Syndróm vyhorenia

Mgr.Monika Jakubíková, PhD.

Aktuálna doba je bohatá na stresory a konflikty rôzneho druhu pôsobiace negatívne na zdravie človeka. V pracovnom prostredí ľudia zažívajú zvyšujúce sa nároky na pozornosť, výkonnosť, rozhodovanie či zvyšovanie odbornosti. Jedným z dôsledkov chronického stresu na pracovisku je syndróm vyhorenia (z anglického „burn out“). Ide o finálny stav pôsobenia chronického stresu, ktorý je viditeľný ako strata profesijného záujmu a úplné vyčerpanie fyzických a psychických síl.

Tento syndróm je subjektívne človekom prežívaný ako stav fyzického a mentálneho vyčerpania, ktoré je spôsobené dlhodobým zažívaním situácií, ktoré sú emocionálne mimoriadne náročné a vychádza z  dlhodobo nekompenzovanej záťaže. Termín syndróm vyhorenia bol prvýkrát použitý už v roku 1974 Herbertom J. Freudenbergerom.

Syndróm vyhorenia označil ako konečné štádium procesu, pri ktorom ľudia, ktorí sa hlboko emocionálne niečím zaoberajú, strácajú svoje pôvodné nadšenie a motiváciu.

K najviac ohrozeným skupinám patria ľudia pracujúci v pomáhajúcich profesiách vyznačujúcich sa veľkým osobným nasadením a v profesiách, kde prevláda intenzívny kontakt s ľuďmi ako sú napríklad zdravotné sestry, lekári, psychológovia, psychoterapeuti, sociálni pracovníci, učitelia na všetkých stupňoch škôl, policajti, hasiči, dispečeri záchrannej služby, kriminalisti, príslušníci ozbrojených síl, kňazi, právnici, manažéri, finanční poradcovia, pracovníci v bankách, či úradníci v klientskych centrách.

V prípade, že sa jedinec dostane až do stavu vyhorenia, došlo u neho spravidla k stretu viacerých vonkajších a vnútorných rizikových faktorov. V práci k jeho vzniku prispievajú konflikty rolí, nedostatok autonómie, nedostatočné zaškolenie, vzťahové konflikty, nejasnosti v zodpovednosti, nadmerné množstvo práce vo veľmi krátkom čase, nedostatočná podpora zo strany nadriadeného, pocit nespravodlivého ohodnotenia, súťaživé pracovné prostredie, chýbajúca supervízia a možnosť sa poradiť, šikana na pracovisku.

Keď sa k tomu pridajú vnútorné faktory ako perfekcionizmus, workoholizmus, nižšia odolnosť voči záťaži,  nezdravý životný štýl a nedostatok pohybu, neschopnosť relaxovať a nedostatok pozitívnych vzťahov mimo pracoviska, syndróm vyhorenia sa stáva veľmi pravdepodobným výsledkom.

PROCES VYHORENIA sa objavuje ako postupne narastajúce psychické vyčerpanie, ktoré je spôsobené dlhodobým pôsobením stresujúcich podnetov. V počiatočnej fáze zamestnania je človek optimistický, nadšený, plný ideálov. Pre svoju prácu je ochotný obetovať svoj voľný čas, koníčky, aj čas s rodinou, často ide až o workoholizmus.

Následne však môže prísť fáza stagnácie, dochádza k strate počiatočného nadšenia. Nedarí sa realizovať pôvodné predstavy a dochádza k prvotnému sklamaniu. Človek začína zisťovať, že nie všetko je také, ako sa pôvodne domnieval. Práce ho prestáva napĺňať a snaží sa si ju čo najviac zjednodušiť. Nenaplnené očakávania a sklamanie v ňom vyvolávajú pocity frustrácie.

Dochádza ku stretu s realitou, ktorá sa ukazuje byť odlišná od predstáv, s ktorými človek do práce nastupoval. Profesionálne správanie sa začína postupne meniť, prichádza strata záujmu o klienta. Ak človek niečo vo svojom prístupe nezmení, nasleduje fáza frustrácie. V tejto fáze už človek začína pochybovať nad zmyslom svojej práce. Jeho pochybnosti sú najčastejšie založené na zlých skúsenostiach napr. s problémovým klientom, kolegom alebo nadriadeným.

Dochádza u neho k celkovej strate záujmu o všetko, čo s profesiou súvisí, k práci pristupuje často až so sebazaprením. Objavujú sa u neho ťažkosti v oblasti fyzickej, ale aj emocionálnej. Medzi fyzické prejavy patria napríklad oslabená imunita, problémy so sústredením, spánkom, pamäťou, nedostatok energie, únava, bolesti na srdci, bolesti chrbta, či hlavy.

Emočnými prejavmi sú depresia, zúfalstvo, neschopnosť sebakontroly, precitlivenosť, záchvaty hnevu, úzkosti, pocit zbytočnosti, ľahostajnosti, zníženie sebadôvery.

Ďalšou fázou je fáza apatie. Tá prichádza ako reakcia na dlhodobo prežívanú frustráciu. Práce človeka už nenapĺňa a vníma ju len ako zdroj obživy. Robí len to, čo musí. Nie je už ochotný skúšať niečo nové a bráni sa akýmkoľvek inováciám. Zmena je viditeľná vo vzťahu k okoliu, kolegom v práci a rodine. Objavuje sa uňho strata všetkého záujmu, únava a pocity sklamania.

Poslednou fázou je samotné vyhorenie. Táto fáza je označovaná za štádium, v ktorom je dosiahnuté úplné telesné i emocionálne vyčerpanie. Človek stráca zmysel svojej práce, stáva sa ľahostajným, nastáva odosobnenie. V tejto fáze je nutné vyhľadať odbornú pomoc.

PREVENCIA

Jedným zo základov prevencie proti vzniku syndrómu vyhorenia je predovšetkým znalosť príčin jeho vzniku, znalosť príznakov a jednotlivých fáz priebehu vyhorenia. Zásady prevencie spočívajú v dodržiavaní zdravého životného štýlu, udržiavaní rovnováhy medzi prácou a súkromným životom, dostatočným odpočinkom, časom na koníčky a záľuby.

Prevenciu pred syndrómom vyhorenia môžeme rozdeliť na prevenciu zo strany zamestnávateľa a na prevenciu zo strany jedinca. Prevencia proti syndrómu vyhorenia zo strany zamestnávateľa je založená na kultivovaní organizačnej kultúry v danej organizácii.

Syndróm vyhorenia má pre zamestnávateľa dopady aj v ekonomickej oblasti, pretože súvisí s výkonom pracovnej činnosti zamestnanca, jeho spôsoboch správania sa v postoji k zadanej práci. Dochádza k nekvalitnému vykonaniu zadanej práce, objavujú sa časté absencie v zamestnaní, zamestnanec stráca záujem o prácu.

Zamestnávateľ by sa mal preto aktívne zaoberať prevenciou pred syndrómom vyhorenia, napríklad rozvojom programov určených na osobný rozvoj daného pracovníka, prípadne ponúknuť zamestnancom preplatenie psychologického poradenstva ako zamestnanecký benefit. Jednou z metód prevencie pred syndrómom vyhorenia zo strany zamestnávateľa je supervízia.

Prevencia pred syndrómom vyhorenia zo strany jedinca znamená rozvrhnutie síl a nárokov voči sebe samému, nájdenie optimálnej osobnej angažovanosti v práci. Syndróm vyhorenia môže byť pre niekoho impulzom k odchodu úplne mimo profesie, či odbor. Najúčinnejšou cestou ako zabrániť vzniku syndrómu vyhorenia je sa mu efektívne brániť, napríklad: naučiť sa hovoriť nie, znížiť vysoké nároky na seba, byť otvorený emocionálnej podpore, nadväzovať dobré vzťahy s ľuďmi, snažiť sa predchádzať komunikačným problémom, stanoviť si jasné priority, naučiť sa plánovať, využívať ponuky pomoci, snažiť sa praktizovať zdravý životný štýl, robiť prestávky v práci, snažiť sa odpočívať.

LIEČBA

Syndróm vyhorenia si vyžaduje odbornú starostlivosť. Postihnutým ľuďom najčastejšie pomáhajú psychológovia, psychoterapeuti či koučovia. Pri liečbe je využívané viacero metód. Veľmi účinné sú metódy ako kognitívne - behaviorálna terapia a existenciálna terapia, tiež rôzne relaxačné techniky alebo „všímavosť“ (mindfulness), čo je meditačná technika, ktorá pozostáva z pozorovania  a vnímania reality v prítomnom okamihu. Pre terapiu je veľmi dôležité, aby si postihnutá osoba syndrómom vyhorenie uvedomila a pripustila.

Pri liečbe je snaha vyriešiť predovšetkým celú škálu problémov v oblasti správania, komunikácie a medziľudských vzťahov. Postihnutý by sa nemal báť požiadať o pomoc svoje okolie. Pri liečbe syndrómu vyhorenia záleží na tom, v akej fáze sa nachádza, akú profesiu človek vykonáva a aká je jeho osobnosť. V niektorých prípadoch môže pomôcť iba zmena prostredia alebo dlhšia dovolenka. Inokedy je nutná návšteva psychologickej ambulancie. Vo vážnejších prípadoch je nutná hospitalizácia pacienta a nasadenie medikamentóznej liečby, napríklad antidepresív. Je preto vhodné venovať sa najmä prevencii a včasnému rozpoznaniu príznakov, aby sa zabránilo vážnejším problémom a rozvoju tohto syndrómu.