Subsidiárna pôsobnosť Občianskeho zákonníka vo vzťahu k ZP

Ústavný súd SR sa vo svojom náleze, sp. zn. I. ÚS 155/2017 zo dňa 31. 8. 2017 zaoberal otázkou subsidiárnej pôsobnosti Občianskeho zákonníka vo vzťahu k Zákonníku práce. Ustanovenie § 9 Zákonníka práce nepredstavuje komplexnú právnu úpravu upravujúcu konanie za zamestnávateľa.

ZAMESTNÁVATEĽ MÔŽE UDELIŤ PLNÚ MOC aj inej osobe ako svojmu zamestnancovi, teda použitie ustanovenia § 33 Občianskeho zákonníka nie je v pracovnoprávnych vzťahoch vylúčené.

Ústavný súd SR uznesením z 22. marca 2017 prijal podľa § 25 ods. 3 zákona NR SR č.  38/1993 Z. z. o organizácii Ústavného súdu SR, o konaní pred ním a o postavení jeho sudcov na ďalšie konanie sťažnosť obchodnej spoločnosti – sťažovateľky, vo veci namietaného porušenia jej základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 Ústavy SR a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 Dohovoru o ochrane ľudských práv a základných slobôd rozsudkom Okresného súdu Bratislava III, sp. zn. 45 Cpr 4/2013 z 22. mája 2014, rozsudkom Krajského súdu v Bratislave sp. zn. 2 CoPr 16/2014 z 20. mája 2015 a uznesením Najvyššieho súdu SR (ďalej len „najvyšší súd“), sp. zn. 7 Cdo 54/2016 z 28. septembra 2016.

Ústavný súd SR prijal uznesením z 12. júna 2017 podľa § 25 ods. 3 zákona o ústavnom súde na ďalšie konanie aj sťažnosť sťažovateľky vo veci namietaného porušenia základného práva na súdnu ochranu zaručeného v čl. 46 ods. 1 ústavy a práva na spravodlivé súdne konanie zaručeného v čl. 6 ods. 1 dohovoru aj rozsudkom krajského súdu č.  k. 2 CoPr 1/2015-202 z 20. mája 2015 a uznesením najvyššieho súdu sp. zn. 2 Cdo 1282/2015 z 30. novembra 2016.

Plénum ústavného súdu uznesením zo 14. júna 2017 rozhodlo o spojení vyššie uvedených vecí vedených ústavným súdom na spoločné konanie, ktoré bude ďalej vedené pod sp. zn. I. ÚS 15512017.

PREDMET SPORU NA VŠEOBECNÝCH SÚDOCH. Sťažovateľka ako zamestnávateľ jednostranne ukončila pracovný pomer so svojimi zamestnancami výpoveďou z dôvodu nadbytočnosti podľa § 63 ods. 1 písm. b) zákona č.  311/2001 Z. z. Zákonníka práce. Zamestnanci sa žalobou podanou okresnému súdu domáhali vyslovenia neplatnosti skončenia pracovného pomeru výpoveďou a priznania náhrady mzdy, pričom ich nosná argumentácia spočívala v tvrdení, že sťažovateľkou daná výpoveď bola podpísaná osobou, ktorá nebola oprávnená konať v mene sťažovateľky.

Okresný súd napadnutými rozsudkami obom žalobám zamestnancov vyhovel a rozhodol, že výpoveď daná zamestnancom sťažovateľkou je neplatná, pracovný pomer trvá a súčasne priznal zamestnancom náhradu mzdy.

Sťažovateľka podala proti rozsudkom súdu prvého stupňa odvolanie, o ktorom rozhodol krajský súd napadnutými rozsudkami zhodne tak, že oba rozsudky okresného súdu vo výroku o neplatnosti výpovede ako vecne správne potvrdil a vo výroku o náhrade mzdy ich zrušil a vec vrátil okresnému súdu na nové konanie a opätovné rozhodnutie.

Najvyšší súd SR dovolanie sťažovateľky proti potvrdzujúcim výrokom rozsudkov krajského súdu napadnutými uzneseniami odmietol, keďže podľa jeho názoru dovolanie smerovalo proti rozhodnutiu, proti ktorému nebolo prípustné.

PREDMET ÚSTAVNEJ SŤAŽNOSTI. Sťažovateľka v ústavných sťažnostiach argumentuje, že tak okresný ako aj krajský súd vec nesprávne právne posúdili, keď nevzali do úvahy možnosť subsidiárneho použitia zákona č.  40/1964 Zb. Občiansky zákonník v intenciách § 1 ods. 4 Zákonníka práce, podľa ktorého na posúdenie pracovnoprávnych vzťahov v prípadoch, ktoré explicitne Zákonník práce neupravuje, má byť aplikovaný práve Občiansky zákonník, a zároveň, že konajúce súdy svoje rozhodnutia v tomto smere náležite neodôvodnili, v dôsledku čoho sú ich rozhodnutia arbitrárne. Nedostatočné odôvodnenie rozsudkov bolo napokon aj dovolacím dôvodom, ktoré sťažovateľka vníma ako prekážku účastníka konať pred súdom.

Sťažovateľka v tejto súvislosti v podstatnom uviedla: „Oba súdy totiž aplikovali právnu normu v rozpore so základnými princípmi pracovného práva, najmä v rozpore s princípom subsidiarity Občianskeho zákonníka vo vzťahu k Zákonníku práce, v rozpore so zaužívanou aplikačnou praxou, ako aj v rozpore s významom a účelom inštitútu zmluvného splnomocnenia, pričom v dôsledku tejto aplikácie súd prvej inštancie a následne aj odvolací súd nesprávne právne posúdili otázku zastúpenia zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch. Keďže zastúpenie zamestnávateľa na základe plnomocenstva v pracovnoprávnych vzťahoch (resp. vo všeobecnosti zastúpenie účastníkov pracovnoprávnych vzťahov) nie je špeciálne upravené v prvej časti Zákonníka práce a zároveň ani žiadne ustanovenie prvej ale ani osobitnej časti Zákonníka práce nevylučuje inštitút zastúpenia na základe plnomocenstva v pracovnoprávnych vzťahoch a ani neobsahuje v tomto smere žiadnu doložku neplatnosti, sťažovateľka zastáva názor, že na zastúpenie na základe plnomocenstva v pracovnoprávnych vzťahoch sa subsidiárne vzťahujú všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka o zastúpení na základe plnomocenstva.

Odvolací súd (tak ako aj súd prvého stupňa) však existenciu subsidiárnej právnej úpravy zastúpenia splnomocneným zástupcom v Občianskom zákonníku odignoroval a argumentačne sa s ňou vôbec nevysporiadal, hoci ide o otázku zásadného významu pre rozhodnutie vo veci samej, pričom napadnutým rozsudkom fakticky poprel zákonný princíp subsidiarity Občianskeho zákonníka v pracovnoprávnych vzťahoch. So zastúpením zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch totiž priamo súvisí otázka prípustnosti zastúpenia zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch podľa § 31 OZ, t.j. osobou odlišnou od osôb, ktoré sú oprávnené konať za zamestnávateľa podľa § 9 ods. 1, 2 Zákonníka práce.

Odvolací súd nevyslovil žiaden právny názor ku skutočnosti, prečo bolo zastúpenie zamestnávateľa splnomocneným zástupcom, na základe dohody o plnomocenstve do roku 2002 možné a prečo od roku 2002, po nadobudnutí účinnosti aktuálneho Zákonníka práce, by to už možné nemalo byť. Pritom práve kvôli vypusteniu duplicitných ustanovení, v predpisoch pracovného a občianskeho práva, vrátane ustanovení o zastúpení, bola zakotvená subsidiarita Občianskeho zákonníka k Zákonníku práce. Aj z uvedeného teda vyplýva úplne racionálny, logický a právne konformný záver, že na zastúpenie zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch sa vzťahuje princíp subsidiarity Občianskeho zákonníka k Zákonníku práce.

Odvolací súd v rozsudku odvolacieho súdu (a rovnako aj súd prvého stupňa v rozsudku súdu prvého stupňa) nesprávne právne posúdil neplatnosť skončenia pracovného pomeru žalobcu u žalovaného na základe výpovede danej žalovaným žalobcovi, a to v súvislosti nesprávnym posúdením (resp. ignorovaním) princípu subsidiarity Občianskeho zákonníka vo vzťahu k inštitútom, ktoré nie sú upravené v prvej časti Zákonníka práce, konkrétne k inštitútu zastúpenia zamestnávateľa v pracovnoprávnych vzťahoch splnomocneným zástupcom na základe dohody o plnej moci.“

V súvislosti s napádanými uzneseniami Najvyššieho súdu SR sťažovateľka vo svojich sťažnostiach uviedla, že dovolací súd nesprávne vyhodnotil neprípustnosť dovolania, pretože za odňatie možnosti konať pred súdom sa v zmysle rozhodovacej praxe Najvyššieho súdu považuje aj nedostatok riadneho a vyčerpávajúceho odôvodnenia súdneho rozhodnutia. Uznesenie dovolacieho súdu o odmietnutí dovolania preto nie je z pohľadu sťažovateľky ústavne akceptovateľné. Sťažovateľka zároveň namietala, že dovolací súd posudzoval prípustnosť dovolania podľa Občianskeho súdneho poriadku v znení, ktoré nebolo účinné, a to už ani v čase podania dovolania.

Vzhľadom na uvedené sa sťažovateľka domáhala, aby ústavný súd nálezom vyslovil, že v sťažnostiach označenými rozsudkami okresného súdu, rozsudkami krajského súdu a uzneseniami Najvyššieho súdu bolo porušené základné právo na súdnu ochranu podľa v čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru, zrušil napádané rozhodnutia všeobecných súdov a aby im vrátil vec na nové konanie a opätovné rozhodnutie a napokon, aby jej priznal úhradu trov konania pred ústavným súdom.

KONANIE A ROZHODNUTIE ÚS SR - Na základe žiadosti ústavného súdu sa k veci za okresný súd písomne vyjadrila zákonná sudkyňa a jeho predseda listom, za krajský súd jeho predseda listami, za najvyšší súd jeho predsedníčka listami a k vhodnosti ústneho prerokovania veci sa právny zástupca sťažovateľky vyjadril listami.

Predseda okresného súdu vyjadril súhlas s rozhodnutím o prijatej sťažnosti bez nariadenia ústneho pojednávania. Predseda krajského súdu vo svojom vyjadrení stručne zhrnul odôvodnenie rozsudku a uviedol že odvolací súd sa vyčerpávajúcim spôsobom vysporiadal s právne relevantnou argumentáciou sťažovateľky, rozsudok považuje za preskúmateľný, sťažovateľke súd neodňal možnosť pred ním konať a uplatňovať procesné práva, ale aj plniť procesným predpisom mu uložené povinnosti. Krajský súd netrvá na ústnom prerokovaní veci pred ústavným súdom.

Sťažovateľka prostredníctvom svojho právneho zástupcu súhlasila s tým, aby ústavný súd v predmetnom konaní o jej ústavných sťažnostiach upustil od ústneho pojednávania.

Ústavný súd so súhlasom účastníkov konania podľa § 30 ods. 2 zákona o ústavnom súde upustil v danej veci od ústneho pojednávania, pretože po oboznámení sa s ich vyjadreniami k opodstatnenosti sťažnosti dospel k názoru, že od tohto pojednávania nemožno očakávať ďalšie objasnenie veci namietaného porušenia základných práv a práv zaručených v ústave a dohovore.

Podľa čl. 124 ústavy ústavný súd je nezávislým súdnym orgánom ochrany ústavnosti. Ústavný súd rozhoduje podľa čl. 127 ods. 1 ústavy o sťažnostiach fyzických osôb alebo právnických osôb, ak namietajú porušenie svojich základných práv alebo slobôd, alebo ľudských práv a základných slobôd vyplývajúcich z medzinárodnej zmluvy, ktorú SR ratifikovala a bola vyhlásená spôsobom ustanoveným zákonom, ak o ochrane týchto práv a slobôd nerozhoduje iný súd.

Podľa čl. 46 ods. 1 ústavy každý sa môže domáhať zákonom ustanoveným postupom svojho práva na nezávislom a nestrannom súde a v prípadoch ustanovených zákonom na inom orgáne SR. Podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru každý má právo na to, aby jeho záležitosť bola spravodlivo, verejne a v primeranej lehote prerokovaná nezávislým a nestranným súdom zriadeným zákonom.

Základné právo na súdnu ochranu podľa čl. 46 ods. 1 ústavy a právo na spravodlivé súdne konanie podľa čl. 6 ods. 1 dohovoru zaručujú, že každý má právo na to, aby sa v jeho veci v konaní pred všeobecnými súdmi rozhodovalo podľa relevantnej právnej normy, ktorá môže mať základ v platnom právnom poriadku SR alebo takých medzinárodných zmluvách, ktoré SR ratifikovala a boli vyhlásené spôsobom, ktorý predpisuje zákon. Súčasne má každý právo na to, aby sa v jeho veci vykonal ústavne súladný výklad aplikovanej právnej normy, ktorý predpokladá použitie ústavne súladne interpretovanej platnej a účinnej normy na zistený stav veci.

Z hľadiska ústavnoprávneho treba určiť povahu prípadov, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva všeobecným súdom má za následok porušenie označených základných práv a slobôd. V konaní o ústavnej sťažnosti možno za také považovať prípady, v ktorých nesprávna aplikácia jednoduchého práva je spätá s konkurenciou noriem tohto práva, prípadne konkurenciou interpretačných alternatív, v ktorých sa odráža kolízia ústavných princípov a naostatok za také možno považovať prípady svojvoľnej aplikácie jednoduchého práva. Ústavný súd ďalej konštatuje, že orgánom verejnej moci a predovšetkým všeobecným súdom nemožno tolerovať pri interpretácií zákonných ustanovení prílišný formalistický postup, ktorý vedie k zjavnej nespravodlivosti. Všeobecný súd nie je absolútne viazaný doslovným znením zákona, ale môže a musí sa od neho odchýliť pokiaľ to vyžaduje účel zákona, história jeho vzniku, systematická súvislosť alebo niektorý z ústavnoprávnych princípov. Pri výklade a aplikácii právnych predpisov teda nemožno opomínať ich účel a zmysel, ktorý nie je vyjadrený len v slovách a vetách toho ktorého zákonného predpisu, ale aj v základných princípoch právneho štátu.

Pri preskúmaní skutkového stavu a posúdenia právneho stavu dospel ústavný súd k záveru, že ústavná sťažnosť je dôvodná, pretože postupom všeobecných súdov z dôvodu ústavne nekonformnej interpretácii a aplikácii § 1 ods. 4 ZP v spojení s § 31 OZ (teda podústavného práva), došlo k porušeniu sťažovateľkou namietaných základných práv.

Podstatou ústavnej sťažnosti je interpretácia zásadnej právnej otázky, či pre pracovnoprávne vzťahy je prípustná aplikácia inštitútu splnomocnenia na základe subsidiárneho použitia Občianskeho zákonníka. Čo sa týka napádaných rozsudkov okresného súdu, ktoré sťažovateľka taktiež požadovala zrušiť a vrátiť vec na prvostupňové konanie, ústavný súd tejto časti sťažnosti nevyhovel odvolávajúc sa na svoju subsidiárnu právomoc vyjadrenú v čl. 127 ods. 1 ústavy, v dôsledku ktorej nie je v jeho kompetencii zasahovať do právomoci krajského súdu, ktorý napádané rozhodnutia okresného súdu vecne opätovne preskúma s tým, že bude viazaný názorom ústavného súdu.

Krajský súd v rámci svojho odôvodnenia napadnutých rozsudkov okrem iného uviedol:

„Zákonník práce (ďalej ZP) v § 9 ods. 1, 2 upravuje jasne, presne, nezameniteľne, spôsobom, ktorý nezvádza k rôznym výkladom, kto všetko môže v pracovnoprávnych vzťahoch robiť právne úkony za zamestnávateľa; medzi tam uvádzané osoby nepochybne nepatrí fyzická osoba, ktorá v čase rozviazania pracovného pomeru nebola ani v jednom z tam uvedených pozícií. Zostalo nepochybné, že Ing. P. K. nebol štatutárnym orgánom odporcu (v prerokovávanej veci v postavení zamestnávateľa odporcu, ani iným zamestnancom odporcu). Opačný výklad, aký zvolil odporca a spočívajúci v tom, že v pracovnoprávnych vzťahoch v postavení zamestnávateľa sa mohol dať zastúpiť podľa Občianskeho zákonníka Ing. P. K., je v rozpore so zmyslom a účelom ZP (predovšetkým čl. 2 veta tretia, čl. 5 ZP). Je notorietou, že ZP upravuje individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy; v prípade, ak ZP v prvej časti (obsahujúcej všeobecné ustanovenia) neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. ZP v kogentnom § 9 ods. 1, 2 jasne, presne ustanovuje, kto (len) za zamestnávateľa môže v pracovnoprávnych vzťahoch robiť právne úkony, a tak už nemožno použiť všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka. Od § 9 ods. 1, 2 ZP sa teda nemožno odchýliť, k inému záveru nemožno dospieť ani výkladom; už vôbec ho nemožno zmeniť jednostranným, dvojstranným právnym úkonom. Ak teda v mene odporcu ako zamestnávateľa rozviazal s navrhovateľom pracovný pomer Ing. P. K. (hoci aj na základe platnej plnej moci), rozviazanie pracovného pomeru je neplatné. Iná otázka by bola v prípade, ak by sa dal odporca zastúpiť Ing. P. K. vo vzťahu k tretej osobe, inej ako k svojmu zamestnancovi, o čo ale nejde v prerokovávanej veci. Zostali potom irelevantné už všetky ďalšie dôvody odvolateľa, a tak sa nimi už odvolací súd nezaoberal.“

Podľa § 1 ods. 4 ZP, „ak tento zákon v prvej časti neustanovuje inak, vzťahujú sa na právne vzťahy podľa odseku 1 (individuálne pracovnoprávne vzťahy v súvislosti s výkonom závislej práce fyzických osôb pre právnické osoby alebo fyzické osoby a kolektívne pracovnoprávne vzťahy) všeobecné ustanovenia Občianskeho zákonníka“.

Podľa § 9 ods. 1 ZP, „v pracovnoprávnych vzťahoch robí právne úkony za zamestnávateľa, ktorý je právnická osoba, štatutárny orgán alebo člen štatutárneho orgánu; zamestnávateľ, ktorý je fyzická osoba, koná osobne. Namiesto nich môžu robiť právne úkony aj nimi poverení zamestnanci. Iní zamestnanci zamestnávateľa, najmä vedúci jeho organizačných útvarov, sú oprávnení ako orgány zamestnávateľa robiť v mene zamestnávateľa právne úkony vyplývajúce z ich funkcií určených organizačnými predpismi“.

Podľa § 9 ods. 2 ZP, „zamestnávateľ môže písomne poveriť ďalších svojich zamestnancov, aby robili určité právne úkony v pracovnoprávnych vzťahoch v jeho mene. V písomnom poverení musí byť uvedený rozsah oprávnenia povereného zamestnanca“.

ÚSTAVNÝ SÚD KONŠTATUJE, že odôvodnenia rozsudkov krajského súdu nedostatočne a nepresvedčivo zdôvodnili vylúčenie občianskoprávneho inštitútu plnomocenstva na pracovnoprávne vzťahy. Z hľadiska terminológie totiž nemožno pojmovo spájať či stotožňovať poverenie so zastúpením (splnomocnením), ide o odlišné právne inštitúty, s rozdielnymi potenciálnymi právnymi následkami, ktoré sú upravené inými kódexmi súkromného práva. Poverenie podľa § 9 ZP sa viaže iba na osobu zamestnanca zamestnávateľa, pričom jeho zodpovednosť sa riadi normami pracovného práva s výraznou ochranou funkciou.

Zastúpenie ako občianskoprávny inštitút umožňuje, aby za zamestnávateľa mohli robiť právne úkony aj iné osoby než jeho vlastní zamestnanci, pričom vzájomné vzťahy medzi zastúpeným a zástupcom sa riadia normami občianskeho práva.

Zastúpiť sa môže nechať zamestnanec aj zamestnávateľ, poverenie je len oprávnením zamestnávateľa. Rozdielne právne následky poverenia a zastúpenia sú najmä v rozsahu potenciálnej náhrady škody, ktorý má poverený zamestnanec na rozdiel od splnomocneného zástupcu zákonom obmedzený. Okrem toho sa právna úprava poverenia podľa ZP líši od zastúpenia podľa Občianskeho zákonníka aj v následkoch prekročenia právomocí vyplývajúcich z plnomocenstva. Označené základné rysy oboch inštitútov vedú k záveru, že ich nemožno vnímať ako zastupiteľné inštitúty (už vôbec nie ako totožné inštitúty), ale ako vzájomne sa doplňujúce právne prostriedky. Zastúpenie na základe plnej moci podľa Občianskeho zákonníka dopĺňa chýbajúcu úpravu ZP dotvára celkový a komplexný právny rámec konania za zamestnávateľa.

V prospech uvedenej interpretácie svedčí aj historický kontext vývoja právnej úpravy. Predchádzajúci Zákonník práce z roku 1965 upravoval oba inštitúty, ako poverenie zamestnanca, tak aj zastúpenie na základe plnomocenstva, a to aj s rozdielnymi právnymi následkami, ako je to aj podľa platnej právnej úpravy. Pri prijatí nového ZP s účinnosťou od 1. apríla 2002 sa z jeho textu vylúčilo viacero inštitútov vrátane zastúpenia, ktoré duplicitne upravoval Občiansky zákonník, avšak súčasne sa zaviedla subsidiárna pôsobnosť základného kódexu súkromného práva tak, aby tieto inštitúty mohli byť uplatňované naďalej. Nemožno rozumne predpokladať, že zákonodarca mal záujem na vylúčení inštitútu zastúpenia na základe plnomocenstva z pracovnoprávnych vzťahov, naopak aplikácia tohto inštitútu sa mala ďalej opierať o subsidiárnu pôsobnosť Občianskeho zákonníka.

Vylúčením možnosti zastúpenia v pracovnoprávnych vzťahoch prísnym formálnym výkladom ustanovenia § 9 ZP, ako domnelej komplexnej úpravy nahradzujúcej zastúpenie na základe plnej moci, by bol odmietnutý základný inštitút súkromného práva. Plnomocenstvo nachádza uplatnenie najmä tam, kde splnomocniteľ nemôže alebo nechce konať sám (alebo aj prostredníctvom vlastných zamestnancov), a preto uskutočnenie právneho úkonu vo svojom mene prenecháva tretej osobe. Zároveň sa žiada dodať, že aplikácia inštitútu zastúpenia na základe plnej moci v pracovnoprávnych vzťahoch žiadnym spôsobom nezasahuje do sociálnych práv zamestnancov, nevytvára zjavnú nerovnováhu a ani neohrozuje právne postavenie zamestnanca ako slabšej strany. Treba mať na pamäti, že ZP nechráni len sociálne práva zamestnanca (hoc je to jeho prioritná úloha), ale garantuje aj práva zamestnávateľa, medzi ktoré rozhodne patri zmluvná sloboda, vrátane slobody jednostranného ukončenia zmluvného vzťahu na základe zákonom predpokladaných dôvodov. V okolnostiach daného prípadu konajúce súdy prísnym formálnym zákazom uplatnenia inštitútu plnomocenstva v pracovnoprávnych vzťahoch de facto popreli toto právo zamestnávateľa bez toho, aby skúmali či vôbec boli splnené ďalšie zákonné podmienky.

Ústavný súd na základe uvedeného uzatvára, že krajský súd z dôvodu prísne formálnej (formalistickej) interpretácie právneho predpisu, ktorá vybočuje z ústavných medzí a opomína skutočný účel relevantnej právnej normy, zasiahol do označených základných práv sťažovateľky.

JUDr. Jozef Jaško

K rubrike „Judikatúra“ sme publikovali

• Občiansky zákonník (zák. č. 40/1964 Zb.),
Zákony II časť A/2019

• Ústava Slovenskej republiky (zák. č. 460/1992 Zb.), Zákony II časť B/2019

• Zákonník práce (zák. č. 311/2001 Z. z.),
Zákony III časť A/2019

• Doručovanie okamžitého skončenia pracovného pomeru, Nahradenie oznámenia o trvaní zamestnania žalobou – mesačník PAM 3/2019

• Zmluva o dielo podľa Obchodného zákonníka, Dôkazné bremeno – zodpovednosť za spôsobenie škody – mesačník PAM 2/2019

• Odpočítanie DPH pri vyvolanej investícii, Poukazy z pohľadu zákona o DPH v roku 2019
– mesačník DUO 2/2019

• Zákonník práce s komentárom, GDPR – komentáre, nariadenia, príklady z praxe, Účtovanie – zákony a predpisy, Vnútropodnikové smernice – odborné tematické publikácie