Stravovanie zamestnancov

v zákone o dani z príjmov

Zamestnávatelia majú zákonnú povinnosť zabezpečiť zamestnancom stravovanie počas výkonu práce. S poskytovaním stravovania sú spojené aj daňové dôsledky tak z pohľadu zamestnávateľa, ako aj zamestnanca. Ako sa posudzujú daňové výdavky vynaložené v súvislosti so stravovaním zamestnancov?
Ako sa zdaňuje príspevok od zamestnávateľa u zamestnanca?

ÚPRAVA STRAVOVANIA V ZÁKONNÍKU PRÁCE - Povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť zamestnancom stravovanie vyplýva zo Zákonníka práce (zákon č. 311/2001 Z. z. v z.n.p,) voči zamestnancom, ktorých pracovnoprávne vzťahy upravuje Zákonník práce.

Podľa § 152 ods. 2 Zákonníka práce (ďalej „ZP“) sa stravovanie zabezpečuje najmä poskytovaním jedného teplého hlavného jedla vrátane vhodného nápoja, čo znamená, že zamestnávateľ môže zabezpečiť stravovanie aj iným spôsobom.

Stravovanie sa zabezpečuje:

•    poskytovaním jedla zamestnancom vo vlastnom stravovacom zariadení, kde sa jedlo pripravuje alebo dováža,

•    poskytovaním jedla zamestnancom v stravovacom zariadení iného zamestnávateľa

•    zabezpečením stravovania pre svojich zamestnancov prostredníctvom právnickej alebo fyzickej osoby, ktorá má oprávnenie sprostredkovať stravovacie služby, ak ich sprostredkuje u osoby, ktorá má oprávnenie poskytovať stravovacie služby. Túto povinnosť zamestnávateľ spravidla plní poskytnutím stravovacích poukážok typu TicketRestaurant, Vaša Stravovacia, ChéqueDéjeuner a pod., tzv. „gastrolístkov“.

Zamestnávateľ zabezpečuje stravovanie zodpovedajúce zásadám správnej výživy vo všetkých zmenách. Nárok na poskytnutie stravy má zamestnanec, ktorý v rámci pracovnej zmeny vykonáva prácu viac ako štyri hodiny. Ak pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín, zamestnávateľ môže zabezpečiť poskytnutie ďalšieho teplého hlavného jedla. Ak ho poskytne, prispieva na toto jedlo podľa § 152 ods. 3 ZP.

Zamestnávateľ môže po prerokovaní so zástupcami zamestnancov v súlade s § 152 ods. 8 ZP

•    upraviť podmienky, za ktorých bude zamestnancom poskytovať stravovanie počas dovolenky, prekážok v práci alebo inej ospravedlnenej neprítomnosti zamestnanca v práci

•    umožniť stravovať sa zamestnancom, ktorí pracujú mimo rámca rozvrhu pracovných zmien za rovnakých podmienok ako ostatným zamestnancom

•    rozšíriť okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie a ktorým bude prispievať na stravovanie (napríklad zamestnancom pracujúcim pre neho na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru, ak sa k tomu pri uzatváraní dohôd zaviaže, bývalým zamestnancom – dôchodcom).

Zamestnávateľ je povinný zabezpečovať stravovanie priamo na pracoviskách alebo v ich blízkosti. Povinnosť zabezpečiť stravovanie zamestnávateľ nemá, ak je zamestnanec na pracovnej ceste s výnimkou zamestnanca, ktorý bol vyslaný na pracovnú cestu a na svojom pravidelnom pracovisku odpracoval viac ako štyri hodiny. Táto povinnosť sa tiež nevzťahuje na zamestnancov pri výkone práce vo verejnom záujme v zahraničí. Na pracovnej ceste má zamestnanec nárok na stravné v zmysle zákona č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v z.n.p. (ďalej „zákon o cestovných náhradách“).

Príklad

Zamestnanec bol vyslaný na pracovnú cestu, ktorá trvala 5,5 hodiny. Po skončení pracovnej cesty sa zamestnanec vrátil na pravidelné pracovisko a odpracoval ešte 4,5 hodiny.

V danom prípade došlo k súbehu nárokov. Zamestnanec má nárok na stravné podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o cestovných náhradách pre časové pásmo 5 až 12 hodín, pretože pracovná cesta trvala viac ako 5 hodín. Súčasne má nárok na stravný lístok, pretože pracovná zmena trvala viac ako 4 hodiny.

Zamestnávateľ namiesto zabezpečenia stravovania poskytne v súlade s § 152 ods. 6 a 7 ZP zamestnancovi finančný príspevok v rovnakej sume, ako je príspevok na stravovanie len

1.  ak povinnosť zamestnávateľa zabezpečiť stravovanie vylučujú podmienky výkonu práce na pracovisku

2.  ak zamestnávateľ nemôže zabezpečiť stravovanie spôsobmi vymenovanými v § 152 ods. 2 ZP

3.  ak zamestnanec na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára zo zdravotných dôvodov nemôže využiť žiadny zo spôsobov stravovania zabezpečených zamestnávateľom

4.  zamestnancovi pri výkone domáckej práce alebo telepráce, ak mu nezabezpečí stravovanie podľa odseku 2 alebo ak by takéto stravovanie bolo v rozpore s povahou vykonávanej domáckej práce alebo telepráce.

Podľa § 152 ods. 3 ZP zamestnávateľ prispieva na stravovanie vo výške najmenej 55 % ceny jedla, najviac však na každé jedlo do výšky 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách. Zamestnávateľ má teda povinnosť prispieť na stravovanie zamestnancov minimálne sumou rovnajúcou sa 55 % ceny jedla, ale má možnosť stanoviť si výšku príspevku v rozpätí od minimálnej sumy do maximálnej sumy. Maximálna suma vyplýva v súčasnom období z Opatrenia Ministerstva práce, sociálnych vecí a rodiny SR č. 296/2014 Z.z. o sumách stravného. Podľa neho suma stravného pre časové pásmo 5 až 12 hodín je 4,20 eura, z toho 55 % predstavuje sumu 2,31 eura. Uvedená maximálna suma príspevku sa vzťahuje aj na poskytovaný finančný príspevok.

Cena jedla sa určuje z cien potravín a prevádzkových nákladov, do ktorých sa započítajú mzdy, vybavenie zariadenia, náklady na energie a pod.

Ak zamestnávateľ svoju povinnosť zabezpečiť zamestnancom stravovanie plní poskytnutím stravovacích poukážok, cenou jedla sa rozumie hodnota stravovacej poukážky, pričom táto hodnota musí byť najmenej 75 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách, čo v súčasnom období predstavuje hodnotu 3,15 eura (75 % zo 4,20 eura).

Zamestnávateľ okrem príspevku na stravovanie podľa ZP poskytuje zamestnancom príspevok aj podľa zákona č. 152/1994 Z. z. o sociálnom fonde a o zmene a doplnení zákona č. 286/1992 Zb. o daniach z príjmov v z.n.p. (ďalej „zákon o sociálnom fonde“).

Ak zamestnanec z rôznych príčin neodpracoval určenú pracovnú zmenu, kráti sa mu nárok na stravovací lístok, čo platí aj v prípade „gastrolístkov“. Lístky sa spravidla prideľujú zamestnancovi mesiac vopred a v ďalšom mesiaci sa ich počet kráti v závislosti od počtu neodpracovaných zmien. Počet odpracovaných dní sa zisťuje podľa evidencie dochádzky.

Príklad

Zamestnávateľ poskytuje zamestnancom stravovanie vo vlastnej jedálni, kde je vykalkulovaná cena jedla 3,20 eura. Zamestnávateľ musí prispieť minimálne 1,76 eura (55 % z 3,20 eura), môže sa však rozhodnúť, že prispeje na stravovanie zamestnancov na každé jedlo sumou až do výšky 2,31 eura.

Príklad

Zamestnávateľ poskytuje zamestnancom stravovaciu poukážku v hodnote 4,60 eura.

Aj keď 55 % zo 4 eur predstavuje sumu 2,53 eura, príspevok zamestnávateľa je ZP limitovaný sumou 2,31 eura.

PRÍSPEVOK NA STRAVOVANIE AKO DAŇOVÝ VÝDAVOK ZAMESTNÁVATEĽA. Zákon č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v z.n.p. (ďalej „zákon o dani z príjmov“) v § 19 ods. 2 písm. c) piatom bode uvádza ako daňový výdavok príspevky na stravovanie zamestnancov poskytované za podmienok ustanovených osobitným predpisom s odvolávkou napríklad na § 152 ZP. Z toho vyplýva, že uznaným daňovým výdavkom je príspevok zamestnávateľa na stravovanie zamestnancov vo výške 55 % z ceny jedla, ale aj vo vyššej sume, maximálne však vo výške zodpovedajúcej 55 % stravného poskytovaného pri pracovnej ceste v trvaní 5 až 12 hodín podľa zákona o cestovných náhradách. Aj finančný príspevok, ktorý zamestnávateľ poskytne podľa § 152 ods. 6 a 7 ZP je uznaným daňovým výdavkom. Za daňový výdavok sa považuje aj príspevok zamestnávateľa v prípade, že pracovná zmena trvá viac ako 11 hodín a zamestnávateľ zabezpečil poskytnutie ďalšieho teplého hlavného jedla v súlade s § 152 ods. 2 ZP.

Pokiaľ zamestnávateľ po prerokovaní so zástupcom zamestnancov upravil podmienky, za ktorých bude poskytovať zamestnancom stravovanie a rozšíril okruh fyzických osôb, ktorým zabezpečí stravovanie v súlade s § 152 ods. 8 ZP, sú uznaným daňovým výdavkom poskytnuté príspevky na stravovanie v súlade s uvedenou úpravou.

Suma provízie, ktorá priamo súvisí so zabezpečením stravovania prostredníctvom iných subjektov (sprostredkovateľa) je uznaným daňovým výdavkom v limitovanej výške. V zmysle § 152 ods. 5 ZP je výška provízie maximálne 3 % z hodnoty sumy uvedenej na stravovacej poukážke.

V prípade, že zamestnávateľ prispeje zo svojich nákladov zamestnancom na jedlo vyššou sumou, ako je limit určený v § 152 ods. 3 ZP, pri vyčíslení základu dane z príjmov je suma nad limit položkou zvyšujúcou účtovný výsledok hospodárenia (podvojné účtovníctvo), resp. výdavok neovplyvňujúci základ dane z príjmov (jednoduché účtovníctvo).

Pokiaľ zamestnávateľ vlastní stravovacie zariadenie, časť straty tohto zariadenia sa uzná v základe dane. Podľa § 17 ods. 3 písm. e) zákona o dani z príjmov sa do základu dane nezahŕňa suma rovnajúca sa hodnote 45 % z rozdielu, o ktorý úhrn výdavkov (nákladov) z prevádzky vlastného stravovacieho zariadenia prevyšuje úhrn príjmov z jeho prevádzky. Z uvedeného vyplýva, že v prípade vykázania straty tohto zariadenia sa uzná v základe dane 55 % tejto straty. Za vlastné stravovacie zariadenie sa považuje aj výdajňa jedál zamestnávateľa, do ktorej je dovážaná a podáva sa strava zamestnancom.

PRÍSPEVOK ZO SOCIÁLNEHO FONDU. Podľa § 7 ods. 1 písm. a) zákona o sociálnom fonde zamestnávateľ v rámci realizácie svojej sociálnej politiky poskytuje zamestnancom z fondu príspevok aj na stravovanie zamestnancov nad rozsah ustanovený osobitnými predpismi. Výška príspevku na stravovanie zo sociálneho fondu nie je na rozdiel od ZP limitovaná. Príspevok môže byť poskytnutý v nepeňažnej aj v peňažnej forme.

Podľa § 7 ods. 4 zákona použitie fondu, ako aj podmienky poskytovania príspevkov z fondu dohodne zamestnávateľ s odborovým orgánom v kolektívnej zmluve, a ak u zamestnávateľa nepôsobí odborová organizácia, upraví ich vo vnútornom predpise.

Fyzické osoby, ktoré pracujú pre zamestnávateľa na základe dohôd o prácach vykonávaných mimo pracovného pomeru (dohoda o brigádnickej práci študentov, dohoda o vykonaní práce, dohoda o pracovnej činnosti) nemajú nárok na príspevok na stravovanie zo sociálneho fondu, nakoľko sa nepodieľajú na tvorbe sociálneho fondu.

PRÍSPEVOK NA STRAVOVANIE U ZAMESTNANCA. Podľa § 5 ods. 7 písm. b) zákona o dani z príjmov sú od dane z príjmov oslobodené príjmy poskytnuté ako hodnota stravy poskytovanej zamestnávateľom zamestnancovi na spotrebu na pracovisku alebo v rámci stravovania zabezpečovaného prostredníctvom iných subjektov. Pokiaľ zamestnanec obdrží príspevok na stravu v nepeňažnej forme, je tento príspevok oslobodený od dane a to v plnej výške. Nie je pritom rozhodujúce, či sa jedná o príspevok poskytnutý z výdavkov (nákladov) zamestnávateľa alebo zo sociálneho fondu.

Príklad

Zamestnávateľ poskytuje zamestnancom stravný lístok v hodnote 4 eur. Zo svojich nákladov prispieva na každé jedlo sumou 2,20 eura a zo sociálneho fondu sumou 0,50 eura.

Aká suma je uznaným daňovým výdavkom?

V súlade s § 19 ods. 2 písm. c) bod 5 zákona o dani z príjmov je uznaným daňovým výdavkom zamestnávateľa celá suma 2,20 eura za každé jedlo. U zamestnanca je však celý nepeňažný príjem 2,70 eura oslobodený od dane z príjmov.

Príklad

Zamestnávateľ poskytuje zamestnancom stravovacie poukážky v hodnote 3,20 eura. Zo svojich nákladov prispieva sumou 2,29 eura a zo sociálneho fondu 0,91 eura. Zamestnanci si preberajú poukážky bezplatne.

V danom prípade je uznaným daňovým výdavkom zamestnávateľa suma 2,29 eura za poukážku. U zamestnanca je celý nepeňažný príjem 3,20 eura oslobodený od dane z príjmov.

Ak zamestnanec obdrží od zamestnávateľa finančný príspevok na stravovanie, tento príspevok nie je oslobodený od dane z príjmov bez ohľadu na to, z akého zdroja bol poskytnutý. Potom aj finančný príspevok, ktorý obdrží zamestnanec od zamestnávateľa podľa § 152 ods. 6 a 7 ZP je u zamestnanca zdaniteľným príjmom napriek tomu, že u zamestnávateľa je uznaným daňovým výdavkom. Výnimkou je finančný príspevok na stravovanie poskytovaný podľa § 152 ods. 6 ZP, ak zamestnanec na základe lekárskeho potvrdenia od špecializovaného lekára zo zdravotných dôvodov nemôže využiť žiadny zo spôsobov stravovania zamestnancov zabezpečených zamestnávateľom. V tomto prípade je prijatý peňažný príspevok oslobodený u zamestnanca od dane.

ZDANENIE PRÍSPEVKU NA STRAVOVANIE je rovnaké bez ohľadu na jeho zdroj. Podľa § 35 ods. 1 zákona o dani z príjmov zamestnávateľ, ktorý je platiteľom dane, vyberie preddavok na daň zo zdaniteľnej mzdy. Zdaniteľnou mzdou je úhrn zdaniteľných príjmov zo závislej činnosti zúčtovaných a vyplatených zamestnancovi za kalendárny mesiac znížený o sumy zrazené na poistné a príspevky, ktoré je povinný platiť zamestnanec a o sumu zodpovedajúcu 1/12 nezdaniteľnej časti základu dane na daňovníka. Príspevok na stravovanie, ktorý nie je oslobodený od dane, sa započíta do zdaniteľných príjmov.

Ing. Ivana Valterová