Trovy správneho procesu

Pri výkone úkonov v správnom konaní vznikajú náklady správneho konania, ktoré je potrebné uhradiť. Ide pritom o trovy správneho procesu, ktoré vznikajú jednak účastníkom správneho konania, zúčastneným osobám, svedkom, znalcom a taktiež aj správnemu orgánu.

Právna úprava trov správneho konania je koncentrovaná predovšetkým do § 31 zákona č. 71/1967 Zb. o správnom konaní (správny poriadok) v znení neskorších predpisov (ďalej len „správny poriadok“), ktorý je rámcovou právnou úpravou.

Trovy správneho konania hradia podľa § 31 ods. 1 a 2 správneho poriadku tieto subjekty: správny orgán, účastník správneho konania, zúčastnená osoba, svedok, znalec, pokiaľ trovy vznikli v danom prípade.

Pojem správny orgán

Správnym orgánom je podľa § 1 ods. 2 správneho poriadku štátny orgán, orgán územnej samosprávy, orgán záujmovej samosprávy, fyzická osoba alebo právnická osoba, ktorej zákon zveril rozhodovanie o právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach fyzických osôb a právnických osôb v oblasti verejnej správy.

Účastník správneho konania a jeho vzťah ku správnemu orgánu

Trovy správneho konania hradia aj účastníci správneho konania.

Príklad 1

V správnom konaní fyzická osoba tvrdila, že je účastníkom správneho konania, nakoľko sa správne konanie týka aj jej práv a oprávnených záujmov v danom prípade. S uvedeným konštatovaním fyzickej osoby správny orgán nesúhlasil, nakoľko mal za to, že uvedená fyzická osoba nemá právne postavenie účastníka správneho konania a ďalej s ňou preto nekonal v danom prípade. Uvedený názor fyzickej osoby je správny?

Podľa § 14 ods. 1 správneho poriadku účastníkom konania je ten, o koho právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach sa má konať alebo koho práva, právom chránené záujmy alebo povinnosti môžu byť rozhodnutím priamo dotknuté; účastníkom konania je aj ten, kto tvrdí, že môže byť rozhodnutím vo svojich právach, právom chránených záujmoch alebo povinnostiach priamo dotknutý, a to až do času, kým sa preukáže opak v danom prípade.

Preto v tomto prípade je názor fyzickej osoby správny a mala mať právne postavenie účastníka správneho konania a mali byť voči nej robené aj jednotlivé procesné úkony správnym orgánom.

Upozornenie

Podľa § 14 ods. 2 správneho poriadku platí, že účastníkom konania je aj ten, komu osobitný zákon také postavenie priznáva a preto pre zohľadnenie rozsahu účastníkov správneho konania je potrebné zohľadňovať nielen správny poriadok, ale aj osobitnú právnu úpravu. Podľa § 15 správneho poriadku taktiež platí, že účastník môže samostatne konať v takom rozsahu, v akom má spôsobilosť vlastnými úkonmi nadobúdať práva a brať na seba povinnosti.

V správnom konaní sa teda procesná spôsobilosť účastníka správneho konania spája s jeho spôsobilosťou na právne úkony. Preto musí správny orgán v úvode správneho konania zodpovedne skúmať, na ktoré procesné úkony v správnom konaní má účastník správneho konania procesnú spôsobilosť, prípadne či nemá obmedzenú spôsobilosť na právne úkony. Pokiaľ by totiž takýto účastník správneho konania urobil voči správnemu orgánu určitý procesný úkon, napríklad predložil listinu ako dôkaz, išlo by o neplatný procesný úkon a pokiaľ by na ňom bolo položené rozhodnutie správneho orgánu, mohlo by byť spochybnené významnou mierou.

Pritom vo vzťahu správneho orgánu a účastníka správneho konania je potrebné zohľadňovať určité základné pravidlá, ktoré sú ustanovené v § 3 správneho poriadku.

Podľa § 3 ods. 1 a 2 správneho poriadku platí, že správne orgány postupujú v konaní v súlade so zákonmi a inými právnymi predpismi. Sú povinné chrániť záujmy štátu a spoločnosti, práva a záujmy fyzických osôb a právnických osôb a dôsledne vyžadovať plnenie ich povinností.

Správne orgány sú povinné postupovať v konaní v úzkej súčinnosti s účastníkmi konania, zúčastnenými osobami a inými osobami, ktorých sa konanie týka, a dať im vždy príležitosť, aby mohli svoje práva a záujmy účinne obhajovať, najmä sa vyjadriť k podkladu rozhodnutia, a uplatniť svoje návrhy. Účastníkom konania, zúčastneným osobám a iným osobám, ktorých sa konanie týka, musia správne orgány poskytovať pomoc a poučenia, aby pre neznalosť právnych predpisov neutrpeli v konaní ujmu.

Podľa § 3 ods. 4 a 5 správneho poriadku platí, že správne orgány sú povinné svedomite a zodpovedne sa zaoberať každou vecou, ktorá je predmetom konania, vybaviť ju včas a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu vybaveniu veci. Ak to povaha veci pripúšťa, má sa správny orgán vždy pokúsiť o jej zmierne vybavenie. Správne orgány dbajú na to, aby konanie prebiehalo hospodárne a bez zbytočného zaťažovania účastníkov konania a iných osôb.

Podstatné pritom podľa § 4 správneho poriadku je, že účastníci konania ustanovení v § 14 správneho poriadku spolupracujú so správnymi orgánmi v priebehu celého konania.

Všetci účastníci majú v konaní rovnaké procesné práva a povinnosti. Ten, komu osobitný zákon priznáva postavenie účastníka konania len na časť konania, má v konaní procesné práva a povinnosti len v tej časti konania, pre ktorú má priznané postavenie účastníka konania.

Podľa § 3 ods. 5 správneho poriadku rozhodnutie správnych orgánov musí vychádzať zo spoľahlivo zisteného stavu veci. Správne orgány dbajú o to, aby v rozhodovaní o skutkovo zhodných alebo podobných prípadoch nevznikali neodôvodnené rozdiely.

Pojem zúčastnená osoba

Podľa § 15a správneho poriadku osobitný zákon môže ustanoviť, za akých podmienok sa na konaní alebo na jeho časti má právo zúčastniť aj iná osoba než účastník konania (ďalej len „zúčastnená osoba“). Zúčastnená osoba má právo byť upovedomená o začatí konania a o iných podaniach účastníkov konania, zúčastniť sa na ústnom pojednávaní a na miestnej obhliadke, navrhovať dôkazy a doplnenie podkladu rozhodnutia. Osobitný zákon môže ustanoviť zúčastnenej osobe viac práv.

Svedok

Podľa § 35 ods. 2 správneho poriadku svedok nesmie poskytnúť svedeckú výpoveď v správnom konaní, pokiaľ by tým sprístupnil utajovanú skutočnosť, bankové tajomstvo, daňové tajomstvo, obchodné tajomstvo alebo porušil zákonom výslovne uloženú alebo uznanú povinnosť mlčanlivosti, okrem prípadu, že by ho tejto povinnosti zbavil príslušný orgán alebo ten, v prospech koho takúto povinnosť svedok má uloženú. Napríklad v prípade príslušníkov ozbrojených síl a ozbrojených zborov Slovenskej republiky ich môže zbaviť mlčanlivosti minister obrany Slovenskej republiky.

Jednotlivé právne skutočnosti, ktoré tvoria podstatu tajomstiev, ktoré ustanovuje správny poriadok ustanovuje osobitná právna úprava. Osobitná právna úprava síce neustanovuje konkrétne skutkové prípady, prípadne informácie, ktoré tvoria dané tajomstvo, ale existujú všeobecné ustanovenia, ktoré určujú, čo je potrebné za skutočnosti, ktoré spadajú pod dané tajomstvo považovať.

Podľa § 2 písm. a) zákona č. 215/2004 Z. z. o ochrane utajovaných skutočností a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov utajovanou skutočnosťou je informácia alebo vec určená pôvodcom utajovanej skutočnosti, ktorú vzhľadom na záujem Slovenskej republiky treba chrániť pred vyzradením, zneužitím, poškodením, neoprávneným rozmnožením, zničením, stratou alebo odcudzením (ďalej len „neoprávnená manipulácia“) a ktorá môže vznikať len v oblastiach, ktoré ustanoví vláda Slovenskej republiky svojím nariadením.

V prípade bankového tajomstva platí ustanovenie § 91 ods. 1 zákona č. 483/2001 Z. z. o bankách a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, podľa ktorého predmetom bankového tajomstva sú všetky informácie a doklady o záležitostiach týkajúcich sa klienta banky alebo klienta pobočky zahraničnej banky, ktoré nie sú verejne prístupné, najmä informácie o obchodoch, stavoch na účtoch a stavoch vkladov, ide teda o demonštratívny právny výpočet.

Pojem daňové tajomstvo je ustanovený v § 11 ods. 1 zákona č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“), podľa ktorého daňovým tajomstvom je informácia o daňovom subjekte, ktorá sa získa pri správe daní.

Za daňové tajomstvo sa nepovažuje informácia, ktorá bola alebo je verejne prístupná, a informácia o tom, či prebieha alebo prebiehala daňová kontrola alebo daňové exekučné konanie. Pritom v § 11 ods. 5 daňového poriadku je taxatívnym právnym výpočtom ustanovené, čo nemožno považovať za porušenie povinnosti zachovávať daňové tajomstvo.

Určenie obchodného tajomstva je predmetom § 17 ods. 1 Obchodného zákonníka, podľa ktorého predmetom práv patriacich k podniku je aj obchodné tajomstvo. Obchodné tajomstvo tvoria všetky skutočnosti obchodnej, výrobnej alebo technickej povahy súvisiace s podnikom, ktoré majú skutočnú alebo aspoň potenciálnu materiálnu alebo nemateriálnu hodnotu, nie sú v príslušných obchodných kruhoch bežne dostupné, majú byť podľa vôle majiteľa obchodného tajomstva utajené a majiteľ obchodného tajomstva zodpovedajúcim spôsobom ich utajenie zabezpečuje.

Upozornenie:

Uvedené ustanovenia osobitných právnych predpisov je potrebné vykladať extenzívne, teda pokiaľ vznikne pochybnosť, či určitá informácia patrí alebo nepatrí do určitého tajomstva, je potrebné ju pod tajomstvo zaradiť. Taktiež musí byť jednoznačne preukázané, že svedok, na ktorého sa vzťahuje povinnosť mlčanlivosti podľa niektorej z uvedených osobitných právnych úprav, bol tejto právnej povinnosti riadne pozbavený, často sa tak deje prostredníctvom rozhodnutia o pozbavení mlčanlivosti v danom prípade.

Bankové tajomstvo sa vzťahuje na zamestnancov bánk, daňové tajomstvo na zamestnancov správcu dane, teda na zamestnancov daňových úradov, colných úradov, obcí a miest a v neposlednom rade aj na zamestnancov Finančného riaditeľstva Slovenskej republiky. V prípade obchodného tajomstva môže ísť o manažérov obchodných spoločností, pokiaľ majú prístup k obchodnému tajomstvu.

Podľa § 35 ods. 3 správneho poriadku svedok môže odoprieť svedeckú výpoveď, pokiaľ by ňou spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám.

Spojenie „trestné stíhanie“ je predmetom trestného práva, pričom jeho určenie je potrebné hľadať v Trestnom poriadku. Proces začatia trestného stíhania je predmetom § 199 Trestného poriadku. Trestné stíhanie je tam vymedzené ako štádium trestného konania, ktoré začne policajt vydaním uznesenia o začatí trestného stíhania. Pokiaľ sa začne trestné stíhanie voči konkrétnej osobe, táto sa z podozrivej zmení na obvinenú. 

V prípade výkladu pojmu „blízka osoba“ je potrebné použiť § 116 a § 117 Občianskeho zákonníka pričom na použitie Občianskeho zákonníka výslovne vyzýva aj § 35 ods. 3 správneho poriadku. Podľa uvedených ustanovení Občianskeho zákonníka platí, že blízkou osobou je príbuzný v priamom rade, súrodenec a manžel; iné osoby v pomere rodinnom alebo obdobnom sa pokladajú za osoby sebe navzájom blízke, ak by ujmu, ktorú utrpela jedna z nich, druhá dôvodne pociťovala ako vlastnú ujmu. Stupeň príbuzenstva dvoch osôb sa určuje podľa počtu zrodení, ktorými v priamom rade pochádza jedna od druhej a v pobočnom rade obidve od najbližšieho spoločného predka.

Pritom platí, že pri výklade pojmu „blízka osoba“ je potrebné použiť extenzívny výklad a za blízku osobu považovať aj druha alebo družku svedka v správnom konaní, nakoľko ujmu týchto osôb by pravdepodobne svedok mohol považovať za ujmu vlastnú.

Upozornenie:

Pre svedeckú výpoveď platí generálne ustanovenie § 35 ods. 4 správneho poriadku, podľa ktorého správny orgán poučí svedka pred výsluchom o možnosti odoprieť výpoveď, o tom, že musí vypovedať pravdivo a nesmie zamlčovať skutočnosti a tiež o právnom následku nepravdivej alebo neúplnej výpovede. O výpovedi svedka sa spisuje zápisnica, v ktorej sa konštatuje, že svedok v správnom konaní bol takto komplexne poučený, čo svedok následne podpisom zápisnice aj potvrdí. Správny poriadok neustanovuje, akou formou sa má poučenie svedka pred výsluchom realizovať a preto postačuje aj ústne poučenie svedka, správny orgán však v prípade pochybností musí preukázať, že svedka náležite pred výsluchom poučil ohľadne priebehu svedeckej výpovede podľa správneho poriadku.

Pokiaľ má svedok námietky voči obsahu zápisnice o svedeckej výpovedi, tak ich môže uviesť v zápisnici a podpísať túto zápisnicu s výhradou. Podstatné je taktiež, aby bol svedok poučený ohľadne svedeckej výpovede ešte pred jej začatím, predovšetkým o zákaze a možnosti odopretia svedeckej výpovede, nakoľko inak nemá vedomosť o možnosti odopretia výpovede voči blízkej osobe podľa správneho poriadku.

V súlade s § 34 ods. 5 správneho poriadku výpoveď svedka je potrebné posúdiť v kontexte iných dôkazných prostriedkov, ktoré sa pri vykonávaní dôkazov vyskytli. Ide pritom napríklad o znalecké posudky, ktorých cieľom je pokiaľ možno objektívne preskúmať odbornú otázku. Stanoviská, ktoré sú obsiahnuté v znaleckom posudku môžu korigovať závery, ktoré boli prezentované vo výpovedi svedka, prípadne ich objektivizovať v záujme zistenia objektívneho skutkového stavu. Taktiež je vhodné, keď je výpoveď svedka podložená rôznymi listinami, najlepšie verejnými, ktoré preukazujú tvrdenia svedka.

Informácia, ktorá je svedkom podaná, musí byť pravdivá, presná a komplexná, pričom uvedená vlastnosť svedeckej výpovede sa bude zvyšovať, pokiaľ je svedok spôsobilý správne prezentovať skutočnosti, ktoré sú mu známe a ktoré majú význam pre správne konanie. Preto je niekedy vhodná konfrontácia výpovede svedka s výpoveďami ostatných účastníkov konania, čo môže zvýšiť objektivitu predloženej svedeckej výpovede a zvýšiť jej výpovednú hodnotu v záujme ozrejmenia predmetu správneho procesu.

V súvislosti s poskytnutím svedeckej výpovede vznikajú svedkovi určité náklady, ktorých súhrn tvorí trovy svedka. Podľa § 31 ods. 3 správneho poriadku správny orgán nahradí svedkovi hotové výdavky a mzdu, ktorá mu preukázateľne ušla. Nárok treba uplatniť do 3 dní po výsluchu, inak zaniká. Uvedená lehota 3 dni je preto prekluzívna objektívna lehota, ktorej uplynutím právo svedka na úhradu trov konania zaniká v danom prípade.

Procesný priebeh uplatnenia nároku svedka na náhradu trov správneho konania správny poriadok nekonkretizuje, pri uplatnení nároku by však svedok mal predložiť všetky dôkazy, ktorými odôvodňuje svoje tvrdenia, teda môže ísť napríklad o lístok z dopravného prostriedku, faktúru z hotela alebo iného ubytovacieho zariadenia, doklad preukazujúci výšku ušlej mzdy a iné podklady, ktoré preukazujú výdavky svedka.

Pre počítanie uvedenej 3 dňovej lehoty primerane platí § 27 ods. 2 až 4 správneho poriadku podľa ktorého:

•    do lehoty sa nezapočítava deň, keď došlo ku skutočnosti určujúcej začiatok lehoty. Ak koniec lehoty pripadne na sobotu alebo na deň pracovného pokoja, je posledným dňom lehoty najbližší budúci pracovný deň,

•    lehota je zachovaná, ak sa posledný deň lehoty podanie podá na správnom orgáne uvedenom v § 19 ods. 4 správneho poriadku alebo ak sa podanie odovzdá na poštovú prepravu,

•    v pochybnostiach sa považuje lehota za zachovanú, pokiaľ sa nepreukáže opak v danom prípade.

Pretože § 31 ods. 3 správneho poriadku výslovne nekonštatuje, že zmeškanie uvedenej 3 dňovej lehoty svedkom nemožno odpustiť, je možné, aby svedok, ktorý túto lehotu zmeškal, požiadal správny orgán o odpustenie jej zmeškania, pričom podľa § 28 správneho poriadku platí, že:

•    správny orgán zo závažných dôvodov odpustí zmeškanie lehoty, ak o to účastník konania požiada do 15 dní odo dňa, keď pominula príčina zmeškania, a ak v tej istej lehote urobí zmeškaný úkon. Správny orgán môže tejto žiadosti priznať odkladný účinok,

•    zmeškanie lehoty nemožno odpustiť, ak odo dňa, keď sa mal úkon urobiť, uplynul jeden rok,

•    proti rozhodnutiu o návrhu na odpustenie zmeškanej lehoty sa nemožno odvolať.

Pojem „závažné dôvody“ pritom správny poriadok ani demonštratívnym právnym výpočtom neustanovuje a preto je na zvážení správneho orgánu, či dôvody zmeškania lehoty svedkovi uzná v danom prípade.

Pri vyhotovovaní znaleckého posudku môžu vzniknúť znalcovi trovy, ktorými sú napríklad náklady materiálno-technického zabezpečenia potrebného pre vyhotovenie znaleckého posudku. Podľa § 36 správneho poriadku platí, že ak je pre odborné posúdenie skutočností dôležitých pre rozhodnutie potrebný znalecký posudok, správny orgán ustanoví znalca. Proti rozhodnutiu o ustanovení znalca sa možno odvolať.

Pre právne postavenie znalca je potrebné zohľadňovať aj osobitnú právnu úpravu, konkrétne zákon č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, pričom podľa § 17 ods. 4 tohto zákona písomné vyhotovenie znaleckého posudku obsahuje

•    titulnú stranu,

•    úvod,

•    posudok,

•    záver,

•    prílohy potrebné na zabezpečenie preskúmateľnosti znaleckého posudku,

•    znaleckú doložku.

Ide pritom o taxatívny právny výpočet. Podľa § 31 ods. 5 správneho poriadku náhrada hotových výdavkov a poskytovanie odmien znalcom a tlmočníkom sa spravuje osobitnými právnymi predpismi.

Upozornenie:

V súvislosti s trovami, ktoré vznikli v správnom konaní platí v súlade s § 31 správneho poriadku nasledovné:

•    trovy konania, ktoré vznikli správnemu orgánu, znáša tento orgán. Trovy, ktoré v konaní vznikli účastníkovi konania, znáša účastník. Trovy, ktoré v konaní vznikli zúčastnenej osobe, znáša zúčastnená osoba,

•    náklady spojené s predložením listiny alebo s ohliadkou, ktoré vznikli tomu, kto nie je účastníkom konania, uhrádza správny orgán,

•    správny orgán môže účastníkom konania, zúčastneným osobám, svedkom a znalcom uložiť, aby nahradili trovy, ktoré vznikli správnemu orgánu ich zavinením; môže im tiež uložiť, aby nahradili trovy, ktoré vznikli ich zavinením, ostatným účastníkom konania.

RADA!

Pre možnosť správneho orgánu požadovať od účastníkov konania, zúčastnených osôb, svedkov a znalcov náhradu trov konania je nevyhnutné, aby nastali tieto predpoklady:

•    uvedené subjekty si nesplnili niektorú zo svojich právnych povinností, ktorá im vyplýva zo správneho poriadku alebo z osobitnej právnej úpravy. Napríklad svedok sa neospravedlnil a neprišiel na predvolanie správneho orgánu, v dôsledku čoho ostatným účastníkom správneho konania vznikli náklady,

•    došlo ku vzniku trov správnemu orgánu alebo ostatným účastníkom správneho konania,

•    je tu príčinná súvislosť protiprávneho konania subjektov a vzniku trov konania,

•    zavinenie, teda buď úmysel alebo nedbanlivosť niektorého zo subjektov, ktorý konal v rozpore s platným právom. Pojem „úmysel“ a „nedbanlivosť“ majú svoje vyjadrenie v Trestnom zákone, pričom tam uvedené vymedzenia týchto pojmov sú využiteľné aj v správnom práve.

Ing. JUDr. Ladislav Hrtánek, PhD.