Stravovanie zamestnancov

>   Právne minimum

Starostlivosť zamestnávateľa o zdravú výživu svojich zamestnancov je jednou z jeho základných zákonných povinností v rámci podnikovej sociálnej politiky. Táto povinnosť zamestnávateľa je ustanovená prostredníctvom § 152 ods. 1 Zákonníka práce voči zamestnancom vo všetkých zmenách. Musí ísť o stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy, ktoré je zabezpečované priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti.

Povinnosť zamestnávateľa zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy, ktoré je zabezpečované priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti nevzniká voči zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu, s výnimkou zamestnancov vyslaných na pracovnú cestu, ktorí na svojom pravidelnom pracovisku odpracovali viac ako štyri hodiny, a voči zamestnancom, ktorým poskytuje účelovo viazaný finančný príspevok na stravovanie (ďalej len „finančný príspevok na stravovanie“).

Povinnosť zamestnávateľa zabezpečovať zamestnancom vo všetkých zmenách stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy, ktoré je zabezpečované priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti sa však nevzťahuje na zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme v zahraničí.

Zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja v priebehu pracovnej zmeny.

Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť zabezpečiť ďalšie stravovanie alebo poskytnúť ďalší finančný príspevok na stravovanie. Na plnenie povinnosti zabezpečiť stravovanie môžu zamestnávatelia:

•    využívať svoje vlastné stravovacie zariadenia,

•    využívať stravovacie zariadenia iných zamestnávateľov, ktorými môžu byť právnické ako aj fyzické osoby, ktoré však musia mať oprávnenie na poskytovanie stravovacích služieb,

•    uzatvoriť zmluvy so sprostredkovateľskými spoločnosťami, ktoré umožňujú zamestnancom stravovať sa vo viacerých stravovacích zariadeniach na základe stravných lístkov, resp. stravných poukážok zakúpených od svojho zamestnávateľa.

Zákonník práce upravuje i povinnosť zamestnávateľa prispieť na toto stravovanie sumou zodpovedajúcou 55 % hodnoty jedla, najviac však do výšky 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách. Podľa súčasne platného Opatrenia MPSV SR č. 280/­2025 Z. z. je suma stravného pre pracovnú cestu v trvaní 5-12 hodín 9,30 €.

Zamestnávateľ je teda povinný prispievať na stravovanie svojich zamestnancov sumou zodpovedajúcou 55 % hodnoty jedla, maximálne však na jedno teplé hlavné jedlo vrátane vhodného nápoja od 1. januára 2026 sumou 5,12 € (9,30 × 55 %). Okrem toho zamestnávateľ poskytuje zamestnancom príspevok na stravovanie podľa zákona o sociálnom fonde.

Ustanovenie § 152 ods. 4 Zákonníka práce upravuje výšku minimálnej hodnoty stravovacej poukážky, ak poskytuje zamestnávateľ stravovanie formou sprostredkovania. Hodnota stravovacej poukážky musí predstavovať minimálne 75 % stravného poskytovaného pri pracovné ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách. To znamená, že minimálna hodnota stravovacej poukážky od 1. januára 2026 musí byť 6,98 €. V uvedenej súvislosti možno pre úplnosť pripomenúť, že pri zabezpečovaní stravovania zamestnancov prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby prostredníctvom stravovacích poukážok, je výška poplatku za sprostredkované stravovacie služby maximálne 2 % z hodnoty sumy uvedenej na stravovacej poukážke. Takýto poplatok za sprostredkovanie stravovacej služby sa uzná do daňových výdavkov zamestnávateľa až po zaplatení služby v súlade s § 17 ods. 19 písm. d) zákona o dani z príjmov.

V súlade s § 152 ods. 4 Zákonníka práce zamestnávateľ poskytuje stravovaciu poukážku v elektronickej forme. To však neplatí, ak použitie stravovacej poukážky v elektronickej forme zamestnancom počas pracovnej zmeny na pracovisku alebo v jeho blízkosti nie je možné.

Zákonník práce umožňuje zamestnávateľovi povinnosti voči zamestnancom pri zabezpečovaní ich stravovania plniť aj náhradným spôsobom v prípade, ak zabezpečovanie stravovania vylučuje podmienku výkonu práce na pracovisku alebo ak zamestnávateľ nemôže zabezpečiť stravovanie tak, ako mu to ukladá § 152 ods. 2 Zákonníka práce, alebo ak zamestnanec na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára zo zdravotných dôvodov nemôže využiť žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom. V takýchto prípadoch zamestnávateľ poskytne zamestnancovi finančný príspevok rovnako v sume zodpovedajúcej 55 % hodnoty jedla, najviac však do výšky 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín.

Možno tiež uviesť, že zamestnávateľ poskytne uvedený finančný príspevok na stravovanie aj zamestnancovi pri výkone domáckej práce alebo telepráce, ak mu nezabezpečí stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení alebo v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, alebo ak by stravovanie podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce bolo v rozpore s povahou vykonávanej domáckej práce alebo telepráce.

Zamestnávateľ, ktorý nezabezpečuje stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení alebo v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, ak nejde o prípady podľa § 152 odseku 6 Zákonníka práce, je povinný umožniť zamestnancom výber medzi zabezpečením stravovania prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, formou stravovacej poukážky alebo poskytnutím finančného príspevku na stravovanie. Zamestnanec je viazaný svojím výberom počas 12 mesiacov odo dňa, ku ktorému sa výber viaže. Podrobnosti výberu a realizácie povinnosti zamestnávateľa zabezpečovať stravovanie alebo poskytovať finančný príspevok na stravovanie na základe výberu môže zamestnávateľ ustanoviť vo vnútornom predpise. Zamestnávateľ na základe výberu zamestnanca zabezpečuje zamestnancovi stravovanie prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, formou stravovacej poukážky alebo poskytuje zamestnancovi finančný príspevok na stravovanie v sume podľa § 152 odseku 8 Zákonníka práce. Do uskutočnenia výberu zo strany zamestnanca zamestnávateľ zabezpečuje zamestnancovi stravovanie prostredníctvom právnickej osoby alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, formou stravovacej poukážky alebo mu poskytuje finančný príspevok na stravovanie v sume podľa § 152 odseku 8 Zákonníka práce.

Suma finančného príspevku na stravovanie je suma, ktorou zamestnávateľ prispieva na stravovanie iným zamestnancom podľa prvej vety § 152 odseku 3 Zákonníka práce, najmenej však 55 % minimálnej hodnoty stravovacej poukážky podľa § 152 odseku 4 Zákonníka práce. Ak zamestnávateľ neprispieva na stravovanie iným zamestnancom podľa § 152 odseku 3 Zákonníka práce, suma finančného príspevku na stravovanie je najmenej 55 % minimálnej hodnoty stravovacej poukážky podľa § 152 odseku 4 Zákonníka práce, najviac však 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu. Okrem uvedených súm zamestnávateľ poskytuje zamestnancovi príspevok zo sociálneho fondu.

Uvedenú starostlivosť treba chápať ako zákonnú povinnosť každého zamestnávateľa. Vo vzťahu k problematike zamestnaneckých benefitov však treba spomenúť možnosť zamestnávateľa po prerokovaní so zástupcami zamestnancov:

•    upraviť podmienky, za ktorých bude zamestnancom poskytovať stravovanie počas dovolenky, prekážok v práci alebo inej ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci,

•    umožniť stravovať sa zamestnancom, ktorí pracujú mimo rámca rozvrhu pracovných zmien za rovnakých podmienok ako ostatným zamestnancom,

•    rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie, a ktorým bude prispievať na stravovanie podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce (najčastejšie ide napr. o rodinných príslušníkov zamestnanca, poberateľov starobného dôchodku alebo invalidného dôchodku, ktorých zamestnávateľ zamestnával v pracovnoprávnom vzťahu alebo v obdobnom pracovnom vzťahu ku dňu odchodu do starobného dôchodku alebo do invalidného dôchodku).

Pitný režim

Význam a dôležitosť pitného režimu na pracoviskách sú povinne zakotvené v rámci § 147 ods. 1 Zákonníka práce ako aj § 6 ods. 3 písm. b) zákona č. 124/­2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci v z. n. p., podľa ktorých je zamestnávateľ povinný poskytovať tzv. ochranné nápoje, t. j. zabezpečovať pitný režim zamestnancov podľa vnútorného predpisu, ak to vyžaduje ochrana života alebo zdravia zamestnancov pri práci. Uvedená úprava teda determinuje povinnú starostlivosť zamestnávateľa o pitný režim svojich zamestnancov.

V prípade nápojového občerstvenia v zmysle problematiky zamestnaneckých výhod sa však jedná o nepovinnú starostlivosť zamestnávateľa. Pitný režim je nevyhnutný pre správne fungovanie ľudského organizmu. Nedostatok vody znižuje úroveň koncentrácie, zvyšuje náchylnosť k stresu a celkovo negatívne vplýva na pracovný výkon, a preto si čoraz viac zamestnávateľov uvedomuje, že pitný režim na pracovisku by mal byť samozrejmosťou.

>   Stravovanie a nápoje z pohľadu ZDP

Podkladom na zákonné uplatnenie nákladov zamestnávateľa na stravovanie zamestnancov zabezpečované v súlade so Zákonníkom práce je ustanovenie § 19 ods. 2 písm. c) bodu 5 zákona o dani z príjmov. Podľa tohto ustanovenia je daňovým výdavkom zamestnávateľa príspevok na stravovanie zamestnancov poskytovaný podľa podmienok stanovených Zákonníkom práce, t. j. vo výške 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do výšky 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín.

Príklad

Zamestnávateľ v rámci podnikovej sociálnej politiky poskytuje svojim zamestnancom stravovanie v rámci odpracovaných pracovných zmien bezodplatne.

Aký bude správny daňový režim takto poskytovaného bezodplatného stravovania zamestnancom?

Ako daňový výdavok pri bezodplatnom poskytnutí stravovania zamestnancom je možné považovať hodnotu 55 % z ceny jedla, maximálne však 55 % zo stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 - 12 hodín, t. j. 55 % z 9,30 €, t. j. 5,12 €. Hodnota stravovania nad takto určenú sumu na strane zamestnávateľa (aj pri nepeňažnom plnení) vzhľadom na znenie § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov, keďže bude zamestnancovi zdaňovaná, môže byť uznaná za daňový výdavok – avšak len ak to bude dohodnuté v kolektívnej zmluve, pracovnej zmluve, resp. internom predpise.

Príklad

Na základe zmluvy medzi spoločnosťou XYZ, s. r. o. a SOU vykonáva žiak SOU praktické vyučovanie (prax). Pracovný čas žiaka podľa zmluvy je 7 hod. denne. Spoločnosť XYZ, s. r. o. mu poskytuje stravné lístky.

Je suma vo výške 55 % zo stravných lístkov poskytnutých žiakovi uznaným daňovým nákladom spoločnosti?

Organizácie, na pracoviskách ktorých sa uskutočňuje praktické vyučovanie v zmysle školského zákona, sú povinné vytvoriť na praktické vyučovanie potrebné podmienky, bezplatne poskytovať určené pracovné pomôcky a uhrádzať osobné a vecné náklady spojené s praktickým vyučovaním, ktoré sa tu uskutočňuje. Na právne pomery žiakov pri praktickom vyučovaní sa vzťahujú ustanovenia Zákonníka práce, ktoré upravujú pracovný čas a čas odpočinku, bezpečnosť a ochranu zdravia pri práci, starostlivosť o zamestnancov a pracovné podmienky žien a mladistvých. Patrí sem teda aj zabezpečenie stravovania, ktoré sa v súčasnosti riadi § 152 Zákonníkom práce.

Zamestnávateľ je teda povinný žiakovi zabezpečiť stravovanie za rovnakých podmienok, ako ktorémukoľvek inému zamestnancovi. Príspevky na stravovanie žiakom vykonávajúcim u zamestnávateľa praktické vyučovanie, ak sú poskytované za podmienok ustanovených Zákonníkom práce, sú pre zamestnávateľa v sume najviac do výšky 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 – 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách, daňovým výdavkom.

Príklad

Stavebná spoločnosť zamestnáva zamestnancov v pracovnom pomere. Nakoľko sa práce vykonávajú na celom území SR (z titulu stavebného charakteru), má zamestnávateľ so zamestnancami dohodnuté v pracovnej zmluve miesto pravidelného pracoviska – miesto trvalého bydliska zamestnanca.

Je spoločnosť za týchto okolností povinná zabezpečovať stravovanie zamestnancom?

Zamestnávateľ nie je povinný zabezpečovať zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu stravovanie v zmysle ustanovení Zákonníka práce. Takémuto zamestnancovi patrí stravné za každý pracovný deň pracovnej cesty v závislosti od času trvania pracovnej cesty v kalendárnom dni. To znamená, že zamestnanec, ktorý bol vyslaný na pracovnú cestu a bolo mu za čas trvania tejto cesty vyplatené stravné, nemá súčasne právny nárok aj na stravovací lístok.

Pracovnou cestou podľa zákona o cestovných náhradách je čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty. Pre tieto účely sa za pravidelné pracovisko považuje predovšetkým miesto písomne dohodnuté so zamestnancom. Keď toto miesto nie je dohodnuté, je pravidelným pracoviskom miesto výkonu práce dojednané v pracovnej zmluve. Ak zamestnávateľ so zamestnancom nedohodol špecifické miesto pravidelného pracoviska na účely zákona o cestovných náhradách, pojem „pravidelné pracovisko” je potrebné vykladať v nadväznosti na Zákonník práce ako jednu zo základných obsahových náležitostí pracovnej zmluvy, t. j. ako miesto výkonu práce (obec a organizačná jednotka alebo inak určené miesto).

U zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy zamestnania, možno ako pravidelné pracovisko dohodnúť aj miesto (adresu) pobytu. Nie je pritom rozhodujúce, či ide o trvalé alebo prechodné bydlisko, pretože zamestnanec môže mať na účely tohto zákona len jedno miesto bydliska. Ak bolo ako pravidelné pracovisko dohodnuté miesto pobytu zamestnanca, každé opustenie miesta pobytu kvôli pracovným povinnostiam sa u uvedených zamestnancov bude považovať za pracovnú cestu, čím vznikne zamestnancovi nárok na cestovné náhrady.

Nakoľko v danom prípade je pracovníkov v stavebníctve, resp. pracovníkov na montážach možné považovať za zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy zamestnania, je potrebné ich pracovné aktivity na rôznych miestach územia SR považovať za pracovné cesty. Pre úplnosť možno pripomenúť, že takýmto zamestnancom možno v pracovnej zmluve alebo v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru dohodnúť odchýlne od zákona o cestovných náhradách podmienky na poskytovanie stravného, ako aj nižšie sumy stravného, najviac však o 5 % z ustanovenej sumy stravného.

Ak by spoločnosť - napriek tomu, že jej z pracovnoprávnych predpisov nevzniká povinnosť zabezpečovať stravovanie zamestnancom vyslaným na pracovnú cestu - toto realizovala, nemohla by výdavky s tým súvisiace uplatniť do daňových nákladov v súlade s ustanovením § 21 ods. 1 písm. e) zákona o dani z príjmov.

Príklad

Zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie zamestnancov v cudzom stravovacom zariadení, ktoré je vzdialené od jej sídla zhruba 2 km. Ako zamestnaneckú výhodu zabezpečuje dopravu zamestnancov do stravovacieho zariadenia autobusom prostredníctvom cudzieho prepravcu samotný zamestnávateľ.

Sú náklady na túto prepravu daňovým nákladom?

V zmysle ustanovení § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov sú výdavkom preukázateľne vynaloženým na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov príspevky na stravovanie zamestnancov poskytnuté za podmienok ustanovených Zákonníkom práce, pričom zamestnávateľ prispieva na stravovanie vo výške 55 % ceny jedla, najviac však do výšky 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín. Doprava zamestnancov na stravovanie je však nad rámec povinností zamestnávateľa vyplývajúcich zo Zákonníka práce, a preto v danom prípade nejde o výdavok preukázateľne vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie zdaniteľných príjmov, t. j. pre zamestnávateľa je to nedaňový náklad.

Potrebné je v uvedenej súvislosti poznamenať, že suma vo výške 55 % zahrnovaná do daňových výdavkov sa u platiteľov DPH počíta z ceny jedla bez DPH.

Napokon je potrebné uviesť, že pokiaľ by zamestnávateľ so súhlasom zástupcov zamestnancov upravil podmienky, za ktorých bude poskytovať zamestnancom stravovanie počas prekážok v práci, umožnil stravovať sa zamestnancom, ktorí pracujú mimo rámca rozvrhu pracovných zmien za rovnakých podmienok ako ostatným zamestnancom, resp. rozšíril okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie v zmysle § 152 ods. 9 Zákonníka práce, poskytnuté príspevky na stravovanie v súlade s uvedenou úpravou budú uznaným daňovým výdavkom.

Príklad

Zamestnávateľ v pracovnej zmluve upravil podmienky stravovania zamestnancov tak, že im bude poskytovať stravovanie aj počas čerpania riadnej dovolenky.

Daňovými výdavkami podľa znenia § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov sú i výdavky (náklady) na pracovné a sociálne podmienky a starostlivosť o zdravie vynaložené na príspevky na stravovanie zamestnancov poskytované za podmienok ustanovených osobitným predpisom, ktorým je platný Zákonník práce. Zákonom o dani z príjmov tieto výdavky nie sú limitované, ani obmedzované výškou a pokiaľ ich daňovník (zamestnávateľ) vynaloží v intenciách § 152 platného Zákonníka práce, potom predmetné náklady sú daňovo uznanými nákladmi po splnení podmienok určených zákonom o dani z príjmov. To znamená, že ak zamestnávateľ (daňovník) v kolektívnej (resp. pracovnej) zmluve upraví podmienky stravovania zamestnancov tak, že im bude poskytovať stravovanie aj počas čerpania riadnej dovolenky, potom náklady vynaložené na stravovanie zamestnancov počas tejto doby sú uznané za daňové výdavky.

Príklad

V spoločnosti nepôsobí zamestnanecká rada ani zamestnanecký dôverník a nie je uzatvorená kolektívna zmluva.

Môže si spoločnosť s ručením obmedzeným náklady na stravovanie pre konateľa s. r. o., ktorý je zároveň spoločníkom s. r. o. a aj zamestnancom na dohodu o pracovnej činnosti účtovať do daňových nákladov? Má nárok na stravu každý pracovný deň alebo iba v odpracovaný deň alebo iba v deň keď odpracuje viac ako 4 hodiny na dohodu o pracovnej činnosti? Alebo nemá nárok na stravovanie vôbec?

Na základe ustanovenia § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami sú aj výdavky (náklady) na pracovné a sociálne podmienky a starostlivosť o zdravie vynaložené na príspevky na stravovanie zamestnancov poskytované za podmienok ustanovených Zákonníkom práce. Podľa § 7 Zákonníka práce zamestnávateľom je právnická alebo fyzická osoba, ktorá zamestnáva aspoň jednu osobu v pracovnoprávnom vzťahu, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch.

Vychádzajúc z ustanovenia § 11 ods. 1 Zákonníka práce zamestnanec je fyzická osoba, ktorá v pracovnoprávnych vzťahoch, a ak to ustanovuje osobitný predpis, aj v obdobných pracovných vzťahoch vykonáva pre zamestnávateľa závislú prácu. To znamená, ak má spoločník s. r. o. s touto spoločnosťou uzatvorený pracovnoprávny vzťah, je z hľadiska Zákonníka práce považovaný za zamestnanca.

V súlade s ustanovením § 152 ods. 2 Zákonníka práce nárok na poskytnutie stravy má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť poskytnutie ďalšieho teplého hlavného jedla. V kontexte s ustanovením § 152 ods. 9 písm. c) Zákonníka práce, je zamestnávateľovi umožnené po prerokovaní so zástupcami zamestnancov rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie, a ktorým bude prispievať na stravovanie podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce. V uvedenej súvislosti je namieste pripomenúť ustanovenie § 12 ods. 2 Zákonníka práce, z ktorého vyplýva, že ak sa podľa tohto zákona vyžaduje prerokovanie so zástupcami zamestnancov, zamestnávateľ, u ktorého nepôsobia zástupcovia zamestnancov, môže konať samostatne.

Podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce zamestnávateľ prispieva na stravovanie podľa § 152 ods. 2 v sume najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa osobitného predpisu. Okrem toho zamestnávateľ poskytuje príspevok podľa osobitného predpisu.

V nadväznosti na uvedené zamestnávateľ, ktorý v súlade s § 7 Zákonníka práce zamestnáva aspoň jednu osobu v pracovnoprávnom vzťahu, môže v prípade, ak v spoločnosti nepôsobia zástupcovia zamestnancov, konať samostatne a postupovať podľa § 152 ods. 9 písm. c) Zákonníka práce, t. j. rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie aj na spoločníka bez pracovnej zmluvy, ktorému môže prispievať na stravovanie podľa § 152 ods. 3 Zákonníka práce. V súlade s § 152 ods. 2 Zákonníka práce, nárok na poskytnutie stravy spoločníkovi vzniká (rovnako ako zamestnancom) v dňoch, kedy v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu dlhšie ako 4 hodiny. Ak za podmienok uvedených vyššie ide o poskytnutie príspevkov v súlade so Zákonníkom práce ako osobitným predpisom, potom tieto príspevky na účely zákona o dani z príjmov môžu byť akceptované ako daňové výdavky.

Výdavky na pitný režim

Všetky vynaložené výdavky súvisiace so zabezpečením pitného režimu zamestnancov v súlade s právnymi predpismi, ktoré zamestnávateľovi povinne ustanovujú zabezpečiť pitný režim zamestnancom, je možné na základe § 19 ods. 2 písm. c) bodu 1 zákona o dani z príjmov považovať za daňovo uplatniteľné. To znamená, výdavky na tzv. ochranné nápoje na pracoviskách sú daňovo uplatniteľné. Ide o nápoje poskytované na pracovisku s nadmernou záťažou teplom alebo chladom majú mať primeranú teplotu. Zamestnávateľ musí totiž poskytnúť zamestnancom vhodné a pre danú pracovnú činnosť primerané zdravotne neškodné nápoje priamo na pracovisku alebo v jeho bezprostrednej blízkosti tak, aby boli ľahko a bezpečne dostupné a aby pri ich poskytovaní nebola porušená ich zdravotná neškodnosť.

Pri skúmaní možnosti uplatnenia nákladov na dobrovoľné poskytovanie nealkoholických nápojov na spotrebu na pracovisku, ktorých obstaranie nie je povinne vyvolané bezpečnostnými predpismi, je potrebné analyzovať aj možnosť použitia prostriedkov sociálneho fondu na tieto účely, a to v súlade s príslušnými ustanoveniami zákona č. 152/­1994 Z. z. o sociálnom fonde. Na strane zamestnávateľa pôjde v konečnom dôsledku o daňovo efektívne uplatnenie nákladov, nakoľko tvorba sociálneho fondu je podľa § 21 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov považovaná za daňový výdavok. Uvedené teda platí aj pri uhrádzaní nákladov na „dobrovoľnú“ starostlivosť o pitný režim zamestnancov.

Príklad

Stavebná spoločnosť zamestnáva pracovníkov na stavbách a najmä v letnom období im obstaráva minerálky.

Môže spoločnosť uplatniť výdavky na nákup minerálok do daňových výdavkov?

Predovšetkým je potrebné uviesť, že zamestnávateľovi vyplýva povinnosť zabezpečovať zamestnancom podľa vnútorného predpisu pitný režim, ak to vyžaduje ochrana ich života a zdravia z ust. § 6 ods. 3 písm. b) zákona č. 124/­2006 Z. z. o bezpečnosti a ochrane zdravia pri práci a o zmene a doplnení niektorých zákonov. Táto povinnosť vyplýva aj z § 37 ods. 2 písm. f) zákona č. 355/­2007 Z. z. o ochrane, podpore a rozvoji verejného zdravia a o zmene a doplnení niektorých zákonov v z. n. p. V prípade ak zamestnávateľ poskytne zamestnancom nealkoholické nápoje v súlade s osobitným predpisom, náklady na ich obstaranie budú uznané za daňové výdavky podľa § 19 ods. 2 písm. c) zákona o dani z príjmov za predpokladu, že uvedený daňový výdavok zároveň spĺňa podmienky uvedené v § 2 písm. i) zákona o dani z príjmov.

Daňové riešenie u zamestnanca

V zmysle ustanovenia § 5 ods. 7 písm. b) zákona o dani z príjmov na strane zamestnanca jednotným spôsobom oslobodený od dane z príjmov:

•    príspevok zamestnávateľa na jedlo,

•    príspevok zamestnávateľa na gastrolístok a

•    finančný príspevok na stravovanie,

a to najviac vo výške 55 % sumy stravného, ktoré sa poskytuje pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách (čo je od januára 2026 suma 9,30 eura), to znamená oslobodenie od dane do výšky príspevku 5,12 eura.

Prípadné dobrovoľné poskytnutie časť príspevku nad rámec povinnosti zamestnávateľa (t. j. nad 5,12 eura) predstavuje zdaniteľný príjem zamestnanca a podlieha tiež odvodom poistného do zdravotnej a sociálnej poisťovne. Na strane zamestnávateľa (aj pri nepeňažnom plnení) vzhľadom na znenie § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov bude predmetná časť príspevku (nad „strop“) zdaňovaná zamestnancovi uznaná za daňový výdavok – ak to bude dohodnuté v kolektívnej zmluve, pracovnej zmluve, resp. internom predpise.

Od dane z príjmov fyzických osôb je podľa § 5 ods. 7 písm. c) zákona o dani z príjmov oslobodený príjem predstavujúci hodnotu nealkoholických nápojov poskytovaných zamestnávateľom zamestnancovi na spotrebu na pracovisku. Zákon o dani z príjmov pri tomto plnení neustanovuje žiadny limit, ani sa neodvoláva na žiadny všeobecne záväzný právny predpis. V každom prípade by však v zmysle tohto ustanovenia malo ísť o množstvo primerané spotrebe na pracovisku. V rámci uvedeného ustanovenia zákona o dani z príjmov je potrebné za nealkoholické nápoje považovať aj tzv. ochranné nápoje.

Príklad

Zamestnávateľ namontoval do priestorov chodby dispenzor vody, ktorý je určený na použitie pre zamestnancov.

Zabezpečenie pitného režimu prostredníctvom spomínaných dispenzorov vody sa stalo súčasťou každodenného života množstva firiem a organizácií, ktoré dbajú na správne a hygienické dodržiavanie pitného režimu zamestnancov počas pracovnej doby, aby tak zvýšili svoju psychickú a fyzickú odolnosť a zabezpečili tak príjemné pracovné prostredie. Dispenzor vody umožňuje okrem prístupu k vychladenej a horúcej vody taktiež napr. prípravu ľadového alebo horúceho nápoja podľa potreby a želania užívateľa.

Na strane zamestnanca pôjde o príjem zo závislej činnosti od dane z príjmov oslobodený podľa § 5 ods. 7 písm. c) zákona o dani z príjmov.

V prípade, ak by došlo zo strany zamestnávateľa k peňažnému plneniu na nealkoholické nápoje, takýto príjem by na strane zamestnanca podliehal zdaneniu.

Príklad

Zamestnávateľ má v rámci vnútropodnikovej smernice uvedené, že ak teplota vzduchu prekročí dva po sebe idúce dni 29^oC, poskytne každému zamestnancovi pracujúcemu vonku 1,50 eura na nákup nealkoholických nápojov.

Na základe ustanovenia § 5 ods. 7 písm. c) zákona o dani z príjmov je od dane oslobodená hodnota nealkoholických nápojov poskytovaných ako nepeňažné plnenie zamestnancom na pracovisku. Vychádzajúc zo znenia otázky je zrejmé, že v predmetnom prípade ide o peňažné plnenie na nákup nealkoholických nápojov. To znamená, že pôjde o zdaniteľný príjem zo závislej činnosti, ktorý zamestnávateľ musí zamestnancom zdaniť.

>   Stravovanie a nápoje z pohľadu DPH

Spôsob uplatňovania dane pri poskytovaní stravovania zamestnancom upravilo Finančné riaditeľstvo SR na základe rozsudku Európskeho súdneho dvora z 20. 1. 2005 vo veci C412/­03 v súvislosti s konaním Hotel Scandic Gäsabäck AB proti Riksskatteverket. Predmetný rozsudok sa zaoberal výkladom určenia zdaniteľného základu DPH pri poskytnutí stravovacej služby zamestnávateľom svojim zamestnancom za cenu nižšiu ako sú náklady na poskytnutie služby. Podľa tohto rozsudku je zdaniteľným základom dane len protihodnota skutočne zaplatená zamestnancom jeho zamestnávateľovi, a to aj v prípade, ak je výška tejto protihodnoty nižšia ako skutočná cena (náklady na službu) poskytnutých jedál. Príspevok, ktorý platí zamestnávateľ (zdaniteľná osoba) v súvislosti s poskytovaním stravovacích služieb pre svojich zamestnancov, netvorí súčasť zdaniteľného základu.

Základom dane pri poskytnutí stravovania zamestnávateľom je teda len protihodnota, ktorú zamestnávateľ prijal od svojho zamestnanca. To znamená, že základom dane je hodnota, ktorú platí zamestnanec, pričom do základu dane sa nezahŕňa ani príspevok zamestnávateľa a ani príspevok zo sociálneho fondu.

Z uvedeného vyplýva, že len v prípade, ak dotáciu, resp. príspevok k cene poskytuje iná osoba ako sám dodávateľ (zamestnávateľ), je táto súčasťou zdaniteľného základu. Príspevok sa zahrnie do základu dane len vtedy, ak je platený inou osobou ako zamestnávateľom.

Príklad

Zamestnávateľ v rámci podnikovej sociálnej politiky poskytuje svojim zamestnancom stravovanie v rámci odpracovaných pracovných zmien bezodplatne.

Aký bude správny režim DPH takto poskytovaného stravovania?

Vychádzajúc z ustanovenia § 9 ods. 3 zákona o DPH platí, že bezodplatné dodanie služby na osobnú spotrebu platiteľa dane alebo jeho zamestnancov alebo na ďalší iný účel ako na podnikanie platiteľa dane sa považuje za dodanie služby za protihodnotu. Pri bezodplatnom poskytovaní stravovania obstaráva zamestnávateľ - platiteľ dane stravovacie služby od iných osôb, ale nežiada za tieto služby úhradu od zamestnancov. Zamestnávateľ nie je v danom prípade dodávateľom stravovacích služieb podľa § 9 ods. 4 zákona o DPH, pretože služby neobstaráva na účet iných osôb. Pri bezodplatnom poskytovaní stravovania zamestnancov sa na platiteľa dane – zamestnávateľa, postup podľa § 9 ods. 3 zákona o DPH teda nevzťahuje, t. j. platiteľ dane zamestnancom bezodplatne poskytnutú stravu nezdaní. Uvedené konštatovanie platí bez ohľadu na skutočnosť, či ju obstaral od platiteľa alebo od neplatiteľa.

Nevyhnutné je v uvedenej súvislosti zdôrazniť, že ak platiteľ dane nakupuje stravovacie služby od platiteľov dane a poskytuje ich bezodplatne zamestnancom, nemá podľa § 49 až § 51 zákona o DPH právo na odpočítanie dane.

Tiež treba brať do úvahy, že zámerom ustanovenia článku 26 tzv. Smernice „112“, ktorý je pretransponovaný do § 9 ods. 3 zákona o DPH, je jednak zabrániť nezdaneniu služieb poskytnutých na osobnú spotrebu podnikateľa alebo jeho zamestnancov alebo na iný účel ako na podnikanie ale zároveň aj zaistiť, aby nedošlo k dvojitému zdaneniu. Vychádzajúc z uvedeného, poskytnutá služba stravovania sa považuje za dodanie, ktoré z hľadiska zákona o DPH nie je predmetom dane, pričom platiteľ dane nemá nárok na odpočítanie dane v zmysle § 49 až 51 zákona o DPH.

>   Stravovanie a nápoje z pohľadu PÚ

Príspevok na stravovanie zamestnancov poskytovaný podľa podmienok stanovených Zákonníkom práce, t. j. vo výške 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do výšky 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín, účtovne zamestnávateľ zachytí na ťarchu účtu 527.

Účtovanie predaja stravných lístkov ako cenín pri stravovaní zamestnancov v cudzom stravovacom zariadení:

Účtovanie pri stravovaní formou stravovacích poukážok

a)  Účtovanie stravovacích poukážok v papierovej forme

Stravovacie poukážky v papierovej forme, ktoré zamestnávateľ nakupuje pre svojich zamestnancov predstavujú z účtovného hľadiska ceniny. V zmysle § 25 ods. 1 písm. c) zákona o účtovníctve sa ceniny oceňujú ich menovitou hodnotou. Podľa § 25 ods. 6 písm. c) zákona o účtovníctve sa menovitou hodnotou rozumie cena, ktorá je uvedená na peňažných prostriedkoch alebo ceninách.

Stravné lístky odovzdané zamestnancovi na vopred určené časové obdobie sa účtujú na ťarchu účtu 335 – Pohľadávky voči zamestnancom a so súvzťažným zápisom v prospech účtu 213 – Ceniny v okamihu odovzdania stravných lístkov zamestnancovi.

Reálny nárok na stravovacie poukážky za zúčtovacie obdobie sa účtuje:

na ťarchu účtu

527.100 – Zákonné sociálne náklady v sume podľa Zákonníka práce,

527.200 – Zákonné sociálne náklady v sume stravného nad rámec Zákonníka práce, ktoré sú daňovým výdavkom zamestnávateľa podľa zákona o dani z príjmov,

528 – Ostatné sociálne náklady, ak zamestnávateľ prispieva zamestnancom na stravné nad rámec Zákonníka práce a zároveň je daňovo neuznaným výdavkom podľa ustanovení zákona o dani z príjmov,

472 – Záväzky zo sociálneho fondu, v sume akou zamestnávateľ prispieva zo SF so súvzťažným zápisom v prospech účtu 335 – Pohľadávky voči zamestnancom v sume skutočného nároku zamestnanca na stravovacie poukážky za zúčtovacie obdobie. V súlade so Zákonníkom práce môže zamestnancovi vznikať nárok na stravné podľa skutočne odpracovaných dní, ale tiež aj počas dovolenky alebo inej ospravedlnenej neprítomnosti v práci.

Prípadná odmena (provízia) dodávateľovi za dodanie stravovacích poukážok sa účtuje v prospech účtu 321 – Dodávatelia a na ťarchu účtu 518 – Ostatné služby.

V prípade, ak zamestnávateľ na začiatku mesiaca poskytne vopred stravovacie poukážky zamestnancovi v plnej výške podľa počtu pracovných dní v príslušnom mesiaci, pričom zamestnancovi nevznikne nárok na stravovacie poukážky za určité dni, napr. z dôvodu čerpania dovolenky, je potrebné tento rozdiel vysporiadať.

Zamestnávateľ upravuje práva a povinnosti vo vzťahu k stravnému vo svojom vnútornom predpise, ktorý obsahuje podmienky poskytnutia stravných lístkov a vysporiadanie rozdielu za dni kedy zamestnancovi nevznikol nárok na stravné lístky. Zamestnávateľ má povinnosť poskytnúť stravné lístky vopred, zvyčajne ich poskytuje vopred na celý kalendárny mesiac. Vysporiadanie rozdielu medzi počtom dní v mesiaci kedy vznikol nárok zamestnancovi na stravné a počtom dní kedy nevznikol nárok zamestnancovi na stravné je tiež predmetom interného predpisu, ktorý nadväzuje na dohodu o zrážke zo mzdy (§ 20 Zákonníka práce) alebo inej formy vysporiadania rozdielu medzi predpokladaným nárokom a skutočným nárok na stravné.

b)  Účtovanie stravovacích poukážok v elektronickej forme

Stravovacie poukážky v elektronickej forme sú poskytované prostredníctvom elektronickej karty (ďalej len „elektronická karta“), ku ktorej je zo strany zamestnávateľa asociovaná určitá hodnota (dobíjanie elektronickej karty), pričom výška „dobitia“ karty závisí od podmienok, ktoré sú dohodnuté v zmluve uzatvorenej medzi zamestnávateľom a poskytovateľom elektronickej karty. Suma na elektronickej karte v tomto prípade je pripísaná („dobitá“) na účel stravovania. Elektronické karty, ktoré zamestnávateľ nakupuje pre svojich zamestnancov nepredstavujú z účtovného hľadiska ceniny ako je to v prípade stravovacích poukážok v papierovej forme.

Nadobudnutie elektronických kariet sa účtuje len v podsúvahe s podrobnou analytickou evidenciou za každého zamestnanca, ktorému je poskytnutá elektronická karta. Poskytnutie elektronickej karty zamestnancovi sa zaznamenáva v podsúvahovej evidencii.

Tak ako je uvedené vyššie zamestnávateľ pravidelne prostredníctvom poskytovateľa elektronických kariet „dobíja“ elektronickú kartu príslušnou hodnotou. Jeden zo spôsobov finančného vysporiadania „dobitia“ elektronických kariet medzi zamestnávateľom a poskytovateľom elektronických kariet je, že pri „dobití“ elektronických kariet nedochádza u zamestnávateľa k úhrade tohto „dobitia“, ale poskytovateľ elektronických kariet za určité obdobie (spravidla za mesiac) zamestnávateľovi vystaví faktúru za odobratú stravu. V tomto prípade sa o „dobití“ elektronických kariet neúčtuje, účtuje sa na základe faktúry od poskytovateľa elektronických kariet. Takto „dobitou“ elektronickou kartou platí zamestnanec za poskytnutú stravu.

Na základe doručenej faktúry účtovná jednotka účtuje záväzok voči poskytovateľovi elektronických kariet v prospech účtu 321 – Dodávatelia súvzťažne na ťarchu účtu

527.100 – Zákonné sociálne náklady suma 55 % z hodnoty poskytnutého stravovania,

527.200 – Zákonné sociálne náklady v sume stravného nad rámec Zákonníka práce a zároveň daňovým výdavkom podľa ustanovení zákona o dani z príjmov,

528 – Ostatné sociálne náklady, ak zamestnávateľ prispieva zamestnancom na stravné nad rámec Zákonníka práce a zároveň je daňovo neuznaným výdavkom podľa ustanovení zákona o dani z príjmov,

472 – Záväzky zo sociálneho fondu suma príspevku na stravovanie zo SF, ak naň zamestnávateľ prispieva,

335 – Pohľadávky voči zamestnancom.

Zrážku zo mzdy účtovná jednotka zaúčtuje na ťarchu účtu 331 – Zamestnanci súvzťažne v prospech účtu 335 – Pohľadávky voči zamestnancom.

Príklad

Spoločnosť s. r. o. (poskytovateľ) dodala elektronické karty v počte 50 ks. Spoločnosť s. r. o. si bude účtovať odmenu 110,70 eur, z toho DPH 20,70 eur za dodanie elektronických kariet. Nominálna hodnota „dobitia“ elektronickej karty na jeden deň na zamestnanca je 6,00 eur. Príspevok zamestnávateľa zamestnancom je stanovený v súlade so Zákonníkom práce 55 % z hodnoty 6,00 eur, pričom zamestnávateľ prispieva zo SF 0,60 eur a zvyšok zráža zamestnancom zo mzdy. Zamestnávateľ „dobil“ 1 ks elektronickej karty na začiatok mesiaca jún na 22 pracovných dní v sume 132 eur. Zamestnanec odpracoval 22 pracovných dní a minul celú „dobitú“ sumu na elektronickej karte. Faktúru za júnové stravovanie dostal zamestnávateľ 20.júla.

Rovnako ako v prípade stravovacích poukážok v papierovej podobe môže dôjsť k rozdielom, ak zamestnávateľ na začiatku mesiaca „dobije“ elektronickú kartu sumou, ktorá nezodpovedá počtu odpracovaných dní zamestnanca v príslušnou mesiaci, napr. z dôvodu čerpania dovolenky zamestnancom. Zamestnávateľ vysporiada takýto rozdiel „dobitím“ elektronickej karty v jednom z nasledujúcich mesiacov v hodnote krátenej o počet dní, na ktoré zamestnancovi nevznikol nárok.

Stravovanie zamestnancov v stravovacom zariadení zamestnávateľa:

Poskytnutie príspevku zamestnancom, ak zamestnávateľ nemôže zabezpečiť stravovanie (§ 152 ods. 6 a ods. 7 Zákonníka práce), prípadne ak si tento finančný príspevok zamestnanec zvolí.

Účtovanie finančného príspevku na stravovanie postupy účtovania špecificky neupravujú.

Finančný príspevok musí byť poskytnutý v súlade s § 152 Zákonníka práce, a to tak aby zamestnanec mal finančný príspevok k dispozícií. Zvyčajne sa poskytuje finančný príspevok na celý kalendárny mesiac vopred a účtuje sa na ťarchu účtu 335 – Pohľadávky voči zamestnancom.

Po ukončení mesiaca zamestnávateľ vyhodnotí skutočný nárok zamestnanca na stravovanie a zúčtuje pohľadávku účtovanú na účte 335, a to v prospech účtu 335 – Pohľadávky voči zamestnancom súvzťažne na ťarchu účtu.

527.100 – Zákonné sociálne náklady podľa Zákonníka práce,

527.200 – Zákonné sociálne náklady v sume stravného nad rámec Zákonníka práce a zároveň daňovým výdavkom podľa ustanovení zákona o dani z príjmov,

472 – Záväzky zo sociálneho fondu suma príspevku na stravovanie zo SF, ak naň zamestnávateľ prispieva,

528 – Ostatné sociálne náklady, ak zamestnávateľ prispieva zamestnancovi na stravné nad rámec Zákonníka práce a zároveň ide o daňovo neuznaný výdavok podľa ustanovení zákona o dani z príjmov.

V prípade, ak zamestnávateľ na začiatku mesiaca vyplatí príspevok na stravovanie zamestnancovi v plnej výške podľa počtu pracovných dní v príslušnom mesiaci, pričom zamestnancovi nevznikne nárok na finančný príspevok za určité dni, napr. z dôvodu čerpania dovolenky, je potrebné tento rozdiel vysporiadať. Tento rozdiel vysporiada buď zrážkou zo mzdy alebo ho prenáša do ďalšieho mesiaca.

>   Stravovanie a nápoje z pohľadu JÚ

Vzhľadom na daňovú orientáciu jednoduchého účtovníctva musí podnikateľ – účtovná jednotka, rozlišovať pri účtovaní, ktorý výdavok alebo jeho časť je daňovým výdavkom a ktorý nie je daňovým výdavkom. Pri účtovaní stravného zamestnancov je podstatné, aby ako daňový výdavok bola zaúčtovaná len suma vo výške 55 % ceny poskytovaného jedla, najviac však na každé jedlo do sumy 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách. V prípade, že podnikateľ zabezpečuje stravovanie svojich zamestnancov prostredníctvom fyzickej osoby alebo právnickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, je daňovým výdavkom aj suma zaplatenej provízie.

Stravovacie poukážky môžu mať dve formy, a to papierovú (tzv. gastrolístky) a elektronickú formu.

c)  Účtovanie stravovacích poukážok v papierovej forme

Stravovacie poukážky v papierovej forme, ktoré zamestnávateľ nakupuje pre svojich zamestnancov predstavujú z účtovného hľadiska ceniny. V zmysle § 25 ods. 1 písm. c) zákona o účtovníctve sa ceniny oceňujú v účtovníctve ich menovitou hodnotou. Podľa § 25 ods. 6 písm. c) zákona o účtovníctve sa menovitou hodnotou rozumie cena, ktorá je uvedená na peňažných prostriedkoch alebo ceninách. Nákup stravovacích poukážok účtovná jednotka účtuje v ich menovitej hodnote vyznačenej na stravovacej poukážke, bez ohľadu na prípadné zľavy a provízie poskytnuté sprostredkovateľom stravovacej služby.

V sústave jednoduchého účtovníctva je potrebné všetky účtovné prípady posúdiť aj z daňového hľadiska v zmysle zákona o dani z príjmov. Príspevky vynaložené na stravovanie zamestnancov sú daňovým výdavkom v zmysle § 19 ods. 2 písm. c) bodu 5 zákona o dani z príjmov, ak sú poskytnuté za podmienok ustanovených osobitným predpisom, ktorým je v tomto prípade Zákonník práce.

Účtovanie stravovacích poukážok je upravené s účinnosťou od 1. 1. 2021 v § 21a ods. 1 a 2 postupov účtovania v JÚ.

Podľa § 21a ods. 1 postupov účtovania v JÚ sa nadobudnutie stravovacích poukážok zamestnávateľom účtuje v knihe cenín ako cenina so súčasným účtovaním v knihe záväzkov.

V peňažnom denníku sa úhrada tohto záväzku za stravovacie poukážky účtuje nasledovne:

•    poplatok za sprostredkovanie stravovacích služieb ako výdavok vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov podľa zákona o dani z príjmov v členení na služby, v sume sprostredkovania služieb [výdavok podľa § 4 ods. 6 písm. e) druhého bodu postupov účtovania v JÚ],

•    hodnota stravovacích poukážok v členení na

–   príspevok zamestnávateľa v súlade s § 152 Zákonníka práce v sume 55 % ceny stravovacej poukážky, najviac 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín ako výdavok vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov v členení ostatné výdavky [výdavok podľa § 4 ods. 6 písm. e) šiesteho bodu postupov účtovania v JÚ],

–   príspevok na stravovanie zo SF ako výdavok neovplyvňujúci základ dane z príjmov [výdavok podľa § 4 ods. 6 písm. g) postupov účtovania v JÚ],

–   príspevok zamestnanca na stravovanie ako výdavok neovplyvňujúci základ dane z príjmov [výdavok podľa § 4 ods. 6 písm. g) postupov účtovania v JÚ].

Podľa § 21a ods. 2 postupov účtovania v JÚ sa v knihe cenín v rozsahu poskytnutých stravovacích poukážok v príslušnom mesiaci účtuje ich výdaj. V účtovnej jednotke, ktorá je zamestnávateľom, sa pri príspevku na stravovanie poskytnutom zo SF, okrem jeho účtovania v peňažnom denníku, účtuje aj čerpanie SF v knihe SF. V knihe pohľadávok sa účtuje pohľadávka voči zamestnancovi vo výške príspevku zamestnanca na stravovanie. Úhrada hodnoty príspevku zamestnanca na stravovanie zamestnancom sa v peňažnom denníku účtuje

•    pri úhrade v hotovosti ako príjem do pokladne a príjem neovplyvňujúci základ dane z príjmov [výdavok podľa § 4 ods. 6 písm. f) postupov účtovania v JÚ] alebo

•    pri zrážke zo mzdy ako úhrada pohľadávky voči zamestnancovi a výdavok na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov v členení mzdy [výdavok podľa § 4 ods. 6 písm. e) tretieho bodu postupov účtovania v JÚ].

Poznámka

Zrážku zo mzdy je potrebné účtovať nielen ako výdavok ovplyvňujúci základ dane v členení mzdy, čo je súčasťou čistej mzdy, ale aj ako príjem neovplyvňujúci základ dane zamestnávateľa podľa § 4 ods. 6 písm. f) postupov účtovania v JÚ.

Ak zamestnávateľ prispieva svojim zamestnancom nad rámec Zákonníka práce a u zamestnávateľa sa nejedná o daňový výdavok podľa § 19 ods. 2 písm. c) piateho bodu zákona o dani z príjmov ani o daňový výdavok podľa § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov, takýto výdavok sa účtuje ako výdavok neovplyvňujúci základ dane zamestnávateľa podľa § 4 ods. 6 písm. g) postupov účtovania v JÚ. Ak zamestnávateľ prispieva svojim zamestnancom nad rámec Zákonníka práce, pričom sú splnené podmienky na uplatnenie daňového výdavku podľa § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov, takýto výdavok sa účtuje ako výdavok ovplyvňujúci základ dane zamestnávateľa podľa § 4 ods. 6 písm. e) šiesteho bodu postupov účtovania v JÚ.

V prípade, ak zamestnávateľ na začiatku mesiaca poskytne vopred stravovacie poukážky zamestnancovi podľa počtu pracovných dní v príslušnom mesiaci, pričom zamestnancovi nevznikne nárok na stravovacie poukážky za určité dni, napr. z dôvodu čerpania dovolenky, je potrebné tento rozdiel vysporiadať. Spôsob vysporiadania vzniknutých rozdielov si zamestnávateľ určí vo vnútornom predpise. Napríklad vysporiadanie vzniknutých rozdielov na konci mesiaca zrážkou zo mzdy zamestnanca v sume, na ktorú mu nevznikol nárok alebo prenosom vzniknutého rozdielu do nasledujúcich mesiacov, a to spôsobom, že zamestnávateľ poskytne stravovacie poukážky v jednom z nasledujúcich mesiacov v sume krátenej o počet dní, na ktoré zamestnancovi nevznikol nárok.

Zamestnávateľ je na konci účtovného (zdaňovacieho) obdobia povinný vyhodnotiť skutočný nárok zamestnanca na stravovacie poukážky za celé účtovné obdobie, a ak aj napriek priebežnému vysporiadaniu vyššie uvedených rozdielov zistí, že je vo výdavkoch ovplyvňujúcich základ dane zaúčtovaná vyššia suma výdavkov ako suma daňových výdavkov podľa zákona o dani z príjmov, je potrebné pri uzavieraní účtovných kníh zaúčtovať prostredníctvom uzávierkových účtovných operácií zníženie (storno) týchto výdavkov, keďže ide o sumu výdavkov, ktoré sa podľa podmienok zákona o dani z príjmov nezahrnujú do základu dane [§ 8 ods. 4 písm. a) bod 1d postupov účtovania v JÚ].

Sociálny fond

Ak zamestnávateľ prispieva na stravovanie zo SF, čerpanie SF na tento účel sa účtuje ako výdavok, ktorý podľa zákona o dani z príjmov neovplyvňuje základ dane z príjmov [výdavok podľa § 4 ods. 6 písm. g) postupov účtovania v JÚ].

Tvorba a čerpanie SF je upravené v § 7 ods. 3 postupov účtovania v JÚ. Ak prostriedky SF nie sú uložené na osobitnom účte v banke, tvorba SF sa účtuje v rámci uzávierkových účtovných operácií ako výdavok vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov podľa zákona o dani z príjmov v členení tvorba SF [výdavok podľa § 4 ods. 6 písm. e) piateho bodu postupov účtovania v JÚ].

Ak prostriedky SF sú uložené na osobitnom účte v banke, tvorba SF sa účtuje v peňažnom denníku ako finančná operácia v priebehu roka, ako výdavok vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov podľa zákona o dani z príjmov v členení tvorba SF [výdavok podľa § 4 ods. 6 písm. e) piateho bodu postupov účtovania v JÚ]. V knihe SF sa tvorba a čerpanie účtuje ako prírastok a úbytok SF.

Príklad

Zamestnávateľ účtujúci v sústave jednoduchého účtovníctva zamestnáva 3 zamestnancov. Dňa 1. 2. nakúpi 80 ks stravovacích poukážok v hodnote 8,00 €/­1 ks. Za tento nákup zaplatil sprostredkovateľskú províziu 4 € + 0,92 € DPH. Všetci traja zamestnanci odpracujú v mesiaci február spolu 60 dní.

Nákup stravovacích poukážok zamestnávateľ zaúčtuje:

•    v peňažnom denníku sumu 640,00 € za stravovacie poukážky do priebežných položiek – príjem (výmena peňažných prostriedkov v hotovosti za peňažné prostriedky vo forme cenín),

•    sumu sprostredkovateľskej provízie 4,00 € do výdavkov ovplyvňujúcich základ dane – v druhovom členení medzi „Služby“,

•    sumu 0,92 € do výdavkov neovplyvňujúcich základ dane – DPH,

•    úbytok peňažných prostriedkov v hotovosti v sume 644,92 € v peňažnom denníku aj v pokladničnej knihe,

•    v evidencii DPH nárok na odpočítanie dane vo výške 0,92 €.

Príjem stravovacích poukážok:

•    v knihe cenín príjem 80 ks stravovacích poukážok v sume 640,00 €,

•    v peňažnom denníku príjem stravovacích poukážok do peňažných prostriedkov vo forme cenín v sume 640,00 €,

•    v peňažnom denníku sumu 640,00 € do priebežných položiek – výdaj.

Kalkulácia ceny stravovacej poukážky:

Cena stravovacej poukážky 8,00 €

•    príspevok zamestnávateľa na stravovanie vo výške     4,40 €,

•    príspevok na stravovanie zo sociálneho fondu

                                            0,50 €,

•    úhrada od zamestnanca formou zrážky zo mzdy         3,10 €.

Spotrebu stravovacích poukážok zaúčtuje:

•    v peňažnom denníku sumu 60 × 4,40 = 264,00 € do výdavkov ovplyvňujúcich základ dane – Služby, pretože príspevok zamestnávateľa je v súlade s ustanovením § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov a hodnota stravovacej poukážky je vyššia ako najmenej 75 % stravného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín,

•    v peňažnom denníku sumu 60 × 0,50 = 30,00 € príspevok na stravovanie zo sociálneho fondu ako výdavok neovplyvňujúci základ dane, lebo daňovým výdavkom je tvorba sociálneho fondu,

•    v peňažnom denníku sumu 60 × 3,10 = 186,00 € do výdavkov ovplyvňujúcich základ dane – mzdy, pretože zamestnanci dostali o sumu 186,00 € nižšie vyúčtovanie mzdy,

•    úbytok peňažných prostriedkov vo forme cenín v sume 640,00 €,

•    v knihe sociálneho fondu čerpanie sociálneho fondu na stravovanie v sume 30,00 €,

•    v peňažnom denníku sa použitie sociálneho fondu v sume 30,00 € zaúčtuje ako výdavok neovplyvňujúci základ dane podľa § 4 ods. 6 písm. g) postupov účtovania (pretože ako výdavok ovplyvňujúci základ dane účtoval zamestnávateľ tvorbu sociálneho fondu),

•    v knihe cenín výdaj 60 ks stravovacích poukážok.

d)  Účtovanie stravovacích poukážok v elektronickej forme

Stravovacie poukážky v elektronickej forme poskytované vo forme elektronickej karty (ďalej len „elektronická karta“), ku ktorej je zo strany zamestnávateľa asociovaná určitá hodnota, pričom výška „dobitia“ karty závisí od podmienok, ktoré sú dohodnuté v zmluve uzatvorenej medzi zamestnávateľom a poskytovateľom elektronickej karty. Elektronické karty, ktoré zamestnávateľ nakupuje pre svojich zamestnancov, nepredstavujú z účtovného hľadiska ceniny ako je to v prípade stravovacích poukážok v papierovej forme.

Jeden zo spôsobov finančného vysporiadania „dobitia“ elektronických kariet medzi zamestnávateľom a poskytovateľom elektronických kariet je, že pri „dobití“ elektronických kariet nedochádza u zamestnávateľa k úhrade tohto „dobitia“, ale poskytovateľ elektronických kariet za určité obdobie (spravidla za mesiac) zamestnávateľovi vystaví faktúru za odobratú stravu. V tomto prípade sa o „dobití“ elektronických kariet neúčtuje, účtuje sa na základe faktúry od poskytovateľa elektronických kariet. Touto „dobitou“ elektronickou kartou platí zamestnanec za poskytnutú stravu.

Účtovanie elektronických kariet v sústave jednoduchého účtovníctva upravuje § 21a ods. 4 až 6 postupov účtovania v JÚ.

Nadobudnutie elektronických kariet sa účtuje v knihe záväzkov.

Výdaj a „dobitie“ elektronických kariet zamestnancom sa účtuje v pomocnej evidencii pracovnoprávnych vzťahov.

V súvislosti s príspevkami na stravovanie zamestnancov sa v zmysle § 21a ods. 5 postupov účtovania v JÚ po použití elektronických kariet a následnom vyúčtovaní od dodávateľa elektronických kariet účtuje v knihe záväzkov záväzok voči dodávateľovi elektronických kariet, pričom úhrada tohto záväzku sa v peňažnom denníku účtuje ako výdavok:

•    vo výške príspevku zamestnávateľa ako výdavok vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov v členení ostatné výdavky [výdavok podľa § 4 ods. 6 písm. e) šiesteho bodu postupov účtovania v JÚ],

•    vo výške príspevku zamestnanca na stravovanie ako výdavok neovplyvňujúci základ dane z príjmov [výdavok podľa § 4 ods. 6 písm. g) postupov účtovania v JÚ].

Čerpanie SF ako príspevok na stravovanie zo SF sa tak ako pri stravovacích poukážkach v papierovej forme účtuje ako výdavok neovplyvňujúci základ dane z príjmov [výdavok podľa § 4 ods. 6 písm. g) postupov účtovania v JÚ].

Okrem týchto skutočností sa v peňažnom denníku účtuje aj úhrada záväzku z titulu nadobudnutia elektronických kariet, a to podľa § 21a ods. 4 postupov účtovania v JÚ ako výdavok vynaložený na dosiahnutie, zabezpečenie a udržanie príjmov podľa zákona o dani z príjmov v členení na služby [výdavok podľa § 4 ods. 6 písm. e) druhého bodu postupov účtovania v JÚ].

V prípade zrážky zo mzdy zamestnanca za stravovanie je potrebné, tak ako v prípade stravovacích poukážok v papierovej podobe okrem výdavku ovplyvňujúceho základ dane v členení mzdy, účtovať aj iný príjem neovplyvňujúci základ dane zamestnávateľa podľa § 4 ods. 6 písm. f) postupov účtovania v JÚ.

Tak ako je uvedené pri stravovacích poukážkach v papierovej podobe aj pri elektronických kartách, ak zamestnávateľ prispieva svojim zamestnancom nad rámec Zákonníka práce a u zamestnávateľa sa nejedná o daňový výdavok podľa § 19 ods. 2 písm. c) piateho bodu zákona o dani z príjmov ani o daňový výdavok podľa § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov, takýto výdavok sa účtuje ako výdavok neovplyvňujúci základ dane zamestnávateľa podľa § 4 ods. 6 písm. g) postupov účtovania v JÚ. Ak sú v prípade príspevku nad rámec Zákonníka práce splnené podmienky na uplatnenie daňového výdavku podľa § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov, takýto výdavok sa účtuje ako výdavok ovplyvňujúci základ dane zamestnávateľa podľa § 4 ods. 6 písm. e) šiesteho bodu postupov účtovania v JÚ.

Rovnako ako v prípade stravovacích poukážok v papierovej podobe môže dôjsť k rozdielom, ak zamestnávateľ za príslušný mesiac zahrnie do výdavkov ovplyvňujúcich základ dane (príspevok zamestnávateľa v súlade so Zákonníkom práce) sumu, ktorá nezodpovedá nároku zamestnanca podľa skutočne odpracovaných dní zamestnanca v príslušnom mesiaci, napr. z dôvodu čerpania dovolenky zamestnancom. Zamestnávateľ vysporiada takýto rozdiel „dobitím“ elektronickej karty v jednom z nasledujúcich mesiacov v hodnote krátenej o počet dní, na ktoré zamestnancovi nevznikol nárok.

Príklad

Účtovná jednotka (zamestnávateľ) platiteľ DPH obstarala elektronické poukážky v počte 50 ks. Poskytovateľ poukážok si účtuje odmenu za ich dodanie v sume 110,70 eur, z toho DPH 20,70 eur. Nominálna hodnota „dobitia“ elektronickej poukážky na jeden deň na zamestnanca je 6,00 eur. Príspevok zamestnávateľa zamestnancovi je stanovený v súlade so Zákonníkom práce 55 % zo 6,00 eur /­ 1 zamestnanec (suma 3,30 eur), 0,60 eur prispieva zamestnávateľ zo SF, zvyšok z ich hodnoty zamestnávateľ zráža zamestnancovi zo mzdy (suma 2,10 eur). Zamestnávateľ „dobil“ elektronické poukážky na začiatku mesiaca na 20 pracovných dní v sume 6 000 eur. Zamestnanci odpracovali 20 pracovných dní a minuli celú „dobitú“ sumu na elektronickej karte. Faktúru za júlové stravovanie dostal zamestnávateľ nasledujúci mesiac – tzn. v auguste.

Peňažný denník (účtovné prípady pod č. 4 a 6 + príspevok zamestnanca na stravu)

*   suma 2 700 eur zahŕňa príspevok zamestnanca v sume 2 100 eur + príspevok zo SF v sume 600 eur.

Účtovanie finančného príspevku na stravovanie

Podľa § 152 ods. 7 Zákonníka práce zamestnávateľ, ktorý nezabezpečuje stravovanie vo vlastnom stravovacom zariadení alebo v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa, ak nejde o prípady podľa § 152 ods. 6 Zákonníka práce, je povinný umožniť zamestnancom výber medzi zabezpečením stravovania prostredníctvom stravovacích poukážok alebo poskytnutím finančného príspevku na stravovanie. Zamestnanec je viazaný svojím výberom počas 12 mesiacov odo dňa, ku ktorému sa výber viaže. Podrobnosti výberu a realizácie povinnosti zamestnávateľa zabezpečovať stravovanie alebo poskytovať finančný príspevok na stravovanie na základe výberu môže zamestnávateľ ustanoviť vo vnútornom predpise. Zamestnávateľ na základe výberu zamestnanca zabezpečuje zamestnancovi stravovanie prostredníctvom stravovacích poukážok alebo poskytuje zamestnancovi finančný príspevok na stravovanie v sume podľa § 152 ods. 8 Zákonníka práce. Do uskutočnenia výberu zo strany zamestnanca zamestnávateľ zabezpečuje zamestnancovi stravovanie prostredníctvom stravovacích poukážok alebo mu poskytuje finančný príspevok na stravovanie v sume podľa § 152 ods. 8 Zákonníka práce.

Účtovanie finančného príspevku

Účtovanie finančného príspevku na stravovanie postupy účtovania v JÚ špecificky neupravujú. Vzhľadom k tomu, že finančný príspevok je v zmysle § 19 ods. 2 písm. c) piateho bodu zákona o dani z príjmov daňovým výdavkom zamestnávateľa, ak je poskytnutý za podmienok ustanovených osobitným prepisom (§ 152 Zákonníka práce), účtuje sa v peňažnom denníku ako výdavok ovplyvňujúci základ dane v členení ostatné výdavky [výdavok podľa § 4 ods. 6 písm. e) šiesteho bodu postupov účtovania v JÚ] v rozsahu a za podmienok ustanovených v zákone o dani z príjmov.

V prípade, ak zamestnávateľ na začiatku mesiaca vyplatí príspevok na stravovanie zamestnancovi v plnej výške podľa počtu pracovných dní v príslušnom mesiaci, pričom zamestnancovi nevznikne nárok na finančný príspevok za určité dni, napr. z dôvodu čerpania dovolenky, je potrebné tento rozdiel vysporiadať.

Príklad

Zamestnávateľ poskytne 50 zamestnancom finančný príspevok na stravovanie vo výške 3,50 eur/­1 zamestnanca na mesiac, pričom 40 zamestnancov odpracovalo celý mesiac júl (22 pracovných dní) a 10 zamestnancov si čerpalo 2 dni dovolenky. Zamestnávateľ prispieva zo SF sumou 0,60 eur. Finančný príspevok na stravovanie nie je súčasťou čistej mzdy zamestnanca. Zamestnávateľ rozdiel medzi odpracovanými dňami a nárokom na stravovanie za mesiac júl vysporiada v mesiaci september.

Peňažný denník

*   suma 4 223 eur je krátená o čerpanú dovolenku v júli, tzn. na september by bola plná suma pre všetkých zamestnancov 4 305 eur, pri čerpaní dovolenky 10-tich zamestnancov v júli po 2 dni je táto suma krátená o 82 eur (4,10 eur × 2 dni dovolenky × 10 zamestnancov)