Výdavky na osobnú potrebu

>   Právne minimum

Pojem „osobná potreba“ nie je v priamo definovaný v žiadnom platnom právnom predpise. V princípe však možno konštatovať, že ide o výdavky, ktoré nie sú vynaložené, a to ani sčasti v súvislosti s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním zdaniteľných príjmov podnikateľa. Jedná sa tak o výdavky, ktoré podnikateľ vynaloží k tomu, aby si prostredníctvom nich pokryl výlučne svoje súkromné - mimopodnikateľské záujmy a potreby.

>   Výdavky na osobnú potrebu z pohľadu ZDP

V princípe platí, že daňovými výdavkami nie sú výdavky, ktoré nesúvisia s dosiahnutím, zabezpečením a udržaním príjmov, aj keď o nich daňovník účtoval, neboli zaúčtované v účtovníctve daňovníka, ktorých vynaloženie na daňové účely nie je dostatočne preukázané. Daňovými výdavkami nie sú v zmysle § 21 ods. 1 písm. i) zákona o dani z príjmov výdavky:

•    na osobnú potrebu daňovníka vrátane výdavkov (nákladov) na ochranu osoby daňovníka a blízkych osôb daňovníka,

•    na ochranu majetku daňovníka, ktorý nie je súčasťou obchodného majetku daňovníka a majetku blízkych osôb daňovníka.

Pre úplnosť možno pripomenúť, že citované ustanovenie sa neaplikuje na výdavky (náklady) podľa § 19 ods. 2 písm. e), p), w) a x) zákona o dani z príjmov. To znamená, že napríklad výdavky na stravovanie podnikateľa sa nechápu ako výdavky na jeho súkromnú potrebu, ale ich daňová uplatniteľnosť je priamo zakotvená v rámci zákona o dani z príjmov pri dodržaní podmienok ustanovených v § 19 ods. 2 písm. p) tohto právneho predpisu.

Príklad

Podnikateľ prevádzkuje stavebnú firmu. Na sklad zakúpil v apríli strešnú krytinu, pričom výdavok na nákup tohto materiálu zaúčtoval do výdavkov ovplyvňujúcich základ dane z príjmov. V júni použil z tohto materiálu cca 25 % na opravu strechy svojho rodinného domu.

Môže si celú sumu výdavku na nákup krytiny uplatniť do daňových výdavkov?

Alikvótna časť výdavkov na nákup strešnej krytiny, ktorú podnikateľ spotreboval v rámci opravy strechy vlastného rodinného domu, sú výdavkami na osobnú potrebu daňovníka. Z tohto dôvodu ich nie je možné zahrnúť do daňových výdavkov.

Príklad

Podnikateľ si obstaral dioptrické okuliare, ktoré potrebuje pri vykonávaní podnikateľskej činnosti. Môže si podnikateľ výdavok za tieto okuliare zahrnúť do daňových výdavkov?

Nemôže, nakoľko nosenie dioptrických okuliarov nesúvisí s vykonávaním podnikateľskej činnosti, ale so zhoršením zraku fyzickej osoby a takýto výdavok sa považuje za výdavok na osobnú potrebu fyzickej osoby.

Príklad

Daňovník vykonávajúci podnikateľskú činnosť si zakúpil spoločenský oblek a košeľu, ktoré potrebuje na rokovaniach s obchodnými partnermi v záujme úpravy svojho zovňajšku.

Môže si daňovník výdavky na nákup tohto oblečenia zahrnúť do daňových výdavkov, keďže toto oblečenie potrebuje v súvislosti s podnikaním?

Pri zahrňovaní výdavkov na pracovné oblečenie do daňových výdavkov sa vychádza z Pokynu MF SR č. 4753/­1998-62 uverejnenom vo Finančnom spravodajcovi č. 4/­1998, ktorý sa aplikuje aj pri platnosti súčasného zákona o dani z príjmov. Za pracovné ošatenie možno považovať ošatenie trvale a viditeľne označené znakmi zamestnávateľa, čím sa vylúči jeho zameniteľnosť s bežným občianskym alebo spoločenským oblečením. Za označenie sa považuje trvale našitie alebo nažehlenie obchodného mena alebo ochrannej známky firmy na všetkých súčastiach uniformy z jeho lícnej strany. Ak sa jedná o ošatenie neoznačené obchodným menom, ktoré je možné používať aj na súkromné účely, potom výdavky na nákup takéhoto ošatenia sa považujú za výdavky podľa § 21 ods. 1 písm. i) zákona na osobnú potrebu daňovníka, ktoré nie sú daňovými výdavkami.

V súvislosti s problematikou predmetnej kapitoly je potrebné poznamenať, že v zmysle ustanovenia § 19 ods. 2 písm. t) zákona o dani z príjmov možno výdavky (náklady) na obstaranie majetku, technické zhodnotenie, prevádzkovanie, opravy a udržiavanie majetku využívaného aj na súkromné účely uplatniť v daňových výdavkoch buď vo forme paušálnych výdavkov vo výške 80 %, alebo v preukázateľnej výške v závislosti od pomeru používania tohto majetku na zabezpečenie zdaniteľného príjmu. Problematika uplatňovania výdavkov sčasti aj na súkromné účely je obsiahnutá v samostatnej kapitole tejto publikácie.

Uplatňovanie výdavkov podľa § 19 ods. 2 písm. t) zákona o dani z príjmov sa totiž nevzťahuje na výdavky na osobnú potrebu daňovníka, ktoré nikdy nie sú daňovými výdavkami podľa § 21 ods. 1 písm. i) zákona o dani z príjmov.

Príklad

Podnikateľka podniká v časti svojho rodinného domu, kde má zriadený kadernícky salón. Uvedenú nehnuteľnosť nemá zaradenú v obchodnom majetku. V apríli si dala namontovať na rodinný dom bezpečnostný kamerový systém v hodnote 1 200 eur.

Môže si podnikateľka hodnotu kamerového systému uplatniť aspoň sčasti do daňových výdavkov?

Z dôvodu, že montáž bezpečnostného kamerového systému slúži na ochranu majetku podnikateľky, ktorý nie je súčasťou jej obchodného majetku, nie je možné uvedené výdavky zahrnúť do daňových výdavkov.

>   Výdavky na osobnú potrebu z pohľadu DPH

Za dodanie tovaru za protihodnotu sa okrem iného považuje aj také dodanie tovaru, ktoré platiteľ dodá na svoju osobnú spotrebu a ak pri kúpe tohto tovaru alebo jeho súčasti alebo vytvorení tohto tovaru alebo jeho súčasti vlastnou činnosťou bola daň úplne alebo čiastočne odpočítaná. Z uvedeného vyplýva, že platiteľ dane má povinnosť priznať a odviesť DPH aj v prípade, ak dodá tovar (použije), resp. jeho súčasť pre svoju osobnú spotrebu, ak bola pri jeho kúpe alebo vytvorení vlastnou činnosťou daň čiastočne alebo úplne odpočítaná. Základom dane pri dodaní tovaru na osobnú spotrebu, ak pri jeho kúpe alebo pri jeho vytvorení vlastnou činnosťou bola daň úplne alebo čiastočne odpočítaná, je kúpna cena príslušného tovaru v čase jeho dodania alebo ak takúto kúpnu cenu nie je možné zistiť, kúpna cena podobného tovaru v čase jeho dodania; ak kúpna cena neexistuje, sú základom dane náklady na vytvorenie tohto tovaru v čase jeho dodania.

Ak platiteľ odpočítal daň pomerne alebo vykonal opravu odpočítanej alebo úpravu odpočítanej dane, zohľadní tieto skutočnosti pri výpočte dane.

Užívanie hmotného majetku, ktorý je vo vlastníctve platiteľa a pri ktorého kúpe alebo vytvorení vlastnou činnosťou bola daň úplne alebo čiastočne odpočítaná, na osobnú spotrebu platiteľa sa považuje za dodanie služby za protihodnotu okrem užívania majetku, pri ktorom bola daň odpočítaná podľa § 49 ods. 5 alebo § 49a zákona o DPH v rozsahu použitia majetku na podnikanie alebo bola vykonaná úprava odpočítanej dane podľa § 54a zákona o DPH. Základom dane pri dodaní služby na osobnú spotrebu sú v zmysle zákona o DPH náklady na službu. Aj v tomto prípade platí, že ak platiteľ odpočítal daň pomerne alebo vykonal opravu odpočítanej dane alebo úpravu odpočítanej dane, zohľadní tieto skutočnosti pri výpočte dane. Z ustanovení zákona o DPH vyplýva, že aj využitie hmotného majetku, ktorý je vo vlastníctve platiteľa a pri ktorého kúpe alebo vytvorení vlastnou činnosťou bola daň úplne alebo čiastočne odpočítaná, pre svoju osobnú spotrebu sa považuje za dodanie služby za protihodnotu. Za dodanie služby za protihodnotu sa považuje aj iné bezodplatné dodanie služby ako užívanie hmotného majetku, ak ide o dodanie služby na osobnú spotrebu platiteľa.

Čo sa problematiky odpočítania DPH týka, je potrebné vychádzať predovšetkým z ustanovenia § 49 ods. 5 zákona o DPH. V zmysle tohto totiž platiteľ, ktorý nadobudne investičný majetok podľa § 54 ods. 2 písm. a) alebo písm. d) zákona o DPH a pri nadobudnutí tohto majetku predpokladá jeho použitie na účely svojho podnikania, ako aj na iný účel ako na podnikanie, sa môže rozhodnúť, že neodpočíta časť dane, ktorá zodpovedá rozsahu použitia tohto investičného majetku na iný účel ako na podnikanie. Ak sa platiteľ rozhodne, že neodpočíta časť dane, ktorá zodpovedá rozsahu použitia majetku podľa predchádzajúcej vety na iný účel ako na podnikanie, nepovažuje sa použitie tohto majetku na iný účel ako na podnikanie v tomto rozsahu za dodanie tovaru za protihodnotu alebo dodanie služby za protihodnotu; ak platiteľ použije investičný majetok na iný účel ako na podnikanie v inom rozsahu, na postup platiteľa sa vzťahuje § 54d zákona o DPH.

Ak platiteľ použije prijaté služby, ktoré nie sú investičným majetkom podľa § 54 ods. 2 písm. d) zákona o DPH, a nadobudnutý tovar, ktorý nie je investičným majetkom podľa § 54 ods. 2 písm. a), b) alebo písm. c) zákona o DPH, na účely svojho podnikania, ako aj na iný účel ako na podnikanie, odpočíta daň len v pomere zodpovedajúcom rozsahu použitia na podnikanie k celkovému rozsahu použitia.

Pomer použitia hmotného majetku a služieb na podnikanie a na iný účel ako na podnikanie platiteľ určí podľa výšky príjmu z podnikania a iného príjmu ako je príjem z podnikania, doby používania hmotného majetku a služieb na podnikanie a na iný účel ako na podnikanie alebo podľa iného kritéria, použitie ktorého objektívne odráža rozsah použitia hmotného majetku a služieb na podnikanie a na iný účel ako na podnikanie. Ak teda platiteľ dane napríklad vopred vie, že obstarávaný tovar alebo služba bude použitá výlučne na jeho osobnú spotrebu, nárok na odpočítanie DPH nevzniká vôbec.

>   Výdavky na osobnú potrebu z pohľadu PÚ

Podnikateľ – fyzická osoba, ktorá účtuje v podvojnom účtovníctve, výdavky na svoju osobnú spotrebu účtovne zaznamenáva nasledovne:

V tomto prípade nevzniká voči fyzickej osobe žiadny záväzok, keďže výsledok hospodárenia sa účtuje súvsťažne na účet 491 – Vlastné imanie fyzickej osoby – podnikateľa, čo sú vlastne prostriedky samotného podnikateľa, s ktorými môže nakladať ľubovoľne.

>   Výdavky na osobnú potrebu z pohľadu JÚ

Ak podnikateľ – fyzická osoba, ktorá účtuje v jednoduchom účtovníctve, uhrádza výdavky na svoju osobnú spotrebu z finančných prostriedkov, ktoré sú súčasťou jeho obchodného majetku, tieto v rámci peňažného denníka v zmysle § 4 ods. 6 písm. g) zaeviduje medzi výdavky, ktoré podľa zákona o dani z príjmov neovplyvňujú základ dane z príjmov.