Stravovanie zamestnancov

Starostlivosť zamestnávateľa o zdravú výživu svojich zamestnancov je jednou z jeho základných zákonných povinností v rámci podnikovej sociálnej politiky. Táto povinnosť zamestnávateľa je ustanovená prostredníctvom § 152 ods. 1 Zákonníka práce voči zamestnancom vo všetkých zmenách. Musí ísť o stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy, ktoré je zabezpečované priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti. O aké zásady ide? K akým zmenám v rámci stravovania dochádza v roku 2026?

Povinnosť zamestnávateľa zabezpečovať zamestnancom stravovanie

vo všetkých zmenách zodpovedajúce zásadám správnej výživy, ktoré je zabezpečované priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti nevzniká voči zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu, s výnimkou zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu, ktorí na svojom pravidelnom pracovisku odpracovali viac ako štyri hodiny, a voči zamestnancom, ktorým poskytuje účelovo viazaný finančný príspevok na stravovanie (ďalej len „finančný príspevok na stravovanie“).

Povinnosť zamestnávateľa zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy, ktoré je zabezpečované priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti sa však nevzťahuje na zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme v zahraničí.

Zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie poskytovaním jedného teplého hlavného jedla

vrátane vhodného nápoja v priebehu pracovnej zmeny.

Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť ďalšie stravovanie alebo poskytnúť ďalší finančný príspevok na stravovanie. Na plnenie povinnosti zabezpečiť stravovanie môžu zamestnávatelia:

•    využívať svoje vlastné stravovacie zariadenia,

•    využívať stravovacie zariadenia iných zamestnávateľov, ktorými môžu byť právnické ako aj fyzické osoby, ktoré však musia mať oprávnenie na poskytovanie stravovacích služieb,

•    uzatvoriť zmluvy so sprostredkovateľskými spoločnosťami, ktoré umožňujú zamestnancom stravovať sa vo viacerých stravovacích zariadeniach na základe stravných lístkov, resp. stravných poukážok zakúpených od svojho zamestnávateľa.

Zákonník práce upravuje i povinnosť zamestnávateľa prispieť na toto stravovanie sumou zodpovedajúcou 55 % hodnoty jedla, najviac však do výšky 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách. Podľa súčasne platného Opatrenia MPSV SR č. 280/­­2025 Z. z. je suma stravného pre pracovnú cestu v trvaní 5-12 hodín 9,30 €.

Zamestnávateľ je povinný prispievať na stravovanie svojich zamestnancov sumou

zodpovedajúcou 55 % hodnoty jedla, maximálne však na jedno teplé hlavné jedlo vrátane vhodného nápoja od 1. januára 2026 sumou 5,12 € (9,30 × 55 %). Okrem toho zamestnávateľ poskytuje zamestnancom príspevok na stravovanie podľa zákona o sociálnom fonde.

Ustanovenie § 152 ods. 4 Zákonníka práce upravuje výšku minimálnej hodnoty stravovacej poukážky, ak poskytuje zamestnávateľ stravovanie formou sprostredkovania. Hodnota stravovacej poukážky musí predstavovať minimálne 75 % stravného poskytovaného pri pracovné ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách. To znamená, že minimálna hodnota stravovacej poukážky od 1. januára 2026 musí byť 6,98 €. V uvedenej súvislosti možno pre úplnosť pripomenúť, že pri zabezpečovaní stravovania zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby prostredníctvom stravovacích poukážok, je výška poplatku za sprostredkované stravovacie služby maximálne 2 % z hodnoty sumy uvedenej na stravovacej poukážke. Takýto poplatok za sprostredkovanie stravovacej služby sa uzná do daňových výdavkov zamestnávateľa až po zaplatení služby v súlade s § 17 ods. 19 písm. d) zákona o dani z príjmov.

V súlade s § 152 ods. 4 Zákonníka práce zamestnávateľ poskytuje stravovaciu poukážku v elektronickej forme. To však neplatí, ak použitie stravovacej poukážky v elektronickej forme zamestnancom počas pracovnej zmeny na pracovisku alebo v jeho blízkosti nie je možné.

Zákonník práce umožňuje zamestnávateľovi povinnosti voči zamestnancom pri zabezpečovaní ich stravovania plniť aj náhradným spôsobom

v prípade, ak zabezpečovanie stravovania vylučuje podmienku výkonu práce na pracovisku alebo ak zamestnávateľ nemôže zabezpečiť stravovanie tak, ako mu to ukladá § 152 ods. 2 Zákonníka práce, alebo ak zamestnanec na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára zo zdravotných dôvodov nemôže využiť žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom. V takýchto prípadoch zamestnávateľ poskytne zamestnancovi finančný príspevok rovnako v sume zodpovedajúcej 55 % hodnoty jedla, najviac však do výšky 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín.

Možno tiež uviesť, že zamestnávateľ poskytne uvedený finančný príspevok na stravovanie aj zamestnancovi pri výkone domáckej práce alebo telepráce, ak mu nezabezpečí stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení alebo v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, alebo ak by stravovanie podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce bolo v rozpore s povahou vykonávanej domáckej práce alebo telepráce.

Zamestnávateľ, ktorý nezabezpečuje stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení alebo v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa

ak nejde o prípady podľa § 152 odseku 6 Zákonníka práce, je povinný umožniť zamestnancom výber medzi zabezpečením stravovania prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, formou stravovacej poukážky alebo poskytnutím finančného príspevku na stravovanie. Zamestnanec je viazaný svojím výberom počas 12 mesiacov odo dňa, ku ktorému sa výber viaže. Podrobnosti výberu a realizácie povinnosti zamestnávateľa zabezpečovať stravovanie alebo poskytovať finančný príspevok na stravovanie na základe výberu môže zamestnávateľ ustanoviť vo vnútornom predpise. Zamestnávateľ na základe výberu zamestnanca zabezpečuje zamestnancovi stravovanie prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, formou stravovacej poukážky alebo poskytuje zamestnancovi finančný príspevok na stravovanie v sume podľa § 152 odseku 8 Zákonníka práce. Do uskutočnenia výberu zo strany zamestnanca zamestnávateľ zabezpečuje zamestnancovi stravovanie prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, formou stravovacej poukážky alebo mu poskytuje finančný príspevok na stravovanie v sume podľa § 152 odseku 8 Zákonníka práce.

Suma finančného príspevku na stravovanie

je suma, ktorou zamestnávateľ prispieva na stravovanie iným zamestnancom podľa prvej vety § 152 odseku 3 Zákonníka práce, najmenej však 55 % minimálnej hodnoty stravovacej poukážky podľa § 152 odseku 4 Zákonníka práce.

Ak zamestnávateľ neprispieva na stravovanie iným zamestnancom podľa § 152 odseku 3 Zákonníka práce, suma finančného príspevku na stravovanie je najmenej 55 % minimálnej hodnoty stravovacej poukážky podľa § 152 odseku 4 Zákonníka práce, najviac však 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu.

Okrem uvedených súm zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi príspevok zo sociálneho fondu. Uvedenú starostlivosť treba chápať ako zákonnú povinnosť každého zamestnávateľa. Vo vzťahu k problematike zamestnaneckých benefitov však treba spomenúť možnosť zamestnávateľa po prerokovaní so zástupcami zamestnancov:

a)  upraviť podmienky, za ktorých bude zamestnancom poskytovať stravovanie počas dovolenky, prekážok v práci alebo inej ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci,

b)  umožniť stravovať sa zamestnancom, ktorí pracujú mimo rámca rozvrhu pracovných zmien za rovnakých podmienok ako ostatným zamestnancom,

c)  rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie, a ktorým bude prispievať na stravovanie podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce (najčastejšie ide napr. o rodinných príslušníkov zamestnanca, poberateľov starobného dôchodku alebo invalidného dôchodku, ktorých zamestnávateľ zamestnával v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu ku dňu odchodu do starobného dôchodku alebo do invalidného dôchodku).

Pitný režim

Význam a dôležitosť pitného režimu na pracoviskách sú povinne zakotvené v rámci § 147 ods. 1 Zákonníka práce ako aj § 6 ods. 3 písm. b) zákona č. 124/­­2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v z. n. p., podľa ktorých je zamestnávateľ povinný poskytovať tzv. ochranné nápoje, t. j. zabezpečovať pitný režim zamestnancov podľa vnútorného predpisu, ak to vyžaduje ochrana života alebo zdravia zamestnancov pri práci. Uvedená úprava teda determinuje povinnú starostlivosť zamestnávateľa o pitný režim svojich zamestnancov.

V prípade nápojového občerstvenia v zmysle problematiky zamestnaneckých výhod sa však jedná o nepovinnú starostlivosť zamestnávateľa. Pitný režim je nevyhnutný pre správne fungovanie ľudského organizmu. Nedostatok vody znižuje úroveň koncentrácie, zvyšuje náchylnosť k stresu a celkovo negatívne vplýva na pracovný výkon a preto si čoraz viac zamestnávateľov uvedomuje, že pitný režim na pracovisku by mal byť samozrejmosťou.

Stravovanie a nápoje z pohľadu ZDP

Podkladom na zákonné uplatnenie nákladov zamestnávateľa na stravovanie zamestnancov zabezpečované v súlade so Zákonníkom práce je ustanovenie § 19 ods. 2 písm. c) bodu 5 zákona o dani z príjmov. Podľa tohto ustanovenia je daňovým výdavkom zamestnávateľa príspevok na stravovanie zamestnancov poskytovaný podľa podmienok stanovených Zákonníkom práce, t. j. vo výške 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do výšky 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín.

Potrebné je v uvedenej súvislosti poznamenať, že suma vo výške 55 % zahrnovaná do daňových výdavkov sa u platiteľov DPH počíta z ceny jedla bez DPH.

Napokon je potrebné uviesť, že pokiaľ by zamestnávateľ so súhlasom zástupcov zamestnancov upravil podmienky, za ktorých bude poskytovať zamestnancom stravovanie počas prekážok v práci, umožnil stravovať sa zamestnancom, ktorí pracujú mimo rámca rozvrhu pracovných zmien za rovnakých podmienok ako ostatným zamestnancom, resp. rozšíril okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie v zmysle § 152 ods. 9 Zákonníka práce, poskytnuté príspevky na stravovanie v súlade s uvedenou úpravou budú uznaným daňovým výdavkom.

Výdavky na pitný režim

Všetky vynaložené výdavky súvisiace so zabezpečením pitného režimu zamestnancov v súlade s právnymi predpismi, ktoré zamestnávateľovi povinne ustanovujú zabezpečiť pitný režim zamestnancom je možné na základe § 19 ods. 2 písm. c) bodu 1 zákona o dani z príjmov považovať za daňovo uplatniteľné. To znamená, výdavky na tzv. ochranné nápoje na pracoviskách sú daňovo uplatniteľné. Ide o nápoje poskytované na pracovisku s nadmernou záťažou teplom alebo chladom majú mať primeranú teplotu. Zamestnávateľ musí totiž poskytnúť zamestnancom vhodné a pre danú pracovnú činnosť primerané zdravotne neškodné nápoje priamo na pracovisku alebo v jeho bezprostrednej blízkosti tak, aby boli ľahko a bezpečne dostupné a aby pri ich poskytovaní nebola porušená ich zdravotná neškodnosť.

Pri skúmaní možnosti uplatnenia nákladov na dobrovoľné poskytovanie nealkoholických nápojov na spotrebu na pracovisku, ktorých obstaranie nie je povinne vyvolané bezpečnostnými predpismi, je potrebné analyzovať aj možnosť použitia prostriedkov sociálneho fondu na tieto účely, a to v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 152/­­1994 Z. z. o sociálnom fonde.

Na strane zamestnávateľa pôjde v konečnom dôsledku o daňovo efektívne uplatnenie nákladov, nakoľko tvorba sociálneho fondu je podľa § 21 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov považovaná za daňový výdavok. Uvedené teda platí aj pri uhrádzaní nákladov na „dobrovoľnú“ starostlivosť o pitný režim zamestnancov.

Daňové riešenie u zamestnanca

V zmysle ustanovenia § 5 ods. 7 písm. b) zákona o dani z príjmov na strane zamestnanca jednotným spôsobom oslobodený od dane z príjmov:

•    príspevok zamestnávateľa na jedlo,

•    príspevok zamestnávateľa na gastrolístok a

•    finančný príspevok na stravovanie,

a to najviac vo výške 55 % sumy stravného, ktoré sa poskytuje pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách (čo je od januára 2026 suma 9,30  eura), to znamená oslobodenie od dane do výšky príspevku 5,12 eura.

Prípadné dobrovoľné poskytnutie časť príspevku nad rámec povinnosti zamestnávateľa (t. j. nad 5,12 eura) predstavuje zdaniteľný príjem zamestnanca a podlieha tiež odvodom poistného do zdravotnej a sociálnej poisťovne. Na strane zamestnávateľa (aj pri nepeňažnom plnení) vzhľadom na znenie § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov bude predmetná časť príspevku (nad „strop“) zdaňovaná zamestnancovi uznaná za daňový výdavok – ak to bude dohodnuté v kolektívnej zmluve, pracovnej zmluve resp. internom predpise.

Od dane z príjmov fyzických osôb je podľa § 5 ods. 7 písm. c) zákona o dani z príjmov oslobodený príjem predstavujúci hodnotu nealkoholických nápojov poskytovaných zamestnávateľom zamestnancovi na spotrebu na pracovisku. Zákon o dani z príjmov pri tomto plnení neustanovuje žiadny limit ani sa neodvoláva na žiadny všeobecne záväzný právny predpis. V každom prípade by však v zmysle tohto ustanovenia malo ísť o množstvo primerané spotrebe na pracovisku. V rámci uvedeného ustanovenia zákona o dani z príjmov je potrebné za nealkoholické nápoje považovať aj tzv. ochranné nápoje.

V prípade, ak by došlo zo strany zamestnávateľa k peňažnému plneniu na nealkoholické nápoje, takýto príjem by na strane zamestnanca podliehal zdaneniu.

Stravovanie a nápoje z pohľadu DPH

Spôsob uplatňovania dane pri poskytovaní stravovania zamestnancom upravilo Finančné riaditeľstvo SR na základe rozsudku Európskeho súdneho dvora z 20. 1. 2005 vo veci C412/­­03 v súvislosti s konaním Hotel Scandic Gäsabäck AB proti Riksskatteverket. Predmetný rozsudok sa zaoberal výkladom určenia zdaniteľného základu DPH pri poskytnutí stravovacej služby zamestnávateľom svojim zamestnancom za cenu nižšiu ako sú náklady na poskytnutie služby. Podľa tohto rozsudku je zdaniteľným základom dane len protihodnota skutočne zaplatená zamestnancom jeho zamestnávateľovi, a to aj v prípade, ak je výška tejto protihodnoty nižšia ako skutočná cena (náklady na službu) poskytnutých jedál. Príspevok, ktorý platí zamestnávateľ (zdaniteľná osoba) v súvislosti s poskytovaním stravovacích služieb pre svojich zamestnancov, netvorí súčasť zdaniteľného základu.

RADA!

Základom dane pri poskytnutí stravovania zamestnávateľom je teda len protihodnota, ktorú zamestnávateľ prijal od svojho zamestnanca. To znamená, že základom dane je hodnota, ktorú platí zamestnanec, pričom do základu dane sa nezahŕňa ani príspevok zamestnávateľa a ani príspevok zo sociálneho fondu. Z uvedeného vyplýva, že len v prípade, ak dotáciu, resp. príspevok k cene poskytuje iná osoba ako sám dodávateľ (zamestnávateľ), je táto súčasťou zdaniteľného základu. Príspevok sa zahrnie do základu dane len vtedy, ak je platený inou osobou ako zamestnávateľom.

Ing. Ján Mintál

§ 19 zákona č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov

(2) Daňové výdavky, ktoré možno uplatniť len v rozsahu a za podmienok ustanovených v tomto zákone, sú

a) výdavky (náklady), ktoré je daňovník povinný uhradiť podľa osobitných predpisov,

b) výdavky (náklady) na prevádzku vlastného zariadenia na ochranu životného prostredia podľa osobitných predpisov,

c) výdavky (náklady) na pracovné a sociálne podmienky a starostlivosť o zdravie vynaložené na

1. bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci a hygienické vybavenie pracovísk,

2. starostlivosť o zdravie zamestnancov v rozsahu ustanovenom osobitnými predpismi a na vlastné zdravotnícke zariadenia,

3. vzdelávanie zamestnanca, ktoré súvisí s činnosťou alebo s podnikaním zamestnávateľa, vlastné vzdelávacie zariadenia,

4. odmenu za produktívnu prácu najviac do výšky 100 % z hodinovej minimálnej mzdy, podnikové štipendium, hmotné zabezpečenie žiaka, poskytovanie praktického vyučovania a na prevádzku strednej odbornej školy nad rámec poskytnutých normatívnych finančných prostriedkov,

5. príspevky na stravovanie zamestnancov, príspevky na rekreáciu zamestnancov a príspevky na športovú činnosť dieťaťa poskytované za podmienok ustanovených osobitným predpisom,

6. mzdové a ostatné pracovnoprávne nároky zamestnancov v rozsahu ustanovenom pracovnoprávnymi predpismi,

7. poistné a príspevky zamestnanca z navýšeného nepeňažného plnenia podľa § 5 ods. 3 písm. d) a preddavky na daň zrazené podľa § 35 z tohto navýšeného nepeňažného plnenia,

8. \podnikové štipendiá poskytované študentom vysokých škôl...