatosti v daňovom konaní, čo by v konečnom dôsledku mohlo mať vplyv na vyhodnocovanie dôkazov v rámci dôkazného konania.

Priebeh dokazovania v daňovom konaní

V daňovom konaní je daňový subjekt povinný dokazovať každú skutočnosť, ktorá má vplyv na správne určenie výšky dane a taktiež je povinný preukázať skutočnosti, ktoré uviedol v daňovom priznaní. Pokiaľ správca dane vyzve daňový subjekt, aby dokázal akúkoľvek skutočnosť, ktorú uviedol v podanom daňovom priznaní, musí správcovi dane poskytnúť príslušné dôkazné prostriedky, napríklad listinné podklady preukazujúce zdaniteľné plnenie. Pokiaľ bola pri výkone daňovej kontroly u daňového subjektu určitá nejasnosť alebo pochybnosť, musí ju daňový subjekt vysvetliť a preukázať dôkaznými prostriedkami v danom prípade. Kedykoľvek v priebehu daňového konania môže správca dane vyzvať daňový subjekt na poskytnutie dôkazných prostriedkov, pričom daňový subjekt je povinný tejto výzve vyhovieť. Uvedené sa týka aj možných nejasností v evidenciách, záznamoch, ktoré je daňový subjekt povinný viesť.

Správca dane je povinný prihliadať na každý dôkazný prostriedok

ktorý bol získaný zákonným spôsobom a taktiež dbá, aby dôkazné konanie bolo čo najúplnejšie, pritom nemôže byť viazaný len návrhmi účastníkov daňového konania. Správcovi dane pritom netreba preukazovať skutočnosti, ktoré sú všeobecne známe alebo sú mu známe z úradnej činnosti, ktorú vykonáva.

Pri vymedzení pojmu dôkaz v daňovom konaní sa vychádza z extenzívneho ponímania tohto pojmu, podľa ktorého za dôkaz v daňovom konaní možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim. Pritom uvedený výpočet dôkazných prostriedkov v zákone č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“), je len demonštratívny a v dôkaznom konaní je možné vykonať aj iné dôkazné prostriedky, ktoré presne daňový poriadok neustanovuje, čo závisí len od úvahy správcu dane v danom prípade. Platí však pravidlo, že na doklad znejúci na neexistujúcu osobu v čase vydania dokladu sa v daňovej kontrole a v daňovom konaní neprihliada, nakoľko by došlo k neúplnosti dôkazných prostriedkov v dôkaznom konaní, čo by v konečnom dôsledku mohlo prispieť k nesprávnemu vykonaniu dôkazov v daňovom konaní a potom by aj závery neodôvodňovali vydanie správneho rozhodnutia v daňovom konaní.

Špecifické ustanovenie dôkazných prostriedkov, pomôcok

je v § 48 ods. 3 daňového poriadku, podľa ktorého pomôckami môžu byť najmä listiny, daňové priznania, výpisy z verejných zoznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky, výpovede objasňujúce skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových združení, výpisy z účtov vedených v poskytovateľoch platobných služieb a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, alebo podobných daňových subjektov v kontexte porovnania s aktivitami daného daňového subjektu.

Priebeh výpovede svedka

Každý má právnu povinnosť vypovedať v daňovom konaní v pozícii svedka, pokiaľ má vedomosť o faktoch, ktoré majú význam pre objasnenie predmetu daňového konania. Taktiež má každý svedok právnu povinnosť dostaviť sa na predvolanie správcu dane a pravdivo vypovedať.

Ide o možnosť uložiť pokutu a pri opakovanom nedostavení sa môže byť svedok predvedený. Predvolanie sa doručuje svedkovi do vlastných rúk.

Svedok je povinný dostaviť sa na predvolanie správcu dane v stanovenom termíne

Neúčasť na úkone pri správe daní je možné ospravedlniť zo závažných dôvodov alebo v dôsledku iných okolností hodných osobitného zreteľa. Platný daňový poriadok pritom ani demonštratívne neustanovuje prípady, ktoré musí správca dane uznať a ospravedlniť neúčasť svedka a ani prípady hodné osobitného zreteľa a preto je úplne v kompetencii správcu dane, či ospravedlnenie svedka uzná v danom prípade. Pokiaľ predvolaný svedok nepredloží správcovi dane ospravedlnenie a nedostaví sa ani po opakovanom predvolaní, môže správca dane požiadať o jeho predvedenie. Správca dane, ktorým je colný úrad, môže takéhoto svedka predviesť daňovému úradu alebo colnému úradu sám. Predvedenie svedka sa realizuje prostredníctvom Policajného zboru Slovenskej republiky.

Pokiaľ sa svedok riadne a včas dostaví na predvolanie pred správcu dane

tak tento má právnu povinnosť v prvom rade svedka riadne poučiť o jeho právach a právnych povinnostiach v súvislosti so svedeckou výpoveďou. Poučenie správcu dane o svedeckej výpovedi sa musí realizovať zásadne pred samotnou svedeckou výpoveďou.

Správca dane musí poučiť svedka o tom, že musí vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a taktiež o tom, že môže odoprieť výpoveď a že nesmie poskytovať svedeckú výpoveď v určitých prípadoch a o právnych následkoch nepravdivej alebo neúplnej výpovede. Pokiaľ vypovedá svedok, daňový subjekt alebo jeho zástupca má právo byť prítomný pri jeho vypočutí a klásť mu otázky. Správca dane je povinný o výsluchu svedka včas písomne vyrozumieť daňový subjekt alebo jeho zástupcu.

Odopretie svedeckej výpovede

Svedok môže v daňovom konaní odoprieť svedeckú výpoveď, pokiaľ by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám.

Trestné stíhanie je tam vymedzené ako štádium trestného konania, ktoré začne policajt vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania. Pokiaľ sa začne trestné stíhanie voči konkrétnej osobe, táto sa z podozrivej zmení na obvinenú.

V prípade výkladu pojmu „blízka osoba“ je potrebné

použiť § 116 a 117 Občianskeho zákonníka, pričom ide o všeobecne použiteľný výklad aj v daňovom práve. Pritom platí, že pri výklade pojmu „blízka osoba“ je potrebné použiť extenzívny výklad a za blízku osobu považovať nielen rodinných príslušníkov svedka v priamom a pobočnom príbuzenskom rade a manžela/manželku, ale aj druha alebo družku svedka, nakoľko ujmu týchto osôb by svedok mohol považovať za ujmu vlastnú.

Výpoveď svedka je dôležitý procesný úkon o ktorom sa spisuje zápisnica

v ktorej sa konštatuje, že svedok v daňovom konaní bol komplexne poučený podľa daňového poriadku, čo svedok následne podpisom zápisnice aj potvrdí. Pritom daňový poriadok neustanovuje, akou formou sa má poučenie svedka pred jeho výpoveďou realizovať a preto postačuje aj ústne poučenie svedka, správca dane však v prípade pochybností musí preukázať, že svedka náležite pred jeho výpoveďou poučil ohľadne priebehu svedeckej výpovede podľa daňového poriadku v celom rozsahu.

Prípady zákazu svedeckej výpovede v daňovom konaní

Svedok nesmie byť vypočúvaný o skutočnostiach, ktoré sú utajovanými skutočnosťami, alebo na ktoré sa vzťahuje zákonom uznaná alebo uložená povinnosť mlčanlivosti, iba ak by bol povinnosti zachovávať tajomstvo alebo mlčanlivosť zbavený príslušným orgánom alebo tým, v záujme koho túto povinnosť má v danom prípade. Preto nemožno svedka zbaviť jednorázovo právnej povinnosti zachovávať tajomstvo alebo mlčanlivosť, je to možné len pre konkrétny prípad.

V kontexte uvedeného svedok nesmie poskytnúť svedeckú výpoveď v daňovom konaní, pokiaľ by tým sprístupnil utajovanú skutočnosť, bankové tajomstvo, daňové tajomstvo, obchodné tajomstvo alebo porušil zákonom výslovne uloženú alebo uznanú povinnosť mlčanlivosti, okrem prípadu, že by ho tejto povinnosti zbavil príslušný orgán alebo ten, v prospech koho takúto povinnosť svedok má uloženú. Napríklad v prípade príslušníkov ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky ich môže zbaviť mlčanlivosti minister obrany Slovenskej republiky.

Jednotlivé právne skutočnosti, ktoré tvoria podstatu tajomstiev

ktorých vyzradenie zakazuje daňový poriadok, upravuje osobitná právna úprava. Osobitná právna úprava síce neustanovuje konkrétne prípady, prípadne informácie, ktoré tvoria dané tajomstvo, ale existujú všeobecné ustanovenia, ktoré určujú, čo je potrebné za skutočnosti, ktoré spadajú pod dané tajomstvo považovať.

V prípade bankového tajomstva platí ustanovenie § 91 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov. Informácie, ktoré tvoria daňové tajomstvo sú upravené v § 11 ods. 1 daňového poriadku, pričom v § 11 odsekoch 6 a 7 je ustanovené, čo nemožno považovať za porušenie daňového tajomstva.

Určenie obchodného tajomstva je predmetom § 17 zákona č. 513/1991 Zb. Obchodný zákonník v z.n.p.