Spojenie dokazovania

a zásad daňového procesu

Priebeh dokazovania predstavuje podstatnú súčasť daňového procesu. Pritom dokazovanie prebieha aj v jednotlivých špecifických daňových konaniach, kde je možné zaradiť aj daňovú kontrolu, ktorá prebieha. Pritom k pojmu dôkaz v daňovom konaní je potrebné pristupovať extenzívne a za dôkaz považovať všetko, čo prispeje k objasneniu skutkového stavu veci v danom prípade.

Jednotlivé zásady sú rámcové ustanovenia právnej úpravy, ktoré sa vzťahujú na celý priebeh daňového konania, teda aj na dokazovanie, ktoré je jeho súčasťou. Preto sa dokazovanie riadi uvedenými zásadami daňového procesu.

Priebeh dokazovania v rámci štádií daňového konania

Priebeh dokazovania je integrálnou súčasťou daňového konania a vzťahuje sa na každé jeho štádium. Pritom daňové konanie sa môže začať na návrh daňového subjektu, v ktorom musí nielen uviesť právne skutočnosti, ktoré ho viedli k podaniu návrhu, ale aj dôkazné prostriedky, ktoré potvrdzujú jeho tvrdenia.

V rámci priebehu daňového konania zákon č. 563/2009 Z. z. o správe daní (daňový poriadok) a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov (ďalej len „daňový poriadok“) ustanovuje dôkazné konanie, v rámci ktorého sa vykonávajú jednotlivé dôkazy, pokiaľ ich vykonanie správca dane v daňovom konaní povolí.

Podľa daňového poriadku je možné rozlišovať aj špecifické druhy konaní, v rámci ktorých prebieha intenzívne dokazovanie, ktoré je zamerané na preukázanie skutočností podstatných pre celé daňové konanie. Ide predovšetkým o konanie o určení dane podľa pomôcok a daňovú kontrolu. Tieto špecifické konania, ktorých súčasťou je aj dokazovanie, sa uplatňujú napríklad vtedy, keď si daňový subjekt nesplní riadne a včas svoju základnú právnu povinnosť ustanovenú v § 15 daňového poriadku a osobitnej právnej úprave, ktorou je podať daňové priznanie v ustanovenom termíne. Súbeh týchto špecifických konaní pritom daňový poriadok vylučuje, teda pokiaľ prebieha daňová kontrola, nemôže súbežne prebiehať daňové konanie o určenie dane podľa pomôcok, nakoľko by išlo o nadmernú kumuláciu konaní.

Cieľom konania o určenie dane podľa pomôcok

a aj daňovej kontroly je zistenie skutočností, ktoré sú podstatnými pre určenie výšky základu dane a daňovej platby u daného daňového subjektu. V prípade daňovej kontroly môže správca dane na základe § 46 ods. 6 daňového poriadku prevziať od daňového subjektu doklady a iné veci, ktoré vráti správca dane kontrolovanému daňovému subjektu najneskôr do 30 dní od ukončenia daňovej kontroly; to neplatí, ak po skončení daňovej kontroly pokračuje u daňového subjektu konanie o určenie dane podľa pomôcok. V osobitne zložitých prípadoch, alebo ak je nevyhnutné vykonať vonkajšiu expertízu, alebo zapožičané doklady a iné veci poskytnúť na účely trestného konania, môže túto lehotu druhostupňový orgán primerane predĺžiť, a to aj opakovane. O tejto skutočnosti správca dane písomne upovedomí kontrolovaný daňový subjekt.

V prípade konania o určenie dane podľa pomôcok v § 48 ods. 3 daňový poriadok špecificky ustanovuje demonštratívnym právnym výpočtom, že dôkazom v podobe pomôcky môžu byť najmä listiny, daňové priznania, výpisy z verejných zoznamov, daňové spisy iných daňových subjektov, znalecké posudky, výpovede objasňujúce skutočnosti rozhodujúce pre správne určenie dane, správy a vyjadrenia iných správcov dane, štátnych orgánov a obcí, záujmových združení, výpisy z účtov vedených u poskytovateľov platobných služieb a vlastné poznatky správcu dane zo zdaňovania dotknutého daňového subjektu, alebo podobných daňových subjektov, pričom správca dane môže rozšíriť a zabezpečiť aj vykonanie iných pomôcok podľa vlastnej úvahy, pretože ide o demonštratívny právny výpočet.

V rámci rozhodovacieho štádia daňového konania vydá správca dane prvostupňové rozhodnutie, ktoré podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku obsahuje podstatnú obsahovú súčasť, a tou je odôvodnenie. V odôvodnení rozhodnutia správca dane musí uviesť, ktoré skutočnosti boli podkladom pre vydanie rozhodnutia, vysporiada sa s návrhmi a pripomienkami daňového subjektu a uvedie, aké úvahy ovplyvnili hodnotenie dôkazov a právnych predpisov, podľa ktorých sa rozhodovalo. V súvislosti s dôkazným konaním teda v odôvodnení rozhodnutia správcu dane musí byť uvedený proces dokazovania, ktoré dôkazy v ňom boli vykonané, ktorý daňový subjekt ich navrhol a v akej miere tieto prispeli k objasneniu predmetu daňového konania.

Pokiaľ správca dane odmietol vykonať určitý dôkaz navrhnutý daňovým subjektom, tak musí v odôvodnení svojho rozhodnutia presne uviesť skutkové a právne dôvody, pre ktoré neumožnil vykonanie dôkazu navrhnutého účastníkom daňového konania.

Pokiaľ daňový subjekt nesúhlasí s prvostupňovým rozhodnutím správcu dane, ktoré je vydané v daňovom konaní, tak môže na základe § 72 ods. 1 daňového poriadku podať odvolanie, pričom sa daňovým poriadkom výslovne ustanovuje, že nepostačuje len uviesť skutkový stav a právne skutočnosti, pre ktoré sa podáva odvolanie, ale aj dôkazy preukazujúce odôvodnenosť odvolania, ak sa v odvolaní nenamieta len rozpor s právnymi predpismi; ak je to možné, daňový subjekt predloží aj listinné dôkazy, a to za účelom potvrdenia svojich tvrdení uvedených v odvolaní. V prípade, že daňový subjekt, ktorý podal odvolanie, nedoloží na základe výzvy správcu dane jednotlivé dôkazné prostriedky v záujme preukázania svojich tvrdení uvedených v odvolaní, tak podané odvolanie nemá náležitosti ustanovené daňovým poriadkom a odvolací orgán takémuto odvolaniu nemôže vyhovieť.

Proces dokazovania je nevyhnutný aj v priebehu daňového exekučného konania, ktoré predstavuje nútený výkon rozhodnutia, ktoré je právoplatné a vykonateľné a je v súlade s § 89 ods. 1 písm. a) daňového poriadku exekučným titulom. V daňovom exekučnom konaní sa napríklad dôkazmi musí preukázať, či je daňový dlžník vlastníkom určitej veci, ktorá podlieha daňovému exekučnému konaniu alebo je jej vlastníkom iný subjekt.

V prípade, že daňový subjekt má určitú vec, prípadne iný dôkaz, ktorý je podstatný pre daňové konanie, musí to oznámiť správcovi dane a takýto dôkazný prostriedok pre účely daňového konania aj poskytnúť.

Pokiaľ vyzve správca dane daňový subjekt, aby predložil dôkazný prostriedok správcovi dane, musí tento výzve správcu dane vyhovieť. Správca dane však nemôže čakať na predkladanie dôkazov, ale sám musí tieto dôkazy získať vlastnou aktivitou. Ide pritom o právnu povinnosť správcu dane, ktorá mu vyplýva z § 3 ods. 5 daňového poriadku a ktorá zabezpečuje plynulosť priebehu daňového konania.

Význam pojmu dôkaz v daňovom konaní

V daňovom konaní má daňový subjekt podľa § 24 ods. 1 daňového poriadku právnu povinnosť dokazovať niektoré tvrdenia. Ide o skutočnosti, ktoré sú potrebné a majú vplyv na správne určenie daňovej povinnosti alebo majú vzťah k predmetu daňového konania; skutočnosti, na ktorých preukázanie bol vyzvaný správcom dane v priebehu daňovej kontroly alebo daňového konania; vierohodnosť, správnosť a úplnosť evidencií a záznamov, ktoré je povinný viesť. Pokiaľ je daňový subjekt vyzvaný na predloženie dôkazných prostriedkov počas daňovej kontroly alebo kedykoľvek počas daňového konania správcom dane, musí dôkazné prostriedky predložiť.

Pokiaľ v súvislosti s evidenciou, záznamami alebo podkladmi, ktoré je daňový subjekt povinný viesť v súvislosti so svojou činnosťou vzniknú určité pochybnosti, nejasnosti, nezrovnalosti, ktoré je potrebné preukázať, tak daňový subjekt tieto musí vyvrátiť a situáciu objasniť prostredníctvom dôkazov v daňovom konaní.

Tak napríklad podľa § 17 daňového poriadku platí, že ak má správca dane pochybnosti o správnosti, pravdivosti alebo úplnosti podaného daňového priznania alebo jeho príloh (ďalej len „nedostatky daňového priznania“), vyzve daňový subjekt na ich odstránenie. Vo výzve správca dane oznámi daňovému subjektu nedostatky daňového priznania, určí daňovému subjektu primeranú lehotu na ich odstránenie, ktorá nesmie byť kratšia ako 15 dní, a poučí ho o následkoch neuposlúchnutia predmetnej výzvy.

Ak daňový subjekt neodstráni v lehote určenej vo výzve správcu dane nedostatky daňového priznania, ktoré majú vplyv na výšku dane alebo sumy, ktorú mal podľa osobitných predpisov daňový subjekt vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, správca dane vykoná u daňového subjektu daňovú kontrolu alebo vyrubí v skrátenom vyrubovacom konaní podľa § 68a daňového poriadku daň alebo rozdiel dane oproti vyrubenej dani, alebo určí sumu alebo rozdiel v sume, ktorú mal daňový subjekt vykázať podľa osobitných predpisov alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov.

Pokiaľ by daňový subjekt neodstránil v lehote určenej vo výzve správcu dane nedostatky daňového priznania, ktoré by však nemali vplyv na výšku dane alebo sumy, ktorú mal podľa osobitných predpisov vykázať alebo na ktorú si uplatnil nárok podľa osobitných predpisov, správca dane by sám odstránil nedostatky daňového priznania z úradnej moci, ak má potrebné údaje na ich odstránenie, teda nemusel by začať výkon daňovej kontroly u daňového subjektu.

Pri vymedzení právneho pojmu „dôkaz“ využíva daňový poriadok extenzívne hľadisko. Podľa § 24 ods. 4 daňového poriadku platí, že za dôkaz je možné použiť všetko, čo môže prispieť k zisteniu a objasneniu skutočností rozhodujúcich pre správne určenie dane a čo nie je získané v rozpore so všeobecne záväznými právnymi predpismi. Ide najmä o rôzne podania daňových subjektov, svedecké výpovede, znalecké posudky, verejné listiny, protokoly o daňových kontrolách, zápisnice o miestnom zisťovaní a obhliadke, povinné záznamy a evidencie vedené daňovými subjektmi a doklady k nim, pričom ide o demonštratívny právny výpočet.

Pritom je úplne na uvážení správcu dane, či dôkazný prostriedok vykoná. V daňovom poriadku sú ustanovené špecifické dôkazné prostriedky, ktorými sú v § 25 výpoveď svedka a v § 25a znalecké dokazovanie, ktoré sú konkretizované aj osobitnou právnou úpravou. Tak napríklad v prípade svedeckej výpovede v daňovom konaní je potrebné podporne použiť aj Trestný poriadok, hlavne tú jeho časť, ktorá sa týka trestného stíhania a má vzťah k možnosti svedka odoprieť svedeckú výpoveď, pokiaľ by ňou svedok spôsobil nebezpečenstvo trestného stíhania sebe alebo blízkym osobám.

V prípade znaleckého dokazovania ide o analyzovanie údajov, ktoré sú odbornými záležitosťami a ktoré je potrebné exaktne posúdiť. Pri exaktnom posudzovaní musí písomný znalecký posudok obsahovať náležitosti podľa § 17 ods. 4 zákona č. 382/2004 Z. z. o znalcoch, tlmočníkoch a prekladateľoch a o zmene a doplnení niektorých zákonov v znení neskorších predpisov, a to aby bol právne relevantný a pokiaľ možno objektívne zohľadňoval posúdenie právneho stavu. Uvedená osobitná právna úprava teda musí byť uplatňovaná aj na znalecké posudky v oblasti správy daní, a to obligatórne.

Jednotlivé zásady správy daní platné pre dokazovanie v daňovom konaní

Podľa § 3 ods. 1 daňového poriadku sa v celom daňovom konaní a teda aj v dôkaznom konaní musí postupovať podľa všeobecne záväzných právnych predpisov, chránia sa záujmy štátu a obcí a dbá sa pritom na zachovávanie práv a právom chránených záujmov daňových subjektov a iných osôb, teda sa musí postupovať nielen v súlade so zákonmi, ale aj vykonávacou právnou úpravou. Ide pritom o zásadu zákonnosti daňového konania.

V súvislosti s dôkazným konaním uvedená zásada daňového konania požaduje, aby každý dôkaz bol získaný v súlade so zákonom a každý dôkaz, ktorý bol nadobudnutý protizákonne, nemôže byť v daňovom konaní zohľadnený, ani keby preukazoval fakty podstatné pre daňové konanie.

Tak napríklad svedecká výpoveď, pred ktorou svedok nebol zamestnancom správcu dane poučený podľa § 25 ods. 2 daňového poriadku o možnosti odoprieť výpoveď, o jeho povinnosti vypovedať pravdivo a nič nezamlčať a o právnych následkoch nepravdivej alebo neúplnej výpovede, nebola získaná zákonným spôsobom. Taktiež výpoveď svedka v daňovom konaní získaná pod hrozbou násilia nebude mať právne účinky.

Podstatnou zásadou pre dokazovanie v daňovom konaní je zásada spolupráce správcu dane s daňovým subjektom. Pokiaľ daňový subjekt navrhne kedykoľvek počas priebehu daňového konania dôkazný prostriedok, správca dane sa ním musí zaoberať a vyhodnotiť jeho opodstatnenosť. Pritom musí dôkaz vyhodnotiť urýchlene a nesmie v daňovom konaní robiť prieťahy. Pre ochranu práv a oprávnených záujmov daňového subjektu musí byť správa daní aj v daňovom konaní efektívna.

Uvedená zásada spolupráce správcu dane s daňovým subjektom je ustanovená v § 3 ods. 2 daňového poriadku, podľa ktorého správca dane postupuje pri správe daní v úzkej súčinnosti s daňovým subjektom a inými osobami a poskytuje im poučenie o ich procesných právach a povinnostiach, ak tak ustanoví tento zákon. Správca dane je povinný zaoberať sa každou vecou, ktorá je predmetom správy daní, vybaviť ju bezodkladne a bez zbytočných prieťahov a použiť najvhodnejšie prostriedky, ktoré vedú k správnemu určeniu a vyrubeniu dane.

Podľa § 3 ods. 3 daňového poriadku správca dane hodnotí dôkazy podľa svojej úvahy, a to každý dôkaz jednotlivo a všetky dôkazy v ich vzájomnej súvislosti, pritom prihliada na všetko, čo pri správe daní vyšlo najavo. Ide o podstatnú zásadu platnú pre dokazovanie v daňovom konaní. Podľa tejto zásady je síce hodnotenie dôkazov výlučným oprávnením správcu dane, tento však musí každý jeden dôkaz vyhodnotiť individuálne, zohľadňuje však interakcie, logické súvislosti, ktoré v súvislosti s predloženými dôkazmi vyvstávajú.

V kontexte uvedeného platí, že správca dane musí vyhodnocovať predložené dôkazy v prospech, ale aj neprospech účastníka daňového konania, čo predovšetkým platí pri špecifických dôkazných konaniach, akým je napríklad konanie o určenie dane podľa pomôcok.

O uvedenom svedčí § 48 ods. 5 daňového poriadku podľa ktorého pri určení dane podľa pomôcok je správca dane povinný prihliadnuť tiež na zistené okolnosti, z ktorých vyplývajú výhody pre daňový subjekt, aj keď ním neboli uplatnené, pričom ide o kogentnú právnu úpravu.

Pritom posudzovanie dôkazov musí byť nezávislé a nestranné a pokiaľ vzniknú pochybnosti o nezaujatosti, tak daňový subjekt môže podať námietku zaujatosti, o ktorej musí byť rozhodnuté. Ide o zásadu nezávislosti a nestrannosti posudzovania dôkazov a rozhodovania správcu dane v daňovom konaní. S uvedenou zásadou je pritom úzko spojená právna úprava vylúčenia zaujatého zamestnanca správcu dane v daňovom procese.

Podľa § 60 ods. 1 a 2 daňového poriadku je zamestnanec správcu dane vylúčený z prejednávania a rozhodovania veci v daňovom konaní:

•    ak so zreteľom na jeho pomer k veci, možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti,

•    ak so zreteľom na jeho pomer k účastníkovi konania možno mať pochybnosť o jeho nezaujatosti,

•    ak sa v tej istej veci zúčastnil daňového konania ako zamestnanec orgánu iného stupňa.

V kontexte uvedeného je teda možné konštatovať, že daňový poriadok skutkovo ustanovuje len okruhy oblastí, ktoré keď nastanú, dôjde ku vylúčeniu zamestnanca finančného orgánu.

Podstatným v tomto ohľade je predovšetkým fakt, že na vylúčenie príslušného zamestnanca správcu dane postačuje len pochybnosť o jeho nezaujatosti, teda táto nemusí byť jednoznačne preukázaná. Uvedené však nezbavuje najbližšie nadriadeného vedúceho zamestnanca, ktorý rozhoduje na základe § 60 ods. 6 daňového poriadku o námietke zaujatosti zamestnanca správcu dane povinnosti preskúmať skutočnosti, ktoré zakladajú zaujatosť zamestnanca správcu dane v daňovom procese. Pritom daňový poriadok ani prostredníctvom demonštratívneho právneho výpočtu neustanovuje konkretizáciu jednotlivých konaní, z ktorých je možné vyvodiť určitú zaujatosť v prípade zamestnanca finančného orgánu a preto sa musí každý prípad posudzovať zásadne individuálne.

Vzhľadom na to, že pre rozhodnutie o vylúčení zamestnanca finančného orgánu neustanovuje v § 60 daňový poriadok špecifické obsahové náležitosti, je potrebné pre toto rozhodnutie použiť všeobecné ustanovenie § 63 ods. 3 a 5 daňového poriadku pojednávajúce o jednotlivých obsahových náležitostiach rozhodnutia v daňovom konaní taxatívnym výpočtom.

Rozhodnutie o vylúčení zamestnanca finančného orgánu musí obsahovať výrok, v ktorom správca dane uvedie, či zamestnanec finančného orgánu je vylúčený z daňového konania a na základe akej právnej úpravy, odôvodnenie a poučenie o nemožnosti podať samostatné odvolanie, nakoľko jeho podanie vylučuje § 60 ods. 7 daňového poriadku.

Podstatnou súčasťou tohto rozhodnutia je jeho odôvodnenie. V odôvodnení rozhodnutia podľa § 63 ods. 5 daňového poriadku finančný orgán uvedie, ktoré skutočnosti boli podkladom na rozhodnutie, akými úvahami bol vedený pri hodnotení dôkazov, ako použil úvahu pri použití právnych predpisov, na základe ktorých rozhodoval, a ako sa vyrovnal s návrhmi a námietkami účastníkov daňového konania a s ich vyjadreniami k podkladom rozhodnutia.

Jednotlivé nepresnosti v písaní, počítaní, chýbajúce formálne náležitosti a iné zrejmé nesprávnosti v rozhodnutí opraví na podnet účastníka konania alebo z vlastného podnetu orgán, ktorý rozhodnutie vydal a upovedomí o tom oznámením účastníka konania, v tomto prípade subjekt, o námietke ktorého sa rozhodovalo. V rozhodnutí správcu dane teda možno meniť len tieto veci, ktoré sú taxatívne ustanovené v § 63 ods. 12 daňového poriadku, nemožno následne meniť meritórne rozhodnutie správcu dane, ale len uvedené zjavné nesprávnosti v písomnom vyhotovení rozhodnutia.

Rozhodnutie o vylúčení zamestnanca finančného orgánu je taktiež potrebné riadne doručiť alebo osobne odovzdať zamestnancovi finančného orgánu, ktorý bol z daňového konania vylúčený. Pokiaľ nedôjde k riadnemu doručeniu tohto písomného vyhotovenia rozhodnutia, tak vznikajú právne pochybnosti ohľadom jeho právnej relevantnosti a prípadne aspektu, či spôsobuje zamýšľané právne následky v konkrétnom prípade. Uvedené súvisí predovšetkým s tým, že pokiaľ rozhodnutie o vylúčení zamestnanca finančného orgánu mu nebolo riadne doručené, tak tento zamestnanec o svojom vylúčení nemusí mať vedomosť a vykonáva naďalej jednotlivé procesné úkony.

Podľa § 60 ods. 5 daňového poriadku zamestnanec príslušného orgánu, o ktorého nezaujatosti sú pochybnosti, môže do doby, keď bude rozhodnuté o tom, či je zaujatý, vykonať vo veci len nevyhnutné úkony.

Podľa § 3 ods. 5 daňového poriadku je správca dane povinný vykonať úkony pri správe daní aj z vlastného podnetu, ak sú splnené zákonné podmienky pre vznik alebo existenciu daňovej pohľadávky, a to aj vtedy, ak daňový subjekt nesplnil riadne alebo vôbec svoje povinnosti, ktoré mu ukladá platná právna úprava. Podľa uvedenej zásady aktivity správcu dane pri dokazovaní v rámci správy daní nemôže správca dane vyčkávať, že dôkazné prostriedky predložia daňové subjekty alebo iní účastníci konania, ale si tieto nadobúda sám.

Tak napríklad, keď daňový subjekt nepodá riadne a včas daňové priznanie podľa § 15 daňového poriadku a podľa osobitnej právnej úpravy, tak ho správca dane na jeho podanie vyzve, pokiaľ ho ale daňový subjekt ani po výzve správcu dane nepodá, tak v tom prípade správca dane nevyčkáva na podanie daňového priznania, ale si sám zisťuje podklady potrebné na správne zistenie výšky základu dane a daňovej platby. Podľa § 15 ods. 3 daňového poriadku totiž platí, že ak daňový subjekt nepodal daňové priznanie, a to ani na výzvu správcu dane podľa § 15 ods. 1 a 2 daňového poriadku, správca dane je oprávnený určiť daň podľa pomôcok.

Právna zásada rovnoprávneho procesného postavenia účastníkov daňového konania

je vyjadrená v § 3 ods. 7 daňového poriadku, podľa ktorého daňové subjekty majú pri správe daní rovnaké práva a povinnosti, pričom ide o podstatnú zásadu platnú pre priebeh celého dôkazného konania. Každý účastník daňového konania má právo podávať návrhy dôkazných prostriedkov, ktorými sa preukazujú tvrdenia v daňovom konaní. Pokiaľ správca dane nepripustí určitý dôkaz navrhnutý účastníkom daňového konania na vykonanie, musí si toto svoje rozhodnutie dôkladne odôvodniť v odôvodnení rozhodnutia, ktoré je jeho obsahovou súčasťou.

Pritom správca dane nemôže posudzovať rozdielne dôkazné prostriedky z pohľadu subjektu, ktorý dôkazný prostriedok v daňovom konaní navrhol v konkrétnom prípade. Tak napríklad správca dane nemôže zvýhodňovať dôkazné prostriedky poskytnuté štátnymi orgánmi a nebrať do úvahy dôkazy navrhnuté subjektmi stojacimi mimo verejnú správu.

Pokiaľ účastník daňového konania má pochybnosť ohľadne zaujatosti správcu dane pri posudzovaní dôkazov, môže podať námietku v danom prípade. Správca dane sa musí touto námietkou zaoberať a rozhodnúť o nej. Správca dane pritom musí dôkladne posúdiť každý dôkazný prostriedok, či už svedčí v prospech alebo neprospech účastníka daňového konania. Preto nemožno znevýhodňovať ktoréhokoľvek účastníka daňového konania napríklad tým, že sa nezohľadnia dôkazné prostriedky ním predkladané, v porovnaní s iným účastníkom daňového konania.

V prípade, že účastník daňového konania má názor, že rozhodnutím správcu dane bola v dôkaznom konaní narušená rovnoprávnosť účastníkov daňového konania, má možnosť podať voči takémuto rozhodnutiu správcu dane odvolanie, pričom v odvolacom konaní sa preskúma opodstatnenosť tvrdení prezentovaných daňovým subjektom v odvolaní.

Právna zásada spolupráce správcu dane s ostatnými účastníkmi daňového konania

je podstatnou, nakoľko požaduje spoluprácu správcu dane s účastníkmi daňového konania aj v dôkaznom konaní. Predovšetkým by malo byť v záujme účastníka daňového konania predkladať správcovi dane potrebné dôkazné prostriedky za účelom preukazovania svojich tvrdení a správca dane musí vytvoriť predpoklady na uplatnenie práv a oprávnených záujmov účastníka daňového konania. Uplatňovanie nástrojov zjednania nápravy sankčného charakteru by malo byť krajným riešením pre prípad, že uvedená spolupráca správcu dane a účastníka daňového konania má nedostatky a spôsobuje prieťahy v daňovom konaní.

Podľa § 3 ods. 9 daňového poriadku platí, že správca dane vytvára v rámci svojej rozhodovacej činnosti predpoklady pre to, aby v skutkovo zhodných prípadoch vydával rozhodnutia, ktoré sú si podobné a nevznikali tak neodôvodnené rozdiely pri rozhodovaní. Uvedená zásada si pritom vyžaduje podobné zhodnotenie dôkazov, ktoré sú predložené v podobných daňových konaniach, pričom ide o porovnateľnosť rozhodnutí rôznych správcov dane, čo si vyžaduje aj určitú spoluprácu správcov dane navzájom v konkrétnom prípade.

ZÁKON č. 563/2009 Z. z.
o správe daní (daňový poriadok)

§ 63

Rozhodnutie

(1) Ukladať povinnosti alebo priznávať práva podľa tohto zákona alebo osobitného predpisu možno len rozhodnutím, ktoré musí byť doručené podľa tohto zákona, ak tento zákon neustanovuje inak.

(2) Rozhodnutie musí vychádzať zo stavu veci zisteného v daňovom konaní, musí obsahovať náležitosti ustanovené týmto zákonom a musí byť vydané príslušným orgánom, ak tento zákon alebo osobitný predpis neustanovuje inak.

(3) Ak tento zákon alebo osobitné predpisy neustanovujú inak, rozhodnutie musí obsahovať ¹⁾

a)  označenie orgánu, ktorý rozhodnutie vydal,

b)  číslo a dátum rozhodnutia,

c)  meno, priezvisko, adresu trvalého pobytu fyzickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, alebo obchodné meno a sídlo právnickej osoby, o ktorej právach a povinnostiach sa rozhodovalo, identifikačné číslo organizácie a identifikačné číslo daňového subjektu, ak mu bolo pridelené pri registrácii, alebo iný identifikátor pridelený správcom dane, ak fyzická osoba nemá povinnosť registrácie alebo nemá povinnosť evidencie podľa osobitného predpisu; ak ide o zahraničnú fyzickú osobu dátum narodenia alebo iný údaj identifikujúci túto osobu a ak ide o zahraničnú právnickú osobu, ktorá nemá identifikačné číslo organizácie, použije sa iný údaj identifikujúci túto právnickú osobu,

d)  výrok, ktorý obsahuje údaje podľa písmena

c)  rozhodnutie vo veci s uvedením ustanovenia právneho predpisu, podľa ktorého sa rozhodovalo, lehotu plnenia, ak sa ukladá povinnosť plniť, rozhodnutie o náhrade nákladov správy daní podľa § 12, a ak ide o peňažné plnenie, aj sumu a číslo účtu na ktorý má byť suma zaplatená,

e)  poučenie o mieste, lehote a forme podania odvolania s upozornením na prípadné vylúčenie odkladného účinku,

f) vlastnoručný podpis oprávnenej osoby s uvedením jej mena, priezviska a funkcie a odtlačok úradnej pečiatky; ak sa rozhodnutie vyhotovuje v elektronickej podobe, neobsahuje vlastnoručný podpis a odtlačok úradnej pečiatky, ale sa autorizuje podľa osobitného predpisu ...