Stravné pri pracovných cestách zamestnancov
Pri vyslaní zamestnanca na pracovnú cestu zamestnávateľom vzniká zamestnancovi nárok na cestovné náhrady. Najčastejšie vyplácanou náhradou je stravné za každý kalendárny deň pracovnej cesty v tuzemsku aj v zahraničí. V akej výške a za akých podmienok sa stravné vypláca?
Stravné v zákone o cestovných náhradách
Problematiku cestovných náhrad upravuje zákon č. 283/2002 Z. z. o cestovných náhradách v znení neskorších predpisov (ďalej „zákon o cestovných náhradách“). Tento zákon ustanovuje, ktoré výdavky na pracovné cesty sú nárokové (obligatórne) a zamestnávateľ je povinný ich poskytnúť a ktoré majú charakter nenárokových (fakultatívnych) cestovných náhrad a zamestnávateľ ich môže poskytnúť.
Uvedené členenie je východiskom pre posúdenie, či prijatá cestovná náhrada je predmetom dane u zamestnanca a či zamestnancovi poskytnutá náhrada je uznaným daňovým výdavkom zamestnávateľa.
Právna úprava poskytnutých cestovných náhrad z hľadiska dane z príjmov je v zákone č. 595/2003 Z. z. o dani z príjmov v znení neskorších predpisov (ďalej len „zákon o dani z príjmov“).
Tuzemská pracovná cesta (§ 5 zákona o cestovných náhradách)
Na základe § 4 ods. 1 písm. c) zákona o cestovných náhradách patrí zamestnancovi vyslanému na pracovnú cestu stravné. Pri tuzemských pracovných cestách patrí zamestnancovi v súlade s § 5 ods. 1 zákona stravné za každý kalendárny deň pracovnej cesty za podmienok ustanovených týmto zákonom. Suma stravného závisí od času trvania pracovnej cesty v kalendárnom dni, pričom čas trvania pracovnej cesty je rozdelený na časové pásma
a) 5 až 12 hodín,
b) nad 12 hodín až 18 hodín,
c) nad 18 hodín.
Pracovnou cestou je čas od nástupu zamestnanca na cestu na výkon práce do iného miesta, ako je jeho pravidelné pracovisko, vrátane výkonu práce v tomto mieste do skončenia tejto cesty.
Oznámenie o sumách stravného pre uvedené časové pásma a dátum, od ktorého sa uplatňujú sa uverejňuje v Zbierke zákonov SR. Od 1. decembra 2025 platia sumy stravného určené Oznámením MPSVaR č. 280/2005 Z. z. takto:
- 9,30 eura pre časové pásmo 5 až 12 hodín
- 13,80 eura pre časové pásmo nad 12 hodín až 18 hodín
- 20,60 eura pre časové pásmo nad 18 hodín.
Zamestnanec má zo zákona o cestovných náhradách pri tuzemských pracovných cestách nárok na poskytnutie stravného
ak pracovná cesta trvala 5 hodín a viac. Podľa § 5 ods. 3 zákona o cestovných náhradách, ak zamestnávateľ vyslaním na pracovnú cestu, ktorá trvá menej ako 5 hodín, neumožní zamestnancovi stravovať sa zvyčajným spôsobom, môže mu poskytnúť stravné až do sumy stravného ustanovenej pre časové pásmo 5 až 12 hodín alebo zabezpečiť bezplatné stravovanie.
Ak má zamestnanec na tuzemskej pracovnej ceste preukázane zabezpečené bezplatné stravovanie v celom rozsahu, zamestnávateľ mu stravné neposkytuje (§ 5 ods. 6 zákona o cestovných náhradách). Ak má zamestnanec na tuzemskej pracovnej ceste preukázateľne zabezpečené bezplatné stravovanie čiastočne, zamestnávateľ sumu stravného zamestnancovi kráti.
Stravné určené podľa § 5 ods. 1 a 2 zákona o cestovných náhradách sa kráti o 25 % za bezplatne poskytnuté raňajky, o 40 % za bezplatne poskytnutý obed a o 35 % za bezplatne poskytnutú večeru.
Nárok na stravné sa kráti o sumu, ktorá sa vypočíta zo stravného určeného pre časové pásmo nad 18 hodín. Vypočítaná hodnota krátenia sa nezaokrúhľuje, ale podľa § 5 ods. 10 zákona o cestovných náhradách sa zaokrúhľuje až určená suma stravného, a to na najbližší eurocent nahor.
Určenou sumou stravného je rozdiel medzi nárokom na stravné pre príslušné časové pásmo v kalendárnom dni a vypočítanou nominálnou hodnotou krátenia za bezplatne poskytnuté jedlo (bez zaokrúhlenia).
Nominálna hodnota krátenia stravného pri tuzemských pracovných cestách
podľa § 5 ods. 6 zákona o cestovných náhradách je:
- za bezplatne poskytnuté raňajky 5,15 eura,
- za bezplatne poskytnutý obed 8,24 eura,
- za bezplatne poskytnutú večeru 7,21 eura.
Ak nominálna hodnota krátenia prevýši sumu nároku na stravné v príslušnom časovom pásme za kalendárny deň, zamestnávateľ stravné za tento deň neposkytne.
V § 5 ods. 4 zákona o cestovných náhradách sa ustanovujú osobitné podmienky poskytovania stravného pre zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania pri:
- viacerých pracovných cestách vykonaných v rámci jedného kalendárneho dňa (ak každá cesta trvá menej ako 5 hodín a celkový súčet trvania je 5 hodín a viac, patrí stravné za celkový čas trvania týchto ciest),
- jednej pracovnej ceste vykonanej v rámci dvoch kalendárnych dní (ak v každom dni cesta trvá menej ako 5 hodín a celkovo trvá najmenej 5 hodín, patrí stravné pre časové pásmo 5 až 12 hodín),
- viacerých pracovných cestách vykonaných počas jednej pracovnej zmeny v rámci dvoch kalendárnych dní (ak každá cesta trvá menej ako 5 hodín a celkový súčet trvania je 5 hodín a viac, patrí stravné za celkový čas trvania týchto ciest).
So zamestnancom, ktorému častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno v pracovnej zmluve alebo v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru dohodnúť
odchylne od tohto zákona podmienky na poskytovanie stravného, ako aj nižšie sumy stravného, najviac však o 5 % z určenej sumy stravného, na základe § 5 ods. 5 zákona o cestovných náhradách.
Zaokrúhli sa suma stravného (nie krátenia) a to na najbližší eurocent nahor.
Podľa § 5 ods. 7 zákona o cestovných náhradách, ak má zamestnanec na pracovnej ceste v rámci ubytovacích služieb preukázane poskytnuté raňajky, zamestnávateľ stravné podľa odsekov 1, 2 alebo 5 kráti spôsobom uvedeným v odseku 6, t. j. o 25 % vypočítaných z určenej sumy stravného pre časové pásmo nad 18 hodín a ak ide o zamestnanca, ktorému častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, o 25 % z najvyššej dohodnutej sumy stravného podľa § 5 ods. 5 zákona o cestovných náhradách.
Zamestnávateľ stravné nekráti, ak zamestnanec nemohol využiť zabezpečené jedlo alebo poskytnuté raňajky z dôvodov, ktoré nezavinil. Preukázanie zabezpečeného jedla podľa odseku 6 alebo poskytnutých raňajok podľa odseku 7 sa môže nahradiť vyhlásením zamestnanca vo vyúčtovaní náhrad. Stravné zamestnancovi nepatrí po dobu prerušenia pracovnej cesty z dôvodu návštevy zamestnanca alebo po dobu dohodnutého prerušenia pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca [§ 4 ods. 1 písm. e), § 3 ods. 2 zákona o cestovných náhradách].
Zahraničná pracovná cesta (§ 13 zákona o cestovných náhradách)
Zahraničnou pracovnou cestou je čas pracovnej cesty v zahraničí vrátane výkonu práce v zahraničí do skončenia tejto cesty. Stravné pri zahraničnej pracovnej ceste sa poskytuje v eurách alebo v cudzej mene.
Základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene ustanoví všeobecne záväzný právny predpis, ktorý vydá Ministerstvo financií SR. Tento predpis môže ustanoviť osobitné základné sadzby stravného v eurách alebo v cudzej mene pre niektoré skupiny zamestnancov a pre niektoré krajiny alebo skupiny krajín, ktoré sú vyššie ako základné sadzby stravného. Základné sadzby stravného sú ustanovené Opatrením MF SR č. 401/2012 Z. z., ktoré bolo od 30. januára 2026 doplnené č. 9/2026. Osobitné základné sadzby sa uplatňujú pre vybrané krajiny iba pre mobilných zamestnancov v cestnej doprave, ktorými sa rozumejú vodiči a ďalší členovia cestujúceho personálu, ktorí vykonávajú dopravné činnosti v cestnej doprave pre zamestnávateľa v pracovnom pomere.
Stravné pri zahraničnej pracovnej ceste patrí zamestnancovi za každý kalendárny deň zahraničnej pracovnej cesty
v závislosti od času jej trvania mimo územia Slovenskej republiky v kalendárnom dni. Čas trvania je rozdelený do troch časových pásiem. Podľa toho, do akého časového pásma spadá čas trvania zahraničnej pracovnej cesty v kalendárnom dni, patrí zamestnancovi stravné vo výške 25 % (do 6 hodín vrátane), 50 % (nad 6 hodín až 12 hodín), 100 % (nad 12 hodín)/ základnej sadzby stravného alebo osobitnej základnej sadzby stravného (§ 6 ods. 4 zákona o cestovných náhradách).
Stravné v eurách alebo v cudzej mene sa poskytuje vo výške ustanovenej pre krajinu, v ktorej zamestnanec strávi v kalendárnom dni najviac hodín. Ak by strávil v kalendárnom dni rovnaký počet hodín vo viacerých krajinách, poskytne mu zamestnávateľ stravné, ktoré je výhodnejšie. V prípade leteckého spôsobu dopravy sa za rozhodujúci čas pre posúdenie času stráveného v jednotlivých krajinách považuje čas odletu lietadla podľa letového poriadku, ak § 16 zákona cestovných náhradách neustanovuje inak.
So zamestnancom, ktorému častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania, možno dohodnúť v pracovnej zmluve alebo v dohode o práci vykonávanej mimo pracovného pomeru odchylne od tohto zákona podmienky na poskytovanie stravného v eurách alebo v cudzej mene, ako aj nižšie stravné, ako je ustanovené v odseku 4, najviac však o 5 %, a ak ide o zamestnanca vyslaného na výkon prác pri poskytovaní služieb, na ktorého sa vzťahuje osobitná základná sadzba stravného najviac o 25 %.
V prípade preukázaného zabezpečenia bezplatného stravovania v celom rozsahu sa stravné neposkytuje
V prípade, ak je stravovanie zabezpečené bezplatne čiastočne a pri poskytnutí raňajok v rámci ubytovania sa poskytuje krátené stravné za rovnakých podmienok ako pri tuzemskej pracovnej ceste.
Obdobne to platí aj v prípade zamestnancov, ktorým častá zmena pracoviska vyplýva z osobitnej povahy povolania. Percento krátenia sa vypočíta z ustanovenej sumy stravného pre časové pásmo nad 12 hodín alebo z najvyššej dohodnutej sumy stravného.
Zamestnávateľ stravné nekráti, ak zamestnanec nemohol využiť zabezpečené jedlo alebo raňajky z dôvodov, ktoré nezavinil (napr. skorší odlet lietadla, ako sa podávajú raňajky v hoteli). Preukázanie zabezpečeného jedla alebo poskytnutých raňajok sa môže nahradiť vyhlásením zamestnanca vo vyúčtovaní náhrad. Zamestnancovi nepatrí stravné po dobu prerušenia pracovnej cesty z dôvodu návštevy rodiny zamestnanca (§ 12 zákona o cestovných náhradách) a ani po dobu dohodnutého prerušenia pracovnej cesty z dôvodov na strane zamestnanca (§ 3 ods. 2 zákona).
Uplatňovanie nárokov
Výdavky na stravné pri pracovných cestách zamestnancov sa nepreukazujú. Poskytnutie raňajok v rámci ubytovania možno preukázať dokladom o ubytovaní alebo aj iným spôsobom. Za preukázanie poskytnutých raňajok v rámci ubytovania a zabezpečeného bezplatného stravovania sa považuje aj vyhlásenie zamestnanca vo vyúčtovaní náhrad. Ak zákon o cestovných náhradách požaduje preukázanie výdavkov a zamestnanec ich nepreukáže, môže mu zamestnávateľ poskytnúť náhrady v ním uznanej sume s prihliadnutím na určené podmienky pracovnej cesty.
V súlade s § 34 zákona o cestovných náhradách môže zamestnávateľ pristúpiť k paušalizácii stravného. Paušalizovať stravné je vhodné a účelné u tých zamestnancov, ktorým sú pravidelne určované porovnateľné podmienky pracovných ciest. Pri výpočte paušálnej sumy zamestnávateľ vychádza z priemerných podmienok rozhodujúcich na poskytovanie náhrad zamestnancovi alebo skupine zamestnancov. Ak sa zmenia podmienky, za ktorých sa paušálna suma určila, je zamestnávateľ povinný túto sumu preskúmať a upraviť. Pri výpočte paušálnej sumy je zamestnávateľ povinný prihliadať na zákonné nároky zamestnanca, ako aj na jeho oprávnené záujmy.
Stravné v zákone o dani z príjmov
V súlade s § 5 ods. 5 písm. a) zákona o dani z príjmov nie je predmetom dane u zamestnanca cestovná náhrada poskytovaná v súvislosti s výkonom závislej činnosti do výšky, na ktorú vznikne zamestnancovi nárok podľa osobitných predpisov (napr. zákon o cestovných náhradách), okrem vreckového poskytovaného pri zahraničnej pracovnej ceste. Ak zamestnávateľ poskytne zamestnancovi stravné vo vyššej sume, než aká vyplýva ako nárok zo zákona o cestovných náhradách, je suma prevyšujúca nárok zdaniteľným príjmom zamestnanca podľa § 5 ods. 1 písm. a) zákona o dani z príjmov.
V súlade s § 19 ods. 2 písm. d) zákona o dani z príjmov sú daňovým výdavkom cestovné náhrady do výšky, na ktorú vzniká nárok podľa osobitných predpisov (napríklad zákon o cestovných náhradách). V zmysle § 19 ods. 1 zákona o dani z príjmov, ak výšku výdavku (nákladu) limituje osobitný predpis, preukázaný výdavok (náklad) možno zahrnúť do daňových výdavkov najviac do výšky tohto limitu.
Výdavok (náklad) však možno uznať do daňových výdavkov aj vo výške presahujúcej nárok určený v osobitnom predpise, ak sú splnené dve zákonom stanovené podmienky:
- dohodnuté vyššie nároky vyplývajú z kolektívnej zmluvy, z interného predpisu zamestnávateľa, z pracovnej alebo inej zmluvy uzatvorenej medzi zamestnancom a zamestnávateľom podľa Zákonníka práce,
- u zamestnanca sú takéto vyššie plnenia zdaniteľným príjmom podľa § 5 ods. 1 a ods. 3 písm. d) zákona.
V nadväznosti na uvedené v zmysle § 21 ods. 1 písm. e) zákona o dani z príjmov daňovými výdavkami nie sú výdavky (náklady) presahujúce limity ustanovené týmto zákonom alebo osobitnými predpismi okrem výdavkov (nákladov) vynaložených zamestnávateľom na poskytnutý zdaniteľný príjem podľa § 5 ods. 1 a ods. 3 písm. d) za podmienok ustanovených osobitným predpisom a výdavky (náklady) vynaložené v rozpore s týmto zákonom alebo s osobitnými predpismi. Medzi výdavky, ktoré za ustanovených podmienok možno uznať za daňový výdavok zamestnávateľa, aj keď presahujú zákonom stanovený limit, patria aj výdavky zamestnávateľa na pracovné cesty zamestnancov vrátane stravného.
RADA!
Nárokové náhrady podľa zákona o cestovných náhradách nie sú u zamestnanca predmetom dane z príjmov zo závislej činnosti a sú uznaným daňovým výdavkom u jeho zamestnávateľa. Nenárokové náhrady sú u zamestnanca predmetom dane z príjmov a u zamestnávateľa sú uznaným daňovým výdavkom, ak sú dojednané v kolektívnej zmluve alebo dohodnuté v pracovnej zmluve, v inej písomnej dohode alebo určené vo vnútornom predpise zamestnávateľa a súčasne sú zdaniteľným príjmom zamestnanca.
Ing. Ivana Valterová





