Výkon dokazovania správcom dane

a jeho ukončenie

Priebeh dokazovania predstavuje významnú súčasť daňového procesu. Pri výklade pojmu „dôkaz“ je nevyhnutné, aby správcovia dane použili extenzívny právny výklad, ktorý vyplýva aj z platnej právnej úpravy. Pri výkone dokazovania platia taktiež právne zásady, základné pravidlá daňového konania, ktoré musia byť bezvýhradne rešpektované.

Súčasťou daňovej kontroly vykonávanej u daňového subjektu je taktiež dokazovanie, pričom daňová kontrola sa ukončuje protokolom, ktorý je významným podkladom pre rozhodnutie. Priebežná dôkazná situácia môže byť ukončená aj vydaním predbežného opatrenia.

Význam pojmu dôkaz v daňovom konaní

V rámci daňového konania prebieha štádium, ktorého základným cieľom je nadobudnutie dôkazných prostriedkov, ktoré sú potrebné k objasneniu skutkového stavu veci, ktorý je predmetom daňového konania a ktoré sa nazýva dôkazným konaním.

V daňovom konaní má daňový subjekt právnu povinnosť dokazovať niektoré tvrdenia. Podľa § 24 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z.n.p. (ďalej len „daňový poriadok“) ide o skutočnosti, ktoré sú potrebné a majú vplyv na správne určenie daňovej povinnosti alebo majú vzťah k predmetu daňového konania. Pokiaľ je daňový subjekt vyzvaný na predloženie dôkazných prostriedkov počas daňovej kontroly alebo kedykoľvek počas daňového konania správcom dane, musí dôkazné prostriedky predložiť.

Pokiaľ v súvislosti s evidenciou, záznamami alebo podkladmi, ktoré je daňový subjekt povinný viesť v súvislosti so svojou činnosťou vzniknú určité pochybnosti, nejasnosti, nezrovnalosti, ktoré je potrebné preukázať, tak daňový subjekt tieto musí vyvrátiť a situáciu objasniť prostredníctvom dôkazov v daňovom konaní.

Vedenie dôkazného konania, vykonávanie a posúdenie dôkazov je výlučným oprávnením príslušného správcu dane, ktorý si však podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku v odôvodnení svojho rozhodnutia musí odôvodniť, že dokazovanie bolo vykonané správne. Odmietnutie akéhokoľvek dôkazného prostriedku predloženého daňovým subjektom preto musí byť riadne odôvodnené správcom dane v rozhodnutí.

Pri vymedzení právneho pojmu „dôkaz“ využíva daňový poriadok extenzívne hľadisko. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku platí, že ako dôkaz možno použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim.

V kontexte uvedeného platí, uvedený výpočet dôkazov v § 24 ods. 4 daňového poriadku je len demonštratívny a je úplne na uvážení správcu dane, či iný dôkazný prostriedok tam neuvedený, vykoná. V § 25 a § 25a daňového poriadku sú ustanovené špecifické dôkazné prostriedky, ktorými sú výpoveď svedka a znalecké dokazovanie, ktoré sú konkretizované aj osobitnou právnou úpravou. Tak napríklad v prípade svedeckej výpovede v daňovom konaní je potrebné podporne použiť aj Občiansky zákonník, hlavne § 116, ktorý ustanovuje, kto je „blízka osoba“, a to v súvislosti s tým, že svedok môže odoprieť svedeckú výpoveď, pokiaľ by tým spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám.

V prípade znaleckého dokazovania ide o analyzovanie údajov, ktoré sú odbornými záležitosťami a ktoré je potrebné exaktne posúdiť. Osobitnou právnou úpravou, ktorá musí byť aj v daňovom konaní rešpektovaná je zákon č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon č. 382/2004 Z. z.“). Pri exaktnom znaleckom posudzovaní totiž musí písomné vyhotovenie znaleckého posudku spĺňať obsahové náležitosti podľa § 17 ods. 4 zákona č. 382/2004 Z. z. preto, aby bol právne relevantný a pokiaľ možno objektívne zohľadňoval posúdenie právneho stavu.

Jednotlivé základné zásady platné pre dokazovanie v daňovom konaní

Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku sa v celom daňovom konaní a teda aj v dôkaznom konaní musí postupovať v súlade s právnymi predpismi, a to nielen v súlade so zákonmi, ale aj vykonávacou právnou úpravou. Ide pritom o zásadu právnej súladnosti daňového konania.

V súvislosti s dôkazným konaním uvedená zásada požaduje, aby každý dôkaz bol získaný v súlade s platnou právnou úpravou a každý dôkaz, ktorý bol nadobudnutý protiprávne, nemôže byť v daňovom konaní zohľadnený, ani keby preukazoval fakty podstatné pre daňové konanie.

Podstatnou zásadou pre dokazovanie v daňovom konaní je podľa § 3 ods. 2 daňového poriadku zásada spolupráce správcu dane s daňovým subjektom.

Pokiaľ daňový subjekt navrhne kedykoľvek počas priebehu daňového konania dôkaz, správca dane sa ním musí zaoberať a vyhodnotiť jeho opodstatnenosť. Pritom musí dôkaz vyhodnotiť urýchlene a nesmie v daňovom konaní robiť prieťahy. Pre ochranu práv a oprávnených záujmov daňového subjektu musí byť v daňovom konaní správa daní efektívna.

Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Ide o podstatnú zásadu platnú pre dokazovanie v daňovom konaní. Podľa tejto zásady je síce hodnotenie dôkazov plnou kompetenciou správcu dane, tento však musí každý jeden dôkaz vyhodnotiť individuálne, zohľadňuje však interakcie, logické súvislosti, ktoré v súvislosti s predloženými dôkazmi vyvstávajú.

Správca dane musí vyhodnocovať vzájomné dôkazy nielen v neprospech, ale aj v prospech účastníka daňového konania, čo predovšetkým platí pri špecifických dôkazných konaniach, akými je napríklad výkon daňovej kontroly.

Uvedené je špecificky ustanovené aj § 48 ods. 5 daňového poriadku podľa ktorého pri určení dane podľa pomôcok je správca dane povinný prihliadnuť tiež na zistené okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt, aj keď ním neboli uplatnené. Pritom posudzovanie dôkazov musí byť nezávislé a nestranné a pokiaľ vzniknú pochybnosti o nezaujatosti, tak daňový subjekt môže podať námietku zaujatosti, o ktorej musí byť okamžite rozhodnuté.

Podľa § 3 ods. 5 daňového poriadku je správca dane povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti, ktoré mu ukladá platná právna úprava. Podľa uvedenej zásady nemôže správca dane vyčkávať, že dôkazné prostriedky predložia daňové subjekty, ale si tieto nadobúda sám.

Tak napríklad, keď daňový subjekt nepodá riadne a včas daňové priznanie podľa § 15 ods. 1 daňového poriadku a osobitnej právnej úpravy, tak ho správca dane podľa § 15 ods. 2 daňového poriadku na jeho podanie vyzve. Pokiaľ ho ale daňový subjekt ani po výzve správcu dane nepodá, tak v tom prípade správca dane nevyčkáva na podanie daňového priznania, ale si sám zisťuje podklady potrebné na správne zistenie výšky základu dane alebo daňovej platby, a to začatím konania o určenie dane podľa pomôcok. Uvedené je možné podľa § 15 ods. 3 v spojení s § 48 ods. 1 písm. a) daňového poriadku prostredníctvom obligatórneho začatia konania o určenie dane podľa pomôcok.

V § 3 ods. 7 daňového poriadku je uvedená zásada rovnoprávneho procesného postavenia účastníkov daňového konania, ktorá je podstatnou východiskovou zásadou platnou aj pre priebeh dôkazného konania. Každý účastník daňového konania má právo podávať návrhy dôkazných prostriedkov, ktorými sa preukazujú tvrdenia v daňovom konaní. Pokiaľ správca dane nepripustí určitý dôkaz navrhnutý účastníkom daňového konania na vykonanie, musí si toto svoje rozhodnutie dôkladne odôvodniť.

Pokiaľ účastník daňového konania má pochybnosť ohľadne zaujatosti správcu dane pri posudzovaní dôkazov, môže podať námietku. O uvedenom svedčí § 60 ods. 4 daňového poriadku podľa ktorého ak sa účastník daňového konania dozvie skutočnosti preukazujúce vylúčenie zamestnanca správcu dane podľa § 60 ods. 1 a 2 daňového poriadku, môže podať príslušnému orgánu námietku zaujatosti najneskôr do 15 dní odo dňa, keď sa o tejto skutočnosti dozvedel.

Podľa § 60 ods. 6 daňového poriadku o námietke zaujatosti rozhodne jeho najbližšie nadriadený vedúci zamestnanec, ktorý môže rozhodnúť o vylúčení zamestnanca aj z vlastného podnetu. Námietku zaujatosti nemožno podať starostovi obce, prezidentovi finančnej správy, riaditeľovi daňového úradu a riaditeľovi colného úradu.

Správca dane pritom musí dôkladne posúdiť každý dôkazný prostriedok, či už svedčí v neprospech alebo v prospech účastníka daňového konania. Preto nemožno znevýhodňovať ktoréhokoľvek účastníka daňového konania napríklad tým, že sa nezohľadnia dôkazné prostriedky ním predkladané, v porovnaní s iným účastníkom daňového konania.

V prípade, že účastník daňového konania má názor, že rozhodnutím správcu dane bola v dôkaznom konaní narušená rovnoprávnosť účastníkov daňového konania, má možnosť podať proti takémuto rozhodnutiu podľa § 72 ods. 1 daňového poriadku odvolanie, pričom v odvolacom konaní sa preskúma opodstatnenosť tvrdení prezentovaných v odvolaní.

V § 3 ods. 8 daňového poriadku je uvedená zásada, že právom aj povinnosťou daňových subjektov a iných osôb ako daňový subjekt, ktoré majú práva a povinnosti pri správe daní alebo ktorých práva a povinnosti sú správou daní dotknuté, pri správe daní je úzko spolupracovať so správcom dane. Predovšetkým by malo byť v záujme účastníka daňového konania predkladať správcovi dane potrebné dôkazné prostriedky a správca dane musí vytvoriť predpoklady na uplatnenie práv a oprávnených záujmov účastníka daňového konania. Uplatňovanie nástrojov zjednania nápravy sankčného charakteru by malo byť krajným riešením pre prípad, že uvedená spolupráca správcu dane a účastníka daňového konania má nedostatky a spôsobuje prieťahy v daňovom konaní.

Podľa § 3 ods. 9 daňového poriadku správca dane dbá na to, aby pri rozhodovaní v skutkovo zhodných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely. Preto správca dane vytvára v rámci svojej rozhodovacej činnosti predpoklady pre to, aby v skutkovo zhodných prípadoch vydával rozhodnutia, ktoré sú podobné a nevznikali tak neodôvodnené rozdiely pri rozhodovaní. Uvedená právna zásada si pritom vyžaduje podobné zhodnotenie dôkazov, ktoré sú predložené v skutkovo zhodných daňových konaniach, pričom ide o porovnateľnosť rozhodnutí rôznych správcov dane, čo si vyžaduje aj ich určitú vzájomnú spoluprácu.

Dôkazné konanie sa môže končiť nielen vydaním prvostupňového rozhodnutia príslušného správcu dane, ktoré zohľadňuje už vykonané dokazovanie, ale aj protokolom o výsledku daňovej kontroly, prípadne uložením predbežného opatrenia, ktoré je taktiež rozhodnutím.

Protokol o výsledku daňovej kontroly

Podľa § 44 ods. 1 daňového poriadku prostredníctvom daňovej kontroly správca dane zisťuje alebo preveruje skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane alebo dodržiavanie ustanovení osobitných právnych predpisov, napríklad zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v z.n.p. Rozsah, prípadne predmet daňovej kontroly je podmienený jej účelom, za splnenia ktorého sa realizuje. Spravidla sa daňová kontrola vykonáva priamo u kontrolovaného daňového subjektu, najčastejšie tam, kde tento subjekt vykonáva činnosť podliehajúcu zdaneniu, ale môže to byť aj na inom mieste, ktoré určí správca dane a ktoré je podstatné pre naplnenie účelu daňovej kontroly.

Výkon daňovej kontroly predstavuje proces, v rámci ktorého správca dane získava dôkazy, ktoré sú nevyhnutné pre správne určenie základu dane alebo konkrétnej výšky daňovej povinnosti, nakoľko nemá podklady na určenie výšky daňovej platby. Pritom ide napríklad o prípad podľa § 17 ods. 3 daňového poriadku, kedy síce daňový subjekt podal správcovi dane daňové priznanie, správca dane ale má určité pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti podaného daňového priznania, pričom daňový subjekt nepodal správcovi dane doplňujúce vysvetlenia.

Pretože uvedené nejasnosti daňového priznania majú vplyv na výšku dane alebo sumy, ktorú mal podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, správca dane vykoná u daňového subjektu daňovú kontrolu alebo vyrubí v skrátenom vyrubovacom konaní podľa § 68a daňového poriadku daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani, alebo určí sumu alebo rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt vykázať podľa osobitných predpisov alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov.

Pri daňovej kontrole má zamestnanec správcu dane právnu povinnosť preukázať sa daňovému subjektu písomným poverením na výkon daňovej kontroly a služobným preukazom zamestnanca správcu dane s výnimkou, keď daňovú kontrolu vykonáva obec v danom prípade.

Daňová kontrola predstavuje
dôkazné konanie

o čom svedčí aj skutočnosť, že daňový subjekt má právo predkladať v priebehu daňovej kontroly dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia a navrhovať dôkazy dostupné správcovi dane, ktoré sám nemôže predložiť, najneskôr do dňa jej ukončenia. Pokiaľ je daňová kontrola spojená aj s ústnym konaním, pri ktorom sa vykonávajú jednotlivé dôkazné prostriedky, napríklad dochádza ku výpovedi svedka alebo ku znaleckému dokazovaniu, tak kontrolovaný daňový subjekt má oprávnenie klásť daným svedkom a znalcom otázky. V priebehu daňovej kontroly môžu vyvstať určité skutočnosti, ktoré vyplynuli aj z vykonaného dokazovania alebo z podkladov z daňovej kontroly, ktoré sa týkajú kontrolovaného daňového subjektu. V tomto prípade má kontrolovaný daňový subjekt právo vyjadrovať svoje stanoviská, prípadne poskytnúť dôkazné prostriedky, napríklad písomnosti, ktorými môže preukazovať svoje tvrdenia.

Pokiaľ má kontrolovaný daňový subjekt určité dôkazné prostriedky, písomnosti a iné doklady, ktoré preukazujú hospodárske operácie a účtovné prípady, vo forme požadovanej správcom dane, ak ich v tejto požadovanej forme vedie, vrátane evidencie a záznamov, ktorých vedenie bolo správcom dane uložené, nielenže musí tieto správcovi dane poskytnúť, ale aj podávať k nim ústne alebo písomné vysvetlenia, pokiaľ je to potrebné.

Uvedené dôkazné prostriedky a iné veci musí daňový subjekt správcovi dane zapožičať aj mimo svojho sídla, miesta podnikania alebo prevádzkových priestorov, poskytnúť výpisy, alebo ich kópie, taktiež musí umožniť prístup k softvéru a informačno-komunikačným prostriedkom, ktoré používa na prevádzkovanie podnikateľskej činnosti, a k výstupným dátam z týchto softvérov.

O vykonanej kontrole a teda aj o vykonanom dokazovaní sa vyhotoví protokol, ktorý sa doručuje kontrolovanému daňovému subjektu. Podľa § 46 ods. 9 písm. a) daňového poriadku okamih doručenia protokolu o daňovej kontrole kontrolovanému daňovému subjektu spôsobuje ukončenie daňovej kontroly. Vo výzve správca dane určí lehotu, nie kratšiu ako 30 pracovných dní od doručenia takého protokolu, v ktorej sa má kontrolovaný daňový subjekt vyjadriť k zisteniam uvedeným v protokole a označiť dôkazy preukazujúce jeho tvrdenia, ktoré nemohol predložiť v priebehu daňovej kontroly. Ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy. Zmeškanie lehoty nemožno odpustiť.

Obsahové náležitosti protokolu o daňovej kontrole ustanovuje § 47 daňového poriadku taxatívnym právnym výpočtom. Podľa § 47a daňového poriadku počas výkonu daňovej kontroly môže správca dane vyhotoviť aj čiastkový protokol.

Uloženie predbežného opatrenia

Podľa § 50 ods. 1 daňového poriadku správca dane môže počas daňovej kontroly, počas určovania dane podľa pomôcok alebo pri miestnom zisťovaní na zabezpečenie ich účelu alebo ak je odôvodnená obava, že nesplatná daň alebo nevyrubená daň nebude v dobe jej splatnosti uhradená alebo bude nevymožiteľná alebo že v tejto dobe bude vymáhanie dane spojené so značnými ťažkosťami, v rozsahu nevyhnutne potrebnom uložiť rozhodnutím daňovému subjektu, aby niečo vykonal, niečoho sa zdržal alebo niečo strpel, a to najmä, aby:

•    zložil peňažnú sumu na účet správcu dane,

•    nenakladal s vecami alebo právami určenými v rozhodnutí.

Predbežné opatrenie sa v daňovom konaní ukladá rozhodnutím, ktoré musí mať náležitosti podľa § 63 ods. 3 a 5 daňového poriadku, pričom ho podľa § 50 ods. 5 daňového poriadku možno napadnúť odvolaním, ktoré však nemá odkladný účinok. K odvolaniu však musí odvolávajúci sa daňový subjekt pripojiť aj jednotlivé dôkazné prostriedky, ktorými potvrdí svoje vyjadrenia tvrdené v odvolaní.

Podľa § 50 ods. 7 daňového poriadku platí, že správca dane predbežné opatrenie zruší, ak pominie dôvod, pre ktorý bolo uložené; ak pominul dôvod len sčasti, predbežné opatrenie sa zruší len čiastočne. Predbežné opatrenie však zo zákona stráca účinnosť okamihom zaplatenia dane alebo daňového nedoplatku, a to aj vykonaním kompenzácie podľa § 55 ods. 7 daňového poriadku, alebo dňom vzniku záložného práva podľa § 81 daňového poriadku, pričom o strate účinnosti predbežného opatrenia musí správca dane písomne upovedomiť daňový subjekt.

Vydanie rozhodnutia v daňovom konaní

Prvostupňové daňové konanie a teda aj dokazovanie sa ukončuje vydaním rozhodnutia, ktoré musí obsahovať všetky náležitosti podľa § 63 ods. 3 a 5 daňového poriadku a taktiež musí byť dotknutému daňovému subjektu riadne doručené ustanoveným spôsobom. Okamih doručenia rozhodnutia dotknutému daňovému subjektu je veľmi podstatný, nakoľko od tohto momentu začína plynúť všeobecná, 30 dňová lehota na podanie odvolania a pokiaľ je odvolanie vylúčené, tak sa týmto okamihom stáva rozhodnutie vydané v daňovom konaní právoplatným.

Rozhodnutie v daňovom konaní vydané správcom dane musí obsahovať tieto náležitosti:

•    Označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal, pričom musí ísť o presné označenie správcu dane, ktorý má právnu subjektivitu. Podľa § 4 ods. 1 daňového poriadku je správcom dane daňový úrad, colný úrad a obec, pričom ide o taxatívny právny výpočet,

•    označenie daňového subjektu. V tomto ohľade je veľmi podstatné, aby sa označenie daňového subjektu v plnom rozsahu zhodovalo s oficiálnou databázou, napríklad pokiaľ ide o fyzickú osobu – podnikateľa, tak aby bolo jeho obchodné meno presne odpísané zo živnostenského registra alebo pokiaľ ide o právnickú osobu tak z obchodného registra,

•    číslo a dátum rozhodnutia,

•    výrokovú časť, ktorá obsahuje meritórne rozhodnutie vo veci, v ktorej musia byť jednoznačne a presne uvedené ustanovenia právnych predpisov, na základe ktorých sa rozhodlo, lehoty na úhradu peňažného plnenia, pričom v § 63 ods. 4 daňový poriadok len podporne ustanovuje všeobecnú lehotu 15 dní od právoplatnosti rozhodnutia. Uvedená všeobecná lehota plnenia platí len v tom prípade, pokiaľ daňový poriadok alebo osobitný právny predpis neustanovuje inú lehotu. Taktiež je potrebné uviesť, kto hradí a v akej výške náklady daňového konania podľa § 12 daňového poriadku a pokiaľ rozhodnutie v daňovom konaní ukladá peňažné plnenie, tak potom je potrebné uviesť identifikačné údaje pre realizáciu platby,

•    odôvodnenie je podstatnou časťou rozhodnutia v daňovom konaní a obsahovo by malo byť jeho najrozsiahlejšou časťou. V odôvodnení podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku správca dane musí uviesť, ktoré skutočnosti sú podkladom pre vydanie rozhodnutia, vysporiadanie sa s návrhmi a námietkami daňového subjektu, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a použitie právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. Výnimku z toho, že rozhodnutie vydané v daňovom konaní musí obsahovať odôvodnenie, predstavuje prípad, keď sa rozhoduje o opravných prostriedkoch a daňovému subjektu sa vyhovie v plnom rozsahu. Ide o prípady autoremedúry podľa § 73 ods. 1 daňového poriadku, kedy správca dane vyhovie odvolateľovi v plnom rozsahu, pričom ide o jediný prípad, keď o odvolaní môže rozhodovať prvostupňový správca dane, ktorý napadnuté rozhodnutie vydal,

•    poučenie o možnosti podať opravný prostriedok, hlavne o mieste, lehote a forme podania odvolania s upozornením na vylúčenie odkladného účinku. Platný daňový poriadok presne ustanovuje vo svojom § 63 ods. 6 a 7 postup, podľa ktorého sa má postupovať, pokiaľ rozhodnutie vydané v daňovom konaní neobsahuje poučenie o opravnom prostriedku, mylne informuje, že opravný prostriedok nemožno podať alebo uvádza nesprávnu lehotu pre podanie odvolania,

•    vlastnoručný podpis oprávnenej osoby s uvedením jej mena, priezviska a funkcie a odtlačok úradnej pečiatky; ak sa rozhodnutie vyhotovuje v elektronickej podobe, neobsahuje vlastnoručný podpis a odtlačok úradnej pečiatky, ale sa autorizuje podľa osobitného predpisu, ktorým je zákon č. 305/2013 Z. z. o elektronickej podobe výkonu pôsobnosti orgánov verejnej moci a o zmene a doplnení niektorých zákonov (zákon o e-Governmente) v z.n.p.

•    Podľa § 63 ods. 9 daňového poriadku rozhodnutie vydané v daňovom konaní je právoplatné, pokiaľ bolo doručené a nemožno proti nemu podať odvolanie. Vykonateľné je podľa § 63 ods. 10 daňového poriadku vtedy, pokiaľ voči nemu nemožno podať odvolanie alebo ak odvolanie nemá odkladný účinok a ak zároveň uplynula lehota plnenia.

•    Podľa § 63 ods. 12 daňového poriadku rozhodnutie v daňovom konaní potom možno opraviť len v prípade zrejmých nedostatkov, prípade nesprávností, ktoré sú zjavné, chyby v písaní, počítaní, chýbajúce formálne náležitosti a iné zrejmé nesprávnosti v rozhodnutí a upovedomí sa o tom oznámením účastník konania.

Pokiaľ sa pri doručovaní rozhodnutia nedodrží postup doručovania do vlastných rúk ustanovený v § 31 daňového poriadku, tak sa správca dane vystavuje riziku, že pre nedodržanie formálnej stránky bude rozhodnutie v daňovom konaní napadnuté odvolaním. Pri podaní odvolania sa totiž daňový subjekt môže dovolávať toho, že rozhodnutie v daňovom konaní prevzala iná osoba, ktorá ho o neinformovala o jeho obsahu a doručení, pričom nemožno považovať za ospravedlňujúce, že rozhodnutie v daňovom konaní prevzal blízky rodinný príslušník dotknutého daňového subjektu.

ZÁKON č. 563/2009 z. z.
o správe daní (daňový poriadok)

§ 31

Doručovanie do vlastných rúk

(1) Do vlastných rúk sa doručujú písomnosti,

a)  o ktorých tak výslovne ustanovuje tento zákon,

b)  ak je deň doručenia rozhodujúci pre začiatok plynutia lehoty, ktorej nesplnenie by pre adresáta mohlo byť spojené s právnou ujmou,

c)  ak tak určí správca dane.

(2) Ak nebola fyzická osoba, ktorej má byť písomnosť doručená do vlastných rúk, zastihnutá v mieste doručenia, upovedomí ju doručovateľ vhodným spôsobom, že písomnosť príde doručiť znovu v určený deň a hodinu. Ak bude nový pokus o doručenie bezvýsledný, uloží doručovateľ písomnosť na pošte a fyzickú osobu o tom vhodným spôsobom vyrozumie. Ak si nevyzdvihne fyzická osoba písomnosť do 15 dní od jej uloženia, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, aj keď sa fyzická osoba o uložení nedozvedela.

(3) Písomnosti, ktoré sú určené do vlastných rúk právnickej osobe, je oprávnená prijímať osoba, ktorá je oprávnená konať v mene právnickej osoby, alebo osoba, ktorá je ňou poverená na prijímanie takýchto písomností. Ak nebola v mieste doručenia osoba oprávnená prijímať písomnosti zastihnutá, upovedomí ju doručovateľ vhodným spôsobom, že písomnosť príde doručiť znovu v určený deň a hodinu. Ak bude nový pokus o doručenie bezvýsledný, uloží doručovateľ písomnosť na pošte a právnickú osobu o tom vhodným spôsobom vyrozumie. Ak si nevyzdvihne právnická osoba písomnosť do 15 dní od jej uloženia, považuje sa posledný deň tejto lehoty za deň doručenia, i keď sa právnická osoba o uložení nedozvedela.

(4) Ak ide o také miesto doručenia, na ktoré nemožno doručiť písomnosť určenú do vlastných rúk, považuje sa písomnosť za doručenú v deň jej vrátenia správcovi dane, a to aj vtedy, ak sa adresát, ktorému mala byť písomnosť doručená, o tom nedozvie.

(5) Ak si adresát vyhradí doručovanie zásielok do poštového priečinku alebo ak si adresát na základe dohody preberá zásielky na pošte a nemá pridelený priečinok, dátum príchodu zásielky sa považuje za dátum jej uloženia. Ak si adresát nevyzdvihne písomnosť do 15 dní od jej uloženia, posledný deň tejto lehoty sa považuje za deň doručenia, aj keď sa adresát o uložení nedozvedel.