Výkon funkcie štatutárneho orgánu – dojednaný pracovný pomer

Judikatúra

Dva podpisy jednou rukou

Koncom septembra 2025 rozhodoval Najvyšší súd Slovenskej republiky zaujímavý spor, ktorým sa fyzická osoba - žalobkyňa domáhala žalobou na súde proti žalovanému – záujmovému združeniu právnických osôb (ďalej v texte ako „združenie“ alebo „žalovaný“) určenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a žiadala náhradu mzdy. Špecifikom skutkového stavu bolo, že žalobkyňa bola v čase uzatvárania pracovnej zmluvy, osobou oprávnenou konať v mene žalovaného, a teda pracovnú zmluvu uzatvárala ako štatutárny orgán žalovaného (za zamestnávateľa) a súčasne aj ako jej zamestnanec a uvedený pracovný pomer bol dojednaný za účelom výkonu funkcie riaditeľa ako štatutárneho orgánu žalovaného. Môže byť takto platne uzavretý pracovný pomer? Ako rozlúskli túto situáciu súdy? Pozrime sa na predmetný spor podrobnejšie.

Aký bol skutkový stav?

Ako sme už uviedli, žalovaný bol záujmovým združením právnických osôb, pričom žalobkyňa bola v období od 13. marca 2017 do 27. apríla 2018 osobou oprávnenou konať v mene žalovaného. Dňa 31. marca 2017 došlo medzi žalovaným (označenou ako „zamestnávateľ“) a žalobkyňou (označenou ako „zamestnanec“) k uzatvoreniu zmluvy označenej ako „pracovná zmluva uzatvorená v zmysle ustanovení § 42 a nasl. Zákonníka práce v znení neskorších predpisov“. Z predmetnej zmluvy vyplynulo, že ňou vzniká pracovný pomer medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ktorý bol vymenovaný do funkcie štatutárneho zástupcu združenia - riaditeľa združenia rozhodnutím správnej rady združenia dňa 06. marca 2017 s okamžitou platnosťou s tým, že podľa § 42 ods. 2 Zákonníka práce sa pracovný pomer zakladá písomnou pracovnou zmluvou až po vymenovaní. Z pracovnej zmluvy vyplynulo pracovné zaradenie žalobkyne „riaditeľ“ a druh práce (funkcia) a jeho stručná charakteristika, v zmysle ktorej „žalobkyňa výkonne riadi činnosť združenia v zmysle stanov, je štatutárnym zástupcom združenia, je zodpovedná za majetok združenia, organizačné a personálne obsadenie sekretariátu...“

Pracovný pomer sa dohodol na dobu neurčitú bez skúšobnej doby a podľa výslovného dojednania sa pracovná zmluva riadila ustanoveniami Zákonníka práce. Žalobkyňa predmetnú zmluvu uzatvárala ako štatutárny orgán žalovaného (za zamestnávateľa) a súčasne ako jej zamestnanec. Zaujímavým momentom bolo, že na pracovnej zmluve sa nachádzal aj podpis povereného zástupcu správnej rady, ktorý bol v zmysle uznesenia žalovaného ako viceprezident združenia poverený správnou radou dohodnúť podrobné znenie pracovnej zmluvy riaditeľa združenia a svojim podpisom overiť konečné znenie.

Súd prvej inštancie mal ďalej preukázané, že správna rada odvolala riaditeľku združenia - žalobkyňu z funkcie s okamžitou platnosťou. Následne jej bola daná zo strany žalovaného (viceprezidentom) výpoveď dňa 31. augusta 2018 z dôvodu podľa § 63 ods. 1 písm. d) bod 2 Zákonníka práce, t. j. z dôvodu, že prestala spĺňať požiadavky v zmysle § 42 ods. 2 Zákonníka práce tým, že bola odvolaná z pozície riaditeľky citovaným uznesením správnej rady.

Žalobkyňa sa obrátila na príslušný súd so žalobou o určenie neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou z viacerých dôvodov a s nárokom na náhradu mzdy. V intenciách zamerania tohto článku však dôvody neplatnosti uvádzané žalobkyňou nie sú relevantné. Na okresnom súde, teda súde prvej inštancie, však úspešná nebola a súd jej žalobu v plnom rozsahu zamietol. Pozrime sa na dôvody zamietnutia žaloby.

Absencia závislej práce

Po ustálení skutkového stavu v danej veci sa súd prvej inštancie primárne zaoberal otázkou, či na základe právneho úkonu označeného ako „pracovná zmluva uzatvorená v zmysle ustanovení § 42 a nasl. Zákonníka práce v znení neskorších právnych predpisov“ vôbec vznikol medzi stranami pracovný pomer. Vychádzajúc zo znenia § 1 ods. 1 a 2 Zákonníka práce, základného definičného znaku pracovného pomeru (existencia závislej práce) a jeho legálnej definície dospel súd k záveru, že medzi stranami pracovný pomer nevznikol; v spore totiž absentoval pojmový znak pracovného pomeru, a to je existencia závislej práce medzi žalobkyňou ako zamestnancom a žalovaným ako zamestnávateľom.

Súd argumentoval tým, že žalobkyňa bola zapísaná ako osoba oprávnená konať v mene združenia, t. j. v mene žalovaného od 13. marca 2017. Z uvedeného je zrejmé, že žalobkyňa už pred podpísaním pracovnej zmluvy dňa 31. marca 2017, resp. pred dohodnutým dňom nástupu do práce od 1. apríla 2017 mala oprávnenia vyplývajúce jej priamo zo stanov žalovaného. Z dojednaní pracovnej zmluvy ohľadne pracovného zaradenia, resp. druhu práce (funkcie) vyplynulo, že obsah druhu práce, resp. jeho stručná charakteristika sa obsahovo prelínala s činnosťou žalobkyne ako riaditeľky združenia vyplývajúcej jej z postavenia ako štatutárneho orgánu. V konaní nebolo preukázané, že by žalobkyňa popri existujúcom právnom vzťahu štatutárneho zástupcu žalovaného v zmysle pracovnej zmluvy vykonávala práce s iným obsahom činností, ktorý by sa ani len čiastočne neprelínal s výkonom funkcie štatutárneho zástupcu. Uvedené závery vyplynuli aj zo samotnej pracovnej zmluvy.

Podstata postavenia štatutárneho orgánu

Súd prvej inštancie v ďalšom uviedol, že výkon funkcie člena štatutárneho orgánu a z tohto výkonu vyplývajúce práva a povinnosti člena štatutárneho orgánu nemožno obsahovo stotožniť s právami a povinnosťami zamestnanca v pracovnoprávnom vzťahu. Už zo samotnej podstaty postavenia člena štatutárneho orgánu (bez ohľadu na to, či sa jedná o štatutárny orgán obchodnej spoločnosti, resp. vo všeobecnosti právnickej osoby), keď štatutárny orgán vystupuje navonok vo všetkých veciach právnickej osoby okrem vecí, ktoré zákon zveruje iným orgánom právnickej osoby, alebo ktoré mu zákon zakazuje zveriť, keď jeho konanie sa právnickej osobe pričíta bez ďalšieho, aj napriek prípadným vnútorným obmedzeniam oprávnení konať za právnickú osobu (napríklad obmedzenie možnosti uzatvárať zmluvy do určitej hodnoty určené členskou schôdzou, či valným zhromaždením právnickej osoby), vyplýva, že výkon funkcie štatutárneho orgánu nie je výkonom závislej práce tak, ako ju prezumuje Zákonník práce v ustanovení § 1, teda v danom prípade sa nejedná o výkon závislej práce. S vymenovaním, resp. určením za štatutárny orgán, alebo za jeho člena a prijatím funkcie vzniká medzi členom právnickej osoby a štatutárnym orgánom osobitný vzťah, ktorý má zmluvnú povahu (zmluva býva označovaná, aj ako zmluva o výkone funkcie). Vecne ide o zmluvný vzťah príkazného typu, obsahom ktorého sú práva a povinnosti dohodnuté stranami pri ustanovovaní osoby do funkcie (porovnaj Števček, M., Dulak, A., Bajánková, J., Fečík, M., Sedlačko, F., Tomašovič, M., a kol. Občiansky zákonník I. § 1-450. komentár. Praha: C. H. Beck, 2015, 120 s.). V intenciách vyslovených záverov súd prvej inštancie poukázal na úvodnú časť pracovnej zmluvy uzavretej medzi žalovaným označeným ako zamestnávateľom a žalobkyňou označenou ako zamestnancom, podľa ktorej títo „uzatvárajú túto pracovnú zmluvu, ktorou za nižšie uvedených podmienok vzniká pracovný pomer medzi zamestnávateľom a zamestnancom, ktorý bol vymenovaný do funkcie štatutárneho zástupcu združenia - riaditeľa združenia rozhodnutím správnej rady združenia...“

Aj z uvedených ustanovení vyplynulo, že takzvaný pracovný pomer bol dojednaný za účelom výkonu funkcie riaditeľa ako štatutárneho orgánu žalovaného, čo vyplýva aj z odkazu na § 42 ods. 2 ZP v pracovnej zmluve.

Konateľ v spoločnosti a postavenie štatutárneho orgánu v inej právnickej osobe

Súd prvej inštancie dal do pozornosti vo svojom rozsudku konštantnú rozhodovaciu činnosť vyšších súdnych autorít, a to rozhodnutia Najvyššieho súdu Slovenskej republiky sp. zn. 5Cdo/­92/­1997, ako aj sp. zn. 4MCdo/­ 6/­2009 a SR sp. zn. 1Sža/­37/­2015 a rozsudky Krajského súdu Trnava sp. zn. 23CoPr/­4/­2017 a Krajského súdu Nitra sp. zn. 8CoPr/­1/­2018, z ktorých vyplýva nemožnosť vykonávať funkciu konateľa v spoločnosti v pracovnoprávnom vzťahu pod následkom absolútnej neplatnosti pracovnej zmluvy podľa § 39 Občianskeho zákonníka.

Súd uviedol, že si je vedomý toho, že predmetné rozhodnutia sa týkajú postavenia štatutárneho orgánu v obchodnej spoločnosti však nevzhliadol žiadne obmedzenie, ktoré by neumožňovalo vyslovenie obdobného záveru aj vo vzťahu k inej právnickej osobe, keďže postavenie štatutárneho orgánu v inej právnickej osobe tak, ako ho prezentuje § 20 Občianskeho zákonníka je pojmovo identické s jeho postavením v obchodnej spoločnosti tak, ako ho prezumuje lex specialis, t. j. Obchodný zákonník.

Funkcia člena štatutárneho orgánu právnickej osoby potom z dôvodu neexistencie základného pojmového znaku, t. j. závislej práce (konkrétne neexistencie vzťahu podriadenosti zamestnanca voči zamestnávateľovi) nezakladá pracovnoprávny vzťah, a to ani vtedy, ak si zmluvné strany na základe svojej dohody dojednajú predmetný právny vzťah ako vzťah pracovnoprávny, nakoľko takýto prejav vôle sa dostáva do rozporu s ustanoveniami Zákonníka práce o jeho vecnej pôsobnosti.

Pokiaľ aj právny poriadok v ustanovení § 42 ods. 2 Zákonníka práce výslovne pripúšťa existenciu pracovnoprávneho vzťahu medzi štatutárnym orgánom právnickej osoby a právnickou osobou, o tento prípad sa v spore nejednalo, nakoľko vo vzťahu k štatutárnemu orgánu záujmového združenia právnických osôb osobitný predpis neustanovuje voľbu alebo vymenovanie ako predpoklad vykonávania funkcie štatutárneho zástupcu. Predmetné ustanovenie sa vzťahuje napríklad na prípad postavenia riaditeľa školy prezumovaný zákonom č. 596/­2003 Z. z. o štátnej správe v školstve a školskej samospráve a o zmene a doplnení niektorých zákonov, podľa ktorého postavenie riaditeľa školy je z hľadiska pracovného práva explicitne upravené v ust. § 3 ods. 6. Uvedený názor je logickým vyústením uvedenej rozhodovacej praxe súdnych autorít Slovenskej republiky, konštatoval súd.

Štatutárny zástupca združenia môže vykonávať inú pracovnú činnosť

Súd v odôvodnení svojho rozhodnutia však pripustil popri riešenom prípade možnosť súbehu pracovného pomeru s výkonom funkcie štatutárneho orgánu, avšak iba v prípade, ak člen štatutárneho orgánu nevykonáva v pracovnom pomere činnosti zameniteľné s výkonom funkcie štatutárneho orgánu, t. j. ak člen štatutárneho orgánu vykonáva inú pracovnú činnosť, ktorá v sebe nepostihuje výkon funkcie štatutárneho orgánu. Prípustný je súbeh výkonu funkcie člena štatutárneho orgánu vtedy, ak tá istá osoba zastáva pozíciu štatutárneho orgánu alebo člena štatutárneho orgánu právnickej osoby a zároveň má uzavretú pracovnú zmluvu na pozíciu, obsahom ktorej nie je rovnaká alebo obdobná náplň činnosti ako pre výkon štatutárneho orgánu.

Z dôkazov a ani z tvrdení žalobkyne, ktorú v tomto spore zaťažovalo dôkazné bremeno preukázať, že pre žalovaného vykonávala aj iné práce ako jej vyplývali z funkcie riaditeľky ako štatutárneho orgánu, však nevyplynuli takéto skutočnosti.

Odvolací súd sa so skutkovými a právnymi závermi okresného súdu stotožnil

Krajský súd v Žiline, ktorý bol v predmetnom spore odvolacím súdom, rozsudok okresného súdu potvrdil a v potvrdzujúcom rozhodnutí uviedol, že podrobne preskúmal všetky rozhodujúce otázky, ktoré boli vo veci vznesené a stotožnil sa so skutkovými a právnymi závermi, na ktorých svoje rozhodnutie súd prvej inštancie založil, ktorý v dostatočnom rozsahu zistil skutočnosti rozhodné pre rozhodnutie, vecne správne rozhodol a svoje rozhodnutie odôvodnil.

Naviac okrem iného uviedol, že pokiaľ žalobkyňa namietala, že bola povinná plniť úlohy uložené jej správnou radou a preukazovala existenciu vzťahu podriadenosti, súd prvej inštancie poukázal na to, že ukladanie úloh štatutárnemu orgánu spoločnosti zo strany na to príslušného orgánu spoločnosti nemožno bez ďalšieho chápať ako prejav vzťahu nadriadenosti ukladajúceho orgánu vo vzťahu k štatutárnemu orgánu, ktorý je do určitej miery výkonným orgánom právnickej osoby. Nemožno ho zamieňať s definičným znakom závislej práce tak, ako ju prezumujú príslušné ustanovenia Zákonníka práce. Tiež dodal, že z obsahu stanov nemožno vyvodiť, že by bol riaditeľ ako orgán žalovaného podriadený nejakému inému orgánu žalovaného. Skutočnosť, že plnil riaditeľ úlohy uložené správnou radou, bola irelevantná. Taktiež nebola podľa odvolacieho súdu právne relevantnou tá skutočnosť, že viceprezident združenia (ako poverený zástupca správnej rady) mal svojim podpisom overiť konečné znenie pracovnej zmluvy.

Oprávnenie správnej rady určovať náplň jednotlivých funkcií a ukladať riaditeľovi koncepčné úlohy je však potrebné podľa súdu odlišovať od oprávnenia udeľovať pokyny, riadiť a organizovať prácu riaditeľa. Možnosť organizovať prácu zamestnanca ako definičný znak závislej práce je výrazom nesamostatnosti zamestnanca v pracovnoprávnom vzťahu, zamestnanec nemôže bez zamestnávateľa rozhodovať o priebehu práce. Tento znak však v danom prípade nepochybne absentoval. Žalobkyňa mala právomoc autonómnej kontroly nad každodennou prevádzkou žalovanej, ako aj nad výkonom svojich povinností.

Odvolací súd uzavrel, že medzi žalobkyňou a žalovaným nevznikol individuálny pracovnoprávny vzťah v zmysle § 1 ods. 1 Zákonníka práce. Žalobkyňa preto nepožíva postavenie zamestnanca, ako je toto definované Zákonníkom práce, a teda ani ochranu poskytovanú zamestnancovi týmto zákonom, a teda ani ustanovením § 17 ods. 3 a rovnako § 77 Zákonníka práce.

Otázka pre Najvyšší súd Slovenskej republiky

Žalobkyňa sa však ani s rozhodnutím odvolacieho súdu neuspokojila a vo veci podala dovolanie na Najvyšší súd Slovenskej republiky. V dovolaní žiadala, aby dovolací súd zodpovedal právnu otázku: „Vznikol medzi žalobkyňou ako riaditeľkou žalovaného a žalovaným, ktorý je záujmovým združením právnických osôb individuálny pracovnoprávny vzťah na základe pracovnej zmluvy zo dňa 31. marca 2017?“

Dovolací súd žalobkyňou položenú otázku o vzniku individuálneho pracovnoprávneho vzťahu na základe uvedenej pracovnej zmluvy medzi ňou ako riaditeľkou žalovaného a žalovaným, ktorý je záujmovým združením právnických osôb považoval súdmi nižších inštancií za správne vyriešenú interpretujúc pritom § 42 ods. 2 Zákonníka práce, a to v súlade s už ustálenou rozhodovacou praxou najvyššieho súdu, preto podané dovolanie vo veci samej ako nedôvodné zamietol.

Dva diametrálne odlišné inštitúty

Najvyšší súd SR vo svojom dvadsaťdva stranovom rozsudku konštatoval, že zmyslom pracovného pomeru je výkon závislej práce v podriadenom postavení a na základe pokynov zamestnávateľa, zmyslom vzťahu spoločnosti a štatutárneho orgánu je úprava obchodného vedenia a konania osoby v mene spoločnosti. Pracovný pomer a veci s ním súvisiace sú upravené Zákonníkom práce, oprávnenie vykonávať funkciu štatutárneho orgánu vyplýva predovšetkým z Obchodného zákonníka ako aj ďalších osobitných predpisov a ďalej tiež zo zakladajúcich listín. To, že ide o dva diametrálne odlišné inštitúty, judikoval aj Najvyšší súd Slovenskej republiky v rozsudku z 26. novembra 1997 sp. zn. 5Cdo/­92/­1997, podľa právnej vety judikátu R 48/­1999 „Vykonávanie funkcie člena štatutárneho orgánu nie je výkonom práce v pracovnom pomere; tento vzťah nemožno skončiť niektorým zo spôsobov uvedených v ustanovení § 42 ods. 1 Zákonníka práce“.

Z odôvodnenia predmetného publikovaného rozhodnutia okrem iného vyplýva, že v danej veci bol „...žalobca v čase doručenia prejavu o okamžitom skončení pracovného pomeru spoločníkom a konateľom žalovanej spoločnosti a z toho mu vyplývali práva a povinnosti upravené ustanoveniami Obchodného zákonníka. Na obchodné vedenie spoločnosti je oprávnený každý spoločník v rámci zásad medzi nimi dohodnutými (§ 81 ods. 1 Obchodného zákonníka), do čoho treba zahrnúť aj prípadné administratívne práce, pokiaľ nimi je poverený touto dohodou niektorý zo spoločníkov. Iné by bolo, ak by na takéto práce spoločnosť prijala zamestnanca a uzavrela s ním pracovný pomer podľa Zákonníka práce. V tomto prípade sa tak nestalo, a to napriek tomu, že pracovisko spoločnosti bolo v byte žalobcu, lebo medzi ním a spoločnosťou nedošlo k uzavretiu pracovného pomeru. Z toho správne vychádzal aj krajský súd, že žalobca nebol zamestnancom žalovanej spoločnosti, ale bol spoločníkom aj konateľom s dohodnutými právami a povinnosťami, preto nevzťahovali sa naň ustanovenia Zákonníka práce a nebolo možné s ním zrušiť pracovný pomer podľa § 53 ods. 1 písm. b) Zákonníka práce. Za tohto stavu správne postupoval krajský súd, ak rozsudok prvostupňového súdu zmenil tak, že žalobe vyhovel a vyslovil neplatnosť takéhoto právneho úkonu. Pre aplikáciu ustanovení Zákonníka práce o skončení pracovného pomeru musí byť preukázané, že predtým došlo k uzavretiu pracovného pomeru a že medzi účastníkmi existuje pracovnoprávny vzťah, že zamestnávateľ a zamestnanec uzavreli pracovný pomer, hoci aj konkludentne. V danom prípade takýto vzťah nevznikol. Ako už bolo konštatované, že žalobca je spoločníkom spoločnosti s ručením obmedzeným, ktorá síce môže zamestnávať osoby v pracovnom pomere na administratívne práce, ktoré sú potrebné pre činnosť spoločnosti, ale pokiaľ takéto práce vykonáva niektorý z členov spoločnosti na základe dohody členov spoločnosti, treba takúto činnosť považovať za činnosť štatutárneho člena spoločnosti, ktorá vyplýva z dohody členov tejto spoločnosti. V takom prípade nemožno túto činnosť skončiť ako pracovný pomer, lebo takýto pracovnoprávny vzťah nevznikol. Nemožno vylúčiť ani prípady, že niektorý zo spoločníkov a konateľov spoločnosti by vykonával administratívne práce spoločnosti ako zamestnanec, ale takýto zamestnanecký pomer musel by byť dohodnutý so všetkým náležitosťami, aby sa náplň práce zamestnanca a súčasne konateľa nezamieňala a aby bolo zrejmé, že došlo aj k uzavretiu pracovného pomeru a že činnosť spoločníka a tiež konateľa si vzájomne nekonkurujú. Bolo potrebné preto uzavrieť, že je v dispozícii zákonodarcu, aby osobitným predpisom upravil, ktorá funkcia štatutárneho orgánu sa vzhľadom na povahu tej ktorej právnickej osoby a regulovaného právneho vzťahu bude vykonávať v pracovnom pomere (napr. § 3 ods. 6 zákona č. 596/­2003 Z. z.)...“.

Výkon funkcie štatutárneho orgánu spoločnosti nie je druhom práce

Zo záverov vyplývajúcich z vyššie citovaného rozhodnutia najvyššieho súdu vychádzala aj jeho ďalšia, toho času už ustálená judikatúra v zmysle, ktorej „činnosť štatutárneho orgánu spoločnosti s ručením obmedzeným nevykonáva fyzická osoba v pracovnom pomere, a to ani v prípade, že nie je spoločníkom, pretože výkon funkcie štatutárneho orgánu spoločnosti nie je druhom práce v zmysle § 29 ods. l písm. a) Zákonníka práce [v súčasnosti § 43 ods. 1 písm. a)] a vznik a zánik tohto právneho vzťahu nie je upravený pracovnoprávnymi predpismi a riadi sa obsahom spoločenskej zmluvy“ (viď rozsudok Najvyššieho súdu Slovenskej republiky zo 16. decembra 2010, sp. zn. 4MCdo/­6/­2009, obdobne tiež nález Ústavného súdu Slovenskej republiky z 5. septembra 2023 IV. ÚS 260/­2023-53).

Podľa názoru vec prejednávajúceho senátu dovolacieho súdu sú predmetné právne závery vzhľadom na jej skutkové podobnosti priamo aplikovateľné aj na preskúmavaný prípad. To, že na strane žalovaného sa nejedná o obchodnú spoločnosť (ako vo veci R 48/­1999 resp. sp. zn. 4MCdo/­6/­2009), ale inú formu právnickej osoby, nebolo pre správne posúdenie rozhodujúce. Ustanovenie § 42 ods. 2 Zákonníka práce totiž stanovuje, že v určitých prípadoch môže vzniknúť pracovný pomer len po predchádzajúcej voľbe, resp. vymenovaní. Predmetná dispozícia je však „v rukách“ zákonodarcu, aby (osobitným predpisom) upravil, ktorá funkcia štatutárneho orgánu sa vzhľadom na povahu tej ktorej právnickej osoby a regulovaného právneho vzťahu bude vykonávať v pracovnom pomere. V danej veci ale o takýto prípad nešlo, keďže právna úprava záujmových združení právnických osôb v § 20f a nasl. Občianskeho zákonníka neobsahuje ustanovenia o tom, že funkcia štatutárneho orgánu sa má vykonávať v pracovnom pomere (pozri § 2 ods. 1 zákona č. 552/­2003 Z.z. o výkone práce vo verejnom záujme - napr. riaditeľ Agentúry na podporu výskumu a vývoja, riaditeľ základnej školy a podobne), konštatoval v závere svojho rozsudku Najvyšší súd SR.

Záver

Odôvodnenie rozsudku Najvyššieho súdu SR, ako aj závery rozhodnutí nižších súdov v ňom uvedené, sú podstatne zostručnené. V článku sme citovali rozsudok Najvyššieho súdu SR zo dňa 30. septembra 2025, spisová značka 8CdoPr/­3/­2024.

JUDr. Edmund Horváth